Main Menu
User Menu

Renault D1

     
Název:
Name:
Renault D1
Originální název:
Original Name:
Renault D1
Kategorie:
Category:
střední tank
Výrobce:
Producer:
Société Anonyme des Usines Renault, Boulogne-Billancourt /
Období výroby:
Production Period:
DD.MM.1931-DD.MM.1935
Vyrobeno kusů:
Number of Produced:
160
Prototyp vyroben:
Prototype Built:
DD.MM.RRRR
Osádka:
Crew:
3
Technické údaje:
Technical Data:
 
Bojová hmotnost:
Combat Weight:
14200 kg
Délka s kanónem dopředu:
Length with Gun Forward:
4706 2) / 5300 2) mm
Délka korby:
Hull Length:
? mm
Celková šířka:
Overall Width:
2180 mm
Celková výška:
Overall Height:
2500 mm
Světlá výška:
Ground Clearance:
450 mm
Šířka pásu:
Track Width:
360 mm
Měrný tlak:
Ground Pressure:
? MPa
Pancéřování:
Armour:
Korba:
čelo - 30 mm
boky - 22 mm
zadok - 20 mm


Veža (ST-2):
čelo - 40 mm
boky - 30 mm
zadok - 20 mm
Pohon:
Propulsion:
 
Typ:
Type:
Renault (vodou chladený zážihový 4-valec objemu 6.082 cm3)
Výkon:
Power:
55.2 kW při 2000 ot/min
Převodové ústrojí:
Transmission:
6+R
Výkony:
Performance:
 
Rychlost na silnici:
Road Speed:
18,56 km/h
Rychlost v terénu:
Cross-country Speed:
10 km/h
Jízdní dosah po silnici:
Cruising Range on Road:
120 km
Jízdní dosah v terénu:
Cross-country Cruising Range:
? km
Překonávání překážek:
Obstacles Crossing:
 
Svah:
Gradient:
27 °
Boční náklon:
Side Slope:
? °
Překročivost:
Trench Crossing:
2,2 m
Výstupnost:
Vertical Obstacle:
1,1 m
Brodivost:
Fording Depth:
0,9 m
Výzbroj:
Armament:
 
Hlavní:
Main:
47 mm kanón SA 34 (112 nábojov)
Vedlejší:
Secondary:
2x guľomet Reibel modéle 1931 (nábojov)
Uživatelské státy:
User States:


Poznámka:
Note:
1) Údaj platný pre vozidlo bez oporného chvostu.
2) Údaj platný pre vozidlo s oporným chvostom.
Zdroje:
Sources:
Ivo Pejčoch – Obrněná technika 7, Francie 1919-1945, vydavateľtvo Ares, Praha 2007, ISBN 978-80-86158-47-1
Pierre Touzin - Les Véhicules Blindés Francais 1900-1944, vydavateľstvo E.P.A., rok vydania 1979, ISBN : 2-85120-094-1
https://en.wikipedia.org/wiki/Char_D1
www.chars-francais.net
https://www.littlewars.se/french1940/d1d2.html
URL : https://www.valka.cz/Renault-D1-t12419#537388Verze : 1
MOD
Tank D 1 (Renault Char D 1), alebo aj Renault D 1:


V roku 1926 sa hľadal ľahký tank, schopný masovej výroby, ktorý by nahradil už zastaraný tank Renault FT 17. Z toho dôvodu sa vo firme Renault začal vývoj nového lacného a ľahkého tanku. Výsledok vývoja ale nebol lacný a už vôbec nie ľahký - tank typu D bol charakterizovaný ako Char d′Bataille - hlavný bojový tank. Aj napriek tomu že nespĺňal požiadavky, na základe ktorých bol vyvíjaný, jeho vývoj pokračoval, nakoľko voči konkurenčnému typu - tank B (Char B1) bol lacnejší. Vývoj ľahkého tanku pokračoval paralelne s tankom D a jeho výsledkom bola produkcia trojice typov - Hotchkiss H 35, Renault R 35 a FCM 36.


Prvé prototypy nového tanku postavila firma Renault v roku 1928, tank s továrenským označením NC 28 dostal armádne označenie Tank D (Char D). Prototypy sa zúčastnili vojskových skúšok a v decembri 1929 (12/1929) objednala armáda 10 ks predsériových strojov. Predsériové tanky, Renaultom označované ako NC 31 boli armáde dodané v mesiacoch máj-november 1930 (05-11/1930) a boli zaradené k 503. tankovému pluku, kde boli ďalej testované.


NC 31 boli na svoju dobu dobre pancierované stroje - 10 mm pancierové pláty kryli pohonné ústrojenstvo, hrúbka panciera korby sa pohybovala v rozmedzí 16-25 mm. Pancierovanie ale spôsobilo aj veľkú hmotnosť podvozku, ktorá presiahla 11000 kg. Motor V-4 s objemom 6,08 l a výkonom 74 HP (cca 55 kW) umožňoval tanku dosiahnuť rýchlosť 18,6 km/hod. a dojazd okolo 90 km. Tank umožňoval prekonávať 110 cm vysoké prekážky, až 50% stúpanie, 220 cm priekopy a prebrodil 90 cm hlbokú vodu. NC 31 bol vybavený rádiostanicou ER 51. Výzbroj tanku bola umiestnená vo veži ST 1 (Schneider Tourelle 1), ktorá bola dodaná začiatkom novembra 1930 (11/1930), ale nakoniec bola zo strany armády odmietnutá (veža napr. neumožňovala nabíjanie kanóna v ľubovoľnom námere).


Po úspešných testoch podvozku armáda dňa 23.12.1930 objednala prvú sériu tankov v počte 70 ks. 12.07.1932 bola objednaná druhá séria Char D v počte 30 ks a posledná, tretia séria v počte 50 ks bola objednaná 16.10.1933. Posledný tank bol armáde dodaný začiatkom roku 1935. Nakoľko výrobca veže nedokázal odstrániť nedostatky veže ST 1 boli sériové tanky armáde dodávané s vežou z tankov FT-17 vybavenou 37 mm kanónom SA18 (pochádzajúce z uložených tankov).


V tejto dobe navrhol výrobca veží Schneider dve možnosti - tank vybaviť vežou ST 3, čo bola modifikácia pôvodnej veže ST 1 na ktorej boli odstránené nedostatky (na úkor pancierovania), alebo novú, omnoho ťažšiu vežu ST 2 (s hmotnosťou 1788 kg). Armáda mala pripomienky k obom návrhom, ale nakoniec do výzbroje prijala vežu ST 2, vybavenou 47 mm kanónom SA 34 a 7,5 mm spriahnutým guľometom Reibel. Tanky sa začali prezbrojovať od roku 1936. Celkom bolo aj s predsériovými tankami vyrobených 160 ks.


Posádku tanku tvorili 3 osoby - veliteľ, vodič a rádioperátor. Veliteľ mal stanovisko v jednomiestnej veži, vykonával zároveň funkciu nabíjača a strelca a zároveň usmerňoval vodiča, ktorý mal zo svojho miesta veľmi slabý výhľad. Pre zabezpečenie činnosti veliteľa bola veža vybavená veliteľskou kupolou, ktorá veliteľovi umožňovala výhľad po bojisku a navádzanie vodiča. V prípade zistenia cieľa sa veliteľ presunul dolu do veže a prevzal ovládanie kanóna - nabil kanón a pomocou zameriavača vyhľadal a postreľoval cieľ. Zároveň obsluhoval aj spriahnutý guľomet.
Nevýhodou veže bolo, že veliteľ síce mal veliteľskú kupolu, ale táto bola uzatvorená, takže nemohol ako velitelia napr. nemeckých tankov sledovať priestor cez otvorený poklop svojej kupoly. Pri presunoch preto velitelia často opúšťali svoje stánovisko a pôsobili z otvorených zadných poklopov veže.


Vodič sedel na ľavej strane podvozku, okrem riadenia tanku obsluhoval aj guľomet (7,5 mm Reibel). Rádiooperátor sedel na pravej strane podvozku, a obsluhoval rádiostanicu ER 52 (ER 53 - nepotvrdená informácia) umiestnenú na pravej strane bojového priestoru - prenos údajov bol vykonávaný morzeovkou. Rádiostanica ER 52 mala dosah 2 km a bola určená pre spojenie v rámci jednotky. D 1 bol vybavený trojuholníkovou rámovou anténou na pravej strane zadnej časti tanku. Anténa zvyšovala výšku tanku na 2,4 m.


Začiatkom mája 1930, aj keď tank D nebol ešte v sériovej výrobe ponúkol Renault vývoj vylepšenej verzie tohto tanku a tiež aj vývoj verzie pre použitie v kolóniách. Pôvodný tank D tak získal označenie Tank D 1, vylepšená verzia s pancierom zosilneným na 40 mm získala označenie Tank D 2 (Char D 2, Renault D 2) a koloniálna verzia Tank D 3 (Char D 3, Renault D 3). Verzia D 3 sa nakoniec do výroby nedostala.


Po zavedení do výzbroje boli predsériové stroje NC 31 používané na výcvik vodičov, zdokonalené sériové stroje boli zaradené do výzbroje troch práporov - po jednom v 507., 508. a 510. tankovom pluku. Prevádzka tankov bola sprevádzaná problémami - prvým problémom bola zastaraná veža a výzbroj (odstránené v roku 1936 inštaláciou novej veže), ďalším problémom bola malá mechanická odolnosť tankov - zhruba 2/3 dodaných tankov bolo dlhodobo nepojazdných z dôvodu porúch na brzdovom systéme a prevodovke a deformáciami panciera spôsobenými nedostatočnou tuhosťou rámu a nekvalitným nitovaním - problémy spôsobené snahou výrobcu ušetriť na výrobných nákladoch a dodať tanky čo najlacnejšie.
V roku 1935 prešli tanky rozsiahlou modernizáciou, zameranou hlavne na odstránenie opakujúcich sa mechanických nedostatkov. Táto modernizaćia bola ukončená zástavbou novej veže, spojenej nielen s nárastom hmotnosti, ale aj novými problémami. Veža ST 2 svojimi rozmermi spôsobila sťaženie výhľadu vodičovi, použitý kanón nebol vybavený protipancierovým strelivom a trpel častými poruchami. Asi 20 tankov bolo preto vybavených 47 mm námornými kanónmi s protipancierovým strelivom a schopnosťou boja s tankami protivníka, ale to prinieslo nové problemy s uložením munície, ktorá sa nezmestila do určených úložných priestorov.
Použitie nových, výkonnejších kanónov SA 35 bolo znemožnené, nakoľko pre tieto kanóny bola veža príliš malá.


V roku 1937 boli tanky D 1 pre európske bojisko zastaralé a preto boli presunuté k francúzkym jednotkám v severnej Afrike, ako protiváha prípadným talianskym územným nárokom v Tunisku. Tu boli sústredené v troch nových tankových práporoch - 61., 65. a 67. tankovom prápore.


10.mája 1940 bolo 135 tankov D 1 vo výzbroji nasledujúcich tankových práporoch (a ďalších 17 tankov bolo v skladoch) v Tunisku:
61. tankový prápor / 61e Bataillon de Chars de Combat - 40+5 tankov
65. tankový prápor / 65e Bataillon de Chars de Combat - 40+5 tankov
67. tankový prápor / 67e Bataillon de Chars de Combat - 40+5 tankov


Ďalších 8 tankov bolo dislokovaných vo výcvikovej škole vo Francúzsku.


Po nemeckom útoku boli všetky bojaschopné tanky D 1 v Tunisku sústredené do 67. tankového práporu (celkom 43 tankov) a prápor bol urýchlene presunutý do Francúzska, kde dorazil začiatkom júna (06/1940). Od 09.06.1940 bol prápor nasadený do ústupových bojov pri nemeckej operácii Fall Rot. 12.06.1940 prápor podporoval Senegalskú 6. divíziu mechanizovanej pechoty v obrane mestečka Souain proti postupujúcim jednotkám 8. tankovej divízie. Prápor odrazil prvý útok, pričom zničil 4 útočiace tanky. Následne, v zmysle platnej francúzskej taktickej doktríny vyrazil do protiútoku, pričom paľbou nemeckých 37 mm protitankových diel prišiel o 7 vozidiel, bez strát na nemeckej strane. Po stiahnutí sa na obranné pozície zničili tanky D1 ešte viacero nemeckých tankov, pokúšajúcich sa preraziť obranu. V tejto dobe dal nemecký veliteľ postrieľať černosšských zajatcov z pešej divízie, následne pod ochranou noci začala divízia ustupovať na juh. Spolu s ňou boli nútené ustupovať aj tanky D 1. Pri tomto ústupe prišiel prápor o všetky tanky.


Zo 43 nasadených tankov D 1 bolo 25 úplne zničených a 18 padlo do rúk Nemcom, ktorí ich po oprave zaradili do výzbroje Wehrmachtu s označením Panzerkampfwagen D 1 732(f).


Po podpísaní prímeria musela vláda vo Vichy rozpustiť všetky tankové jednotky, aj keď tanky si mohla ponechať. Zo 106 tankov, ktoré zostávali vo výzbroji bolo 62 zaradených do 2e a 4e Chasseurs d′Afrique (40+20, plus po jednom tanku na výcvik vodičov). Ďalšie tanky boli zaradené do 5e Chasseurs d′Afrique.
Zo 106 tankov bolo oficiálne vo výzbroji iba 86 tankov, 20 ks bolo pred Nemecko-talianskou komisiou dozerajúcou na prímerie utajených.


Po vylodení spojencov v severnej Afrike (operácia Torch) boli tanky D 1 nasadené v Brigade Légére Mécanique a bojovo nasadené v bitke pri Kasserine (Kasserinskom priesmyku), kde dosiahli aj jeden z posledných úspechov - zničenie nemeckého tanku Panzerkampfwagen IV. Fotografie tankov z tohto obdobia ukazujú, že tanky už nie sú vybavené anténami rádiostaníc. Zostávajúcich 17 tankov D 1 bolo z výzbroje vyradených v marci 1943 (03/1943).


Jeden z prvých prototypov tanku D, ktorý sa zúčastnil skúšok, s továrenským označením Renault NC 27 bol predaný do Švédska, kde po zbavení veže s výzbrojou slúžil na výcvik vodičov tankov s označením Stridsvagn fm/28. V súčasnej dobe je tento tank v Panser Museum in Axvall.



Zdroj: https://skyfflably.com/main/french1940/d1d2.html
https://forum.axishistory.com/viewtopic.php?t=23596
https://en.wikipedia.org/wiki/Char_D1
URL : https://www.valka.cz/Renault-D1-t12419#250679Verze : 4
MOD
foto ještě bez bočních krytů podvozku


URL : https://www.valka.cz/Renault-D1-t12419#41296Verze : 0
MOD
foto, tentokrát již s upraveným podvozkem


URL : https://www.valka.cz/Renault-D1-t12419#41298Verze : 0
MOD
Renault D1 při nakládání na těžký přepravník


URL : https://www.valka.cz/Renault-D1-t12419#41299Verze : 0
MOD