SOV - SON-9 / SON-9A ("Fire Can" - strelecký rádiolokátor)

SON-9


Strelecký rádiolokátor určený na sledovanie vzdušného cieľa, zistenie jeho súradníc v priestore a na navádzanie protilietadlových kanónov batérie na cieľ (prostredníctvom stanice riadenia paľby PUAZO).


Rádiolokátor SON-9 sa vyvíjal v rokoch 1948-1950 pod vedením konštruktéra M. N. Polozova (М. Н. Полозова s účasťou B. P. Roždestvenského, (В. П. Рождественского), K. I. Voroncova (К. И. Воронцова), B. N. Belugina (В. Н. Белугина) a ďalších.


Rádiolokátor vysielal impulzy vytvorené magnetrónom s dĺžkou 0,5 mikrosekundy a s opakovacou frekvenciou 1875 Hz. Pre zabezpečenie činnosti v podmienkach rušenia bol vybavený štyrmi magnetrónmi s rozdielom frekvencií 160 Mhz. Vo vysielacom systéme bol ďalej použitý centimetrový heterodyn klystrónového typu (rezonátor).
Prijímací systém zabezpečoval spracovanie prijatých signálov a ich zobrazenie na indikátore diaľky a indikátore kruhového obzoru a zároveň zabezpečoval spracovanie údajov potrebných pre pohyb antény a automatické meranie diaľky.
Systém riadenia antény zabezpečoval pohyb antény v režime automatického celokruhového, alebo sektorvého vyhľadávania, ručného navádzania a automatického sledovania cieľa.
Rádiolokátor umožňoval udanie cieľa od prehľadového rádiolokátora a diaľkové ovládanie antény (odmer a námer) od PUAZO (optické sledovanie cieľa).
Určitým nedostatkom rádiolokátoru bolá slabá odolnosť voči rušeniu, čo spôsobovalo že pri práci v podminkach silného rádioelektronického rušenia musela obsluha zabezpečovať sledovanie cieľa pomocou optických prostriedkov.
Vojskové skúšky prebehli v roku 1950, kde boli v praxi preverené požadované charakteristiky a prostriedok bol prijatý do výzbroje pozemných vojsk.


SON-9A
Začiatkom 50-tych roko v súvislosti s búrlivým vývojom prostriedkov a foriem elektronického rušenia bola pred konštruktérov rádiolokátora postavená úloha modifikovať rádiolokátor na činnosť aj v podmienkach intenzívneho rušenia. Modernizovaný rádiolokátor dostal označenie SON-9A. Jeho konštrukcia a základné charakteristiky zostali zachované, do obvodu prijímača bol pridaný automatický systém preladenia v prípade detekcie aktívneho šumového rušenia (APS), zabezpečujúci automatické preladenie magnetrónu a heterodynu na inú pracovnú frekvenciu, nezarušenú od porúch.
Vojskové skúšky prebiehali v rokoch 1955 - 1956 a potvrdili funkčnosť systému a splnenie požadovaných charakteristík. Modernizovaný rádiolokátor bol prijatý do výzbroje a bola začatá sériová výroba.

SON-9



Technicko-taktická data
Celková hmotnost: 7 300 kg


Osádka: 1 + 3


Dosah RL na cíle ve výšce 4 km:
- ručně: 55 km
- automaticky: 35 km
- při výhodných podmínkách: 80 km


Impulzní výkon vysílače: 200 kW


Délka impulsu: 0,5 s

Strelecký radiolokátor z výzbroje ČSĽA.


Zdroj : ATOM č.9 1970

SON-9A


Zdroj : Dopr-51-5 Prehľad vojenskej techniky a jej uloženie na železničných vozňoch – predpis ČSĽA – Praha 1968