29.1.1942 bol vypracovaný návrh takticko-technických požiadaviek na predbežný návrh univerzálneho samohybného podvozku na základe ľahkého tanku T-60. Prípravu zabezpečoval S.A. Ginzburg, v tom čase zástupca vedúceho 2. oddelenia NKTP ZSSR. Podľa požiadaviek malo dôjsť k vytvoreniu univerzálneho podvozku (podvozok č. 31 ("Шасси 31")), ktorý neskôr slúžil ako základňa pre obrnené vozidlá rôznorodého určenia, okrem iného i pre protilietadlový tank. Obdobný vývoj bol požadovaný i na platforme najnovšieho ľahkého tanku T-70 (podvozok č. 32 ("Шасси 32")). Plánovalo sa využitie viacerých komponentov z ľahkého tanku T-60, no muselo sa pristúpiť i k viacerým úpravám pôvodnej platformy. Zväčšila sa šírka platformy a tým i dĺžka torzných tyčí. O vyššej priorite podvozku č. 31 svedčí i to, že sa plánovali tri verzie, podvozok č. 32 bol plánovaný len v dvoch verziách.
Na podvozku č. 31 boli plánované verzie: BGS-1 (БГС-1 (Боевая Гусеничная Машина 1)) s 25 mm protilietadlovým kanónom 72-K BGS-2 (БГС-2 (Боевая Гусеничная Машина 2)) s 37 mm protilietadlovým kanónom 61-K BGS-3 (БГС-3 (Боевая Гусеничная Машина 3)) so 76,2 mm divíznym kanónom ZIS-3
22.5.1942 sa v závode č. 37 konala porada, kde boli schválené prioritné programy a to BGS-2 na platforme podvozku č. 31 a BGS-5 (76,2 mm samohybné delo s upraveným tankovým kanónom ZIS-5) na platforme podvozku č. 32. Zároveň bol vývojom BGS-1 a BGS-5 poverený konštrukčný tím F.F. Petrova zo závodu č. 8. Petrovov tím bol v tom čase vyťažený prácami na rôznych iných projektoch. Z toho dôvodu sa projekt BGS-1 (alebo tiež známy ako ZIK-5) objavil až v 8/1942. Projekt bol vlastne adaptáciou BGS-2, no s 25 mm protilietadlovým kanónom 72-K. Oba projekty BGS-1 a BGS-2 sa vlastne dosť podobali. Problémom bolo, že 25 mm kanón 72-K bol ešte vo vývoji a v dohľadnom čase nemal byť k dispozícii. Preto bol tento projekt len papierový, vlastný prototyp nebol vyrobený.
Ďalšou ranou pre tento projekt bol Stalinom podpísaný dekrét "ГКО № 1958сс", ktorý rátal s výrobou tankov T-34 a T-70. V ďalšej vyhláške "ГКО №2120сс" bol závod č. 37 poverený výrobou T-34. To znamenalo, že sa platforma T-60 a tým pádom ani jej deriváty nemali kde vyrábať. Napriek tomu vývojové práce neustali a 18.8.1942 absolvovali SU-31 a SU-32 strelecké skúšky na sofrinskom polygóne. 21.8.1942 pokračovali skúšky na polygóne v Kubinke. Skúšok sa zúčastnil i ľahký tank T-70. Paradoxne prototyp podvozku č. 31 (SU-31) preukázal lepšie vlastnosti pri jazde v teréne ako zvyšná dvojica platforiem (SU-32 a T-70). Hodnotiaca komisia preto odporučila zavedenie platforiem SU-31. Počas testov sa však objavili problémy s nedostatočne dimenzovanými časťami podvozka, problémy s dvojicou motorov a v usporiadaní prevodovky. Program SU-31 a SU-32 sa previedol do závodu č. 38, kde dostali nové označenie SU-11 a SU-12. Aj vzhľadom na ukončenie výroby T-60 a vďaka plánovanej modifikácii platformy T-70, ktorá sa mala vyrábať v zosilnenej konštrukcii lepšie vyhovujúcej než bola problematická T-60, bol projekt zrušený. Prednosť dostala platforma SU-32 (SU-12), ktorá sa stala základom pre neskoršie samohybné delo SU-76.
