Jiné významné skutečnosti: (maximálně tři) Other Notable Facts: (up to three)
- z pohľadu sovietskej moci zradca, ktorý v zajatí spolupracoval s Nemcami, a teda s nepriateľom, a preto bol aj po vojne popravený
- from the point of view of the Soviet power, a traitor who, in captivity, collaborated with the Germans, and thus with the enemy, and therefore was executed even after the war
03.09.1906-10.10.1908 služba v ruskej cárskej armáde 12.08.1914-DD.01.1918 služba v ruskej cárskej armáde 15.01.1918-DD.08.1922 služba v Červenej armáde 17.09.1941-DD.MM.RRRR povolaný do Červenej armády DD.MM.1942-DD.MM.RRRR zajatý
03.09.1906-10.10.1908 service in the Imperial Russian Army 12.08.1914-DD.01.1918 service in the Imperial Russian Army 15.01.1918-DD.08.1922 service in the Red Army 17.09.1941-DD.MM.RRRR drafted to the Red Army DD.MM.1942-DD.MM.RRRR prisoner of war
URL : https://www.valka.cz/Ananin-Alexej-Petrovic-t275329#747204
Verze : 0
Reklama
polkovnik Alexej Petrovič ANANIN
Alexej Petrovič Ananin sa narodil 22. marca 1889 v Riazani. Pôvodom bol z obchodníckej (kupeckej) rodiny, ktorú skutočnosť počas neskoršej služby v Červenej armáde zatajil. Zrejme, aby mu to nenarušilo kádrový profil, keďže v Sovietskom zväze boli podozriví všetci, ktorí mali iný, než robotnícky či roľnícky pôvod.
V roku 1906 absolvoval 2. riazanské gymnázium. V službe v ruskej cárskej armáde bol od 3. septembra 1906, kedy dobrovoľne nastúpil do 137. pešieho Nežinského pluku 1. brigády 35. pešej divízie, ktorá bola dislokovaná v Riazani. Dňa 4. marca 1908 bol povýšený na poddôstojníka, 10. októbra 1908 bol prepustený do zálohy. V roku 1910 absolvoval Moskovský zememeračský inštitút, s civilnou špecializáciou - inžinier. Do roku 1914 pracoval ako geodet v štátnej službe.
Dňa 12. augusta 1914 bol opäť povolaný do cárskej armády a zaradený do 60. pešieho záložného práporu. Od 4. novembra 1914 bol frekventantom 2. moskovskej školy práporčíkov. Rozkazom Moskovského vojenského okruhu č. 116 z 2. februára 1915 bol povýšený do hodnosti práporčíka armádnej pechoty s ďalším zaradením do 79. pešieho záložného práporu. Do práporu prišiel 9. februára 1915 a ujal sa funkcie mladšieho dôstojníka 5. roty. Od 1. marca bol mladším dôstojníkom 12. roty. Od 11. marca 1915 do 10. januára 1916 bol vedúcim predajne pre vojakov. Od 17. marca 1916 bol mladším dôstojníkom výcvikovej skupiny, potom - 2. roty. Rozkazom 10. pešej záložnej brigády č. 37 z 22. marca 1916 bol preložený k 215. pešiemu záložnému práporu, kam nastúpil 26. marca 2016 ako mladší dôstojník 5. roty. Od 2. apríla velil 82. doplňovacej rote práporu, premenovaného 10. apríla 1916 na 215. peší záložný pluk. 4. augusta 1916 s 119. riadnou doplňovacou rotou prešiel do 138. pešieho pluku 1. brigády 35. pešej divízie a prevzal funkciu mladšieho dôstojníka 2. roty. Dňa 18. augusta 1916 bol v boji pri meste Zboruv zranený šrapnelom do hlavy. Odmietol však evakuáciu do nemocnice a zostal pri jednotke. Dňa 3. septembra v boji pri dedine Jaroslavice bol opäť zranený. Po zranení krátko pôsobil ako veliteľ pluku a 28. septembra 1916 bol daný k dispozícii náčelníkovi štábu 35. pešej divízie a vyslaný na služobnú cestu do Tuly k dispozícii veliteľovi 673. tulskej družiny.
Rozkazom vojsk 11. armády č. 861 zo 16. novembra 1916 mu bol za hrdinstvo v bojoch proti nepriateľovi udelený Rad svätého Stanislava III. st. s mečmi a kokardou. Keďže bol dvakrát zranený, získal aj právo nosiť vyznamenania pre ranených dôstojníkov. Dňa 8. apríla 1917 bol rozkazom divízie č. 94 zaradený do kurzov protichemickej obrany veliteľskej roty veliteľstva divízie. Ako absolvent kurzu bol 2. mája 1917 rozkazom č. 106 ustanovený do funkcie prednostu protichemickej obrany divízie s pridelením k veliteľstvu divízie. Najvyššou ním dosiahnutou hodnosťou v ruskej cárskej armáde bola štábny kapitán.
Po boľševickej revolúcii vstúpil 15. januára 1918 do Červenej armády. V januári 1918 velil 35. pešiemu pluku, od 15. februára 1918 bol náčelníkom štábu a náčelníkom operačného oddelenia Archangeľského oblastného veliteľstva, od júla veliteľom brigády na Karelskom fronte. V čase od 24.12.1918 do 31.01.1919 dočasne zastupoval náčelníka štábu 18. streleckej divízie. Od 10. januára 1919 bol veliteľom 1. samostatnej brigády operačného podriadenia 165. streleckej divízie, v marci 1919 veliteľom Fínskeho frontu. Od júna 1920 do augusta 1922 zastával funkciu vojenského veliteľa Petrohradu. Po odchode do zálohy pracoval v pozemkovom oddelení uzbeckého ľudového komisariátu poľnohospodárstva Košiansko-kupyrského okresu.
Dňa 17. septembra 1941, vo veku 52 rokov, bol mobilizovaný a vyslaný do podriadenosti veliteľa 91. protilietadlového delostreleckého pluku stanice Seliksa penzskej železnice. Dňa 24. novembra 1941 bol rozkazom štábu Povolžského vojenského okruhu č. 0788 vymenovaný za brigádneho intendanta v 20. ženijnej brigáde. V hodnosti plukovníka velil práporu 12. samostatnej ženijnej brigády.
V roku 1942 bol zajatý nemeckými jednotkami. Dobrovoľne súhlasil s prácou v jednej zo služieb nemeckej pracovnej organizácie TODT na stanici Dabendorf v berlínskom okrese. Prostredníctvom kapitána ROA R. L. Antonova požiadal o prijatie do Ruskej oslobodeneckej Armády (ROA). V novembri 1943 nastúpil do školy ROA v Dabendorfe. V januári 1944, po absolvovaní školy, sa prihlásil do zálohy generálmajora ROA I. A. Blagoveščenského. Od novembra do 24. decembra 1944 sa ako člen skupiny plukovníka G. A. Zvereva zaoberal v Nórsku náborom zajatcov a presvedčil 42 dôstojníkov, aby vstúpili do Vlasovovej armády. Do februára 1945 bol v Dabendorfe, potom opäť odišiel do Nórska, aby zabezpečil dopravu tých, ktorí chceli vstúpiť do Ozbrojených síl KONR. Viedol a organizoval transport naverbovaných dobrovoľníkov do Nemecka. V apríli bol súčasťou južnej skupiny generálmajora F. I. Truchina.
V súvislosti s dobrovoľnou spoluprácou s nepriateľom vyvstáva otázka, ktorá sa netýkala len polkovnika Ananina, ale desiatok tisíc ďalších občanov Sovietskeho zväzu, ktorí spolupracovali počas vojny s okupantmi. Išlo v ich konaní skutočne o zradu svojej vlasti? Možno vôbec z morálneho pohľadu zradiť diktátorský režim vstúpením do služieb inej diktatúry? Alebo išlo len o zradu momentálneho režimu, vládnuceho v jeho vlasti, ktorou bolo Rusko?
Právne hľadisko je, myslím, jednoznačné. V Sovietskom zväze v tom čase platný trestný zákon z roku 1922, resp. 1926 označoval takéto konanie za vlastizradu. Aj keď sovietske vnímanie tejto otázky bolo do značnej miery odlišné od demokratických krajín toho obdobia, čo súviselo s diskontinuitou práva. Od jesene 1917, teda od boľševickej revolúcie a zvrhnutia cárskeho režimu, sa totiž predpokladalo, že existujúce cárske právo ("zákony zvrhnutých vlád/tried"), bude nahradené revolučným, socialistickým právnym vedomím. Ktorým by sa, popri dekrétoch robotnícko-roľníckej vlády, mal riadiť aj ľudový súd, ktorý by mal v rámci boja o udržanie nového štátu zabezpečiť aj dôsledný boj proti kontrarevolúcii, ktorý sa stal ústredným pojmom v boji proti protištátnej trestnej činnosti.
Na druhej strane stojí morálne hľadisko. Najznámejší sovietsky „zradca“, generál Vlasov, sa netajil snahou o zvrhnutie stalinského režimu a jeho nahradenie novou mocou, avšak nezávislou od Nemcov. Čo bol z dnešného uhlu pohľadu značne naivný, či až iluzórny cieľ. Aká bola motivácia polkovnika Ananina sa už dnes s odstupom času nedá presne určiť. Možno sa len dohadovať, že ako potomok obchodníckej rodiny a štábny kapitán cárskej armády stratil v dôsledku boľševickej revolúcie zázemie a finančné istoty. Takisto mohla byť v období tzv. veľkého teroru v tridsiatych rokoch perzekúciami postihnutá jeho rodina, ale aj on sám.
Mnohí zo sovietskych vojenských zajatcov sa pridávali k nepriateľovi v snahe uniknúť príšerným podmienkam, panujúcim v zajateckých táborov pre vojakov Červenej armády. Toto však zrejme nebol Ananinov prípad. Nasvedčuje tomu jeho aktivita, resp. až horlivosť v službe novým pánom. Veď ako inak nazvať jeho misiu v zajateckých táboroch v Nórsku, kde sa mu podarilo presvedčil 42 dôstojníkov, aby vstúpili do Vlasovovej armády. A to hovoríme o prelome rokov 1944-1945, kedy nemecká armáda už zďaleka nebola víťaznou armádou, ale kráčala od jednej porážky k druhej.
Dňa 9. mája 1945 sa polkovnik Ananin v oblasti Kaplitz-Krumau vzdal zástupcom 26. americkej pešej divízie. Internovaný bol v zajateckých táboroch Kladenské Rovné, Friedberg, Hanaker a Landau.
V júni 1945 bol násilne deportovaný do ZSSR. Dňa 31. decembra 1949 bol na základe rozsudku Vojenského tribunálu Leningradského vojenského okruhu zastrelený. Autor nemá vedomosť o tom, či bol neskôr rehabilitovaný.
zdroje:
JUDr. David Kolumber, Ph.D.: Protistátní trestné činy v moderních kodifikacích, In.: Protistátní trestné činy včera a dnes, sborník z konference, Jaromír Tauchen (ed.), Masarykova univerzita, Brno 2021
URL : https://www.valka.cz/Ananin-Alexej-Petrovic-t275329#747280
Verze : 3
Přidejte se k nám
Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady.
Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.