Šlo o modernú japonskú konštrukciu,ktorá bola v mnohom inšpirovaná britskými loďami,ktoré sa v tom čase osvedčili v boji. Hlavnou zmenou oproti predchádzajújim konštrukciám bolo uvedomenie si zranitelnosti lode, najmä čo sa týka leteckých útokov. Do tej doby boli všetky japonské lietadlovky bez pancierovania letovej paluby.
S výstavbou Taiho sa začalo v roku 1941. Hlavnou myšlienkou bolo vytvorenie pevnej letovej paluby,ktorá by dokázala odolať leteckému útoku. Letová paluba bola opancierovaná len medzi palubnými výťahmi 80 mm pancierom. Opancierovaný bol tiež spodok dvojpodlažného hangára. Hangár ostal uzavretý a mal kapacitu 75 lietadiel. Boky trupu lode neboli opancierované nijak silnejším pancierom,ktorý by bol schopný odolať torpédam. Loď bola vybavená ôsmymi kotlami a štyrmi turbínami Kampon,čo lodi zabezpečovalo pomerne vysokú maximálnu rýchlosť.
Velitelský mostík bol na pravej strane trupu, výfuk spalín bol vyriešený jedným vysokým komínom, presahujúcim výšku mostíka.
Výzbroj tvorilo 12 protilietadlových diel ráže 100 mm, plus cez 50 diel ráže 25 mm.
Do služby bola zaradená v marci 1944. V polovici roka sa zúčastnila bitky vo Filipínskom mori. 19.júna 1944 bola napadnutá ponorkou USS Albacore (SS-218), ktorá su zasiahla jedným torpédom na najcitlivejšie miesto - do palivovej nárže v prednej časti lode. V podpalubí sa kvôli nemôžnosti efektívneho vyvetrania nahromadili palivové výpary, ktoré o 15. hodine spôsobili explóziu, ktorá loď kompletne zničila.
Zdroje: Pavlík: Japonské letadlové lode; Svět křídel 2003; ISBN 80-85280-98-1 Grégr: Vládcové oceánu; Naše vojsko 1974; Hewson: Válečné lodě; vydalo Svojtka&Co. 2000; ISBN 80-7237-305-6 http://hazegray.org/navhist/carriers/ijn_cv.htm
