Za jeden deň v zajatí - desať rokov vo väzení

Detstvo

Ivan Andrejevič Laskin sa narodil 1. novembra 1901 v obci Vasilievka vtedajšieho Belebejevského újezdu, Ufskej gubernie v roľníckej rodine. Matku mu zomrela, keď bol ešte malé dieťa. V roku 1912, keď mal 11 rokov, presťahovala sa jeho rodina do okresného mesta Belebej, kde bol Ivan zaradený do tretej triedy farskej cirkevnej školy, neskôr prešiel do mestskej základnej školy. Pre nedostatok peňazí však musel štúdium opustiť. Pracoval potom ako pomocník v obchode, pomocný robotník na stavbe a poslíček - pisár na mestskom úrade.

Po revolúcii

Po boľševickej revolúcii sa Ivan Laskin krátko po dovŕšení svojich osemnástich rokov, presnejšie 11. septembra 1919, dobrovoľne prihlásil do Červenej armády. Najskôr slúžil v strážnej rote Belebejevského vojenského komisariátu. V júni 1920 bol zaradený ako kadet do veliteľských kurzov 28. permského pešieho pluku. V auguste bol odvelený na Južný front, kde ako kadet a veliteľ družstva v 2. pluku 1. kyjevskej brigády kadetov bojoval proti bielym vojskám generála P. N. Wrangela, ozbrojeným formáciám N. I. Machna a J. Ťuťunnika. Po skončení občianskej vojny v marci 1921 sa I. A. Laskin vrátil do 5. kyjevskej pechotnej školy, aby pokračoval v štúdiu, ktoré nakoniec ukončil v roku 1923. Po absolvovaní výcviku velil od septembra 1923 družstvu vo výcvikovom pluku Kaukazskej armády, ktorý sa nachádzal v dedine Manglisi v Gruzínskej SSR. Od marca 1924 do apríla 1931 slúžil v 2. kaukazskom streleckom pluku Kaukazskej armády ako pomocník politického dôstojníka, od októbra 1924 bol vedúcim výcviku sapérov v tomto pluku. Od apríla 1925 bol veliteľom čaty plukovnej školy, od novembra 1925 veliteľ roty. Od apríla 1931 do mája 1934 študoval na Vojenskej akadémii Frunze. Po jej ukončení bol od mája 1934 zástupcom náčelníka 1. (operačnej) časti štábu 48. streleckej divízie.

Stalinský teror ho tesne minul 

Vo februári 1935 bol preložený do Ukrajinského vojenského okruhu, kde pôsobil ako náčelník štábu a zastupujúci veliteľ 132. streleckého pluku 44. streleckej divízie. Po zavedení vojenských hodností v Červenej armáde v roku 1935 bola Laskinovi priznaná 24. decembra 1935 hodnosť major. Od augusta 1937 major I. A. Laskin pôsobil ako dôstojník pre zvláštne úlohy pri Vojenskej rade okruhu. Konkrétne pri armádnom veliteľovi 1. stupňa I. F. Feďkovi a od apríla 1938 v rovnakej funkcii pri zástupcovi ľudového komisára obrany ZSSR (zástupcom ľudového komisára bol ten istý I.F. Feďko, preložený do tejto funkcie od januára 1938). S touto Laskinovou vysokou funkciou súviselo zrejme aj jeho následné povýšenie na plukovníka dňa 12.04.1938. Čo bol významný kariérny postup, keďže k hodnosti plukovníka sa dôstojník v sovietskej armáde prepracoval v mierových časoch spravidla po štyridsiatom roku svojho veku. A Laskin mal v čase získania tejto hodnosti len 36 rokov. 

Vo štvrtok 7. júla 1938 bol Laskinov nadriadený I.F. Feďko zatknutý príslušníkmi NKVD a podrobený bitkám a mučeniu. Hoci pri predchádzajúcich výsluchoch a konfrontáciách s údajnými spolupáchateľmi (I.A. Chalepskij, S.P. Urickij, I.P. Belov – taktiež donútených k „priznaniu“ mučením) zásadne popieral svoju účasť na „vojensko-fašistickom sprisahaní v Červenej armáde“, po zatknutí a niekoľkodennej „práci vyšetrovateľov“ (rozumej bitkách a psychickom nátlaku) sa ku všetkému „priznal“. Odsúdený bol 26.02.1939, a ako bolo v Sovietskom zväze toho času dobrým zvykom, v ten istý deň bol aj popravený.

Rovnako bolo dobrým zvykom, že spoločne „s nepriateľom národa“ boli perzekvovaní aj jeho najbližší spolupracovníci a rodinný príslušníci. Polkovnik Laskin však akoby zázrakom unikol represáliám. No hoci to zo žiadneho z jeho oficiálnych životopisov nevyplýva, jeden dôsledok to zrejme pre neho predsa len malo. A tým bolo zníženie hodnosti o jeden stupeň z polkovnika na majora (v tom čase v Červenej armáde ešte neexistovala hodnosť podpolkovnik). Ide síce len o domnienku autora, ktorá je však podporovaná dokumentami vojnových čias. Z operačnej zvodky štábu 15. streleckej divízie z 21. septembra 1941 je totiž zrejmé, že náčelník štábu Laskin je uvedený s hodnosťou major.

Operačná zvodka 15. streleckej divízie zo dňa 21.09.1941 s podpisom majora Laskina

Nejde pritom o náhodné pochybenie pisára, pretože s rovnakou hodnosťou je uvedený na všetkých známych dokumentoch z uvedeného obdobia. A nasvedčuje tomu aj spomienka samotného Laskina z jeho nepublikovaných rukopisných spomienok, podľa ktorej, keď ho po zatknutí 18.12.1943 predviedli pred všemocného  náčelníka Generálnej správy kontrarozviedky SMERŠ, Berijovho zástupcu general-polkovnika Abakumova, tento naňho kričal: „Chceli sme ťa zatknúť v roku 1938 spolu s Feďkom, a škoda, že sme to neurobili. A ty si sa stále snažil ignorovať naše orgány. Teraz spoznáš, kto sme!"

A hoci sa relevantné zdroje v jeho vojenskej kariére do tohto momentu takmer do bodky zhodujú, rôznia sa v jeho nasledovnom služobnom postupe. Podľa jedného z nich (wiki) bol v decembri 1938 vymenovaný za náčelníka štábu 85. streleckej divízie Uralského vojenského okruhu (Čeľabinsk) a od decembra 1939 bol náčelníkom štábu 15. motorizovanej divízie. Podľa druhého, dôveryhodnejšieho, ale napriek tomu s mnohými preukázateľnými chybami (kniha Komdivy. Vojennyj biografičeskij slovar, Tom 4) bol v decembri 1938 vymenovaný za náčelníka štábu 85. streleckej divízie, no v decembri 1939 bol preložený do rovnakej funkcie v 151. streleckej divízii. Oba zdroje sa však zhodujú na tom, že minimálne od mája 1940 pôsobil ako náčelník štábu 15. motorizovanej divízie, ktorá vznikla v septembri 1939 premenovaním 15. streleckej divízie.

So začiatkom Veľkej vlasteneckej vojny 15. motostrelecká divízia počas pohraničných bojov zvádzala ťažké obranné boje v Besarábii, potom sa na rozkaz veliteľa nadriadeného 2. mechanizovaného zboru stiahla v smere Rybnica, Uman a kryla ústup vojsk 12. armády a Južného frontu. Od 3. augusta 1941 bol 2. mechanizovaný zbor, ako súčasť 6. a 12. armády, spolu s divíziou obkľúčený v priestore obce Podvysokoje, Umanského okresu. Dňa 6. augusta prešla 15. motorizovaná divízia (premenovaná v ten istý deň na 15. streleckú divíziu) na rozkaz veliteľa zboru general-lejtenanta J. V. Novoselského do prielomu. Počas prielomu bolo zničené veľké množstvo živej sily nepriateľa a až štyri nepriateľské batérie. Po smrti veliteľa 15. motorizovanej divízie general-majora N. N. Belova od 9. augusta velil major Laskin zvyškom divízie a na rozkaz veliteľa zboru začali zvyšky divízie opúšťať nepriateľské obkľúčenie v samostatných skupinách. 

Podľa referenčného zdroja (kniha Komdivy. Vojennyj biografičeskij slovar, Tom 4) bol major Laskin pri pokuse prekročiť rieku Dneper 25. augusta 1941 zajatý Nemcami. Po výsluchu so skupinou zajatcov ho mali previezť do obce Trilesie, odkiaľ sa mu malo podariť ujsť. Dňa 8. septembra sa v oblasti Dobinovky, okres Kremenčug, v prestrojení, bez zbraní, dokladov a straníckeho preukazu mal vydať na miesto dislokácie sovietskych jednotiek 14. jazdeckej divízie. Po návrate k svojim bol nejaký čas preverovaný kontrarozviedkou, čo sa v jeho oficiálnom životopise označovalo ako: „bol k dispozícii personálnemu oddeleniu Juhozápadného frontu a hlavnej správe kádrov ľudového komisariátu obrany“. Následne v októbri 1941 bol vymenovaný za náčelníka štábu 172. streleckej divízie.

Táto informácia však úplne nekorešponduje s obsahom dokumentov, ktoré našiel autor tohto článku v Ústrednom archíve Ministerstva obrany Ruskej federácie. Z operačnej zvodky štábu 15. streleckej divízie zo dňa 11.09.1941 je zrejmé, že je pod ňou uvedený ako náčelník štábu major Laskin. Pritom v tom čase mal byť buď ešte preverovaný SMERŠ-om alebo už mal byť v dispozícii správy kádrov.

Operačná zvodka 15. streleckej divízie zo dňa 11.09.1941 s podpisom majora Laskina

 Z ďalších dokumentov, ktorými sú výňatky z bojového denníka uvedenej divízie je zrejmé, že dňa 01.10.1941 mal náčelník štábu major Laskin padnúť (zahynúť) potom, čo sa dostal do obkľúčenia. Z uvedeného je zrejmé, že zrejme až v tento deň, teda v stredu 1. októbra 1941, bol major Laskin zajatý, hoci v ním vedenej jednotke bol považovaný za mŕtveho. Trochu predbehneme udalosti keď uvedieme, že práve skutočnosť, že zamlčal uvedené zajatie pred orgánmi kontrarozviedky (SMERŠ), viedla k jeho neskoršiemu zatknutiu, dlhoročnému väzneniu a odsúdeniu.

Výňatok z bojového denníka 15. streleckej divízie, podľa ktorého dňa 01.10.1941 náčelník štábu major Laskin padol

Prvou previerkou po návrate spoza fronty teda major Laskin úspešne prešiel a v októbri 1941 bol vymenovaný za náčelníka štábu 172. streleckej divízie 51. armády Južného frontu. Po príchode na miesto pôsobenia však nevykonával určenú funkciu, ale priamo prevzal velenie tejto divízie. Od 4. novembra 1941 bola divízia súčasťou Sevastopoľského obranného priestoru krymských vojsk. Jej jednotky zvádzali ťažké boje o Sevastopol v oblasti Verchného Chorguna, Fedjušinských výšin, kolchozu Zvezda Kryma, Belbeku (na rieke Belbek) a Mekenzievských hôr. Po evakuácii z Krymského polostrova v júli 1942 bola divízia rozpustená a polkovnik (nie je zrejmé, kedy bol opäť vymenovaný do tejto hodnosti) Laskin bol zaradený do dispozície hlavnej správy kádrov ľudového komisariátu obrany. 

Začiatkom augusta 1942 bol vymenovaný za zástupcu náčelníka štábu Juhovýchodného frontu, potom bol v septembri preložený do funkcie náčelníka štábu 64. armády. V rámci Juhovýchodného frontu a od 28. septembra Stalingradského frontu sa zúčastnil na Stalingradskej obrannej operácii, na obranných bojoch na juhozápadnom okraji a v južnej časti Stalingradu. Keď armáda prešla do protiofenzívy, pôsobila ako súčasť hlavnej údernej skupiny Stalingradského frontu v smere Sovetskij, Kalač. Do 23. novembra 1942 jej formácie dosiahli rieku Červlennaja a následne bojovali na vnútornom fronte nepriateľského obkľúčenia. Od 1. januára 1943 sa armáda stala súčasťou Donského frontu a podieľala sa na likvidácii obkľúčenej skupiny nemeckých vojsk pri Stalingrade. Po skončení stalingradskej bitky bola súčasťou Skupiny vojsk pod velením pod velením general-lejtenanta K. P. Trubnikova (od 06. februára 1943 - Stalingradská skupina vojsk) a od 1. marca 1943 bola presunutá na Voronežský front a bojovala v obranných bojoch na rieke Severský Donec pri Belgorode. Za vynikajúce výsledky v bojoch pri Stalingrade bola 64. armáda dňa 16. apríla premenovaná  na 7. gardovú armádu. 

Aj polkovnik Laskin postupoval v hodnostiach a dňa 14.10.1942 bol povýšený do hodnosti general-major. V máji 1943 bol general-major I. A. Laskin vymenovaný za náčelníka štábu Severokaukazského frontu. V tejto funkcii sa podieľal na plánovaní a uskutočnení Novorossijsko-tamanskej ofenzívy (9. septembra - 9. októbra 1943) a v novembri na Kerčsko-eltigenskej vyloďovacej operácii. Toho istého dňa, teda 09.10.1943 bol Laskin povýšený do druhej generálskej hodnosti – general-lejtenant. Dňa 15. novembra bol front transformovaný na Samostatnú prímorskú armádu a general-lejtenant Laskin bol vymenovaný za náčelníka jej štábu. 

Generál poľný maršál Paulus sa vzdáva general-lejtenantovi Laskinovi

Hviezdna chvíľa v kariére I.A. Laskina prišla v nedeľu, 31. januára1943. V tento deň sa mu totiž vzdal veliteľ nemeckej 6. armády obkĺúčenej v Stalingrade, generál poľný maršal Friedrich Paulus. Dajme teraz slovo autorovi knihy "Na ceste k prelomu" (M., 1977) I. A. Laskinovi: 

"31. januára 1943 o 7.40 hod. si ma zavolal veliteľ armády generál M.S. Šumilov... a povedal, že otázke kapitulácie Nemcov prikladá Vojenská rada veľký význam, preto nariaďuje mne, náčelníkovi štábu, aby som ako oficiálny predstaviteľ sovietskeho velenia odišiel do oblasti bojov a rokoval s Hitlerovým velením o zastavení bojov zo strany Nemcov, o ich kapitulácii, ako aj o kapitulácii veliteľa 6. armády Paulusa a jeho štábu..."

Ivan Andrejevič Laskin vyzdvihol skupinu dôstojníkov a na jej čele sa vydal splniť úlohu: "...Na nádvorí obchodného domu bolo veľa vojakov a dôstojníkov vyzbrojených automatmi. Niektorí stáli, iní sedeli na nejakých veciach, ďalší poskakovali, snažili sa zohriať. Pred nimi stála v polkruhu reťaz vysokých hitlerovcov s automatmi v pohotovosti a rozopnutými puzdrami na opaskoch - Paulusova osobná stráž. Asi o 8.50 nás zastavila hradba týchto statných samopalníkov, ktorí nám zatarasili cestu. Nadporučík Latyšev, ktorý bol predo mnou, mi musel ustúpiť. Nazval som sa generálom Červenej armády a rukami som odstrčil dvoch samopalníkov, ktorí nám stáli v ceste. Bolo vidieť, že esesáci už nie sú tým, čím boli pred svojou porážkou. Ani tí, ktorých sme vytlačili z cesty, ani ich susedia so samopalmi, ani tí, čo stáli v hĺbke a poskakovali, nám nekládli odpor. Spýtali sme sa, kde je vchod do veliteľstva, a dôstojník nás zaviedol k malému kamennému schodisku a rukou nám ukázal pivnicu. Zišli sme tam... Keď sme sa uistili, že Paulus je tu, že vchod k nemu je pod našou ochranou, a keď sme sa zhodli, že je naozaj nevhodné, aby sa poľný maršal musel ihneď vzdať, dali sme mu čas a hneď sme vyslovili požiadavku generálom Schmidtovi a Rosskemu, aby okamžite nariadili všetkým jednotkám obkľúčeným pri Stalingrade zastaviť paľbu a všetok odpor.
    - Gut, ein moment, - generál Rosske úslužne zamrmlal a hneď nasledoval jeho rozkaz, aby telefonisti odovzdali jednotkám rozkaz na zastavenie paľby... Ďalej sme žiadali:
    - organizovane odovzdať sovietskemu veleniu všetok personál nemeckých jednotiek, výzbroj a všetku vojenskú techniku;
    - odovzdať všetky operačné dokumenty, najmä tie, ktoré pochádzajú od nemeckého vrchného velenia;
    - zastaviť všetky rádiové rozhovory s vyššími orgánmi;
    - oznámiť obsah posledných rozkazov Hitlera a veliteľa skupiny armád "Don" poľného maršala Mansteina pre 6. armádu.
    Stručne povedané, neviedli sme dvojstranné rokovania o podmienkach kapitulácie Nemcov, ale vyslovili sme kategorické ultimáta o bezpodmienečnej kapitulácii, ktoré nemecké velenie plne akceptovalo.
    - Chcel by som informovať generála a dôstojníkov, - povedal Schmidt, - že požiadavka na odovzdanie operačných dokumentov je nemožná, pretože všetky sú spálené. Rádiové rozhovory s vrchným velením už nie sú možné, pretože všetky rádiostanice boli zničené vašou delostreleckou paľbou. - Generál sa na chvíľu zamyslel, zrejme si v pamäti preberal naše požiadavky, a dodal: - Pokiaľ ide o posledné Hitlerove rozkazy jednotkám 6. armády, všetky sa zužovali na jedinú požiadavku - pokračovať v boji a držať pozície do posledných možností. Čo sa týka Hitlerových rozkazov Mansteinovi, nevieme nič..... Potom generál Schmidt požiadal o prímerie aj z našej strany.

Vyslali sme dôstojníka 38. brigády na najbližšie pozorovacie stanovište, aby veliteľovi armády generálovi M. S. Šumilovovi oznámil, že sa začali rokovania a že Nemci žiadajú zastaviť paľbu na celom úseku frontu. Veliteľ takýto rozkaz vydal. Keďže však ofenzívu viedli vojská 57., 21. a 62. armády, boje, samozrejme, pokračovali. A rozkaz sa k vojakom Červenej armády nedostal hneď. Preto paľba pokračovala aj v oblasti obchodného domu. O niečo neskôr sme spolu s veliteľom 38. brigády museli z Paulusovho štábu odovzdať veliteľovi ďalšiu žiadosť o zastavenie paľby našimi jednotkami... Dvadsaťminútový čas, ktorý sme si dali, vypršal. Pripomenuli sme to Schmidtovi a žiadali sme stretnutie s poľným maršalom a Schmidt sa neochotne vydal za Paulusom. O minútu alebo dve sa vrátil a oznámil, že poľný maršal sa necíti dobre a žiada, aby sme mu dali ďalších dvadsať minút. Táto žiadosť v nás vyvolala zmätok.

Je predsa jasné, že čas, ktorý predtým veliteľ dostal na prípravu na stretnutie s nami, bol úplne postačujúci. Jeho žiadosť sme preto odmietli a rozhodli sme sa okamžite vstúpiť do Paulusovej izby. Náš dôstojník nehlučne otvoril dvere. Okno v podlhovastej miestnosti nebolo zakryté vrecami s pieskom. Hneď sme uvideli Paulusa. Oblečený v plášti, založil si ruky a pomaly kráčal od dverí opačným smerom. Vstúpil som do miestnosti. Paulus sa otočil k dverám a keď ma uvidel, zastavil sa. Za mnou do miestnosti vstúpili plukovníci Lukin, Burmakov, podplukovníci Mutovin, Vinokur, tlmočník a nemecký generál Schmidt. Päťdesiattriročný poľný maršal bol nadpriemerne vysoký, štíhly, možno až priveľmi vystretý, upravený a udržiavaný. Teraz mal bledú tvár. Pozeral na nás unavenými očami. Predstavil som sa a vyhlásil som ho za väzňa. Paulus pristúpil ku mne a zdvihnúc pravú ruku vysoko nad hlavu, zlým ruským jazykom povedal: - "Poľný maršal Paulus z nemeckej armády sa vzdáva Červenej armáde ako zajatec."   

Zatknutie a väznenie

Zvrat v kariére čerstvého general-lejtenanta znamenala sobota 18. decembra 1943. V tento deň ho v hotelovej izbe zatkli príslušníci NKVD a začalo sa vyšetrovanie. Bol obvinený zo zrady, špionáže a sabotáže v prospech nepriateľa. Generál sa k týmto obvineniam nepriznal, no potvrdil skutočnosť, že bol v roku 1941 krátko väznený nepriateľom. Vyšetrovanie trvalo takmer deväť rokov. Prestávky medzi výsluchmi trvali pritom až niekoľko rokov. Čo je dnes nepredstaviteľné, no v sovietskych časoch bežné. Väznený bol po celý čas v moskovskej väznici Lefortovo. Vinu však nepriznal. Niekoľkokrát držal hladovku, písal žiadosti, v ktorých naliehal, aby sa vyšetrovanie vyriešilo, sťažoval sa na prieťahy, dvakrát bol umiestnený do samotky. Ešte počas vyšetrovania bol 2. decembra 1946 prepustený z armády.

Až v roku 1951 sa vyšetrovanie Laskinovho prípadu opäť rozbehlo. Na generála bolo vyžiadané a k prípadu pripojené veľké množstvo dokumentov, vypočuté boli desiatky jeho bývalých kolegov, uskutočnených bolo niekoľko konfrontácií. Nepodarilo sa získať dôkazy o vlastizrade a špionáži, preto bolo vyšetrovanie pre tieto trestné činy zastavené. Výsledkom bolo, že I. A. Laskin bol postavený pred Vojenské kolégium Najvyššieho súdu ZSSR na základe obvinenia, že "v roku 1941, keď bol v obkľúčení, porušil svoje služobné povinnosti a vojenskú prísahu, zničil svoj stranícky lístok, zanechal zbrane, vyzliekol si uniformu veliteľa Červenej armády a prezliekol sa do civilného odevu, na území obsadenom Nemcami bol zatknutý a vypočúvaný nemeckým velením, a následne sa dlho skrýval pred sovietskymi orgánmi".

Súdny proces trval s prestávkami od 5. júna do 2. septembra 1952. Výsledkom bolo, že súd síce Laskina oslobodil podľa článku 58-1 "b", ale odsúdil ho podľa článku 193-17 p. "a" Trestného zákonníka RSFSR na 10 rokov nápravno-výchovných pracovných táborov bez straty práv a súčasné odňatie vojenskej hodnosti general-lejtenant. Počas vynášania rozsudku 2. septembra 1952 mu však na tom istom zasadnutí súdu prečítali dekrét o amnestii v súlade s výnosom Najvyššieho sovietu ZSSR zo dňa 7. júna 1945 "O vyhlásení amnestie v súvislosti s víťazstvom nad nacistickým Nemeckom". Keďže v zmysle amnestie si väzbou úplne odpykal uložený trest bol I. A. Laskin nasledujúci deň, teda 3. septembra 1952 prepustený z väzby. Do armády však nebol vrátený a navyše mu bola výnosom Rady ministrov ZSSR z 2. októbra 1952 odňatá vojenská hodnosť general-lejtenant. Odišiel preto k rodine do Tbilisi, kde sa zamestnal ako vedúci skladu v obuvníckej továrni a naďalej bojoval za svoju rehabilitáciu.

Rehabilitácia a návrat do armády

Ešte za života Stalina vo februári 1953 požiadal o preskúmanie svojho prípadu Lavrentija Beriju, v apríli a máji 1953 podobné žiadosti poslal ministrovi obrany ZSSR N.A. Bulganinovi a náčelníkovi Hlavného personálneho riaditeľstva Ministerstva obrany ZSSR F. F. Kuznecovovi. Tentoraz sa vojenské vedenie stotožnilo s argumentmi I. A. Laskina a odovzdalo jeho žiadosť generálnemu prokurátorovi ZSSR s návrhom na jeho rehabilitáciu. Dňa 16. mája 1953 generálny prokurátor G. N. Safonov zaslal súdu protest proti predchádzajúcemu súdnemu rozhodnutiu, po ktorého prerokovaní plénum Najvyššieho súdu ZSSR dňa 29. mája 1953 rozsudok z 2. septembra 1952 zrušilo a Laskin bol tak plne rehabilitovaný. V júli 1953 bol Laskin opätovne prijatý do komunistickej strany s fikciou neprerušenia členstva v strane. Výnosom Rady ministrov ZSSR z 13. augusta 1953 bol zrušený výnos z roku 1952, ktorým mu bola odňatá vojenská hodnosť.

Po opätovnom prijatí do Sovietskej armády sa od 28. augusta 1953 do januára 1955 vzdelával vo Vyššej vojenskej akadémii K. E. Vorošilova. Po jej absolvovaní bol vymenovaný za náčelníka štábu Juhouralského vojenského okrruhu. V júni 1957 bol vyslaný do Generálneho štábu na výskumnú prácu (so zachovaním funkcie) a od júna 1958 pôsobil ako docent na Katedre operačného umenia Vojenskej akadémie Generálneho štábu armády. Dňa 30. 11. 1965 bol prepustený do zálohy.

Zomrel 1. júla 1988 v bieloruskom Minsku.

Zdroje:
Kolektiv avtorov: Velikaja otečestvennaja: Komdivy. Vojennyj biografičeskij slovar, Tom 4, Kučkovo pole, 2015, ISBN 978-5-9950-0602-2
(Коллектив авторов. Великая Отечественная: Комдивы. Военный биографический словарь / В. П. Горемыкин. — М.: Кучково поле, 2015. — Т. 4)
ru.wikipedia.org
pamyat-naroda.ru
generals.dk
pamyat-naroda.ru
pamyat-naroda.ru
www.lit-crimea.narod.ru