Gaius Julius Caesar

Autor: Peter Frišo / akvinsky 🕔︎︎ 👁︎ 32.044

Alea iacta est
Kocky sú hodené

Prológ

S vojnami sú zákonite spojení aj veľkí bojovníci. Dnes by som chcel predostrieť krátky portrét muža, ktorý v dejinách vojenstva určite má svoju pozíciu. Je to Iulius Caesar, muž ktorý si pokoril Galiu, porazil Germánov, vyhral mnoho bitiek občianskej vojny a zároveň zakončil dejiny Starovekého Egypta. V dejinách staroveku mu môžu konkurovať zrejme len takí muži ako Alexander Veľký, Scipio Africanus, či Traianus. Preto sa pozrime na tohto muža, ktorý takmer nepoznal porážku a v najhoršej situácii si zachoval chladnú hlavu. Zároveň to však bol muž oveľa väčších kvalít v cnosti ako neskôr Napoleon, porovnávať ho s Hitlerom je vôbec chybou, Caesar mal vždy rozmer, ktorý ho robil veľkou postavou histórie a staval ho nad mnohých chladných diktátorov.

Reklama


Gaius Iulius Caesar
commons.wikimedia.org

Gaius Iulius Caesar (100. – 44.)

1. Pôvod, mladosť, politické začiatky

2. Triumvirát, Konzulát

3. Galské vojny, Prokonzulát

4. Veľké galské povstanie, Predvečer Rubiconu

5. Občianska vojna

6. Caesarova diktatúra

7. Marcové ídy

1. Pôvod, mladosť, politické začiatky

Dnes nevieme úplne presne rok Caesarovho narodenia. Podľa spisov Suetonia a Plutarcha to bol rok 100 pred n.l., ale možné sú i roky 101,102. Nesporný je však mesiac narodenia. Je to quintilius, ktorý bol ešte za Caesarovho života premenovaný na júl.


Narodenie Júlia Cézara, ktorý sa podľa rímskeho historika Suetonia narodil cisárskym rezom.
commons.wikimedia.org

Gaius Iulius Caesar pochádzal zo starého patricijského rodu. Sám z hrdosťou ozajstného Rimana odvodzoval svoj rod od polo legendárnych rímskych kráľov, až bohov. Čo sa týka Caesarovej matky Aurelie, tá pochádzala síce z plebejského, ale zato veľmi váženého rodu Aureliovcov.

Napriek urodzenému pôvodu bola Caesarova rodina tradične spriaznená s odporcami senátneho režimu, s tými, ktorí sa obvykle pokladajú za predstaviteľov demokratického krídla. Táto tradícia pravdepodobne pochádzala z matkinho rodu, v ktorom boli nielen konzuli, ale aj tribúni ľudu. Najvýraznejšie však rodinu ovplyvnilo, že otcova sestra Iulia bola manželkou Gaia Maria.

Keď Caesar dovŕšil 15 rokov, náhle umrel jeho otec, ktorý bol v roku 92 pred n.l. praetorom v, potom prokonzulom v Ázii, ale vrchol politickej kariéry – konzulát už dosiahnuť nestihol.

Roku 84 pred n.l. bol mladý Caesar vďaka protekcii vplyvných príbuzných a rodinných priateľov zvolený za Jupiterovho kňaza. Do tejto funkcie mohol byť zvolený iba patricij, ktorý pochádza z rodiny, kde sa rodičia zosobášili starodávnym náboženským obradom confarreatiao, ktorý vylučuje rozvod. Caesar sa v roku 84 zároveň i oženil – s Corneliou, dcérou konzula Cinnu. Caesar čoskoro prišiel o svoje postavenie.

Hlavnou príčinou bolo, že na jar 83 pred n.l. sa v Itálii vylodil Sulla so svojou armádou a začala sa občianska vojna a roku 82 Sullove vojská dobyli Rím. Začala sa Sullova diktatúra. Sulla sa zároveň pustil do proskripcií. Caesar však bol ešte príliš mladý a politicky neskúsený, aby ho diktátor mohol pokladať za protivníka. Predsa ho však nenechal bez povšimnutia. Najprv ho zbavili funkcie, potom od neho žiadali, aby sa rozviedol s Corneliou. Caesar však odmietol, čím sa dostal do nebezpečnej situácie. Corneliino veno bolo skonfiškované a on sám stratil otcovské dedičstvo. Pod hrozbou väzenia, preoblečený a v horúčke sa túlal po Sabinskej oblasti a každú noc menil útulok. Napriek tomu ho Sullove patroly zajali a pomohol mu len úplatok 12 000 denárov.

Reklama

Taktiež sa do veci zaplietla jeho matka, ktorá mala kontakty na Sullovské kruhy. Sulla omilostil mladého aristokrata, pričom to urobil veľmi neochotne a povedal: „Neviete za koho orodujete ! V tom chlapcovi sa skrýva niekoľko Mariov.

Potom sa Caesar pobral do Bithýnie ku kráľovi Nikomédovi s diplomatickou úlohou. Keď odtiaľ odišiel zúčastnil sa dobytia Mytilény. Keďže Sulla medzitým zomrel pobral sa Caesar naspäť do Ríma. Tu sa začala jeho právnická kariéra. Špecializoval sa hlavne na politické procesy. Roku 77 pred n.l. obvinil z vydieračstva významného sullovca Dolabellu. Caesar tento spor síce nevyhral, ale jeho reč bola taká dobrá, že si získal povesť jedného z najlepších rečníkov. V dobe rétoriky však Caesar cítil, že nie je ešte natoľko dobrým rečníkom, preto sa odišiel priučiť rečníckemu umeniu na Rodos. Pri návrate ho zajali piráti.

Podľa Plutarcha sa Caesar správal medzi pirátmi nie ako zajatec, ale ako ich vodca. Dokonca zvýšil výkupné, ktoré piráti za neho žiadali, lebo sa mu nezdalo dostatočne vysoké. Caesar pravidelne nútil pirátov počúvať svoje rečnícke prejavy a keď mu nevenovali dostatočnú pozornosť sľúbil im, že ich po návrate z Ríma príde ukrižovať. Tak sa i stalo, keď si Caesar najal vojsko a splnil, čo pirátom sľúbil.

Caesar sa po tejto epizóde opäť vrátil do Ríma a dostal funkciu vojenského tribúna, ktorou sa začínala v Ríme politická kariéra. Caesar začal svoj politický život ako populár. Aktívne sa zapojil do kampane za obnovenie práv tribúna ľudu a za vrátenie pôdy tým, ktorí o ňu prišli za Sullovej diktatúry. Caesar potom predniesol niekoľko rečí, v ktorých bránil obete Sullových proskripcií. Okrem toho vystavil na fóre portréty Maria, čím si získal popularitu medzi rímskym ľudom.

Čoskoro po Caesarovom návrate do Ríma sa moci v Ríme chytili 2 veľké osobnosti: víťaz nad SpartakomCrassus a víťaz v Hispánii Pompeius. Tí sa stali v roku 70 pred n.l. konzulmi. Caesar vtedy ostával v tieni týchto postáv a vieme o ňom až v roku 68, kedy ho zvolili za questora. Vieme však, že Caesar v tomto období míňal obrovské čiastky, aby sa stal v Ríme známym. Po skončení kvestúry bol prevelený k miestodržiteľovi Zadnej Hispánie. V jednom meste vraj uvidel sochu Alexandra Macedónskeho a povedal: „Dosiaľ som nevykonal nič významného a Alexander v mojom veku už pokoril celý svet.“ Caesar však z Hispánie predčasne odišiel do Predalpskej Galie, kde naviazal styky s vplyvnými rodinami.

Keď sa opäť vrátil do Ríma aktívne sa zapojil do politického diania. Keďže bol už niekoľko rokov vdovcov oženil sa so Sullovou vnučkou, ktorá bola zároveň Pompeiovou vzdialenou príbuznou. Caesar sa vtedy v politike začal orientovať smerom k Pompeiovi. Dokonca, keď bol v Senáte prednesený návrh aby sa Pompeiovi dali obrovské právomoci, keď išiel do boja proti pirátom so všetkých senátorov ho podporil iba Caesar. V ľudovom zhromaždení tento zákon prešiel a Caesar si opäť zvýšil popularitu medzi ľudom. Pompeius zvládol situáciu skvele, keď za 3 mesiace vyčistil od pirátov celé Stredozemné more.

Na rok 65 pred n.l. bol Caesar zvolený za aedila. Pompeius vtedy práve vďaka Caesarovi a praetorovi Cicerovi bojoval na Východe, tak sa Caesar obrátil na Marca Crassa. Tým skôr, že Crassa zvolili na cenzora. Caesar našiel i s Crassom spoločnú reč. Týmto dvom sa však sprvu moc nedarilo: napríklad neprešiel nimi navrhovaný konzul, ale akýsi mladý právnik Marcus Tullius Cicero. Caesar a Crassus potom chystali zákon, ktorým by politicky odstránili Pompeia, no po Cicerových vystúpeniach v senáte i na verejnosti sa o nich ani nehlasovalo. Na ďalší rok bol Caesar zvolený za predsedu súdu pre vraždy. Caesar mal vždy veľmi dobre prepracované obžaloby proti sullovcom, napriek tomu procesy nevyhral. Prečo? Sullovcov totiž obhajoval Cicero. Tak sa Caesarove ďalšie pokusy skončili neúspechom. Caesar tak predložil v roku 63 pred n.l. kandidatúru na veľmi dôležité miesto pontifexa maximusa – najvyššieho kňaza, aby zakryl svoje neúspechy. Keď odchádzal z domu povedal matke: „Dnes ma uvidíš, buď ako konzula, alebo ako vyhnanca.“ A konečne Caesar vo voľbách z veľkou prevahou zvíťazil.


Cicero, konzul v roku 63 pred n. l., zobrazený na freske z roku 1889, ako odsudzuje Catilina a odhaľuje jeho sprisahanie pred senátom. Keď boli neskôr sprisahanci v meste zatknutí, Cicero postúpil ich osud senátu, čím vyvolal diskusiu, na ktorej sa zúčastnil aj Caesar ako zvolený prétor.
commons.wikimedia.org

Reklama

Cicero potom obžaloval Caesarovho priateľa Lentulla, ktorý Cicerovi usiloval o život. Najprv bolo nálada, aby Lentulla odsúdili na smrť. Potom však zasiahol Caesar a senátori zmiernili trest na väzenie. Po prvýkrát Cicero Caesara v rečníctve neprekonal, no ešte nebol koniec, lebo zrazu prehovoril Caesarov budúci nepriateľ, ďalší veľký rečník Marcus Portius Catto. Po jeho reči dostal Lentullus a jeho komplici trest smrti a Caesar opäť prehral. Napriek tomu Caesarova dobrá reputácia neutrpela, čo bolo najdôležitejšie. V roku 62 bol dokonca zvolený za praetora. Širokým vrstvám imponovala jeho štedrosť a šarm, v politických kruhoch už vtedy vyvolávalo jeho meno obdiv a strach.

Caesar v tomto čase naozaj nekráčal od 1 víťazstva k 2, nie každý svoj úspech, každé svoje víťazstvo si vydobíjal obrovským úsilím a dosť často pocítil trpkosť porážky. Možno práve to ho predurčovalo k tomu, aby sa raz predsa stal veľkým.

2. Triumvirát, Konzulát

Caesar sa opäť pokúsil stať sa Pompeiovou „pravou rukou“, robil všetko preto, aby Pompeius nenadviazal blízke vzťahy so senátom, aby si tým Caesar upevnil svoje postavenie. Caesar podporil návrh, aby sa Pompeiovi povolilo kandidovať na konzulát za neprítomnosti. Zabránil tomu však odvážny Cato, ktorého nato skoro zabili.

Roku 61 sa v Ríme losovali provincie, Caesar dostal Hispániu. Caesar, však skoro neodišiel, lebo jeho dlhy už vzrástli na 25 000 000 denárov, do veci však zasiahol Crassus a zaručil sa za Caesara 5 000 000 denárov. Cestou do Hispánie Caesar poznamenal: „Radšej budem tu prvý, ako v Ríme druhý,“ čo ukázalo aké vysoké ambície tento politik má. Medzitým sa Pompeiovi, ktorý sa viac vyznal v boji ako v politike prestalo v Ríme dariť. Catón a Cicero mu neboli naklonení a konzuli sa ukázali byť slabou oporou. Pompeius chcel presadzovať svoje návrhy v Senáte, ale Cato a neskôr i konzul Metellus mu zámery marili a nepomohla mu dokonca ani podpora Ciceróna. Pompeiova situácia sa tak stávala kritickou – musel hľadať iné východiská a tie sa našli. V júni roku 60 pred n.l. sa vrátil Caesar z Hispánie. Vrátil sa ako bohatý človek hoci odchádzal z obrovským dlhom. V Hispánii navyše viedol úspešné vojenské ťaženia a pokoril niekoľko kmeňov. Caesar si tak ešte zvýšil popularitu a odišiel do Ríma predložiť svoju kandidatúru na konzula. Ako to už býva za protikandidáta dostal nepriateľa – Marca Calpurnia Bilbaa. Nakoniec prešli obaja kandidáti a stali sa konzulmi na rok 59 pred n.l.

Ešte pred tým však sa stretla „veľká trojka starovekého Ríma “ – Pompeius, Crassus a Caesar. Do histórie vošli dohody týchto troch dôležitých politikov ako prvý triumvirát. Títo traja politici si rozdelili sféry vplyvu i postavenie v politike a dohodli sa na spoločnej politickej spolupráci.


Prvý triumvirát; zľava doprava Caesar, Crassus a Pompeius
commons.wikimedia.org

Potom, ako sa stal Caesar konzulom rozhodol sa presadiť svoje agrárne zákony. Prvý bol veľmi umiernený, napriek tomu však narazil na obrovský odpor senátorov. Caesar sa obrátil na ľud, ktorý ho jasne podporil a vyhnal druhého konzula, ktorý chcel Ceasarovu reč k ľudu prerušiť. Crassus a Pompeius pravdaže Caesarov zákon podporili, čím sa prvý krát ukázal verejne triumvirát.

V apríli bol prijatý i druhý Caesarov zákon, ktorý už nebol taký umiernený a získal Caesarovi ešte oveľa lepšie postavenie v očiach ľudu. Ďalší zákonom získal Caesar na svoju stranu i veľkú časť jazdcov.

Keď sa Caesarovi vydarilo všetko, čo chcel v konzuláte uskutočniť začal rozmýšľať o svojej budúcnosti, vzhliadnuc na podporu Crassa a Pompeia. Roku 59 pred n.l. navrhol tribún ľudu Publius Vatinius Caesara za správcu Predalpskej Galie a Ilýrie na 5 rokov, čo za podpory nielen ľudu, ale aj Crassa s Pompeiom musel senát odhlasovať. Caesar bol spokojný, nechcel sa už spoliehať na masy rímskeho ľudu, pri ktoré sa nikdy nedalo presne určiť ako sa budú správať a vybral si Galiu, lebo dostal do rúk armádu a to bolo to, čo potreboval.

3. Galské vojny, Prokonzulát

Je zaujímavé, že jediným záznamom účastníka z Caesarovho ťaženia v Galii sú Zápisky o vojne galskej, ktoré nenapísal nik iný ako samotný Caesar a potom z nich plytvali takí historici ako Plutarchos. Pretože sa však nechcem dlho zaoberať rozoberaním tohto diela, ktoré je síce pre historika zaujímavé, ale pre laika a obdivovatelia histórie predsa len nudné uvediem len toľko, že Caesar síce nebol úplne objektívny, ale nemohol byť ani subjektívny a vymýšľať si, pretože medzi vojakmi mali svojich ľudí senátori, Cicero i Catón.


Zápisky o vojne galskej a občianskej
Spoločné vydanie najdôležitejších Caesarových spisov z roku 1783.

commons.wikimedia.org

Pre zaujímavosť ešte spomeniem, že Caesar si nevšímal iba vojnové ťaženia, ale aj život v Galii, triedne rozvrstvenie, remeslá, poľnohospodárstvo, dokonca v jednej kapitole opisuje i naše územie – Hercínsky Les.


Viacročný prehľad galských vojen. Šípkami sú vyznačené všeobecné trasy, ktorými prechádzala Caesarova armáda.
commons.wikimedia.org

Caesar začal ťaženie nie vojenskou, ale čisto diplomatickou a preňho typickou akciou. Práve boli na pohybe Helvéti, čo vyvolávalo množstvo vojen. Helvéti chceli prejsť cez Rímske územia. Caesar si vypýtal čas na rozmyslenie a zatiaľ sa tak opevnil, že Helvéti sa museli pustiť cez územia Galov. Caesar usúdil, že ich musí vojensky poraziť a tak ich predišiel s troma légiami na územie kmeňa Haeduov. V následnej bitke Caesarove légie helvétov úplne rozprášili. Po tomto boji sa zišiel snem všetkých Galov, na ktorom žiadali Caesara proti Germánom, ktorí prekročili Rýn. Po tomto sneme Caesar začal rokovať s Germánmi. Keďže Germáni neprijali jeho ultimátum Caesar sa pustil s nimi do boja. Rimania však mali vtedy z Germánov strach, po Caesarovej reči, v ktorej povedal: „Ja sám pôjdem na barbarov, hoci len z jedinou, desiatou légiou, lebo tí s ktorými mám bojovať nie sú silnejší ako Helvéti (Cimbrovia) a ja nie som slabší vodca ako Marius.“ Výsledok bol taký, že všetci si pokladali za povinnosť bojovať proti Germánom. V septembri 58 pred n.l. sa odohrala bitka s Germánmi a Rimania ju s prevahou vyhrali, pričom sa vyznamenal Publius Crassus, triumvirov syn. Germáni sa dali na útek za Rýn. Caesarove prvé ťaženia teda dopadli podľa jeho predstáv, nechal teda v zimnom tábore svojho zástupcu Labiena a sám odišiel do Prednej Galie rozhodovať súdne spory, čo tiež patrilo do jeho kompetencií.


Kampaň z roku 58 pred n. l.. Všimnite si, že žltou farbou označené rímske územie ešte nezahŕňa dnešné Francúzsko, ani Nemecko. Caesarove výpravy sú vyznačené červenou čiarou s vyznačenými bitkami. Keltské mestá sú vyznačené zelenou farbou, germánske mestá oranžovou.
Cristiano64, CC BY-SA 3.0, commons.wikimedia.org

V Galii to však opäť začalo vrieť, tak Caesar pridal k doterajším 6 ďalšie 2 légie. S týmto vojskom sa vypravil proti kmeňu Belgov, ktorý začal robiť problémy. Hoci boli Belgovia vo veľkej prevahe odohrala sa len jedna zrážka v ktorej Caesarova jazda porazila jazdu Belgov, načo sa ich vojsko rozpadlo. Potom sa odohrala veľmi ťažká bitka s Nerviami. Ich náhly útok bol pre Rimanov úplne nečakaný. Situácia bola kritická a zachránil ju Caesar a to osobne. Musel sa bezprostredne zúčastniť boja. Zjavoval sa vždy na miestach, kde to bolo najhoršie a dodával veliteľom i vojsku odvahu. Raz dokonca vytrhol štít vojakovi, vrhol sa do predných radov a rozkázal prejsť do útoku, pričom každého centurióna oslovoval po mene. O výsledku boja rozhodla prítomnosť Caesara, ktorý vždy pôsobil na vojakov nesmierne motivačne, ale i 10 légia, ktorú mu poslal na pomoc Labienus. Rimania bitku vyhrali a pobili skoro 60 000 Nerviov. Po týchto ťaženiach sa zdalo, že Caesarovi sa v priebehu roka 57 pred n.l. podarilo úplne pacifikovať Galiu. Caesar teda odišiel na zimu do Ilýrie. Musel sa však vrátiť, lebo z Galie prichádzali nepríjemné správy.


Mapa kampane z roku 57 pred n. l. Územie dobyté v predchádzajúcom roku je vyznačené červenou farbou.
Cristiano64, CC BY-SA 3.0, commons.wikimedia.org

Situáciu museli zachraňovať Caesarovi velitelia: Servius Galba, ale hlavne mladý Crassus, ktorý vyhrával 1 bitku za druhou. Ťaženia roka 56 pred n.l. nakoniec zakončil sám Caesar, ktorý porazil kmene Venétov, Morinov a Menapiov. Caesar sa pravdaže na týchto ťaženiach riadne obohatil a bol ešte bohatší ako po ťaženiach v Hispánii.


Mapa kampane z roku 56 pred n. l. Všimnite si Caesarov výpad na sever Galie, Crassove ťaženia na juhu a bitku pri Morbihane na západnom pobreží Atlantiku.
Cristiano64, CC BY-SA 3.0, commons.wikimedia.org

Caesar si za tieto roky predovšetkým upevnil postavenie medzi vojakmi. Jeho reči dokázali vojakov vždy veľmi ovplyvniť, okrem toho sa nebál riskovať zranenie v bitke, keď často bojoval medzi samými vojakmi a svojich centuriónov, ba dakedy i vojakov poznal po mene.

V roku 56 pred n.l. sa však okrem ťažení uskutočnilo aj slávne stretnutie triumvirov v Luke. Odohralo sa z Caesarovej iniciatíva a malo predovšetkým upevniť spojenectvo. Význam spočíval najmä v tom, že Caesar zmieril Crassa s Pompeiom, pričom si samozrejme ešte viac upevnil svoju pozíciu. Crassus a Pompeius sa dohodli, že budú kandidovať za konzulov a zároveň, že urobia všetko preto, aby Caesarovi ostala Galia i ďalších 5 rokov. V roku 55 pred n.l. prebehli voľby na konzulov, ktoré rozhodli Caesarove vojská pod vedením Crassa mladšieho. Pompeius a Crassus sa stali opäť konzulmi a zároveň splnili i svoje záväzky voči Caesarovi.


Cézarov most cez Rýn
commons.wikimedia.org

Ťaženia v Galii sa začali v tomto roku skôr, ako Caesar pôvodne chcel a to z jednoduchého dôvodu, na územia Galov sa opäť preplavili germánske kmene. Caesar vraj porazil v bitke s týmito germánskymi kmeňmi ich 430 000 vojsko. V každom prípade to bolo jeho ďalšie veľké víťazstvo. V nasledujúcich ťaženiach prešiel Caesar Rýn, kde si vydobyl veľký strach germánskych kmeňov a na čas ich odradil od prechádzania cez Rýn a 2 krát sa vybral do Británie, kde sa mu však s domorodým obyvateľstvom, ktoré používalo svojské vozy príliš nedarilo.


Mapa kampane z roku 55 pred n. l. Všimnite si Caesarov prechod cez Rýn, oranžovou farbou sú vyznačené protipohyby Germánov. Okrem prekročenia Lamanšského prielivu sa v tom roku uskutočnilo len niekoľko ďalších akcií.
Cristiano64, CC BY-SA 3.0, commons.wikimedia.org

Medzitým v roku 53 pred n.l. sa pustil Crassus do svojho posledné ťaženia a v boji s Parthmi padol spolu so svojim synom. Tým sa samozrejme zmenili vzťahy medzi Pompeiom a Caesarom, lebo traja sú triumvirát dvaja však súboj. Pompeius bol zvolený za samostatného konzula, nestal sa však diktátorom, lebo ostal zodpovedný senátu a nakoniec mu za spolu konzula zvolili Metella Scipiona. Rozchod Pompeia a Caesara však nastal už Crassovov smrťou a postupne sa prehlboval.


Vylodenie Rimanov v Británii s vlajkonosičom X. légie
commons.wikimedia.org

4. Veľké galské povstanie, Predvečer Rubiconu

Po návrate s Británie čakala Caesara zatiaľ najťažšia zo všetkých skúšok, ktoré prežil v Galii. Na konci ťaženia roku 54 pred n.l. sa začalo veľké galské povstanie. V Galii bol predchádzajúci rok veľmi neúrodný a Rimania mali problémy s potravinami, preto museli opustiť niektoré postavenia v Galii.


Mapa kampane z roku 54 pred n. l. Kmene, ktoré sa vzbúrili, majú pri svojom názve ikony plameňa. Všimnite si galské víťazstvo nad Sabinom v severnej Galii a Caesarovo ponáhľanie sa za Ciceronom.
Cristiano64, CC BY-SA 3.0, commons.wikimedia.org

V oblasti Eburónov mali Rimania novo postavených 15 kohort, čo je asi pol légie pod vedením Tituria Sabina a Aurunculeia Cottu. Tam prišlo k prvému výbuchu povstania. Prvý útok Rimania ľahko odrazili. Rimania sa však na následnom rokovaní dozvedeli, že sa proti nim spojili všetky galské kmene, ktorým navyše prisľúbili pomoc Germáni. Galovia nakoniec vylákali Rimanov z tábora a pobili ich. Potom Galovia napadli Quintia Cicera (ktorý bol bratom Marca Tullia). Boj rozhodli 2 Rimania, ktorí mali súboj a predháňali sa, kto pobije viac Galov, nakoniec so sebou strhli celé vojsko a tak sa nielen ubránili zdrvujúcej prevahe Galov, ale ich aj zahnali a podarilo sa im informovať Caesara. Caesarove posily pomohli Cicerovým a Galov porazili. Medzitým prišli správy o bojoch a o povstaní i k Labienovi, ktorý bol tiež v ťažkej situácii. Toho Galovia napadli s obrovskou presilou, no nepodarilo sa im dostať cez opevnenia a keď sa neusporiadane vracali späť Labienus ich napadol a veľkú časť ich vojska dorúbal. Na chvíľu zavládol v Galii pokoj, ktorý Caesar využil a doplnil svoje vojsko na 10 légií. Preventívne Caesar napadol Nerviov a tvrdo ich strestal. Začiatkom jari roku 53 pred n.l. zvolal ako obvykle všegalský zjazd, pričom kmene, ktoré sa nezúčastnili sa ihneď vypravil potrestať. Spolu s Labienom tvrdo strestali Treverov, Mepianov, Eburónov, Senónov i Carnutov. To čo malo prísť však bolo horšie.


Mapa kampane z roku 53 pred Kr. Vzbúrenecké kmene sú opäť znázornené ikonami plameňov. Napriek tomu, že Británia bola dobytá v predchádzajúcom roku, nie je vyznačená červenou farbou, pretože nešlo o územnú akvizíciu: Briti sa stali len tribútmi.​
Cristiano64, CC BY-SA 3.0, commons.wikimedia.org

Ťaženie roku 52 bolo nesporne najťažšie, najzložitejšie a najrozhodujúcejšie. Veľký ohlas nabralo povstanie, keď sa k nemu pridal najbohatší galský kmeň – Avernovia. Spomedzi tohto kmeňa vyšiel Caesarov protivník – galský vodca Vercingetorix. Ten sa stal vodcom všetkých Galov a veľmi rozhodne prešiel do útoku. Caesar však nezaostával a pustil sa do protiofenzívy. Najprv dobyl mesto Cenabum, ktoré patrilo medzi centrá povstania. Potom prekročil Loiru a vydal sa do oblasti Biturgiov. Pri meste Noviodunum sa prvý krát stretli Caesarova a Vercingetorigove vojská. V tomto boji porazila Caesarova jazda doplnená germánmi galskú jazdu. Galovia sa rozhodli, že zmenia taktiku a nebudú sa púšťať do frontálnych bitiek. Rimania zatiaľ dobyli Avarico. V ďalších ťaženiach Caesar rozdelil vojsko na 4 časti, ktoré bojovali proti jednotlivým kmeňom. Caesar potom utrpel prvú porážku, keď sa mu nepodarilo dobyť Georgoviu. Na to zareagovali galské kmene, ktoré doteraz boli spojencami s Rimanmi tak, že sa začali pridávať k Vercingetorixovi. Caesar bol teraz vážne ohrozený, ale nerozhodol sa pre ústup. Rozhodol sa spojiť s Labienovými armádami. Labienus dostal od Caesara príkaz prekročiť Loiru a tiahnuť do oblasti Senónov. Po prechode rieky Labienus porazil Galov, ktorí ho čakali na druhej strane rieky a ponáhľal sa na stretnutie s Caesarom. Keď sa tieto armády opäť zjednotili Caesar sa rozhodol tiahnuť na pomoc Provincii. Caesar dostal navyše významnú posilu, keď mu Germáni poslali nielen jazdu, ale aj pechotu. Práve germánska jazda rozhodla bitku s hlavným Vercingetorigovým vojskom, ktorá sa odohrala po ich príchode.


Mapa kampane 52 pred n. l. Väčšina južnej a strednej Galie je v povstaní. Všimnite si galské víťazstvo v bitke pri Gergovii a Caesarov útek z Ríma na sever.
Cristiano64, CC BY-SA 3.0, commons.wikimedia.org

Potom sa začalo posledné dejstvo ťaženia roku 52 pred n.l. Vercingetorix odviedol svoje vojská k Alesii. Rimania sa pustili do stavby 17 km opevnenia okolo mesta. Pri stavbe opevnenia sa rozpútala nová jazdecká bitka a opäť ju rozhodli germánsky jazdci. Vercingetorix potom poslal jazdu do galských občín, aby doviedli posily. Keď Rimania postavili opevnenie okolo mesta pustili sa do stavby druhého opevnenia proti prichádzajúcemu galskému vojsku, ktoré meralo 20 km. Obliehanie trvalo vyše mesiaca a v Alesii vypukol hlad. Čoskoro však prišli galské vojská, ktoré naverbovala jazda a rímske opevnenia boli 2 krát napadnuté. Rimania však oba útoky odrazila. V tretej bitke Rimania definitívne naklonili víťazstvo na svoju stranu, keď sa do bitky opäť zapojil sám Caesar a vojaci, keď spoznali jeho purpurový plášť bojovali tak húževnato, že zahnali Galov na útek, pri ktorom mnohých pobili. Bolo rozhodnuté.


Opevnenie vybudované Caesarom v Alesii
Muriel Gottrop, CC BY-SA 1.0, commons.wikimedia.org


Moderná rekonštrukcia opevnenia Alesia s radmi kolov pred priekopou, vysokým valom a pravidelnými vežami pre rímske stráže
Prosopee, CC BY-SA 3.0, commons.wikimedia.org

Na druhý deň Vercingetorix kapituloval a sám sa vydal Caesarovi. Caesar potom už len potláčal jednotlivé ohniská povstania a trestal neposlušné galské dediny. Po tvrdých trestoch sa Caesar pustil do diplomatických návštev a odmenil všetkých, ktorí mu pri povstaní pomohli.


Obraz zobrazuje kapituláciu galského náčelníka Vercingetorixa po bitke pri Alesii (52 pred n. l.). Dnes sa spochybňuje aj zobrazenie Galov s dlhými vlasmi a fúzmi. Kôň je percheron, hoci v tomto období sa toto plemeno v Galii nevyskytovalo. Obdĺžnikový štít tiež nezodpovedá dobe, keď boli väčšinou oválne. Okrem toho zobrazenie vojakov v zbroji "Lorica Segmentata" nie je presné pre dané obdobie - keďže štandardnou legionárskou uniformou bola "Lorica Hamata" používaná na konci republikánskeho obdobia.
commons.wikimedia.org

V roku 50 pred n.l. sa už v Galii nič vážnejšie neudialo a krajina bola pacifikovaná. Caesar položil základy novej organizácie Zaalpskej Galii skonsolidoval jej vzťahy k Rímu. Pri tom galské kmene, ktoré ostali spojencami Rimanov dostali privilegované postavenie. Caesarove usporiadanie Galie sa neskôr ukázalo ako stabilné a realistické. Caesar mohol byť z výsledkami nadmieru spokojný, získal si obrovský majetok, dobyl 800 miest, podrobil si 300 kmeňov, napokon jeho popularita v Ríme dosiahla absolútny vrchol. 9 rokov vojen mu vynieslo obrovské skúsenosti. Natrvalo mu ostala reputácia vynikajúceho vojvodcu. Ako vojvodca vedel predovšetkým rýchlo konať a so všetkých vtedajších veliteľov sa mu nikto nevyrovnal v manévrovaní. Caesara milovalo jeho vojsko. Za pochodu sa pohyboval vždy v čele vojska, obyčajne peši, niekedy na koni, s nepokrytou hlavou v horúčave i v daždi. Spájal v sebe opatrnosť so šialenou odvahou (napríklad niekedy sám chodil na prieskum v galskom preoblečení, riskujúc život). Ako vojvodca prekonal tiež všetkých svojich predchodcov v ešte jednej veci – v umení zaobchádzať s vojakmi, nájsť s nimi spoločnú reč. Neraz dokázal správne načasovanou a oduševnenou rečou dosiahnuť zvrat v nálade vojakov, prípadne ich prinútiť k nadľudskému výkonu. Osobne poznal všetkých centuriónov, ba starších vojakov, v ťažkých chvíľach boja oslovoval menom. Na svojich vojakoch si vážil nie spôsoby, pôvod či bohatstvo, ale jedine odvahu. Bol prísny a zároveň zhovievavý. Vyžadoval bezpodmienečnú poslušnosť, no často prehliadal prečiny vojakov pri odpočinku, alebo po úspešných bitkách. Hrdinské činy odmeňoval drahými predmetmi. Neskôr sa Caesarovi jeho správanie k vojakom vrátilo a to hlavne v občianskej vojne ku ktorej sa schyľovalo.


Galia v roku 50 pred n. l.: úplne dobytá.
Cristiano64, CC BY-SA 3.0, commons.wikimedia.org

 

V roku 52 pred n.l. sa Pompeius stal konzulom sine collega a v Ríme sa začali politické procesy, pri ktorých dokonca používal Pompeius svojho vojska. Vo vzťahu k Caesarovi však zatiaľ vystupoval lojálne, dokonca mu poslal do Galie na pomoc 2 légie. Neskôr, keď sa nastolila otázka, či povoliť Caesarovi kandidatúru v konzulských voľbách za jeho neprítomnosti v Ríme, Pompeius prostredníctvom Ciceróna ovplyvnil jedného tribúna ľudu, ktorý chcel proti Caesarovej kandidatúre bojovať. Pompeius však začal pomaly brojiť i proti Caesarovi, keď vystúpil z 2 zákonmi, ktoré boli jasne namierené proti Caesarovi. V roku 51 boli zvolení noví konzuli, no moc si prakticky nechal Pompeius. V tomto čase sa začal Caesarov boj proti senátu. Rozloženie politických síl bolo takéto: na Caesarovej strane bola veľká masa rímskeho obyvateľstva, ktorá s nim nesporne sympatizovala, ale bola neorganizovaná, ďalej početná, veľmi rôznorodá, ale vlastne ešte menej organizovaná klientela a nakoniec ojedinelí, viac či menej vplyvní rímsky politici, niektorí aj zo senátnych kruhov. Na strane súperov bola najaktívnejšia Catónova skupina, senátori a Pompeius. Senátori sa pravda raz pridávali k jednej raz k druhej strane, aby si čo najlepšie upevnili svoje postavenie.


Mapa rímskej republiky a vazalských štátov, 1. storočie pred n. l.
Historicair, Ifly6, CC BY-SA 3.0, commons.wikimedia.org

Otázka okolo ktorej sa rozpútal boj boli Caesarove právomoci. Išlo o termín vypršania Caesarovho prokonzulátu a o možnosť kandidovať v konzulských voľbách. Caesar vedel, že mu ide nielen o postavenie, ale aj o osobnú bezpečnosť, preto začal so svojich bohatých zdrojov financovať senátorov. Rímskemu obyvateľstvu sa zas pripomínal častými hrami. Napriek tomu konzuli ani senátori väčšinou neboli Caesarovi naklonení a nechceli mu predĺžiť termín jeho splnomocnení. Na rok 5O pred n.l. boli navyše za konzulov zvolení Caesarovi otvorení nepriatelia. Caesar si však kúpil tribúna ľudu, ktorý mu dovtedy robil problémy svojimi útokmi na jeho osobu a úplatkom neodolal ani jeden z konzulov. Tribún ľudu Curio bol však dosť múdry a Caesara otvorene aspoň z počiatku nepodporoval, čím oklamal Caesarových protivníkov. Curio vždy keď niekto napádal Caesara jednoducho ukázal, že Pompeius robí to isté, čím si vyslúžil mienku, že je nestranným sudcom medzi Pompeiom a Caesarom.

V apríli roku 50 sa v senáte opäť otvorili Caesarove právomoci. Curio sa pri návrhu aby sa Caesar vzdal miestodržiteľstva a rozpustil vojsko, tváril nestranne, ale navrhol aby to isté urobil aj Pompeius. Toto stanovisko mu vydobylo v očiach verejnosti obraz ešte nestrannejšieho bojovníka za štátne záujmy. Keďže senát súhlasil aby Pompeius musel spraviť to isté ako Caesar, tak nakoniec žiadne záväzné uznesenie neprijali.

V roku 49 pred n.l. sa opäť konali konzulské voľby a Caesarovi kandidáti opäť prepadli. Situácia sa vyostrovala a Cato si vymyslel, že Caesar prekročil Alpy a tiahne na Rím, načo sa vyhlásilo verbovanie do armády proti Caesarovi. Caesar bol ešte stále ochotný vykonávať ústupky, ale Pompeius mysliac si, že prevaha je jasne na jeho strane na nič také nepristúpil. Podobne senát sa k Caesarovým spravodlivým návrhom vyslovil odmietavo. Caesar potom začal tiež zhromažďovať vojsko. Po jeho rečiach sa vojaci priam hneď nerozbehli bojovať do Ríma.


Július Caesar sa zastavuje na brehu Rubikonu
commons.wikimedia.org


Renesančný nápis, o ktorom sa tvrdí, že ho dal postaviť Július Cézar na mieste, kde prehovoril k svojmu vojsku po prekročení Rubikonu. Rimini, Taliansko.
Georges Jansoone, CC BY-SA 4.0, commons.wikimedia.org

Občianska vojna sa začala prechodom cez rieku Rubicon. Pred prechodom Caesar opäť prehovoril k vojakom. Povedal : „Ešte nie je neskoro na návrat, ale stačí prejsť tento mostík a rozhodovať budú zbrane.“ A potom: „Ak sa zdržím prechodu, priatelia moji, bude to začiatok príkorí pre mňa, ak prejdem začne sa pohroma pre všetkých ľudí.

Na záver prešiel cez Rubicon a povedal: „Kocky sú hodené “ – podľa Plutarcha dokonca po grécky.

Keď sa teda Caesar presvedčil o neochote svojich nepriateľov na urovnanie presedlal na iný postup – viedol svoje vojská na Rím.

5. Občianska vojna

Kocky boli naozaj hodené. Zaujímavé je, že z celej občianskej vojny máme záznamy len z Ceasarových Zápiskov o vojne občianskej a Cicerónovu korešpondenciu. Hneď po prekročení Rubiconu 10. januára roku 49 pred n.l. padla prvá rímska pevnosť Arminium, kde poslal Caesar svojich vojakov už dopredu. Ukázalo sa, že Pompeius nemá armádu, ktorou by mohol Caesara zastaviť. Pompeius nútil všetkých opustiť Rím, namiesto toho Caesar povedal, že nepodnikne nič proti tým, ktorý sa nepridajú ani k nemu ani k Pompeiovi. Medzitým prišiel k Pompeiovi Labienus a vyhlási, že Caesarova armáda je príliš slabá. Labienus bol zároveň jediný dôstojník, ktorý počas občianskej vojny Caesara zradil. Caesar však so svojou armádou bez problémov tiahol Itáliou. Caesar už v prvých dňoch zajal mnohých pompeiovcov, medzi nimi i konzula, no už vtedy sa stal známy uplatňovaním princípu clementia, čiže všetkých omilostil, hoci sa už na druhý deň objavili v tábore Pompeia. Pompeius sa namiesto boja preplavil na Balkán a tak sa Caesar stal za 60 dní pánom Itálie.


Zápisky o vojne galskej a občianskej
Spoločné vydanie najdôležitejších Caesarových spisov z roku 1783.

commons.wikimedia.org

Caesar sa vydal na cestu do Ríma. Tam ho čakali s napätím. Caesar vysvetli svoje jednanie, požiadal senát o spoluprácu a na záver sa vyslovil za posolstvo Pompeiovi, s ktorým ešte stále chcel vyjednávať. Caesar sa potom zmocnil pokladnice. Caesar sa však v meste veľa nezdržal, stanovil praetora Lepida za veliteľa mesta a velenie vojsk tribúnovi ľudu Marcovi Antóniovi. To však bola len príprava na ťaženie do Pompeiovej Hispánie. Caesar bojoval proti 2 Pompeiovým legátom. Vojenské akcie sa sústredili okolo mesta Ilerda. Spočiatku sa Caesarovi príliš nedarilo, ale neskôr prešlo 5 hispánskych občín na stranu Caesara a postupne sa k nim pridávali ďalšie. Caesar porazil nepriateľov v Hispánii bez jedinej veľkej bitky, keď ich prinútil kapitulovať na mieste bez vody. Väčšina vojakov ešte pred kapituláciou prebehla k Caesarovi a tak jeho protivníkom nezostalo nič iné, iba sa 2. augusta vzdať a kapitulovať.

Caesar sa po tomto ťažení musel ponáhľať na pomoc mestečku Massilie. Počas týchto ťažení sa dozvedel, že Lepidus ho za jeho neprítomnosti vyhlásil za diktátora. Caesar sa vrátil do Ríma, kde koncom novembra 49 pred n.l. oficiálne prebral diktátorské právomoci. V meste pobudol iba 11 dní, ale zato ich naplno využil, keď sa okrem iného dal zvoliť za konzula, zariadil rozdávanie obilia a nezabudol ani na oslavu sviatku Jupitera Latiaria.

Caesar sa začal sústrediť na dokončenie vojny s Pompeiom. 5. januára sa začalo balkánske ťaženie, keď sa Caesar s 20 000 vojakmi vylodil pri brehoch Épeiru. Caesar a Pompeius sa stretli pri meste Dyrrarhachia, kde sa každý utáboril na jednej strane. Caesar však musel čakať na svoje légie, ktoré boli v Itálii. Keď dlhú dobu neprichádzali opäť sa rozhodol pre jeden zo svojich riskantných pokusov – rozhodol sa osobne vyviesť jednotky z Burundisia. Neskoro v noci, tajne, preoblečený za otroka nastúpil na neveľkú loď, ktorá mala po rieke vyplávať na šíre more. Strhla sa však nebezpečná búrka. Kormidelník rozkázal obrátiť loď. Caesar si uvedomil, že prišla chvíľa, aby sa odhalil a obrátil sa na kormidelníka svojim ďalším historickým výrokom: „Len smelo vezieš Caesara a jeho šťastie“. Aj tak sa však museli vrátiť. No i keď sa tento smelý pokus skončil neúspešne, podarilo sa niečo oveľa dôležitejšie: Marcus Antonius na Caesarove nástojčivé príkazy nakoniec dokázal vyviesť lode z Brundisia a 10. apríla pred očami Caesara aj Pompeia transport preplával okolo pobrežia Illyrica. Caesar i Pompeius ihneď vyviedli svoje vojská. Caesar sa chcel spojiť s Antoniom, Pompeius mu v tom chcel zabrániť. Vďaka Antoniovmu majstrovskému manévrovaniu sa operácia predsa podarila. Caesar disponoval už 34 000 pešiakmi a 1400 jazdcami. Napriek tomu mal Pompeius stále asi 2 násobnú prevahu. Nehľadiac nato Caesar bol pripravený na rozhodujúcu bitku, ba aj provokoval Pompeia. No Pompeius sa nazdával, že čas pracuje pre neho a pevne sa pridržiaval obrannej taktiky. Vtedy Caesar podnikol vydarený, hoci neľahký obchvatný manéver a odrezal Pompeia od Dyrrhachia. Tomu neostávalo nič iné ako premiestniť svoj tábor na nové, vhodnejšie miesto, čo aj urobil.


Bitka pri Dyrrhachiu, 48 pred n.l.
Homoatrox, CC BY-SA 3.0, commons.wikimedia.org

Pompeius rozložil tábor na skalnatej vyvýšenine neďaleko morského pobrežia. Keďže sa vojna zjavne preťahovala, Caesar sa rozhodol pre smelý a nezvyčajný ťah, naplánoval úplné obkľúčenie Pompeiovho tábora poľnými opevneniami. Vďaka úmornej a obetavej práci vojakov sa Caesarovi tento plán podarilo zrealizovať.

Pozičná vojna trvala od konca apríla až do začiatku júla. V Pompeiovom tábore medzi jeho najbližšími rástla netrpezlivosť, v Caesarovom, ako aj predtým mali ťažkosti so zásobovaním. Vojaci boli nútení piecť chlieb z akýchsi koreňov, ktoré rezali nadrobno a miešali z mliekom. Niekedy prehadzovali také chleby do Pompeiovho tábora a kričali, že kým zem bude rodiť takéto korene, obliehanie sa neskončí. Hovorilo sa, že Pompeius sa zhrozil, keď ochutnal, keď ochutnal tento chlieb, a tých, čo sa môžu uspokojiť s takou stravou pokladal za divé zvery.

V júli sa zrážky medzi tábormi stávali najčastejšie. Pompeiovci sa raz za Caesarovej neprítomnosti pokúsili preraziť obkľúčenie, no boli odrazení a utrpeli obrovské straty. Pompeiovi sa však v polovici júla predsa podarilo dostať sa z obkľúčenia a v nasledujúcej bitke utrpel Caesar vážnu porážku. Tento vážny neúspech postavil Caesara pred nevyhnutnosť zmeniť celý plán ťaženia. Caesar sa rozhodol bojovať v Macedónii proti Scipiónovi. Po rozhodnutí ako vždy nasledovali činy. Odtiahol z tábora hneď prvú noc po bitke, ale predtým zvolal vojenské zhromaždenie a predniesol vojakom veľmi zaujímavý prejav.

Caesar sa usiloval hlavne povzbudiť vojakov, presviedčal ich, že netreba podliehať panike pre jednu prehratú bitku, naopak treba ďakovať osudu zato, že im umožnil takmer bez strát dobyť Itáliu, podrobiť si obe Hispánie a nakoniec sa šťastne preplaviť na Balkán. Povedal: „Ak sa nedarí všetko, treba pomôcť osudu vlastným úsilím.

Po tomto prejave zosadil niekoľko zástavníkov z ich čestnej funkcie a vydal rozkaz na odchod napriek tomu, že mnohí vojaci a dôstojníci chceli opäť bojovať priamo proti Pompeiovi. Keď sa Pompeius dozvedel o Caesarovom odchode rozhodol sa ho prenasledovať. Pri Heraklei sa spojil so Scipiónom a v Thessálii sa zjavil niekoľko dní po Caesarovi. V Pompeiovom tábore však vládla veľmi zlá atmosféra, keď si Pompeiovi vojaci už vopred delili funkcie, ktoré budú mať v Ríme po víťazstve nad Caesarom, o mnohé však mali záujem viacerí a tak medzi nimi prišlo k rozkolom. Všetci chceli čo najskôr do Ríma a tak tlačili na Pompeia, aby vybojoval z Caesarom rozhodujúcu bitku. Pompeius nakoniec musel ustúpiť a dal sa nahovoriť na bitku na svoje vlastné nešťastie a na nešťastie tých, ktorí ho nato nahovárali.

Pompeiovo vojsko po spojení so Scipiónovým malo do 50 000 mužov a prevyšovalo Caesarove sily viac ako o polovicu. Najmarkantnejšia bola prevaha jazdy. Na tisíc Caesarových ich mal Pompeius 7000. Pompeiovi dôstojníci sa zaprisahali, že sa z bitky vrátia buď ako víťazi, alebo vôbec.


Farsalská kampaň, 48 pred n. l.
Linguae, CC BY-SA 4.0, commons.wikimedia.org

Caesar ochotne pristúpil na rozhodujúcu bitku. Bola to slávna bitka pri Farsale, ktorá sa odohrala 9. augusta roku 48 pred n.l. Pompeiovo vojsko bolo zoradené takto: na ľavom krídle boli 2 légie, ktoré mu svojho času odovzdal Caesar podľa rozhodnutia senátu. Stred šíku zaberal Scipio so sýrskymi légiami. Na pravom krídle bola ešte 1 légia, spojená s hispánskymi kohortami, ktoré sen priviedol Afrainus. Ostatné jednotky rozostavil Pompeius po celej bojovej línii. Celá jazda, všetci strelci a prakovníci boli umiestnení na ľavom krídle.

Caesar umiestnil 10. légiu na pravom krídle, na ľavom 8. a 9. Na ľavom krídle zveril velenie Marcovi Antoniovi, na pravom Publiovi Sullovi, v strede Domitiovi Calvinovi. On sám stál oproti Pompeiovi. Obával sa, aby presila nepriateľskej jazdy neobišla jeho pravé krídlo, preto vybral po jednej kohorte z každej légie tretej línie a vytvoril z nich 4. líniu vojakov a upozornil ich, že výsledok bude pravdepodobne závisieť od nich.

Pompeius rozkázal nehýbať sa a čakať v tvare na útok nepriateľa, aby sa útočníkov front roztiahol. Preto prví udreli Caesarovi pešiaci. Súčasne so signálom sa Caesar obrátil na jedného zo svojich skúsených, osbne známych centuriónov: „Gaius Crastinius, aké máme nádeje na úspech a aká je nálada?“ Centurio nahlas odpovedal: „Dnes dosiahneme veľké víťazstvo, buď ma pochváliš živého, alebo mŕtveho!“ S týmito slovami sa prvý vrhol na nepriateľa a strhol so sebou celú manipulu.


Bitka pri Farsale, 48 pred n. l.
commons.wikimedia.org

Kým v centre prebiehal boj pechoty, Pompeiova jazda očakávane zatlačila slabšiu Caesarovu a začala obchvat Caesarovho nechráneného pravého krídla. Caesar si to všimol a dal signál osobitne vytvorenej 4. línii. Vojaci sa vrhli na jazdcov s takou zúrivosťou, že ich obrátili na útek. Strelci a prakovníci tak ostali bez ochrany a Caesarove vojská ich ľahko zničili. Caesar na dovŕšenie zapojil do boja vojakov 3. línie, ktorí zahnali pompeiovcov na útek. Caesar ihneď zaútočil na nepriateľov tábor a vtrhol doň. Na druhý deň jednotlivé oddiely kapitulovali.

Caesar sa aj teraz zachoval mierne: všetkých omilostil. Navyše rozkázal, aby spálili Pompeiovu korešpondenciu, aby jeho dosiaľ pre Caesara neznáme styky aj stúpenci aj naďalej ostali zahalené. V ten istý deň dorazil s niekoľkými légiami do Larissy, ale Pompeius tam už nebol. Ten sa rýchlo hnal preč, lebo sa bál Caesarovho trestu. Nakoniec sa nalodil na malú loď a odplával.

Tak sa skončilo balkánske ťaženie a jeho apoteóza – bitka pri Farsale. Podľa Caesarových údajov straty na oboch stranách boli takéto: Pompeius 15 000 mŕtvych a viac ako 24 000 zajatých. Caesar ukoristil 9 orlov rímskych légií a 180 zástav. Mŕtvych mal vraj len okolo 200. (Čísla mŕtvych Caesarových vojakov však nie sú úplne dôveryhodné).

Pompeius zahynul asi 2 mesiace po bitke pri Farsale. Rozhodol sa totiž ísť do Egypta. Pompeius sa dozvedel, že Ptolemaios je s vojskom pri meste Pelúsium, vyslal k nemu poslov a zamieril rovno tam. Poradcovia kráľa Ptolemaia sa rozhodli Pompeia prijať, ale potom ho zabiť. Keď Pompeius vystúpil na breh zacitoval 2 verše zo Sofokla, v ktorých povedal, že keď slobodný človek vstúpi do domu tyrana stáva sa otrokom. Medzitým sa na brehu zoradil veľký oddiel egyptského vojska na čele s kráľom, zahaleným v purpure. Vtedy vrahovia bodli Pompeia do chrbta a následne ho dorazili.


Pompeius na úteku je zabitý, keď ho na člne vezú na pobrežie Egypta.
commons.wikimedia.org


Pompeiovo bezhlavé telo na morskom pobreží.
commons.wikimedia.org

Keď Caesarovi v Alexandrii ukázali Pompeiovu hlavu a prsteň, vzal do rúk iba prsteň s pečaťou, odvrátil sa a vyhŕkli mu slzy. Takmer všetkých Pompeiových blízkych omilostil. Príchod Caesara do Egypta vyvolal už od začiatku negatívnu reakciu. Caesar povolal 2 légie z Malej Ázie k vojsku ktoré už mal (3200 leginárov a 800 jazdcov) a išiel vymáhať dlh od Ptolemaia, ktorý bol 17 000 000 denárov. Caesar odpustil časť dlhu, ale žiadal 10 000 000 denárov. Ptolemaios mal sestru Kleopatru, ktorá mala podľa závetu ich otca vládnuť spolu s ním. Ptolemaios ju však vyhnal, no Caesar ju tajne pozval k sebe. Nato Egypťania povolali 20 000 armádu a Rimania boli obliehaní v meste. Caesar zajal mladého kráľa a držal ho pri sebe ako rukojemníka. Caesar podpálil lode a požiar zničil i alexandrijskú knižnicu. V meste sa neustále odohrávali tvrdé pouličné boje a Rimania mali proti sebe obrovskú prevahu. Vtedy však prišli Caesarovi posily od Mithriada Pergamenského. Rozhodujúca bitka sa odohrala v delte Nílu. V 2 dňovej bitke utrpelo egyptské vojsko porážku a padol aj ich tábor. Kráľ ušiel na lodi, ktorá sa však potopila spolu s ním. Tak ovládol Caesar celé mesto i Egypt. Za panovníčku dosadil Kleopatru s ktorou potom pobýval 9 mesiacov.


Kleopatra a Caesar
commons.wikimedia.org

Potom Caesar bojoval s kráľom Farnakom, ktorý patril medzi pompeiových prívržencov. Rozhodujúca bitka sa odohrala 2. augusta 47 pred n.l. a Caesar o nej konštatoval veľmi jednoducho: Veni, Vidi, Vici – prišiel som, videl som, zvíťazil som.

Po tomto veľmi krátkom ťažení sa vrátil naspäť do Ríma. Tam sa fakticky vzdal diktátorskej funkcie a funkcií pozbavil aj Antonia, pretože Caesar zorganizoval na posledné 3 mesiace roka 47 voľby vyšších úradníkov. Za konzulov boli zvolení Caesarovi priatelia Publius Vatinius a Fufius Callenus.

Vtom prišli do Ríma veteráni, ktorí chceli odmeny, ktoré boli sľúbené pred Farsalom. Caesar napriek odhováraniu priateľov, ktorí sa báli o jeho život smelo podišiel k vzbúreným vojakom a zrazu sa zjavil medzi nimi. Vojaci sa s krikom, ale bez zbraní, zbehli okolo tribúny na ktorú Caesar vystúpil a pozdravovali svojho imperátora.

Caesar sa spýtal, čo chcú. Vojaci sa neodvážili hovoriť pred ním o odmenách a keďže vedeli, ako veľmi ich Caesar potrebuje pre ťaženie v Afrike, žiadali iba prepustenie. Na ich veľký údiv Caesar povedal: „Prepúšťam vás.“ V hrobovom tichu, ktoré nasledovalo doložil: „A dám vám všetko, čo som sľúbil, keď budem sláviť triumf s inými vojskami.“ Okrem toho ich od tejto chvíle prestal nazývať vojakmi, ako obyčajne, ale občanmi. Týmito slovami Caesar definitívne zlomil náladu vojakov. Začali ho prosiť o odpustenie, boli pripravení odpykať si akýkoľvek trest, len aby ich vzal so sebou do Afriky.

Caesar všetkým odpustil, hlavne svojej obľúbenej desiatej légii a hneď ich aj poslal do Afriky. Pred odchodom na africké ťaženie Caesar zorganizoval voľby vyšších úradníkov na rok 46 pred n.l. Za konzulov boli zvolení Caesar a Lepidus.

Do Afriky odišiel v decembri roku 47 pred n.l. 25. decembra sa vylodil v Afrike. Keď vystupoval z lode, zle stúpil a spadol, zvolal: „Afrika, držím ťa pevne.“ Caesar tiež držal v jednotke Scipióna, pretože od bitke pri Zame v roku 202 pred n.l. keď Scipio Africanus porazil Hannibala Rimania verili, že v Afrike nemôže žiaden Scipio prehrať. Aj takto teda Caesar vplýval na svojich poverčivých vojakov.

Len čo sa dal Caesar na pochod zaútočila jazda numídskeho kráľa Iubu na jeho zadný voj. A vtedy sa stalo ničo neočakávané. Galskí jazdci, ktorých bolo menej ako 200, porazili dvojtisícovú mauretánsku jazdu.

Dňa 4. januára, v deň príchodu Caesarových posíl, prišlo k nečakanej zrážke s nepriateľom. Caesar vzal so sebou 30 kohort pechoty, 400 jazdcov a 150 lukostrelcov. Keď už odišiel pomerne ďaleko od tábora jazdecká rozviedka mu hlásila blížiaceho sa nepriateľa. Bol to silný oddiel jazdy vedený Labienom. Začala sa úporná bitka. Labienova jazda využila svoju početnú prevahu a obkľúčila Caesarových vojakov, ktorí sa museli zomknúť do tesného karé.

Caesar vydareným manévrom prerazil svojimi krídlami obkľúčenie, odrezal jednu časť prstenca od druhej a zahnal nepriateľa na útek. No vtedy sa objavil nový veľký oddiel numídskych jazdcov pod vedením Marca Petreia. Boj sa rozpútal znova a trval až do západu slnka. Potom sa Caesarovi vojaci vrátili do tábora. Caesar bol v ťažkej situácii, no mal šťastie. Numídsky kráľ Iuba sa nepripojil k vojskám Caesarových nepriateľov a navyše Caesarovi prišli v polovici januára posily : 2 nové légie. Obidve strany sa zatiaľ vyhýbali rozhodujúcej bitke, no v menších šarvátkach spravidla vyhrávali Caesarove vojská, alebo jeho jazda. Caesarovi však prišli na pomoc ďalšie 2 légie, tentokrát zo Sicílie. Caesar sa chystal na rozhodujúcu bitku. Za miesto vhodné na jej uskutočnenie si vybral mesto Thapsa pri ktorom sa utáboril.


Bitka pri Thapse, 46 pred n. l. (počiatočné rozmiestnenie vojsk)
commons.wikimedia.org

Slávna bitka pri Thapse sa odohrala 6. apríla 46 a svojim významom pre priebeh občianskej vojny sa vyrovnala bitke pri Farsale. Táto bitka sa začala nepatrnou zrážkou. Keď však Caesarove vojská zbadali, že nepriateľ sa im nevyrovná prosili Caesara o signál k frontálnemu útoku. Caesar sa vzpieral, no signál zaznel paradoxne bez neho. Kohorty so zástavami vyrazili vpred. Keď sa centuriónom nepodarilo vojsko zastaviť sám Caesar dal signál aby sa vojsko vrhlo proti nepriateľovi. Bitka bola blesková a víťazstvo Caesarovho vojska úplné.

Potom sa Caesar vydal proti Utike, ktorá bola poslednou baštou pompeiovcov. Veliteľom Utiky bol Catón, ktorý z mesta urobil spoľahlivú pevnosť. Obyvatelia Utiky však boli Caesarovi priaznivo naklonení a tak sa nezúčastnili na pomoci catónovým vojskám.

Catón sa v tejto beznádejnej situácii rozhodol pre samovraždu, pretože nechcel, aby ho Caesar omilostil. Najprv si vrazil meč do brucha pod hrudníkom, no nepodarilo sa mu hneď sa zabiť. Lekári ho zašili a uložili na posteľ. No keď sa prebudil, roztrhal švy, otvoril si ranu, vytrhol si vnútornosti a v obrovských bolestiach zomrel.

Občianska vojna sa ťažením v Afrike skončila. 13. júna Caesar vyplával z Utiky, asi 2 týždne strávil na sardínii a odtiaľ sa vrátil do Itálie. Do Ríma sa vrátil 25. júla roku 46 pred n.l.

6. Caesarova diktatúra

Po návrate od Thapsu a Utiky do Ríma sa Caesar postaral predovšetkým o to, aby zapôsobil dobrým dojmom a určitým smerom ovplyvnil verejnú mienku. Vystupoval pred ľudom aj v senáte, zdôrazňoval, že nemá nijaké tyranské zámery a vyzdvihoval svoje úsilie o zvýšenie blahobytu na úkor podmanených území.

V auguste 46 potom oslávil veľkolepý 4 – násobný triumf nad galiou, Egyptom, Pontom a Afrikou. Cena všetkých pokladov, ktoré sa ukazovali v tie dni dosahovala 65 000 talentov. Hneď po triumfe Caesar štedro odmenil vojsko. Potom odmenil obyčajných ľudí obilím, olejom a zrnom. Usporiadal tiež pre nich veľkú oslavu. Vtom čase Caesara vyhlásili za diktátora, s neobmedzenými cenzorskými právami, tribúnskou mocou disponoval už predtým. Aby si ešte upevnil svoje postavenie rozdal pôdu veteránom. Ďalej urobil napríklad reformu kalendára so 365 dňami. Vydal zákony proti prepychu. V politike si ešte viac upevnil svoje postavenie, že senát doplnil svojimi ľuďmi.


V roku 46 pred n. l. slávil Július Cézar štvornásobný triumf, ktorým oslavoval svoje víťazstvá nad Galiou, Pontom, Afrikou a Egyptom.
commons.wikimedia.org

Caesarova reformátorská činnosť, jeho úsilie o obnovu štátneho poriadku bolo čoskoro prerušené náhlym odchodom do Hispánie. Po skončení afrického ťaženia sa 2 légie umiestnené v zadnej Hispánii znovu vzbúrili a vyhlásili podporu pompeiovcom. Keď prišiel do Hispánie Pompeiov starší syn Gnaeus hneď ho vyhlásili za hlavného veliteľa. Gnaeus Pompeius sa ukázal ako skvelý veliteľ a za chvíľu disponoval 13 légiami. Celková situácia v Hispánii sa stala vážna a vyžadovala Caesarovu účasť.


Caesarovo ťaženie do Mundy
historicair, CC BY-SA 3.0, commons.wikimedia.org

Caesar tentokrát vôbec netúžil opustiť Rím. No chtiac – nechtiac musel ísť, vedenie v Ríme zanechal Lepidovi, ktorý sa postaral, aby bol Caesar zvolený po 4 krát za konzula, tentokrát sine collega. Na začiatku roka 45 pred n.l. zahájil Caesar útok. 19. februára sa mu podarilo dobyť mesto Ategua, ktoré pompeiovci pokladali za nedobytné. Následne nato sa k nemu pridalo mnoho hispánskych občín.


Bitka pri Munde, 45 pred n. l. (počiatočné rozmiestnenie vojsk)
commons.wikimedia.org

Došlo ešte k niekoľkým zrážkam, kým sa odohrala rozhodujúca bitka. Bola to slávna bitka pri Munde (17.marca 45 pred n.l.) Caesar mal vtedy 80 kohort pechoty, čiastočne sformovaných zo zvyškov 3., 5., a 10. légie a okolo 9 000 jazdcov. Vojsko protivníka sa rozložilo na výšinách. Caesar čakal, že nepriateľ zostúpi do doliny a prekročí potok. Výpočty mu však tentokrát nevyšli. Caesarove légie sa približovali k potoku, ale pompeiovci sa nezberali zísť zo svojich výšin. Caesarove légie sa zastavili pred ich opevnenými pozíciami. Rozpútala sa krutá bitka a jej výsledok bol dlho na vážkach. V jednej chvíli Caesarove šíky dokonca zakolísali. Vtedy Caesar zoskočil z koňa, vzal štít, vrhol sa vpred a kričal, že tento deň nech bude pre neho posledný ako aj celé ťaženie pre vojakov. Pribehol k nepriateľskej línii, kde ho zasypali krupobitím kopijí, kým mu neprišli na pomoc centurióni. Týmto zúfalým činom však nastal prelom, boj sa rozpútal s novou silou a urputnosťou. Mauretánsky vojaci, ktorí bojovali s Ceasarom zrazu urobili z vlastnej iniciatívy hlboký jazdecký vpád do tyla nepriateľa a napadli jeho tábor. Labienus spozoroval tento manéver, zaviedol svojich 5 kohort späť a tým oslabil obranný front. To vlastne rozhodlo o výsledku – pompeiovci sa dali na útek. Caesar dosiahol definitívne víťazstvo. Jeho straty neprevyšovali tisíc mužov, zatiaľ čo protivník ich stratil viac ako 30 000. Medzi padlými bol i Labienus, ktorého na Caesarov príkaz pochovali. Bitka pri Munde bola najurputnejšou a najkrutejšou bitkou v celej občianskej vojne. Nie nadarmo potom Caesar povedal svojim priateľom, že neraz bojoval o víťazstvo, ale vtedy po prvý raz o svoj život.


Bitka pri Munde
commons.wikimedia.org

Začiatkom októbra bol Caesar opäť v Ríme. Krátko po návrate Caesar oslávil nový, už 5 triumf. Hneď po triumfe sa vzdal úradu konzula sine collega a vyhlásil voľby na nastávajúce tri mesiace.

Caesar sa i teraz, ako vlastne počas celej občianskej vojny riadil heslom milosrdenstva – clementiou. Táto politika sa však neosvedčila. Mohla viesť a aj viedla k čiastkovým taktickým úspechom, no ukázala sa ako zhubná. A navyše pri doživotnej diktatúre ostávala pre opozíciu, ktorú vytvoril sám Caesar, vlastne jediná cesta k víťazstvu – fyzické odstránenie diktátora.

7. Marcové ídy

Vo voľbách na rok 44 pred n.l. boli za konzulov zvolení Caesar a Marcus Antonius. Roku 44 sa Caesar stal 4 raz diktátor a 5 krát konzul. Jeho postavenie sa zdalo byť nesporné. Nové pocty, ktoré mu udelil senát, zodpovedali už nielen kráľovskému majestátu, ale jednoducho zbožstveniu. V atmosfére nekonečných čestných aktov a uznesení, v situácii všeobecnej servilnosti sa čoraz častejšie šírili reči o Caesarovi a kráľovskom venci, pričom diktátorovi najbližšie osoby svojim takmer provokačným správaním poskytovali dôvody pre podobné chýry.

Bývalí pompeiovci, ktorých Caesar omilostil kuli plány ako sa ho zbaviť. Sprisahanie vzniklo začiatkom roka 44 pred n.l. Zapojilo sa doň viac ako 60 ľudí.

15. marca sa malo konať zasadanie senátu, na ktorom sa na základe veštby v Sybilliných knihách, mal stať Caesar kráľom, pretože vo veštbe stálo, že iba ten porazí Parthov, kto je kráľom. Tento titul sa mal Caesarovi navyše udeliť iba pre provincie pre Rím by ostal imperátorom.

Zasadanie 15. marca si sprisahanci vybrali ako deň uskutočnenia svojich plánov.

Podľa Plutarcha a ďalších antických autorov Caesarovej smrti predchádzalo mnoho zázračných zlých znamení. V Predvečer osudného dňa Caesar večeral u Lepida a keď sa začalo hovoriť o tom, aká smrť je najlepšia, Caesar zvolal: „Nečakaná.“ V noci, keď sa už vrátil domov a zaspal vo svojej spálni, náhle sa otvorili všetky dvere a okná. Caesara zobudil šum a jasné svetlo mesiaca a vtedy uvidel, že jeho žena Calpurnia plače zo sna: snívalo sa jej, že manžela bodajú v jej objatí a strašne krváca. Na druhý deň prosila Caesara, aby nevychádzal z domu a zrušil zasadanie senátu, alebo aby si aspoň obetovaním vyjasnil, nakoľko je situácia priaznivá. Asi aj sám Caesar zaváhal, pretože u Calpurnii nikdy nespozoroval sklony k poverčivosti.

No Caesarov blízky človek a člen sprisahania nakoniec Caesara presvedčil, aby na zasadanie išiel. Počas cesty ich sprevádzali ďalšie nové a nové znamenia. Stretol napríklad veštca Spurinnu, ktorý ho kedysi varoval pred nebezpečenstvom hroziacim z marcových íd. „Ale veď marcové ídy už nadišli.“ Žartovne poznamenal Caesar. „Áno, nadišli, ale ešte neprešli.“ Pokojne povedal veštec.


Mesto Rím v roku 44 pred n. l.
sam1370, CC BY-SA 4.0, commons.wikimedia.org

Cestou chcel Caesara osloviť nejaký otrok, ktorý vraj vedel čosi o sprisahaní, ale dav ho odtlačil späť, takže mu nič nemohol povedať. Artemidoros z Knidu Caesarovi podal zvitok, na ktorom bolo napísané všetko o sprisahaní. Caesarovi dokonca povedal: „Neukazuj ho nikomu, prečítaj si ho sám a hneď.“ Caesar si ho chcel prečítať, ale pre množstvo prosebníkov, ktorí ho držali nemohol. Vošiel do Pompeiovej kúrie a zvitok ešte stále držal v rukách.

Sprisahancom sa niekoľkokrát zdalo, že všetko visí na vlásku, oni sami, že sú na pokraji a každú chvíľu ich odhalia. Pred vchodom do senátu zdržal jeden zo sprisahancov Marca Antonia, lebo sa ho obávali. Caesar zatiaľ vošiel do senátu, sadol si a zamietol prosby sprisahancov, ktorí žiadali omilostenie jedného pompeiovca. Vtedy mu jeden z nich chytil tógu a začal mu ju sťahovať z krku. Prvý ho bodol Casca do zátylku, rana však nebola ani hlboká, ani nebezpečná. Caesar sa obrátil, chytil ho za ruku, zadržal mu ruku a skríkol po latinsky: „Ničomník Casca, čo to robíš ?“ Senátori, ktorí neboli do sprisahania zapletení sa nezmohli spraviť úplne nič, iba ohromený sedeli v senáte. Všetci sprisahanci zatiaľ obkľúčili Caesara a bodali ho dýkami. Caesar sa sprvu bránil, no keď uvidel Brutta iba si prehodil tógu cez hlavu a povedal: „Aj ty Brutus? “ (alebo Aj ty syn môj?) Dobodali Caesara 32 ranami a hodili ho pod sochu Pompeia, pričom ani jedna rana nebola smrteľná a Caesar pravdepodobne vykrvácal. Keď bola vražda dovŕšená v senáte zavládla všeobecná panika. Z Bruttovho pokusu predniesť pred senátom reč nebolo nič, lebo všetci sa rozutekali. Panika a strach zachvátila celé mesto. Antonius a Lepidus sa skryli. Sprisahanci zas v snahe získať sympatie obyvateľstva slávnostne vyšli na kapitol, volali, že zabili tyrana a vyzývali ľud na obnovenie poriadku otcov.


Caesarova smrť
commons.wikimedia.org


Caesarova smrť
commons.wikimedia.org

Ľud však sprisahancov nenasledoval. Dobodané telo diktátora ostalo ležať pri podstavci Pompeiovej sochy, ktorú znova postavili na kúrii na jeho príkaz. Až po nejakom čase – a ani nie krátkom – prišli traja otroci. Caesara vyložili na nosidlá a odniesli ho domov.


Július Caesar bol zavraždený v Ríme na marcové idy (15. marca) v roku 44 pred n. l. 
commons.wikimedia.org


Markus Antonius nad mŕtvym Caesarom
commons.wikimedia.org

Pravdaže, vtedy to nevedeli, no dnes je jasné, že to bol koniec rímskej republiky (510 pred n.l. – 44 pred n.l.).


Oratúra Marca Antonia na Caesarovom pohrebe
commons.wikimedia.org

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více