Etiópsko – Eritrejský konflikt
Časť I
Pozadie a možné príčiny konfliktu
(1952-1982)
Oblasť Eritrey bola počas 2. svetovej vojny pod britskou správou po porážke Talianska v roku 1941. Po skončení 2. svetovej vojny sa Taliansko na medzinárodnom fóre snažilo získať späť svoju bývalú kolóniu. Aby sa zamedzilo vplyvu arabského a moslimského sveta v tejto oblasti víťazné mocnosti presadili v OSN návrh pripojenia Eritrei k Etiópii. V súlade s rozhodnutím VZ OSN v roku 1950 bola táto správa odovzdaná v septembri 1952 do rúk etiópskej vlády s postavením autonómnej provincie (napr. vlastná polícia , výška daní, zástava a.p.) a tým Etiópia získala prístup k moru. Ale už v auguste 1955 bol etiópskym cisárom Haile Selassiem donútený odstúpiť zvolený šéf eritrejskej vlády Tedla Bairu a bol nahradený protežovaným kandidátom Etiópie. Etiópsky tlak na Eritreu sa stupňoval zavedením amharčiny do úradného styku v Eritrei , zákazom používania eritrejskej vlajky ,zákazom politických strán a zavedením cenzúry. V roku 1960 bola založená organizácia Eritean Liberation Front (ELF) , ktorej cieľom bolo odporovať centrálnej etiópskej vláde a zabezpečiť samostatnosť Eritrei. V júni 1970 Osman Salah Sabbe bývalý šéf moslimskej ligy zakladá Popular Liberation Forces (PLF) , ktorá vzniká odtrhnutím od ELF a je neskôr premenovaná na Eritrean People's Liberation Front (EPLF). Názorové spory medzi ELF a EPLF viedli v rokoch 1972 – 1974 k bojom medzi týmito dvomi stranami , ktoré si vyžiadali až 1200 obetí. 12. januára 1974 sa vzburou 4. brigády Territorial Army dislokovanej v Negele začali udalosti , ktoré viedli k pádu cisárstva Haile Selassieho. Už 13 rokov pred týmito udalosťami sa situáciu v ozbrojených silách Etiópie snaží ovplyvňovať 120 členný Coordinating Committee of the Armed Forces, Police, and Territorial Army , zložený z príslušníkov vymenovaných zložiek. Neskôr skrátene nazývaný Derg (v amharštine výbor alebo komisia) na čele ktorého je zvolený major Mengistu, Haile Mariam. Aj keď deklaruje podporu cisárovi a jeho exekutíve po udalostiach na začiatku roku 1974 postupne preberá moc v krajine a tak si v auguste mohol dovoliť odmietnuť plán na vyriešenie krízy v krajine zavedením konštitučnej monarchie. Faktickú moc v krajine Derg preberá v 12. septembra 1974 keď cisára Haile Selassieho uväzní a začína masové zatýkanie jeho prívržencov. K moci sa dostáva Provisional Military Administrative Council (PMAC). Prvým vodcom PMAC sa stáva lieutenant general Aman Mikael Andoma po smrti ktorého 23. novembera 1974 nastáva vo vnútri Dergu boj o moc reprezentovaný Mengistu Haile Mariam a jeho orientáciou na východný blok a bývalým náčelníkom GŠ generálom Teferi Bantem ktorý je podporovaný zo Sudánu. USA pokračujú v podpore Etiópie ale v roku 1976 Mengistu Haile Mariam navštevuje Moskvu a uzátvára obchodnú dohodu s Moskvou v celkovej výške 385 000 000 dolárov , ktorá vlastne fakticky znamenala koniec orientácie na USA . V roku 1977 je vypovedaná zmluva s USA o prenájme základne Kegnew. Generálovi Teferi Bantemu sa dokonca podarí prinútiť Mengistu Haile Mariam opustiť Addis Abebu ale 3. februára 1977 je v prestrelke zabitý a k moci sa definitívne dostáva Mengistu Haile Mariam . Rýchlo sa vysporiada zo svojimi politickými oponentmi a nastoľuje v krajine režim jednej strany s orientáciou na Sovietsky zväz. v rokoch 1977-78 je do krajiny zo Sovietskeho zväzu dodaný vojenský materiál za viac ako 1 000 000 000 dolárov. V novembri 1978 je podísaná dohoda o spolupráci a vzájomnej pomoci so Sovietskym Zväzom na obdobie 20 rokov. Po prevrate v roku 1974 sa v Etiópii objavilo mnoho lokálnych povstaní . Medzi najdôležitejšie patrili v povstania v Eritrei a oblasti Tigray. Eritrejský problém, Derg zdedil od režimu Haile Selassieho a bol predmetom rozsiahlych diskusií . Nakoniec sa Derg rozhodol riešiť eritrejskú otázku vojenskou silou. Začalo rozmiestňovanie etiópskych vojsk na území Eritree a bojové akcie proti dvom najvýznamnejším povstaleckým frakciám Eritean Liberation Front (ELF) a Eritrean People's Liberation Front (EPLF). V roku 1976 sa v rôznych oblastiach Etiópie objavilo množstvo separastických hnutí alebo skupín ako Tigray People's Liberation Front (TPLF), Oromo Liberation Front (OLF) na juhu krajiny alebo somálske Somali Abo Liberation Front (SALF) , Western Somali Liberation Front (WSLF). 31. januára 1977 sa EPLF podarilo dobyť mesto Om Hajer ležiace na eritrejsko – sudánskych hraniciach a 12. apríla padlo ďalšie mesto Tessenei a v auguste 1977 Agordat a Barentu. Pri vedení bojovej činnosti etiópskej armády v oblasti Eritrei sa dosiahlo niekoľko úspechov ako ovládnutie významných miest Keren, Mitsiwa, Aseb ale v roku 1978 povstalci ovládali 90% vidieka a etiópskej armáde sa nepodarilo tieto oblasti dobyť späť aj napriek významnej pomoci socialistického tábora. A celkový počet eritrejských ozbrojencov činil v roku 1978 40 000 mužov podporovaných ukoristenými ťažkými zbraňami od etiópskej armády . Tieto sily ovládali pobrežie Červeného mora ale nepodarilo sa im už obsadiť dôležitý prístav Asseb. V tomto období sa hlavné úsilie etiópskej armády sústredilo na Ogaden a v oblasti Eritrei sa armáda snažila nestratiť kontrolu nad najvýznamnejšími mestami oblasti (Aseb , Asmara) č osa jej darilo náletmi a bombardovaním povstalcov. Po porážke Somálska v Ogadene sa vojenské úsilie mohlo preniesť na územie Eritrei , kde bola v Asmere posupne rozmiestnená 2. armáda zo 4. mechanizovanými divíziami , každá o sile 12 000 mužov a vyzbrojená tankami T-55 , OT BTR-50 a BTR-152, delostreleckými kompletmi D-30 122mm a M-46 130mm a BM-21 . Ofenzíva začala 12. mája 1978 . Úder ktorý dopadol na ELF a EPLF viedol k skorej strate predtým dobitých miest . Východiskom pre EPLF bolo stiahnutie jednotiek do obranného pásma horského masívu Nakfa . Ani dve po sebe nasledujúce ofenzívy v decembri 1978 a januári 1979 nepriniesli etiópskej armáde úspech. Ďalšia ofenzíva nasledovala v júni 1979 keď etiópske sily zaútočili na eritrejské postavenia v sile 40 000 mužov v dvoch smeroch z juhu a zo severu vylodením jednej divízie na pobreží Červeného mora. Aj táto ofenzíva po stratách viac ako 6000 mužov skončila predčasne. Posledná významnejšia bitka v období 1978 – 1980 v oblasti Nakfa sa odohrala od 1. do 15. decembra 1979 keď etiópska armáda v bojoch stratila 6 divízií a celkové straty činili na etiópskej strane 15 000 mužov a desiatky kusov ťažkej techniky a stovky nákladných vozidiel , ktoré boli ukoristené EPLF. EPLF sa takisto vysporiadala so svojim politickým protivníkom ELF ktorej sily zatlačila na sudánske územie , kde boli postupne odzbrojené a ELF prestala existovať ako reálna sila v tomto konflikte . V období 1980 – 1982 sa Derg sústredil na udržiavanie status quo v oblasti a prípravu ďalšej ofenzívy. Po porážke na konci roku 1979 sa etiópska armáda stiahla späť do Asmary , kde sa v roku 1982 sústredilo 10 divízií etiópskej armády v celkovej sile 140 000 aby pripravili operáciu Red Star. Cieľom tejto operácie bolo zničiť sily ELPF a ovládnuť oblasti Nakfa a Helhal. Po zničujúcej delostreleckej príprave a leteckých útokoch ktoré trvali niekoľko dní sa začiatkom roku 1982 podarilo etiópskej armády postúpiť 10 km do obranného pásma ELPF pri spôsobení strát 20000 mužov. EPLF podnikla protiútok , ktorý mal za následok zastavenie ofenzívy etiópskej armády a vysoké straty až 100 000 mužov na etiópskej strane. Významnou pomocou pre EPLF bolo aj narušovanie zásobovacích konvojov etiópskej armády zo strany TPLF , z ktorou EPLF od konca 70 rokov úzko spolupracovala. Po tejto zdrvujúcej porážke etiópska armáda rezignovala na získanie kontroly nad celým územím Eritrei a sústreďovala sa na udržanie svojich vojenských základní v oblasti a o kontrolu nad veľkými mestami. V rokoch 1982 – 1985 kvôli dlhotrvajúcemu suchu vypukol v krajine hladomor , ktorý najviac postihol oblasť Tigray. EPLF niekoľkokrát počas tohto obdobia preukázala schopnosť čeliť jednotkám etiópskej armády.
http://countrystudies.us/ethiopia
www.acig.org
www.globalsecurity.org
www.fpif.org
Časť I
Pozadie a možné príčiny konfliktu
(1952-1982)
Oblasť Eritrey bola počas 2. svetovej vojny pod britskou správou po porážke Talianska v roku 1941. Po skončení 2. svetovej vojny sa Taliansko na medzinárodnom fóre snažilo získať späť svoju bývalú kolóniu. Aby sa zamedzilo vplyvu arabského a moslimského sveta v tejto oblasti víťazné mocnosti presadili v OSN návrh pripojenia Eritrei k Etiópii. V súlade s rozhodnutím VZ OSN v roku 1950 bola táto správa odovzdaná v septembri 1952 do rúk etiópskej vlády s postavením autonómnej provincie (napr. vlastná polícia , výška daní, zástava a.p.) a tým Etiópia získala prístup k moru. Ale už v auguste 1955 bol etiópskym cisárom Haile Selassiem donútený odstúpiť zvolený šéf eritrejskej vlády Tedla Bairu a bol nahradený protežovaným kandidátom Etiópie. Etiópsky tlak na Eritreu sa stupňoval zavedením amharčiny do úradného styku v Eritrei , zákazom používania eritrejskej vlajky ,zákazom politických strán a zavedením cenzúry. V roku 1960 bola založená organizácia Eritean Liberation Front (ELF) , ktorej cieľom bolo odporovať centrálnej etiópskej vláde a zabezpečiť samostatnosť Eritrei. V júni 1970 Osman Salah Sabbe bývalý šéf moslimskej ligy zakladá Popular Liberation Forces (PLF) , ktorá vzniká odtrhnutím od ELF a je neskôr premenovaná na Eritrean People's Liberation Front (EPLF). Názorové spory medzi ELF a EPLF viedli v rokoch 1972 – 1974 k bojom medzi týmito dvomi stranami , ktoré si vyžiadali až 1200 obetí. 12. januára 1974 sa vzburou 4. brigády Territorial Army dislokovanej v Negele začali udalosti , ktoré viedli k pádu cisárstva Haile Selassieho. Už 13 rokov pred týmito udalosťami sa situáciu v ozbrojených silách Etiópie snaží ovplyvňovať 120 členný Coordinating Committee of the Armed Forces, Police, and Territorial Army , zložený z príslušníkov vymenovaných zložiek. Neskôr skrátene nazývaný Derg (v amharštine výbor alebo komisia) na čele ktorého je zvolený major Mengistu, Haile Mariam. Aj keď deklaruje podporu cisárovi a jeho exekutíve po udalostiach na začiatku roku 1974 postupne preberá moc v krajine a tak si v auguste mohol dovoliť odmietnuť plán na vyriešenie krízy v krajine zavedením konštitučnej monarchie. Faktickú moc v krajine Derg preberá v 12. septembra 1974 keď cisára Haile Selassieho uväzní a začína masové zatýkanie jeho prívržencov. K moci sa dostáva Provisional Military Administrative Council (PMAC). Prvým vodcom PMAC sa stáva lieutenant general Aman Mikael Andoma po smrti ktorého 23. novembera 1974 nastáva vo vnútri Dergu boj o moc reprezentovaný Mengistu Haile Mariam a jeho orientáciou na východný blok a bývalým náčelníkom GŠ generálom Teferi Bantem ktorý je podporovaný zo Sudánu. USA pokračujú v podpore Etiópie ale v roku 1976 Mengistu Haile Mariam navštevuje Moskvu a uzátvára obchodnú dohodu s Moskvou v celkovej výške 385 000 000 dolárov , ktorá vlastne fakticky znamenala koniec orientácie na USA . V roku 1977 je vypovedaná zmluva s USA o prenájme základne Kegnew. Generálovi Teferi Bantemu sa dokonca podarí prinútiť Mengistu Haile Mariam opustiť Addis Abebu ale 3. februára 1977 je v prestrelke zabitý a k moci sa definitívne dostáva Mengistu Haile Mariam . Rýchlo sa vysporiada zo svojimi politickými oponentmi a nastoľuje v krajine režim jednej strany s orientáciou na Sovietsky zväz. v rokoch 1977-78 je do krajiny zo Sovietskeho zväzu dodaný vojenský materiál za viac ako 1 000 000 000 dolárov. V novembri 1978 je podísaná dohoda o spolupráci a vzájomnej pomoci so Sovietskym Zväzom na obdobie 20 rokov. Po prevrate v roku 1974 sa v Etiópii objavilo mnoho lokálnych povstaní . Medzi najdôležitejšie patrili v povstania v Eritrei a oblasti Tigray. Eritrejský problém, Derg zdedil od režimu Haile Selassieho a bol predmetom rozsiahlych diskusií . Nakoniec sa Derg rozhodol riešiť eritrejskú otázku vojenskou silou. Začalo rozmiestňovanie etiópskych vojsk na území Eritree a bojové akcie proti dvom najvýznamnejším povstaleckým frakciám Eritean Liberation Front (ELF) a Eritrean People's Liberation Front (EPLF). V roku 1976 sa v rôznych oblastiach Etiópie objavilo množstvo separastických hnutí alebo skupín ako Tigray People's Liberation Front (TPLF), Oromo Liberation Front (OLF) na juhu krajiny alebo somálske Somali Abo Liberation Front (SALF) , Western Somali Liberation Front (WSLF). 31. januára 1977 sa EPLF podarilo dobyť mesto Om Hajer ležiace na eritrejsko – sudánskych hraniciach a 12. apríla padlo ďalšie mesto Tessenei a v auguste 1977 Agordat a Barentu. Pri vedení bojovej činnosti etiópskej armády v oblasti Eritrei sa dosiahlo niekoľko úspechov ako ovládnutie významných miest Keren, Mitsiwa, Aseb ale v roku 1978 povstalci ovládali 90% vidieka a etiópskej armáde sa nepodarilo tieto oblasti dobyť späť aj napriek významnej pomoci socialistického tábora. A celkový počet eritrejských ozbrojencov činil v roku 1978 40 000 mužov podporovaných ukoristenými ťažkými zbraňami od etiópskej armády . Tieto sily ovládali pobrežie Červeného mora ale nepodarilo sa im už obsadiť dôležitý prístav Asseb. V tomto období sa hlavné úsilie etiópskej armády sústredilo na Ogaden a v oblasti Eritrei sa armáda snažila nestratiť kontrolu nad najvýznamnejšími mestami oblasti (Aseb , Asmara) č osa jej darilo náletmi a bombardovaním povstalcov. Po porážke Somálska v Ogadene sa vojenské úsilie mohlo preniesť na územie Eritrei , kde bola v Asmere posupne rozmiestnená 2. armáda zo 4. mechanizovanými divíziami , každá o sile 12 000 mužov a vyzbrojená tankami T-55 , OT BTR-50 a BTR-152, delostreleckými kompletmi D-30 122mm a M-46 130mm a BM-21 . Ofenzíva začala 12. mája 1978 . Úder ktorý dopadol na ELF a EPLF viedol k skorej strate predtým dobitých miest . Východiskom pre EPLF bolo stiahnutie jednotiek do obranného pásma horského masívu Nakfa . Ani dve po sebe nasledujúce ofenzívy v decembri 1978 a januári 1979 nepriniesli etiópskej armáde úspech. Ďalšia ofenzíva nasledovala v júni 1979 keď etiópske sily zaútočili na eritrejské postavenia v sile 40 000 mužov v dvoch smeroch z juhu a zo severu vylodením jednej divízie na pobreží Červeného mora. Aj táto ofenzíva po stratách viac ako 6000 mužov skončila predčasne. Posledná významnejšia bitka v období 1978 – 1980 v oblasti Nakfa sa odohrala od 1. do 15. decembra 1979 keď etiópska armáda v bojoch stratila 6 divízií a celkové straty činili na etiópskej strane 15 000 mužov a desiatky kusov ťažkej techniky a stovky nákladných vozidiel , ktoré boli ukoristené EPLF. EPLF sa takisto vysporiadala so svojim politickým protivníkom ELF ktorej sily zatlačila na sudánske územie , kde boli postupne odzbrojené a ELF prestala existovať ako reálna sila v tomto konflikte . V období 1980 – 1982 sa Derg sústredil na udržiavanie status quo v oblasti a prípravu ďalšej ofenzívy. Po porážke na konci roku 1979 sa etiópska armáda stiahla späť do Asmary , kde sa v roku 1982 sústredilo 10 divízií etiópskej armády v celkovej sile 140 000 aby pripravili operáciu Red Star. Cieľom tejto operácie bolo zničiť sily ELPF a ovládnuť oblasti Nakfa a Helhal. Po zničujúcej delostreleckej príprave a leteckých útokoch ktoré trvali niekoľko dní sa začiatkom roku 1982 podarilo etiópskej armády postúpiť 10 km do obranného pásma ELPF pri spôsobení strát 20000 mužov. EPLF podnikla protiútok , ktorý mal za následok zastavenie ofenzívy etiópskej armády a vysoké straty až 100 000 mužov na etiópskej strane. Významnou pomocou pre EPLF bolo aj narušovanie zásobovacích konvojov etiópskej armády zo strany TPLF , z ktorou EPLF od konca 70 rokov úzko spolupracovala. Po tejto zdrvujúcej porážke etiópska armáda rezignovala na získanie kontroly nad celým územím Eritrei a sústreďovala sa na udržanie svojich vojenských základní v oblasti a o kontrolu nad veľkými mestami. V rokoch 1982 – 1985 kvôli dlhotrvajúcemu suchu vypukol v krajine hladomor , ktorý najviac postihol oblasť Tigray. EPLF niekoľkokrát počas tohto obdobia preukázala schopnosť čeliť jednotkám etiópskej armády.
http://countrystudies.us/ethiopia
www.acig.org
www.globalsecurity.org
www.fpif.org