Islam v politike arabských zemí: 1 Historický kontext islamu

Autor: Bc. Simona Lackovičová 🕔︎︎ 👁︎ 28.081

1.1 Obdobie pred vznikom islamu

1.1.1 Formovanie islamu

Medzi oblasti, v ktorých premenil islam rozlične kultúrne prvky u etnicky rôznorodých národov v určitú špecifickú vzdelanosť, patrí sever Afriky, Arabský polostrov vrátane Sýrie a Palestíny, okolie riek Eufrat a Tigris, Malá Ázia, Irán, Stredná Ázia a Predná India. V minulosti zohrával islam dôležitú úlohu taktiež na Pyrenejskom či Balkánskom polostrove a ostrove Sicília, odkiaľ bol však zmenou politických pomerov vytlačený. Východoindické súostrovie, ako aj stredná a východná Afrika sa tiež vyznačujú vysokým počtom moslimov. Tí sa však či už na politickom alebo kultúrnom vývoji islamu podieľali len veľmi málo.[3]

1.1.2 Oblasť Arábie

Na formovaní a šírení islamu, resp. islamskej kultúry v kolíske islamu čiže v Arábii sa výrazne odzrkadlilo pôsobenie geografických a klimatických podmienok. Arabský polostrov (arab. Džazírat-al-Arab) leží v pomerne vysokej nadmorskej výške. Počas obdobia treťohôr bol polostrov odlúčený Červeným morom od Afriky. Pre klimatické podmienky tejto oblasti boli typické značné teplotné rozdiely medzi dňom a nocou či letom a zimou, ako i minimálne zrážky, kvôli ktorým sa na mnohých miestach vytvorili rozsiahle púšte a stepi. Len v oblasti Jemenu, na juhovýchode Hadramautu a v Ománe sa vyskytovali pôsobením zimných monzúnov pravidelnejšie zrážky.[4]

Reklama

Semitské kmene obývajúce Arábiu sa neskôr presunuli za úrodnejšou pôdou do Mezopotámie, Sýrie a Palestíny. Na území vlastnej Arábie zostali semitskí súkmeňovci t.j. kmene Arabov. O tom, že išlo o vyspelú kultúru, či už kultúrne alebo hospodársky, svedčí i fakt, že tu už okolo roku 1000 p.n.l. existovalo umelé zavlažovanie či dokonca údolné priehrady. Navyše oblasť južnej Arábie sa stala významnou obchodnou križovatkou medzi Stredomorím a Indiou. Štáty v tomto období v danej oblasti však netvorili jednotný politický útvar, pre obdobie je typická existencia viacerých štátov. „Kultúrny stav predislamských arabov moslimská tradícia označuje ako „džahilíja“ t.j. vek nevedomosti či barbarstva.[5]

Politická nestabilita vyvolaná najmä neustále sa vlečúcimi bojmi o územie spôsobila v 6.storočí úpadok poľnohospodárstva. Mnoho obyvateľov južnej Arábie opustilo svoje domovy a začali viesť kočovný život alebo sa usadili v oázach, ktoré sa postupne premenili na mestské štáty. Medzi známe oázy patrila Mekka alebo Jatrib.[6] Spoločnosť sa teda rozdeľovala na dve základné skupiny, a to kočovné kmene beduínov a usadlé kmene poľnohospodárov, remeselníkov a obchodníkov žijúcich v oázach.

Beduíni v predislamskej Arábii tvorili väčšinu obyvateľstva západnej a strednej Arábie. Venovali sa najmä chovu zvierat a domácim remeslám. Hospodárska činnosť ovplyvnila i spoločenskú organizáciu kočovníkov, ktorí sa museli riadiť presnými migračnými cyklami v závislosti na ročnom období a stave vody a pastvín.[7] Základnou jednotkou tejto spoločnosti bol rod, pričom viacero rodov tvorilo klan. Združením klanov, niekedy spoločného pôvodu, vznikal kmeň. Vyššou formou kmeňu bol kmeňový zväz, ten však vznikal len za nejakým špecifickým účelom, po dosiahnutí ktorého zanikol. Z väčších kmeňov alebo kmeňových zväzkov sa niekedy tvorili nárazníkové štáty, ktoré však nemali žiadny vplyv na neskorší vznik islamského štátu. Voľný život kočovných kmeňov sa riadil určitými nepísanými zákonmi, ktoré boli nevyhnutné k zachovaniu života a sociálnej rovnováhy. Medzi tieto nepísané zákony patrila napríklad súdržnosť rodov a klanov, posvätnosť spojeneckých záväzkov a rôznych zmlúv medzi jednotlivcami, ale i kmeňmi, rovnosť všetkých slobodných mužov, vzájomná lojalita či ochrana všetkých členov. Pre jednotlivca bol len život v kolektíve zárukou bezpečnosti. Významným zákonom sa stal tiež zákon krvnej pomsty, na základe ktorého bol za vykonanie zločinu zodpovedný nielen páchateľ, ale všetci členovia jeho klanu či kmeňa.[8] Kmeňové zväzy či organizácie zväčša nemali oficiálnu hlavu alebo hierarchiu. Jednotlivé kmene však svojich vlastných vodcov mali. Tí získali svoje postavenie najmä vďaka osobným, vojenským alebo politickým schopnostiam. Funkcia vodcu nebola dedičná.

Okrem kočovných kmeňov sa v oblasti Arábie nachádzali i kmene usadlé, žijúce v oázach. Práve v nich sa postupne začal formovať aj islam. Medzi najvýznamnejšie oblasti usadlých kmeňov patrili hidžázské miesta a oázy. Sem patrila i Mekka vedená kmeňom Kurajšovcov.

Mekka, významná zastávka mnohých obchodných ciest, bola v období pred vznikom islamu strediskom bohatstva, obchodu, politického vplyvu, ako i centrom pohanského kultu sústredeného okolo svätyne Kacby. Vyznačovala sa kultúrnou rôznorodosťou a prelínaním rôznych náboženských (kresťanských, židovských) ideí. Na čele mestského štátu Mekka stála rada, ktorá nemala výkonnú moc, nemohla vydávať nariadenia, avšak, ak rada dospela k nejakej dohode, musel ju každý rod alebo klan dodržiavať. V prípade nedodržiavania mohol byť na daný kmeň alebo klan uvalený bojkot v podobe zákazu obchodovania či svadieb. Rada pozostávala z vodcov a najvýznamnejších zástupcov jednotlivých rodov, ktoré v podstate riadili celú politiku v Mekke.[9]

Napriek rôznym formám spoločenskej organizácie v podobe kmeňov, kmeňových zväzov či mestských štátov, tu neexistovali žiadne inštitucionálne zakotvené mechanizmy, ktoré by zaisťovali ochranu jednotlivca alebo skupiny, a tým aj hospodársku stabilitu daného spoločenského útvaru. Taktiež by sme tu nenašli žiadne kodifikované a záväzné právne normy, dodržovanie ktorých by zaisťovala nejaká moc s pomocou akejkoľvek podoby represívneho aparátu. Nutné opravné prostriedky, ktoré zaisťovali určitý poriadok, mali základ v princípe rodovej a kmeňovej solidarity. Súčasťou tohto zvykového práva bola i zásada „oko za oko“ (lat. les talionis) resp. už spomínaný zákon krvnej pomsty. Možno povedať, že rešpektovanie bezpečnostného systému založeného na systéme „oko za oko“, však priaznivo ovplyvňovalo spoločenské vzťahy a udržoval stabilitu hospodárskeho systému.[10]

Reklama

Arábia v predislamskom období bola teda typická svojím ekonomickým, sociálnym, náboženským a etnickým roztrieštením. V oblasti žili vedľa seba rôzne znepriatelené kmene a klany, ktoré medzi sebou často bojovali a tak brzdili rozvoju v danej oblasti. Arabské kmene si strážili svoju nezávislosť a neboli ochotné podriadiť sa vyššej autorite. Akýmsi jednotiacim prvkom u týchto kmeňov bolo spoločné vedomie národnej spolunáležitosti. Jeho najciteľnejším znakom bol spoločný jazyk, hoci v rôznych formách dialektu, ktoré si ale dokázali rozumieť. Taktiež by sa ako istý prvok spolunáležitosti dala uviesť každoročná púť v Mekke a s ňou spojené trhy v Ukáze, kde sa arabské kmene spolu stretávali. Počas týchto pútnických mesiacov nesmelo dochádzať k prepadom ani k bojom, keďže išlo o posvätné mesiace. Významným, avšak určite nie posledným prvkom spolunáležitosti sa stalo neskôr spoločné náboženstvo, ktoré celkom iste dopomohlo k zjednoteniu roztrieštených kmeňov a vytvoreniu jednotného islamského štátu. Pri vzniku a šírení novej viery zohrával veľmi dôležitú úlohu aj arabský Prorok Mohamed.

1.2 Arabský Prorok Mohamed a jeho učenie

Arabský Prorok Mohamed (arab. Muhammad znamená „nadmieru velebný), ktorý sa narodil okolo roku 570 n.l., sa považuje za zakladateľa a organizátora islamu, ako i autora zjavení v Koráne. Jeho narodenie, život a pôsobenie v Mekke opisuje len zopár legiend, avšak overených historických faktov je veľmi málo. Práve na základe takýchto faktov vieme, že otázkami náboženského a sociálneho rázu sa začal zaoberať až v dospelosti.[11] Mohamed sa postupne zoznamoval s učením židov a kresťanov, nikdy sa ale s týmito náboženstvami vnútorne nestotožnil. K úplnému presvedčeniu vytvorenia vlastnej viery dospel po dvoch zjaveniach, na základe ktorých pochopil, že ho Boh vyvolil hlásať Jeho slovo ako proroka a posla. Spočiatku sa pri šírení posolstva novej viery medzi ostatných ľudí stretal skôr s nepochopením, o svojej viere bol však absolútne presvedčený.[12]

Dôležitým medzníkom v islamskom náboženstve bolo presídlenie základne náboženskej obce, ako i neskôr odchod Proroka Mohameda z Mekky do mesta Jatrib (Mediny)[13] z dôvodu straty príbuzenskej podpory. Táto udalosť sa nazývala hidžra. Počiatok roku 622, v ktorom Prorok svoj odchod vykonal, sa považuje za počiatok moslimského letopočtu „hidžry“.[14] Počas svojho pôsobenia v Medine získal Mohamed postavenie najvyššieho duchovného. Stál na čele novej spoločenskej organizácie, ktorá sa opierala o ideovú súdržnosť vychádzajúcu z islamu. Táto nová moslimská obec arabsky „umma“ mala vlastnú ústavu, tzv. Medínsku ústavu. Z politického hľadiska bol Mohamed spočiatku v umme vodcom iba jednej skupiny, a to skupiny muhadžírov, neskôr však získal všetku politickú moc ako politik, zákonodarca i sudca v celej moslimskej obci. Nikdy však netrval na poslušnosti ostatných príslušníkov obce poslušní voči nemu samému, žiadal ich o poslušnosť voči Bohu. Hoci bola Mohamedova prorocká funkcia nerozlučne spojená s funkciou hlavy politicko-náboženskej obce, jeho autorita plynula najmä z postavenia ako proroka. Sám seba považoval len za akéhosi prostredníka, resp. tlmočníka vôle Božej zvestovanej v Koráne. Mohamed teda nebol regulátorom politického života obce. Túto úlohu plnil obsah zjavení, ktoré Mohamed ľuďom predával.

Umma navonok vystupovala ako jeden kmeň podľa staroarabských predstáv. Jej členovia si boli navzájom bratmi a mali povinnosť vzájomne sa chrániť alebo obraňovať.[15] Vedľa nich stáli ostatní obyvatelia Mediny, avšak iného vierovyznania. Počas pôsobenia Mohameda v Medine boli položené základy k politicko-sociálnemu usporiadaniu ummy a vypracované hlavné zásady kultu, rodinných a spoločenských vzťahov, práva či rozličných príkazov vrátane platenia zakátu a rôznych obmedzení.

Mohamedovým cieľom však bolo vytvorenie duchovného centra islamu z Mekky, ktorá sa mala stať i novým miestom pútí. Táto myšlienka sa však stretla so značným odporom, najmä zo strany Kurajšovcov. Svätý boj „džihád“ vedený zo začiatku duchovne, sa premenil na boj ozbrojený. Po niekoľkých väčších bojoch a dlhých jednaniach sa Mohamedovi predsa len podarilo získať Mekku, ktorá prijala islam a uznala Mohameda za Proroka Božieho. Medina tak bola hlavným mestom raného arabsko-islamského štátu[16], zatiaľ čo Mekka duchovným centrom islamu. Získaním tohto významného centra sa z Proroka stala prvá osobnosť Arábie. Pre islam to znamenalo získanie si viacerých prívržencov. Porážka i tak sa už vzdávajúcich Kurajšovcov bola obrovským víťazstvom moslimov, na ktorom sa podieľala najmä viera vo víťazstvo svätej veci islamu. Pomaly začala vznikať veľká umma čiže spoločenstvo všetkých kmeňov, ktoré prijali islam.

V dobe, keď sa Mohamed ako duchovný otec a tvorca islamu stal autoritou uznávanou a prijímanou väčšinou Arabov, došlo i k úzkemu zopnutiu náboženstva a politiky v islame.

Tradičná kmeňová solidarita začala teda ustupovať novo utvorenému zväzku, moslimskej obci (umma), založenej už nie na pokrvnom príbuzenstve, ale na spoločnej ideológii predstavovanej islamom.[17] V roku 632 vykonal Mohamed tzv. „púť na rozlúčku“, teda poslednú púť do Mekky, kde určil záväznú podobu obradov tejto púte. Po návrate do Mediny 6.júna 632 zomrel. Prorokova mešita v Medine, kde bol Mohamedovi vybudovaný veľký kamenný, náhrobok sa stala pre moslimov po Kacbe v Mekke druhým najposvätnejším miestom.[18]

Mohamed ani na sklonku svojho života nepochyboval o svojom prorockom poslaní a práve táto viera celkom iste dopomohla k realizácii jeho plánov, čiže k zjednoteniu roztrieštenej spoločnosti, ale i k zjednoteniu náboženskej idey Arabov a k ukončeniu obdobia nevedomosti. Mohamedovo učenie dalo Arabom nielen vieru a zjednotilo tak ich náboženskú ideu, dopomohlo tiež k vytvoreniu vlastného národa z roztrúsených kmeňov. Je však treba dodať, že spoločensko-ekonomické vzťahy pred pôsobením Proroka Mohameda ešte neboli rozvinuté natoľko, aby si vyžadovali zjednotenie v nejakej vyššej štátnej forme. Až s postupným rozkladom patriarchálne rodových vzťahov a prechodom k triednej spoločnosti feudálneho typu počas Mohamedovho pôsobenia sa začala objavovať určitá potreba dať novo sa formujúcim vzťahom akúsi politickú nadstavbu v podobe štátu.[19]

1.3 Formovanie islamu a politiky po smrti Proroka Mohameda

Reklama

Keďže si Mohamed počas svojho života nezvolil nikoho za svojho nástupcu, objavili sa po jeho smrti problémy s nástupníctvom, a teda otázkou legitimity moci. Jedinú tradičnú metódu, ktorú príslušníci ummy poznali, bola voľba kmeňového náčelníka radou starších. Kmeňové zvykové právo však malo byť islamom už prekonané. Sila kmeňovej identity a neochota dlhodobo sa podriadiť novým zásadám práva a etiky ohrozovalo však i prežitie samotnej ummy. Mnohé kmene totiž už necítili povinnosť naďalej prijímať nový spoločensko-politický model. O post hlavy ummy navyše mali záujem nielen Mohamedovi najbližší prívrženci, Mohamedov bratranec Alí, ale i Medinčania. Komplikovaná situácia sa napokon vyriešila, napriek mnohým nesúhlasom, vymenovaním Abú Bakra, ktorý bol v roku 632 zvolený malou vplyvnou skupinou. Ten prijal funkciu „nástupcu Posla Božieho“ (arab. chalifát rasúl Alláh).

1.3.1 Volení kalifovia

Abú Bakr (632-634) mal ako hlava obce podobné postavenie ako sám Mohamed, tzn. bol najmä duchovným predstaveným veriacich (arab. imám). Plnil funkciu zástupcu Proroka, prostredníka medzi spoločnosťou veriacich a Bohom. Riadil denné modlitby v hlavnom meste, bol najvyšším predstaviteľom súdnej moci a v jeho rukách sa taktiež sústreďovala správa všetkých svetských vecí.[20] Počas svojho kalifátu sa ubránil nájazdom mnohých kmeňov, podrobil si Jemen, Hadramaut, Umán a Bahrajn a po necelom roku obnovil nadvládu

Mediny nad Arábiou.[21] Zvolením Abú Bakra ako kalifa sa navyše na čas uplatnil princíp, na základe ktorého mal stáť na čele moslimskej obce príslušník kmeňa Kurajš zvolený poprednými mužmi moslimskej obce.

Nástupcom Abú Bakra sa stal Umar ibn al-Chattáb (634-644), za vlády ktorého dochádzalo k čoraz väčším snahám vytvoriť z Arabov privilegovanú vrstvu. Porobené obyvateľstvo nebolo nútené na základe Mohamedových zásad prestúpiť na islamskú vieru, inoverci však mali postavenie nižšie ako moslimovia. Jeho ďalšími záujmami bol zisk nových území ako i udržanie si už tých získaných. Tento zámer sa mu podarilo realizovať ziskom Palestíny, Egyptu, Iraku a Perzskej ríše.

Hlavným politicko-správnym záujmom Arabov v získaných územiach bolo povinné platenie daní. Na základe berného systému vytvoreného kalifom Umarom platili moslimskí Arabi len náboženskú daň, resp. povinnú almužnu „zakát“, ostatné príjmy štátnej pokladne pochádzali z platov inovercov. Podľa Mohamedových zásad týkajúcich sa povinností voči štátu mal každý moslim vedľa povinnosti platiť náboženskú daň, teda zakát, v závislosti od svojich majetkových možností, taktiež povinnosť vojenskej služby. Ďalšia zásada sa týkala rozdelenia majetku všetkých, ktorí boli porazení zbraňou. Podľa nej mal byť hmotný majetok týchto ľudí s výnimkou jednej pätiny, ktorá náleží štátu, rozdelený medzi účastníkov výbojov. Pôda sa považovala za spoločný majetok týchto účastníkov, pričom bola ponechaná svojim majiteľom v podobe nájmu, za čo však museli platiť ročné nájomné.[22] Takto sa postupne vytvárala špeciálna „odroda“ islamského feudalizmu.

Z obdobia jeho vládnutia pochádzal tiež snáď najradikálnejší príkaz, a to vysťahovanie kresťanov, židov a ostatných inovercov z Arabského polostrova. Rokom 637 sa začala nová éra islamu. Umarovým nástupcom sa v roku 644 stal Uthmán ibn Affán. Ten bol zvolený šesťčlennou konzultatívnou radou, ktorú menoval kalif Umar na smrteľnej posteli.[23] Za vlády kalifa Uthmána sa ukončilo i prvé obdobie arabskej expanzie.

V období kalifátu Uthmána (644-656) dochádzalo medzi Prorokovými najbližšími a kalifom k čoraz častejším a ostrejším konfliktom, ktorým tretí kalif v poradí nedokázal čeliť. Jeho názory boli silne ovplyvňované názormi kedysi úhlavných Mohamedových odporcov a členov mekkánskej aristokracie kupcov pochádzajúcich z kalifovho rodu, ktorí túto situáciu čiastočne zneužívali. Navyše sa znovu začali spomínať Alího nároky na kalifát. Prívrženci Mohamedovho bratranca a zaťa totiž verili, že na konci sveta sa Prorok vráti. Do tej doby ho má však zastupovať ako jeho pomocník práve Alí a neskôr Alího potomkovia. Otázka hlavy moslimskej obce vyústila nakoniec do rozdelenia ummy na dva dogmatické smery[24]. Smer Sunnitov obhajoval princíp, podľa ktorého sa mal do čela islamskej obce postaviť spravidla príslušník kmeňa Kurajš. Druhý smer, teda legitimistická Alího strana Šiitov presadzovala ako hlavu moslimskej obce Alího a neskôr jeho potomkov. Nespokojnosť s kalifom však ani po vytvorení týchto dvoch dogmatických smerov neustála. Naopak, napätie vyvrcholilo v roku 656, kedy bol Uthmán zavraždený a tím sa ukončila i éra jeho vládnutia.

Islamský teokratický štát vybudoval svoj právne politický kódex paralelne s rozvojom náboženského systému ako takého. Postupne sa však v novo obsadených územiach vyvstával problém kodifikácie nových integrovaných noriem spoločenského a politického chovania.[25]

Preto bola nesporne dôležitým prínosom pre islamskú vieru a kultúru Uthmánova myšlienka vytvorenia jednotnej formy svätej knihy, teda Koránu (arab. al-Qur´án alebo Qur´án). Počas jeho vlády prešiel Korán svojou konečnou úpravou. Sväté písmo moslimov Korán (v preklade prednášanie, recitovanie alebo čítanie) obsahuje zbierku textov, zjavení, ktoré prednášal sám Prorok Mohamed, pričom je rozdelený do 114 súr resp. kapitol. Podľa ortodoxného učenia islamskej viery ide oslovo Božie a teda existuje od večnosti.

Druhým rozsiahlym súborom záväzných noriem, zdrojom pre teologické, ako i právne učenie islamu sa stala, islamská tradícia „sunna“, radená bok po boku Koránu. Tradíciu sunnu predstavovali tzv. hadíty (arab. hadíth), čiže predávané svedecké údaje o Prorokových výrokoch, odpovediach či jednaniach. Tak ako Boh bol spojený s moslimskou obcou svojou knihou, Mohamed bols ňou spojený prostredníctvom sunny.

Po Uthmánovej smrti a rozdelení moslimskej obce na dva smery si Šiiti definitívne presadili zvolenie Alího ibn Abí Táliba (656-661) ako kalifa. Tomu sa podarilo i napriek veľkému odporu ovládnuť celý Irak. Neskôr si však asi 10 000 jeho mužov v Iraku vytvorilo vlastnú sektu s názvom „odlučujúci sa“ (arab. charídža) a oddelili sa od moslimskej obce. Mnoho Alího protivníkov,ktorým sa podarilo utiecť, začali šíriť názory, súčasťou ktorých bolo právo na zosadenie kalifa v prípade, že by nebol hodný svojej dôstojnosti, požiadavky trestania ťažkých hriechov smrťou, ako i rozšírenie svätej vojny pri všetkým, ktorí neuznávali ich zásady.[26] Nakoniec bol Alí začiatkom roku 661 zavraždený.

Smrťou štvrtého kalifa v poradí sa skončilo obdobie patriarchálneho kalifátu a zároveň najstaršej fázy politického vývoja islamu od Mohamedovej smrti.[27] Prví štyria kalifovia zachovávali jednoduchý život Mohameda a žili životom podobným svojim spoluobčanom. Počas takmer tridsiatich rokov ich vládnutia boli položené základy pre politickú moc islamu vrátane územných základov a prvých základov k prispôsobeniu islamskej správnej a hospodárskej organizácie dobytých území[28] .

1.4 Dynastia Umajjovcov

Po smrti Alího v roku 661 definitívne zvíťazil dynastický model moci, ktorý odstránil beduínsky a pre riadenie moci novej ríše absolútne nevhodný model „kmeňovej demokracie“. Počas dynastie Umajjovcov, v počiatkoch rozvoja šaríe[29], ako i politickej teórie islamu, sa koncepcia štátu ako inštitucionálneho rámca ummy utvárala v relatívne pevnej jednote medzi svetskou potrebou a duchovným zdôvodnením.[30]

Medzi pozoruhodné prínosy umajjovskej dynastie možno považovať snahu o vnútropolitické spevnenie ríše počas vlády prvého kalifa tejto dynastie Mu´áviju I.(661-680), čím sa podarilo v krajine upokojiť situáciu dlhodobo ovplyvňovanú konfliktami a rôznymi vpádmi a vojnami. Počas vládnutia Mu´áviju I. sa taktiež začala meniť primitívna patriarchálna správa a anarchia nomádskeho života v usporiadané štátne zriadenie, v ktorom sa prirodzené svetské záujmy uplatňovali výraznejšie ako kedykoľvek predtým.[31] Postupne bolo sídlo vládnutia tohto kalifa prenesené z Mediny a vojenského tábora v meste Kúfa do Damasku, centra aramejskobyzantskej kultúry. V neposlednom rade sa v tomto období zmenila tiež finančná a hospodárska politika krajiny. Vzrástli výdaje na reprezentáciu dvora, administratívu, armádu i loďstvo. Z dôvodu zrejmého úmyslu založiť dynastiu, sa kalif snažil posilniť moc svojho rodutým, že rozdeľoval štátne pozemky medzi jeho členov.

Významným kalifom ummajovského rodu bol zaiste aj Abdulmalik. Obdobie jeho vlády v rokoch 685 až 705, ktoré sa nieslo v znamení mieru a prosperity, predstavuje ďalšiu etapu vo vývoji správnej organizácie islamskej ríše. Abdulmalik sa snažil o dosiahnutie a presadenie čisto arabskej kultúry i v oblasti správnej administratívy, dôkazom čoho bol tlak na úradníctvo, aby sa naučilo arabsky a používalo arabčinu ako úradný jazyk. Práve arabčina v tejto dobe nahradila perzštinu, hoci mnoho dokumentov sa ešte písalo dvojjazyčne. Abdulmalik navyše dokázal uchovať súdržnosť moslimského spoločenstva, prinútil mnohých povstalcov k poslušnosti a presadil rozhodnú centralistickú politiku, i keď sa nikdy nestal absolutistickým vládcom. V priebehu jeho kalifátu prebehla dôležitá reforma v mincovníctve a v obehu sa tak objavila prvá arabská mena a vznikla novo organizovaná pojazdná pošta. Navyše učinil prvý významný zásah do agrárneho a berného systému zavedeného kalifom Umarom, keďže mnoho inovercov prestúpilo na islam, a teda mali ako moslimovia povinnosť platiť len zakát. Preto vzniklo nariadenie, že ten, kto prestúpil na islamskú vieru, musel i naďalej platiť činžu. Toto však začalo vyvolávať značné národnostné nepokoje medzi arabskými a nearabskými moslimami. Postupne sa teda začali objavovať problémy sociálne a hospodárske, ktoré dynastia Umajjovcov nebola schopná vyriešiť. V roku 750 vystriedala umajjovskú dynastiu na území Arábie dynastia Abbásovcov. Umajjovcom sa podarilo v roku 756 dobyť španielsku Sevillu a Kordobu a zostali tu až do roku 1031[32] .

1.5 Dynastia Abbásovcov

Prvým kalifom dynastie Abbásovcov sa stal Abú-l-Abbás Abdulláh as-Saffáh. Abbásovská dynastia priniesla islamskému štátu mnoho sociálnych, kultúrnych a politických zmien vrátane prenesenia hlavného mesta do neskoršieho Bagdadu, ktorý sa stal centrom arabskoislamského sveta, až do mongolského vpádu v roku 1258. Spočiatku si získala značnú podporu najmä tým, že poctivo budovala dobré meno šiitov, avšak len čo sa dostala k moci, rozhodla sa pre premenu kalifátu v absolutistickú monarchiu tradičného poľnohospodárskeho typu.[33] Abbásovké mocnárstvo opierajúce sa o božský pôvod svojich práv a uplatňujúce svoju vôľu násilím postupne získalo postoj orientálnych despotov.[34] Dané obdobie bolo charakteristické rozvojom dvoch vnútorných procesov t.j. islamizácie a arabizácie, priebeh ktorých sa v jednotlivých častiach ríše líšil. V Iráne prijali takmer všetci obyvatelia islam, i keď si zachovali svoj vlastný jazyk. Mestskí obyvatelia Sýrie a Egyptu naproti tomu síce zostali verní kresťanstvu, avšak ako jazyk začali využívať arabčinu. Abbásovci sa však vzdali základnej myšlienky Umarovho zriadenia resp. nadvlády arabského živlu a islam tak prestal byť len „arabským náboženstvom“, čím sa posilnil teokratický charakter vlády novej dynastie.

Počas vlády dynastie Abbásovcov prenechal kalif zodpovednosť za náležitosti v moslimskej obci svojim vezírom (akýsi prví ministri) a sám pôsobil ako posledná inštancia odvolania, ktorá vládla nad mnohými frakciami a politikárčením. Vezíri ako najvyšší ríšski úradníci mali vo svojich rukách výkonnú moc obmedzenú len kalifom, ktorého museli informovať o každom čine. Vezírom bola podriadená nielen politická a finančná správa, ale i branná moc. V prípade dôležitej bitky stál však v čele armády kalif.[35] Kalifovi podliehal priamo len Irak, ostatné časti ríše boli rozdelené na provincie, v ktorých bol kalif zastupovaný miestodržiteľmi. Tí boli reprezentantmi štátnej moci a najvyššími vojenskými veliteľmi. Na území svojej provincie navyše zastupovali kalifa v náboženskej funkcii imáma. Správa ríše bola byrokratická, obstarávaná mesačne plateným úradníctvom v mnohých ústredných a provinčných úradoch. V centre ríše v Bagdade mala každá provincia svoj zvláštny úrad s oddelením zodpovedným za finančnú pozemkovú správu a učtáreň. Neskôr boli tieto jednotlivé úrady spojené v dva ústredné. Funkciu polície vykonávali mestský veliteľ a trhový a mravnostný dozorca. Od štátnej správy bola prísne oddelená súdna moc vykonávaná sudcami, ktorých menoval kalif z osôb znalostných práva. Nad sudcami a všetkými správnymi úradmi stál ako vyššia inštancia apelačný a správny súd.[36]

Teokratické zriadenie v islamskej ríši spôsobilo, že náboženstvo nabralo na väčšej významnosti ako národnosť. Na čele iných náboženstiev stáli cirkevní hodnostári, ktorí boli zodpovední za reprezentáciu svojho náboženstva pred kalifom. V prípade kresťanstva tu bol nestoriánsky patriarcha katholikos, židov reprezentovala „hlava exilu“. Ten držal v rukách všetku duchovnú aj svetskú moc. Inoverci mali pre riešenie vzájomných sporov, či sporov vo veciach manželských, dedičských vlastné súdy. Museli však platiť daň z hlavy.[37]

Abbásovcom sa nikdy nepodarilo udržať si celé územie[38] , ktoré kedysi patrilo dynastii Ummajovcov. Už na začiatku svojho vládnutia stratili moslimské Španielsko, neskôr západ severnej Afriky. Posledné roky jednotného Abbásovského kalifátu boli sprevádzané mnohými ozbrojenými povstaniami militantných šiitov, navyše sa v krajine prehlbovala hospodárska kríza. Rozpadu jednotného kalifátu sa teda už nedalo zabrániť.

V 10. a 11. storočí bol tento rozpad dovŕšený rozdelením kalifátu na kalifát fatimovský, umajjovský a abbásovský. Posledný spomenutý, teda abbábovský kalifát vykonával funkciu duchovnej hlavy islamu v rokoch 1261 až 1517 v Egypte, avšak už pod nadvládou mamlúkov. Rozdelením jednotného kalifátu končí i éra samostatného politického celku. Od tohto obdobia nespočívala svetská moc v rukách kalifov. Kalifom zostala funkcia formálnej hlavy moslimskej obce ummy, symbolická a náboženská funkcia. Svetská a duchovná moc sa rozdelila. Skutočnú moc získali miestni vladári sultáni, ktorí založili dynastie v rôznych častiach ríše, pričom tieto jednotlivé časti boli fakticky spravované nezávisle. Avšak je treba dodať, že i naďalej pretrvávala akási fikcia, že najvyššia moc v islame patrila kalifovi a vládcovia jednotlivých moslimských štátov mali byť uvedený do úradu resp. teoreticky dostať investitúru od kalifa. Tak svetská moc získavala náboženské posvätenie, ktoré vždy považovala pre upevnenie svojej moci a autority za nevyhnutné.[39]

1.6 Ďalšie dynastie

Mocenským vzostupom šiitskej dynastie Fatimovcov, ktorá obsadila v roku 909 severnú Afriku, založila hlavné mesto Káhiru (Víťazná) a zmocnila sa vlády v Palestíne a v Sýrii, sa posilnilo i postavenie Alíovcov v Hidžáze. Týmto posilnením potomkovia Hasana, syna Alího a Fatimy, ktorí vládli v Mekke od roku 960, začali používať čestný titul šarif (šľachetný). Potomkovia druhého syna Husajna, ktorý vládol v Medine, používali titul sajjíd (vládca). Nikdy sa im však nepodarilo vládnuť nezávisle, naopak, až do roku 1169 vládli pod patronátom Fatimovcov. Dynastia Fatimovcov však bola zvrhnutá v roku 1171 armádou Saláha ad-Dína, zakladateľa dynastie Ajjúbovcov. Ten bol uznaný ako vládca Mekky. Vláda dynastie Ajjúbovcov sa skončila v roku 1250 úmrtím sultána. Jeden dôstojník jeho gardy Bajbars (Tiger) I. sa vyhlásil za nového panovníka.

1.7 Mamlúcka ríša

Mamlúci boli tureckí otroci, z ktorých vytvoril zvláštnu telesnú gardu al-Malik al-Sálih tzv. „zbožný kráľ“ z dynastie egyptských Ajjúbovcov. Mamlúcka ríša bola v podstate feudálny vojenský štát, pričom jeho branná povinnosť bola založená na lénnom systéme, teda politicko-ekonomickom systéme lénnych vzťahov. Sultán mal v rukách absolútnu moc. Tú vykonával prostredníctvom rady najvyšších ríšskych úradníkov, ministrov s ustálenými titulmi a presne vymedzenými právomocami. Všetci boli vojenskí hodnostári pochádzajúci z najvyššej triedy mamlúckych emirov. Členovia najvyššej triedy emirov mali k dispozícii najväčšie léna resp. pozemky, z ktorých plynuli značné výnosy umožňujúce zaistiť si veľkú ozbrojenú skupinu.[40] Úradný titul členov tejto triedy bol plukovník. Okrem vojenských hodnostárov zohrávali dôležitú úlohu i civilní úradníci „držitelia pera“ spravujúci rezorty, v ktorých sa vyžadovalo literárne vzdelanie. Tí sa spravidla vyberali z arabského domáceho obyvateľstva, keďže tureckí otroci arabčinu väčšinou neovládali. Domáce obyvateľstvo sa však len ťažko dostávalo do radov kasty vojenských lénnikov. Kalifovia predstavovali len duchovnú hlavu islamu, materiálne závislú na mamlúckom sultánovi. Avšak nemali v rukách svetskú vladársku moc a teda boli takmer zbavení možnosti prejaviť sa politicky. Mamlúkom sa v roku 1269 podarilo získať Mekku, kde však ako vazal nastúpila v roku v 13. storočí dynastia Hášimovcov, ktorá sa všemožne, avšak neúspešne, snažila ustanoviť ju ako samostatný štát. Mamlúcka dynastia vládla Mekke do roku 1516, kedy osmanský sultán Selim I. ovládol vedľa Sýrie a Egyptu i Hidžáz, kde obnovil vládu šarifov. Do rozpadu Mamlúckej ríše existovala stále tiež dynastia egyptských Abbásovcov. Koniec Mamlúckej ríše, ktorá bola porazená Osmanmi, však znamenal definitívny koniec aj pre Abbásovcov.

1.8 Osmanská ríša

O Osmanskej ríši, ktorá existovala od roku 1281, môžeme hovoriť v súvislosti s Arabským polostrovom až od roku 1517[41] . V januári tohto roku totiž porazila osmanská armáda mamlúcke vojsko a zmocnila sa Káhiry, ktorá ovládala i časti Arabského polostrova. Za výrazný úspech Osmanskej ríše sa považovalo zverenie ochrany svätých miest v oblasti Hidžázu do rúk sultánovi Selimovi I. od mekkánskeho šarifa. Pričlenením územia bývalej dynastie Mamlúkov sa presunulo teritoriálne ťažisko ríše na východ. Osmanský sultán sa stal najmocnejším moslimským vladárom a k zdôrazneniu tohto prvenstva si osvojil hodnosť kalifa, duchovnej hlavy pravoverných moslimov, pričom tak vystriedal v roku 1517 posledného egyptského abbásovksého kalifa al-Mutavakkila III. Osmanskej ríši sa podarilo okrem územia Hidžázu obsadiť tiež Asír a Jemen.[42] Postupne dochádzalo k vnútornej organizácie ríše. Carihrad, ktorý sa neskôr začal označovať ako Istanbul, sa stal centrom ríše. Osmani islam inovercom nevnucovali, avšak ten, kto prijal toto náboženstvo, sa stal príslušníkom tureckého národa a získal tak výhody spoločenské i materiálne. Vláda teda poskytovala rozličným náboženským či národnostným skupinám akýsi rámec, na základe ktorého mohli viesť život v mieri. Štátny celok sa delil na provincie spravované miestodržiteľmi, ktorí sa však zodpovedali práve Istanbulu.

Vrcholné obdobie dosiahla ríša za panovníka Sűleymana al-Qánúního tzv. „Zákonodarcu“ na západe známeho i ako „Nádherný“. Za jeho vlády mala šaría dôležitejšie postavenie ako kedykoľvek predtým. Bola oficiálnym štátnym zákonom, ktorý platil pre všetkých moslimov. V období Osmanskej ríše vznikla prvá riadna podoba súdnych dvorov, ktoré tento Boží zákon uplatňovali a tvorili morálnu a náboženskú spojnicu medzi sultánom a poddanými. Nový súdny dvor pozostával z odborníkov na právo „qudá“, (ktorí súdili), ich poradcov zvaných „muftí“, (ktorí zákon vykladali a vydávali fetvy[43]) a učiteľov. Táto spolupráca štátu a ulamov sa osvedčila najmä v arabských provinciách, ktoré takto ľahšie prijali tureckú vládu. Zápornou stránkou tejto spolupráce sa ukázal fakt, že sa autorita ulamov postupne znižovala až bola dokonca svojou nedôveryhodnosťou spochybnená. Ulamovia boli navyše závislí na štáte, keďže ich najvyšší štátni úradníci mohli pod hrozbou odobrania peňažnej podpory ovládať. Šaría teda bola donútená podporovať absolutistickú monarchiu.

Napriek niektorým reformným krokom, ktoré osmanskí panovníci podnikli, sa však čoraz viac začala prejavovať zaostalosť systému, najmä v porovnaní s európskymi veľmocami, ktorým Osmanská ríša nebola schopná konkurovať. Práve tento fakt možno považovať za akýsi impulz, ktorý odštartoval postupný proces modernizácie. Nové reformy, či už v oblasti vojenstva, administratívy či súdnictva boli tŕňom v oku mnohých zástancov pravého islamu, vrátane prvého fundamentalistického, wahhábovského hnutia, ktorému sa podarilo v 18. storočí vytvoriť centrálnej časti Arabského polostrova, v oblasti Nadždu prvý saudský štát. Čo sa týka ostatných častí tohto polostrova, mnohé spadali pod koloniálnu správu Veľkej Británie.

1.9 Európska expanzia

O Európskej expanzii na územie Arabského polostrova možno hovoriť už v 16.storočí, kedy bol Maskat dobitý Portugalcami a koncom 18.storočia vytváral sultanát úzke zmluvné zväzky s Britmi. Ďalšími oblasťami, ktoré sa skôr či neskôr stali britkým protektorátom bolo časť územia dnešného Jemenu, Spojených arabských emirátov, Kataru, Bahrajnu i Kuvajtu. Čo sa týka Saudskej Arábie, prvý jej kráľ Ibn Saud podpísal v roku 1915 dohodu, ktorá sa podobala čiastočne istému protektorátu. Samostatné nezávislé štáty Arabského polostrova vznikli až po druhej svetovej vojne (s výnimkou Saudskej Arábie). Vo svojich protektorátoch boli Briti obvykle zodpovední nielen za obranu územia a dohľad nad zahraničnou politikou, ale tiež vnútornú správu krajiny.

Mocenský hospodársky a kultúrny vplyv Západu sa v oblasti Arabského polostrova, ale i v ostatných častiach islamského sveta stále viac zosilňoval, čo sa prejavovalo najmä v tradičnej ekonomicko-sociálnej štruktúre, keďže oblasti boli rôznym spôsobom vtiahnuté do kapitalistickej sústavy. Ešte väčší dopad Západnej kultúry sa prejavoval v samotnom náboženstve. Nezraniteľný ideologický monopol islamu bol narušený, keďže spolu s kapitalizmom prenikali do islamských krajín i nové hodnotové systémy, filozofické a ideologické prúdy, ktoré aspoň čiastočne ovplyvnili strnulú podobu vtedajšieho spoločenského vedomia. Nastalo obdobie, ktorému hovoríme islamský reformizmus.[44] Je však treba povedať, že mnoho reformistických hnutí vrátane wahhábizmu v Saudskej Arábii sa objavilo i z vlastných zdrojov bez nejakých vonkajších impulzov. Tieto hnutia bojovali proti skazenosti islamu, ale i vrstve ulamov, najmä pre korupciu a absolútnu poslušnosť voči štátnej moci. Konfrontácia medzi oficiálnym duchovenstvom a prúdmi ľudového fundamentalizmu sa prejavuje v celých moderných dejinách islamských zemí.

Historický vývoj islamského náboženstva a jeho vplyvu na politické usporiadanie, rozdelenie moci medzi duchovnú a svetskú moc, sa v jednotlivých obdobiach, ako i častiach islamského sveta, po rozpade jednotného kalifátu Abbásovcov líšil. Čo sa týka krajín Arabského polostrova, ani tie sa nevyvíjali rovnako. Celkom iste jedným z dôvodov bol i fakt, že boli krajiny tohto polostrova (s výnimkou Saudskej Arábie) dlhé obdobie pod koloniálnou správou západnej veľmoci, ktorá určite ovplyvnila ich ďalší vývoj.

Poznámky

[3] TAUER, F. Svět islámu: Dějiny a kultura, s. 11.

[4] Tamtiež s. 13.

[5] KNOTKOVÁ – ČAPKOVÁ, B. a kol. Základy asijských náboženství 1.díl, s. 73.

[6] TAUER, F. Svět islámu: Dějiny a kultura, s. 15.

[7] HRBEK, I. Korán, s. 11.

[8] Tamtiež s. 12.

[9] HRBEK, I. Korán, s. 14.

[10] MENDEL, M. Islámská výzva, s. 58.

[11] K rozvíjaniu svojich záujmov mu dopomohlo celkom iste materiálne zabezpečenie, ktoré mu priniesla svadba so staršou ženou Chadídžou. Viď KROPÁČEK, L. Duchovní cesty islámu, s. 13.

[12] Veril v jediného Boha. Nikdy ale neopovrhoval svetskými vecami, keďže i svetské veci považoval za Božie dary. Vo svojom učení taktiež zdôrazňoval vieru v posmrtný život. Smrť vnímal len ako odlúčenie duše od tela určovanú buď samým Bohom alebo anjelom smrti. Zdôrazňoval však, že len duše mučeníkov ochotných padnúť v boji za vieru, prebudí Boh ešte pred dňom zmŕtvychvstania a privedie ich do raja. Viď TAUER, F. Svět islámu: Dějiny a kultura, s. 39.

[13] Mesto Jatrib bolo postupne premenované na „Mesto Prorokove“ a neskôr len „Mesto“ resp. Medina.

[14] FLEISSIG, J. -BAHBOUH, C. Malá encyklopedie islámu, s. 56.

[15] HRBEK, I. Korán, s. 32.

[16] Mapa územia resp. ummy počas pôsobenia Mohameda viď príloha č. 1

[17] MUZIKÁŘ, J. Zápas o novodobý stát v islámskom světě: Od mešity k parlamentu , s. 11.

[18] KROPÁČEK, L. Duchovní cesty islámu, s. 21.

[19] MUZIKÁŘ, J. Zápas o novodobý stát v islámskom světě: Od mešity k parlamentu , s. 12.

[20] TAUER, F. Svět islámu: Dějiny a kultura, s. 42.

[21] Tamtiež s. 44.

[22] TAUER, F. Svět islámu: Dějiny a kultura, s. 50.

[23] MENDEL, M. Islámská výzva, s. 68.

[24] Okrem rozdelenia islamu na dva dogmatické smery sunnitov a šiitov, sa neskôr zo šiitskeho smeru vyvinuli i ďalšie radikálnejšie sekty, medzi ktoré sa zaraďuje sekta Ismáilija, Druz alebo Bahai. Prevažnú väčšinu však tvoria sunnitskí moslimovia, keďže šiitov je len 7,5-11%, z celkového počtu moslimov. Viď Al-SBENATY, A. Sunniti a šiiti [online].

[25] MUZIKÁŘ, J. a kol. Islám v politice, s. 7.

[26] TAUER, F. Svět islámu: Dějiny a kultura, s. 59.

[27] Tamtiež.

[28] Mapa územia počas obdobia volených kalifov viď príloha č. 1.

[29] V dobe umajjovskej sa začalo so zbieraním hadítov, tradícií o Mohamedovom živote a boli tak položené základy k výkladu Koránu.

[30] MENDEL, M. Islámská výzva, s. 71.

[31] TAUER, F. Svět islámu: Dějiny a kultura, s. 63.

[32] Mapa územia Umajjovského kalifátu viď príloha č. 1.

[33] ARMSTRONGOVÁ, K. Islám, s. 87.

[34] TAUER, F. Svět islámu: Dějiny a kultura, s. 101.

[35] ARMSTRONGOVÁ, K. Islám, s. 89.

[36] TAUER, F. Svět islámu: Dějiny a kultura , s. 104.

[37] Tamtiež s. 107.

[38] Mapa územia Abbábovského kalifátu v dobe najväčšieho rozmachu viď príloha č. 2.

[39] MUZIKÁŘ, J. Zápas o novodobý stát v islámskom světě: Od mešity k parlamentu , s. 17.

[40] TAUER, F. Svět islámu: Dějiny a kultura, s. 214.

[41] Mapa územia Osmanskej ríše v rokoch 1300 až 1683 viď príloha č. 3.

[42] GOMBÁR, E. Moderní dějiny islámských zemí, s. 129.

[43] Právne stanovisko či rozhodnutie významného náboženského učenca v záležitostiach islamského práva. Viď ARMSTRONGOVÁ, K. Islám, s. 230.

[44] MUZIKÁŘ, J. a kol. Islám v politice, s. 9.

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více