Pred vstupom Japonska do druhej svetovej vojny, mali velenia ozbrojených síl a rozviedky západných demokracií len okrajové a veľmi hmlysté informácie o lietadlách používaných letectvom tohoto ostrovného štátu. Nové japonské lietadlá, objavujúce sa v hláseniach amerických poradcov umiestnených u jednotiek Čínskeho letectva, bojujúceho o prežitie s Japoncami už od roku 1937, boli vojenskými a aj civilnými odborníkmi z oblasti letectva, stále znova identifikované ako menejcenné kópie západných typov. A sami Japonci sa samozrejme nesnažili tento dojem vyvrátiť.
O nesprávnosti týchto predsudkov sa ako prvý presvedčili americký, britský a holandský piloti koncom roku 1941 nad Pearl Harborom, Malajziou a Sumatrou.
Začiatkom júna 1942 bola v Melbourne v Austrálii, pod vedením Capt. Frank T. McCoya a TSgt Francis Williamsa, založená Material Section of the Directorate of Intelligence, s úlohu identifikovať a katalogizovať nepriateľské lietadielá. Zpočiatku sa informácie zbierali hlavne z hlásení spojenekých pilotov a príslušníkov pozemných jednotiek z frontovej oblati a rozborom trosiek zostrelených lietadiel. Postupom vojny sa ku tomu pridali aj poznatky získané pomocou SIGINtu a z priamych skúšok ukoristených lietadiel vykonávaných u Technical Air Intelligence Unit (TAIU).
Pre rýchlu identifikáciu bolo každému zaznamenanému lietadlu pridelené jednoduché a ľahko zapamätatelné kódové meno podľa nasledujúcej schémy:
Mužské mená - stíhacie lietadlá a prieskumné hydroplány.
Ženské mená - horizontálne a strmhlavé bombardovacie lietadlá, bitevné lietadlá, lietajúce člny, prieskumné a transpotrné lietadlá
Mená podľa stromov – cvičné lietadlá
Mená podľa vtákov – klzáky
Ťažkosti, ktoré mali spojenci so získavaním pravdivých spravodajských a technických informácií o japonskej výzbroji, sa prejavili aj v množstve duplicitne pridelených kódových mien a zaradení neexistujúcich typov do zoznamu japonskej leteckej techniky.
V roku 1944 vznikla vo Washingtone organizácia zastrešujúca oddelenia technickej rozviedky U.S. Army a Navy s britskou spoluúčasťou - Technical Air Intelligence Center (TAIC). Tej bola pridelená zodpovednosť za zber, vyhodnotenie a zúžitkovanie všetkých informácií o Japonských vzdušných silách.
O nesprávnosti týchto predsudkov sa ako prvý presvedčili americký, britský a holandský piloti koncom roku 1941 nad Pearl Harborom, Malajziou a Sumatrou.
Začiatkom júna 1942 bola v Melbourne v Austrálii, pod vedením Capt. Frank T. McCoya a TSgt Francis Williamsa, založená Material Section of the Directorate of Intelligence, s úlohu identifikovať a katalogizovať nepriateľské lietadielá. Zpočiatku sa informácie zbierali hlavne z hlásení spojenekých pilotov a príslušníkov pozemných jednotiek z frontovej oblati a rozborom trosiek zostrelených lietadiel. Postupom vojny sa ku tomu pridali aj poznatky získané pomocou SIGINtu a z priamych skúšok ukoristených lietadiel vykonávaných u Technical Air Intelligence Unit (TAIU).
Pre rýchlu identifikáciu bolo každému zaznamenanému lietadlu pridelené jednoduché a ľahko zapamätatelné kódové meno podľa nasledujúcej schémy:
Mužské mená - stíhacie lietadlá a prieskumné hydroplány.
Ženské mená - horizontálne a strmhlavé bombardovacie lietadlá, bitevné lietadlá, lietajúce člny, prieskumné a transpotrné lietadlá
Mená podľa stromov – cvičné lietadlá
Mená podľa vtákov – klzáky
Ťažkosti, ktoré mali spojenci so získavaním pravdivých spravodajských a technických informácií o japonskej výzbroji, sa prejavili aj v množstve duplicitne pridelených kódových mien a zaradení neexistujúcich typov do zoznamu japonskej leteckej techniky.
V roku 1944 vznikla vo Washingtone organizácia zastrešujúca oddelenia technickej rozviedky U.S. Army a Navy s britskou spoluúčasťou - Technical Air Intelligence Center (TAIC). Tej bola pridelená zodpovednosť za zber, vyhodnotenie a zúžitkovanie všetkých informácií o Japonských vzdušných silách.