Literární soutěž - příspěvek č.13

Autor: Ing. Miroslav Čársky 🕔︎︎ 👁︎ 11.292

Autor : Miroslav Čársky

Biblický príbeh

 

 

Reklama

 

Narodenie

    Písal sa rok 1882, či skôr jeho koniec. Mrazivý december s trochou snehu, ktorý sa držal v brázdach pooraných políčok a na slamených strechách domov a chalúp jednej z najväčších dedín severného Záhoria, Gbelov. Dym pomaly vystupoval z komínov zrážaný ostrým vetrom k zemi, ako keby si nezaslúžil ani trocha milosti za teplo, čo po ňom zostávalo v sedliackych chalupách. V takýto deň, 30.decembra  utekal cez ulicu Matej Klek pre pôrodnú babu k svojej  mladej žene Rózke. Cestou zabúchal na okno susede a povedal jej, či skôr vykoktal: 

-počúvaj osobo,  na Rózku to už došuo, friško bjež k nám, potrebuje pomoc. 

Keď sa vrátil s babicou, ktorá sa nijako neponáhľala, veď aj načo, však to nebude prvý Gbelan, ktorého privedie na svet, v kuchyni už bolo horúco od rozpálenej pece, na ktorej boli postavené hrnce s vodou a pri nich suseda s napriameným ukazovákom :

-pakuj sa ven, tu nemáš co robit, nač ťa byuo treba, to máš už za sebú.

Matej mlčky vycúval z kuchyne, zašiel do maštale, kde sa posadil na obrátený obročný kôš, ušúlal si cigaretu a bez pôžitku fajčil. Nevedel koľko ich bolo, keď za ním prišla suseda so slovami: 

Reklama

-co tu lapíš jak klapinec, ty kaňúre, pod sa podzívat na čem sis dau záležat, máš synú, a dvoch, to tak často nebýva.   A nezapomeň zaít ke kmotrovcom, aby ich zajtra zanésli pokrscit, lebo nedaj bože aby  sa tým chauanom neco stauo a oni by umreli nepokrscený ze smrtelým hríchem. A treba im dat červené pántle, aby ich negdo neuškeu.

Nezabudol. Na druhý deň prišli kmotrovci,  Pala Okasa a Bjeta Morávková z krstu so slovami: 

-ten první má méno po svatém Pavlovi a ten druhý po otcovi, vouá sa Matej.

-Hmm eslik je Pala Okasa svatý, tak potom co su já. Tak jak kebych nevjedzeu, že mu dau méno po sebje. Šak ho poznám jak svoje rozedrané krpce.

 Myslel si Matej, ale kmotrovcom nepovedal nič, iba povedal zaplať Pán Boh, len nech sú chlapci zdraví. 

Za takýchto okolností prišli na svet dvojičky, bratia Pavol a Matej Klekovci. O tri roky neskôr sa situácia opakovala. Bolo to z jari, začiatkom apríla, otec Matej  opäť sedel v maštali na koši, fajčil a čakal na susedu, čo mu so svojou „hubú nevymáchanú“ príde zvestovať. A prišla. Neodpustila si nič, ba tak povediac, priam si zgustla. A akoby mimochodom mu oznámila, že má dcéru a že všetko je v poriadku. Pokrstili ju Alžbetkou.

Chlapci z toho veľa rozumu nemali. Pribudlo im do domu „posraté vrešťadlo“, ale čo bolo najlepšie, maminku chodili „nahlédat do kúta“ susedky a kde aká rodina, skrátka „teciny“ a oni sa objedali slepačej polievky s tenkými slížikmi, na ktorej plávali veľké žlté oká a všelijakých dobrôt čo prinášali v hranatých „kútnych košoch“.  

 

Reklama

 

Detstvo

Gbely, už ako osada boli rozmiestnené podľa starej slovanskej schémy. Stredom tiekol potok a domy boli po obidvoch stranách. Kostol orientovaný východ-západ a okolo neho cintorín. Tento potok gbelské deti nerozdeľoval  podľa toho kde bývali, na pravej či ľavej strane , ale boli rozdelené podľa toho či bývali od kostola nahor - Končaňáci, alebo od Stárniska (ako volali námestie) nadol – Bariňáci. Medzi týmito tábormi sa viedli  vojny, ktoré prechádzali z generácie na generáciu. Menili sa bojovníci, lebo odrastali a detské vojny ich už nezaujímali, ale výzbroj nových dorastencov zostávala klasická. Palice, kamene, praky a luky. Matej a Pavol Klekovci do tejto vojny prišli z novinkou. Otcovi z voza vzali „zákovky“, ktoré tam mal na lov zajacov a použili ich v jednej končaňácko bariňáckej šarvátke. Zákovka bola palica dlhá na „3 tatove píde“ a na jej jednom konci  bol narazená veľká matica, alebo kúsok rúrky. Zákovka slúžila Gbelanom ako lovná zbraň na hádzanie po divých zajacoch.

Šarvátka skončila trocha nezvyčajne. Zákovkou trafili do hlavy spolužiaka Mišu, ktorého „obléua  krvavá“ a bolo po boji. Bojovníci sa rozbehli poschovávať, lebo vedeli, že tento incident nezostane bez konca. A nezostal. Ku Klekovcom prišla Mišova mama, v jednej ruke zákovku, za druhú viedla zakrvaveného Mišu a rozhorčene hovorila:

- Podzívaj Rózko, co tí tvoji chauani urobili. Skoro mi z mojého Mišenka urobili žebráka. To neni s kostelním porádkem. To tak nemožeš nechat.....

Nenechala. A aby to bolo s kostolným poriadkom, zvesila spoza dverí široký vojenský remeň, ktorý tam mal otec Matej na pobrúsenie britvy, keď sa holil a rozkázala bojovníkom, Matejovi a Pavlovi spustiť gate. Obidvaja dostali nepočítaných.

Na druhý deň, v škole sedeli na pol zadku a medzi kamarátmi to uzavreli „no co, dostali sme šlaháka po houej, šak to prejde, hlavne že sme vyhráli“.

 

Je známe, že deti bývajú úprimné a pravdivé, takže to i niekedy bolí. Taktiež dokážu vycítiť niečo nezvyklé a potom bývajú až kruté. Býva to často u rovesníkov, ktorí sú vzrastom menší, či majú dajakú vrodenú vadu. Títo bývajú potom terčom posmechu a šikanovania. Bolo tomu i za čias detstva Klekovcov  a hlavne keď sa vytvorila takáto „svorka nespratníkov“ a vybrala si cieľ útoku. Obyčajne to bývalo, keď sa rozchádzali zo školy. Bolo to akési odreagovanie od drilu, ktorý bol zavedený v maďarskej škole a jazyku, ktorý bol cudzí, nepoužívaný a neprijateľný. V jedno jesenné poludnie, keď sa otvorila brána školy, ktorá bola oproti kostolu sa gbelská  drobotina vyrojila s veľkým krikom na prašnú ulicu. Niektorým brneli prsty alebo zadky od pedagogického výchovného prostriedku – vyšpánky, ako volali učiteľovu trstenicu. Do takéhoto zhluku nedopatrením vpadla stará zhrbená žobráčka, cigánka Ráchela, ktorá si bola na fare vyžobrať niečo na poživeň. Deti začali okolo nej pobehovať, poťahovať ju za sukňu a jeden cez druhého pokrikovať posmešky:

Cigáň more, čanča búre,
friško si daj gate dúle.
Budeš bičem bitý
po zasranej riti

iné zase mali ďalšiu ľudovú slovesnosť ako :

Liliputka, černý zmok,
nedožiješ na prez  rok.

 

Žobráčku Ráchelu zachránila autorita pána farára, ktorý na veľký krik vyšiel z fary pozrieť, čo sa to deje. Do detí akoby strelil. Rozleteli sa na všetky strany. Ráchela však za nimi stačila zakričať:

 „ no počkajte lapaji, šak vy sa mojich rokú nedožijete, obá dvá umrete na železo“.

To patrilo Klekovcom, ktorí snáď boli najviac aktívni.  Farár ju zahriakol: 

-počúvaj Ráchelo, božie prikázanie je odpúšťať ľuďom a nie to ešte takýmto hlúpym deťom. Ony to nemyslia zle, ony sú iba roztopašné.

 

Matej

Súčasťou každého sedliackeho dvora bývala šopka, pod ktorú sa zatlačil voz, aby naň nepršalo, alebo nepadal sneh. Veď nebola to lacná vec a bolo treba si ho chrániť. Niekedy šopka bývala širšia a boli pod ňou schované i veľké sane, ktoré sa používali iba v zime, keď sa navalilo snehu, ale to nebývalo často, lebo niektoré zimy boli bez snehu, alebo iba s malým popraškom. Takúto širšiu šopku mali i Klekovci. Bola to snáď najstaršia stavba ich hospodárstva a celé generácie hospodárov na malú húrku pod strechou šopky odkladali zatiaľ nepotrebné veci, lebo čo keby sa niekedy potrebovali. Nič sa nevyhadzovalo a haraburdy nachádzali uskladnenie na húrke. 

V jeden zimný deň, keď na hospodárstve nebolo toľkej roboty, Mateja vyhnala na húrku zvedavosť, aby si poprezeral, čo tam všetko je. Našiel tam, čo nehľadal. Medzi opotrebovaným náradím, zlomenými kosami a zodratými motykami našiel kus čepele zo zlomenej tureckej šable, ktorá tam ležala snáď ešte od tureckého drancovania Gbelov. Bola zaujímavá tým, že nebola vôbec hrdzavá a mala zvláštnu prepletanú kresbu. Keď s ňou prišiel ku kováčovi Tališovi, že by si z nej chcel urobiť nôž, ten mu vysvetlil, že je to veľmi dobrý materiál, damascénsky, a tie prepletance,  to je železo rôznych druhov vo vyhni kovaných. Keď si chceš urobiť nôž, môžeš si ho urobiť u mňa, aspoň nám tu nebude smutno „a poviprávjaš mi, jak na tém stojíš s frajírkama“. Ale pozor, tej čepele sa nesmie dotknúť oheň. Starí majstri ich niekoľkokrát kalili v oleji „šak vidzíš, že nezerzaví a drží ostrí aj po rokoch a kebys ju dau do ohňa, šecko bys posrau“. To bol Tališov posledný výrok, ktorého sa Matej doslovne držal. Čepel  pomaly kameňom vybrusoval do tvaru dýky, akú nosili panský jágari k uniforme. Rúčku si urobil z jelenieho parohu, čo našiel v lese a ukončil ju starou striebornou mincou, to preto lebo veril, že striebro nosí šťastie. Keď bol nôž hotový, hriala ho Tališova pochvala „nóóó  pjekné nožisko, skoro jak od majstra, enem je trochu dúhý, ale no co,  ked bude treba, aspoň dočáhne srdce z bár kerej strany“.

Matej sa so svojím výrobkom nemohol rozlúčiť. Nôž nosil stále so sebou, či už išiel s koňmi do poľa, alebo s bratom Palú a sestrou Bjetkou na muziku. Ba nosil ho schovaný pod kabanicou aj keď išiel do kostola. To však nikto nesmel vedieť, nedaj bože otec. Ten by mu vykrstil, „chodzit s nožem do Božího stánku. Tam sa má ít enem s pokorú a láskú“. Ako by ho počul. A možno by mu aj jednu „vylepiu“, lebo otec bol prísny, nehľadel „pachouek nepachouek“ už mu jedna sedela. Či to bol on , alebo Pala. Iba Bjetka si mohla dovoliť viacej. Na tú nikdy nepoložil ruku.  Hubovej dostala často krát, ale to bolo všetko. Chodiť všade s nožom sa mu vyplatilo. Po príhode, ktorú zažil i otec, bol zhovievavejší k tejto jeho neresti.

     Bolo to rok na to, ako si zhotovil nôž. Zimy a snehu bolo dopriateho viac ako bolo treba. Brat Pala poležával, lebo ho mordovala chrípka, takže hospodárstvo, lepšie povedané, starostlivosť  o dobytok a kone bola na dvoch Matejoch, otcovi a synovi. Mladý Matej sa rozhodol, že na saniach dovezie trocha hakáčovej haluziny z lesa na údenie. Nebolo to dajako potrebné, ale chcel prevetrať kone, aby sa im šľachy trocha pretiahli a nezatvrdli. Bol pekný slnečný deň a on zamieril cez Barinské píska do Kojatína. Jazdil po alejách, až narazil na hromadu haluziny poblíž cesty. Zoskočil zo saní a začal z hromady vyťahovať hrubšie agátové drevo. Nestačil však naložiť ani prvé poleno, keď kone začali fŕkať a kopytami hrabať do snehu. Zakričal na ne „pŕŕŕŕ..... no co je, co sa buazníte .....“. Nedopovedal. Kone prudko vyrazili dopredu a triskom uháňali smerom, ktorým prišli. Na mieste kde stáli, zostal ležať bič, čo vypadol z košiny  saní. Matej ho zodvihol a začal sa obzerať, čo vyplašilo kone, že z ničoho nič ušli. No stŕpol aj on. Spod mladých boričiek vyšiel vlk a s vycerenými zubami sa k nemu približoval. Matej spoza sáry kapcov pravou rukou vytiahol nôž, v druhej držal bič a uprene pozeral približujúcemu sa vlkovi do očí. Keď  bol na dosah biča, Matej sa ním prudko zahnal tak, že sa bič omotal vlkovi okolo hrdla, Matej ho strhol k sebe a bleskovo mu vrazil nôž zo spodu hlavy, cez sánku až do mozgu. Vlk zostal bez pohnutia ležať Matejovi pri nohách. Ten rýchlo vytiahol nôž a pozeral, či tam nie je vlkov viacej. Nebolo tam nič, alebo lepšie povedané nič nevidel, iba roztasené boričky, akoby tadiaľ niečo utekalo. Potom si prezrel vlka, vlastne starú statnú vlčicu, pravdepodobne vyhladnutú, keď sa odvážila útočiť na človeka. Matej si prehodil vlčicu cez plecia a neustále sa obzerajúc išiel domov. Vychádzajúc z lesa, videl v diaľke, že oproti ide nejaká postava. Keď sa priblížili, spoznal brata Pavla, ktorý sa s radostným výkrikom rozbehol oproti.

-No chávala Bohu, že si to ty a ceuý a zdravý. Chuapi chycili na ulici naše kone a dovédli ich na dvúr, že sa asi neco nebobrého stauo. Mamičce porád zle ostauo a já sem sa ťa vybrau hledat, či ťa negde nezavaliuo. No chvála Bohu ečše ráz, že sa ti nic nestauo.

-No nestauo. Odpovedal Matej,  ale podzívaj na to vlčisko a cseu mňa zežrat. Ešte, že sem sa nedau.

Matej potom vyrozprával celú príhodu a opakoval ju doma rodičom a sestre, susedom i kamarátom, ktorí sa prišli pozrieť na vlka čo visel  pod šopou. Veď bola to zvláštnosť, že sa objavili vlci, o ktorých „ enem starečci vyprávjali jak za dávnych dob, ked bývali kruté zimy, vlci krúžili okouo dzedziny“.

Vlk visel pod šopkou celý týždeň na obdiv a čudovanie zvedavých Gbelanov. Potom ho Matej odral a kožu zaviezol blanárom vyčiniť na Brezovú. Tam dal z nej aj ušiť dve baranice. Jednu pre seba a druhú pre brata Pavla. Tie potom nosili spoločne, ale iba na výročité sviatky.

Prvé roky  nového dvadsiateho storočia boli pre Gbely, ale nielen pre ne, ako i pre celé Slovensko príznačné pre vysťahovalectvo. Za oceán začali odchádzať jednotlivci a aj celé rodiny  tlačené núdzou  domova, vidinou lepšieho života a našli sa i takí, ktorí v tom videli riešenie svojho budúceho života. V tejto skupine emigrujúcich Gbelanov bol v roku 1906 i 24 ročný mladý Matej Klek. Dokázal si spočítať, že život v Gbeloch by pre neho nebol bez problémov. Narodil sa síce z dvojičiek, ale na svet prišiel ako druhý v poradí. Podľa nepísaných zákonov na domácom grunte zostával vždy hospodáriť prvorodený syn, a tým bol Pavol.  Ten si už aj vyhliadol nevestu, Julku Čapálku. Na tancovačkách videl, že ani Pavol nie je Julke ľahostajný a to, že kedy si starý Klek „ťapne“ so starým Čapálom bola iba otázka času. Bral to tak, že „už je ruka v rukáve“. Svoj odchod si nenechal nikým vyhovoriť a nepomohli ani  matkine slzy. Matej odišiel cez Viedeň a Hamburg, kde nastúpil na „šífu“ do Spojených štátov. Ako väčšina Gbelanov , aj on zamieril do Binghamtonu, kde bola dosť silná slovenská komunita, ktorá si navzájom pomáhala. 

Matej veril, že tuná mu už americký Gbelania pomôžu v prvých najťažších dňoch ako s rečou, tak hlavne s prácou. 

- Hello mr. Klek. Wait a moment, please. I have letter for you here. 

Kričal na neho jedno ráno poštár roznášajúci poštu. Bol to list z Gbelov. Podľa rukopisu vedel, že mu to píše brat Pavol. Nedočkavo roztrhol obálku a stojac v prostred ulice hltavo čítal:

 

Milý bratre.


Šeci ťa popredku pozdravujeme, to je já, tacíček, mamička, Bjetka a aj moja žena Julka a Bjetkyn muž Imra. Co ti scem povidat je to, že minulú nedezelu tu byua veliká svadba. Oženiu sem sa a zebrau sem si Julku Čapálku. Zároveň se mnú mjeua svadbu sestra Bjetka. Zebraua si petrovjana Imru Kotvana. Šak ho chuďáka gbelskí pachouci aj dobili knutlama, že co tu má co prespolný robit, co tu má co smrdzet, ale on zetrvau. Plný kosteu nás byu a padli na to tri presata a pú dvora slépek. Večer došeu aj velebný pán farár, spomínali sme ťa de asi si a aj sme sa za tebja pomodlili. Strašne moc roboty to byuou, ešče sa z teho nemožem spamatovat.

Ináč je tu šecko po starém. Ozimné žito dobre prezimovauo, jačmeň máme zasítý, aj kúšček cvikle a ešte nás čeká zasít turecké žito. Šak do teho sa dáme hned zajtra. To by byuo šecko co sem sceu. Ešče ráz ťa šeci pozdravujeme.

Tvúj bratr Pala

Ve Gbelech  7.mája roku Pána 1907

 

 

Matej dočítal a začal si nahlas hovoriť:

-Ej bratre oženiu sas a máš tú co sis vybrau, co sa ti roky lúbiua. A to nevíš, že sem sa oženiu aj já. Též sem si   vybrau. Oženiu sem sa s námornú pjechotú. Dau sem sa naverbovat do americkej armády. Že sem já žoldák .

Ako k tomu prišlo? Matejovi pomohli už usadení Slováci a medzi nimi viacerí Gbelania. Našli mu prácu v  továrni, ktorých tu bolo viacej, za pol roka už sa vedel obstojne  dohovoriť po anglicky a začal chodiť i do Slovenského katolíckeho sokola. Ani nie tak k vôli cvičeniu, ale k vôli spoločenskému životu, ktorý tam bol. Stretával sa tu so starousadlíkmi a aj novo prichádzajúcimi, dozvedal sa tu novinky  zo vzdialenej domoviny, za ktorou bývalo nejednému clivo. Raz sem zavítali dôstojníci americkej armády a robili nábor do armády. Vychvaľovali výhody, ktoré majú americkí vojaci, ako i slušný žold. Matej chvíľu rozmýšľal, no nakoniec ako jeden z viacerých podpísal zmluvu.

 

Pavol

Zvon na gbelskej kostolnej veži, ktorá bola najvyššia zo všetkých kostolov zoširoka ďaleka začal nezvyčajne klinkať. Ľudia utekali z polí domov, lebo nevedeli čo sa deje. Vtedy vykročil obecný kičbír, ako volali bubeníka a po mestečku začal čítať cisárove vyhlásenie „Mojím národom“ a na ploty a vráta vyvesovať mobilizačnú vyhlášku. Bolo to okolo Anny roku 1914 a takto pre Gbely začala prvá svetová vojna. Už predtým sa šírili zvesti, že v Sarajeve „sedem gulí“ zabilo následníka trónu Ferdinanda a chlapi v krčme predpovedali, že „ to tak enem nezostane, lebo cisár si  enem tak nenechá čmárat na vráta, né to aby mu nejaký odkundes vystrílau rodzinu“. Predpovede sa vyplnili, cisár si nenechal „čmárat na vráta“ a vyhlásil Srbsku vojnu. Hneď na to sa pridalo Rusko ako spojenec Srbov, a Nemecko, ktoré sa už dlhšie pripravovalo na vojenský konflikt ako spojenec Rakúsko-Uhorska. Vojenský požiar najprv zachvátil Európu a potom ostatný svet. 

A čo Gbely? Vojenská mašinéria bola ako obrovská obluda, ktorá požierala všetko, čo videla. Žrala, či brala kone, dobytok, seno, obilie, drevo, látky, peniaze, ba aj zvony z kostolných veží. Podchvíľu  zasadali odvodové komisie a do zákopov posielali Gbelanov, jedného za druhým. Všetci boli schopní vojenskej služby, či už zrelí muži, alebo nedospelí chlapci. Na frontu odišli stovky chlapov. Či chceli, alebo nechceli. Kto sa vzoprel, dopadol ako Ján Medlen – Dorák, ktorého pred komisiu doviezli zviazaného na tragači za asistencie maďarských žandárov. Dobitého od býkovcov ho ako schopného vojenskej služby  naložili do vlaku a poslali do bratislavských kasární. Vojenská mašinéria požierala i ľudské životy. Medzi prvými Gbelanmi, ktorí padli za cisára pána, bol Štefan Kocák – Mecka. Snáď mal predtuchu o svojom osude, lebo v prvom a zároveň i v poslednom liste domov prosil otca, aby mu odpustil a zapudil tak strašnú kliatbu, ktorú nad ním vyriekol pred odchodom na front. A úradných oznámení pribúdalo .....Oči pre plač mali rodičia, vdovy a siroty v rodinách Paradeiserových, Tomečkov, Vávrikov, Dúbravov, Klandúchov a najmä Hazlingerov, kde v prvý rok vojny padol 22 ročný František a 29 ročný Valent.

K asentírke, či pred odvodovú komisiu dostal predvolánku aj Pavol Klek. Mal 34 rokov, keď si obliekal uniformu c.k. armády a bol poslaný na  front, aby tým talianskym krivo prísažníkom  ukázal „zač je teho uoket“. Rozlúčil sa s plačúcou ženou Julkou, ktorá ho vyprevadila na „nádraží“ a s ťažkým srdcom nastúpil s ostatnými odvedencami do vlaku, pre mnohých do vlaku smrti. Dostal sa do streleckého pluku tyrolských jágrov. Nevedel, či to bola náhoda, alebo jeho strelecké umenie, že nosil na hlave tmavý klobúk s pierkom a na pleci krátku pušku – štuc. Tyrolský jágri boli nasadení v horských oblastiach, kde spôsob boja bol veľmi odlišný od iných frontových bojísk. V horách sa nedalo zakopať, tam musel vojak ovládať umenie byť takmer neviditeľný medzi skalami a hneď prvým výstrelom likvidovať nepriateľa. Pavol bol dobrý strelec a dobrý vojak  takže onedlho bol za statočnosť  povýšený na nadjágra. V oddiele bolo napodiv viacej Slovákov, z nich sa najviac spriatelil s bataliónovým zbrojárom Michalom s ktorým uzatvoril aj vojenské bratstvo so sľubom, že ak sa niektorému niečo stane, ten druhý to pôjde oznámiť jeho rodine a odovzdá jej jeho osobné veci.  

V čase „kľudu zbraní“ Pavol býval zahľadený do prírody a  z Álp bol celý unesený. Nevedel sa nabažiť pohľadu na zapadajúce slnko medzi zasneženými obrami, ktoré s postupujúcou hodinou menili svoju farbu. Rušil Michalove hratie na fúkacej harmonike slovami:

-nechaj teho na chvílu a pozívaj sa na tú krásu. Toto by mjeua moja Julka vidzet a tacíček s mamičkú. Na toto sa nedá zapomjet. Až bude po šeckém, prodáme nejakého junca, aby byuo na cestu a já ich sem dovedem. U nás toto není. U nás je velice moc písku a ked sa spuscí vjetr, mosíš koňom huavu rosívkú omotat aby sa nezadusili. Ale tu, ...tu aj vzduch léčí.

Michal len pokyvoval hlavou a myslel si, ... až bude po všetkom....a dožijeme sa vôbec toho? Ani nevieš odkiaľ priletí guľka a trafí ťa. Ani nebudeš vedieť, že si mŕtvy. Iba čierna tma. A to by bolo to lepšie, horšie, keď pri tebe vybuchne delostrelecký šrapnel alebo mína a kus z teba utrhne. To sa potom trápiš a v bolestiach zomieraš. Čo ti pomôže, že sa feldkurát nad tebou modlí. Ruku lebo nohu ti naspäť neprilepí, ani črevá nedá naspäť do brucha. Potom začal hrať znovu, ale skúsi veľmi smutnú, ktorú Pavol počul prvý krát.

Pavol   so šťastím prežil na talianskom fronte až do roku 1918. Bol to čas, kedy na striedačku s Talianmi raz útočili, potom ustupovali a zase útočili. Pošta z domova ho vždy našla a tak vedel čo sa deje v Gbeloch a vedel i o tých, ktorí zatiaľ také šťastie ako on nemali a padli za cisára pána. O bratovi  v Amerike nemal ani správičku. Pošta za more nechodila a po Matejovi akoby sa zem zľahla. Posledný list prišiel ešte  pred vojnou z Mexika, kde Matej písal, že tam robia poriadky z miestnymi banditmi. 

Rakúsko  - Uhorských vojakov a ich spojencov začalo opúšťať vojenské šťastie. Tak akosi to cítili chlapi na frontoch, či už ruskom, talianskom, alebo francúzskom. K tomu všetkému vstúpila do vojny aj Amerika, ale ako spojenec Francúzov a Angličanov a títo spoločne začali zatláčať Nemcov. 

Bolo to začiatkom leta, keď oddiel tyrolských jágrov v ktorom slúžil Pavol Klek dostal rozkaz „zapakovať si plné polné“ a pripraviť sa na presun. Chlapi vedeli, že je to niečo nezvyčajné, nie ako doteraz, keď sa im hovorilo, že neustupujú, to nedaj bože, ale iba zaujímajú výhodnejšie obranné postavenie. Od štábnych pisárov sa už skoršie v náznakoch dozvedeli, že sa má ísť Nemcom pomôcť udržať pozície na francúzskom fronte. Takže teraz to prišlo. Pavol sa rozlúčil so svojim kamarátom zbrojárom Michalom, ktorý zostával v Alpách a ten mu pri chlapskej rozlúčke, kde netiekli slzy, ale šnaps  povedal:

- Počúvaj Pavle mám pre teba dar na rozlúčenie. Je ťažká doba, nikto nevie či sa ešte dakedy stretneme a uvidíme. Ak by sa tak stalo, tu mám pre teba fungl novú pištol Štajrovku. Aj monogram som ti na ňu vyryl, to aby si nezabudol na kamarátov a až budeš v núdzi, nech ti čo najlepšie poslúži. Vieš, ja sa s každou puškou, guľometom, alebo pištoľou, ktoré opravujem, rozprávam. A táto mi sľúbila, že ťa neopustí a možno ti urobí aj poslednú službu.

- Kebys netrepau, vyprávjat sa s pištolú. Ty sas z tejto vojny načisto zbuázniu. Odvetil mu Matej.

 

Vlak s rachotom a búchaním vozňa o vozeň zastavil nadránom na malom nádraží neznámej francúzskej dediny. Ďalej nešiel, boli blízo frontu a štreka bola rozbitá od delostrelectva a bombardovania. Povely dôstojníkov  a kaprálov . Vystúpiť, zoradiť sa a pochodom vchod. Celý deň mašírovali smerom k prvej línii, k dlhému kľukatému hadu zákopov, ktoré sa ťahali Francúzskom od severu k juhu. Leto bolo v plnom prúde a Pavol pozeral po poliach, kde dozrievalo obilie a uvažoval, ako je doma a ako žena s rodičmi zvládne žatvu. “Keby to nebyuo rozbité od bomb a šrapnelú, je tu velice pjekne. Skoro jak u nás. Políčka, remízky sem tam mauý háječek“ , takto premýšlal  Pavol nad francúzkou krajinou južne od mesta Soissons, kde zaujali obranu už s „domácimi Nemcami“. 

Zákopová vojna bola pre novo prišlú posilu alpských jágrov úplne niečím novým. Delostrelbu a mínomety poznali z horských bojísk. S Talianmi sa dalo aj dohovoriť : „Dneska nestrieľame“ a nestrieľalo sa. Tu však proti ním išli spojenecké vojská Anglicka a Francúzska posilnené americkou námornou pechotou vo veľkej presile. Pavol tu videl prvý krát v svojom živote tank. Bol mu ako obrovská železná strieľajúca debna. Mohol do nej svojím štucom strieľať ako chcel, nedokázal ju zastaviť. Na tank platili iba delostrelecké zásahy, míny, alebo keď sa k nemu dostal nablízko, hodiť mu pod pásy granáty. 

Tlak na nemecké vojská bol veľký. Tie pokračovali v ústupe, opustili Verdun a začiatkom jesene zaujali obranu u Sant Mihiel. V týchto bojoch sa Pavol vyznamenal. Americká pechota neustále útočila, takže v zákopoch už neboli takmer žiadny vojaci. Pavol, keď videl že stíchol i ťažký guľomet Maxim, ktorý bol neďaleko, priskočil k nemu, odtiahol mŕtvu posádku, nabil nové pásy s nábojmi a začal paľbu na Amíkov. Niekoľko krát sa zdvihli k útoku, ale vždy ich donútil zaľahnúť. Keď vystrieľal posledné náboje, vyhodil pred zákop, z ktorého strieľal granáty a po ich výbuchu, v dyme vyskočil a zmizol v lesíku, ktorý bol za ním. Tu narazil na prekvapenú skupinku Američanov.... prvý ... druhý.... tretí.....štvrtý výstrel zo Štajrovky a cestu mal volnú. Keď dorazil k nemeckým ustupujúcim oddielom až vtedy si uvedomil, že svojou paľbou umožnil ústup spolubojovníkom a že  zákopy opustil v poslednej chvíli, lebo už mal za chrbtom nepriateľa, ktorý by ho bol zlikvidoval. Vtedy si aj spomenul na slová svojho priateľa zbrojára Michala, že Štajrovka mu v núdzi poslúži.

Pavol za svoje hrdinstvo bol vyznamenaný vojenskou medailou. Strieborné vyznamenanie s obrazom cisára na trojuholníkovej červeno-bielej stužke nosil v „buďolári“, vo vrecku kabáta, aby sa mu v zákopoch nezašpinila. Dlho ju tam však nenosil. Ani nie za mesiac po svojom vyznamenaní Nemci kapitulovali a podpísali mier. 

Mier bol pre všetkých vykúpením, aj keď Nemci to niesli ako národnú potupu. Pavlovi to bolo jedno. Jeho vojna to nebola. Dôležité bolo, že prežil, a teraz rozmýšľal, ako sa čo najrýchlejšie dostane domov. Úmysel bol, ale skutočnosť bola iná. Po takmer mesačných útrapách sa dostal domov. Cestou sa dozvedel, že Rakúsko – Uhorsko sa rozpadlo a on sa vracia do nového štátu – Československa.

Narodil sa v zime, na sklonku roka a domov z frontu sa vracia tak isto v zime, keď sa končí rok. Aká to podobnosť. Bol však od narodenia o 36 rokov starší a keby sa to meralo na životné skúsenosti, istotne by bol už starcom.

Keď doma opadla prvá radosť z návratu, Pavol sa začal obzerať po hospodárstve. Bolo v úbohom stave. Kone nemali, tie boli zrekvirované pre armádu, z plnej maštale dobytka zostala jedna kravka a koza. Trocha „grumbíru“ a  obilia  za dve hrsti, takže nevedel čo s ním, či ho pomlieť na múku aby bolo z čoho žiť, alebo ho nechať na jarný výsev. Zavzdychal si, Bože žiť si nás nechal, ale ako...

Pavla však ako doteraz šťastie neopustilo. Išiel pýtať robotu na Telep, ako sa hovorilo Naftovým dolom v Gbeloch a dostal ju. Začal robiť ako ťažobný robotník na rotári. Po šichte rýchlo domov a pomôcť na hospodárstve, lebo rodičia tiež už mali svoje roky a Julku si nechcel nechať zodrať.

Tak to trvalo päť – šesť rokov, keď sa v Gbeloch objavil agent pracujúci pre naftovú spoločnosť v Argentíne. Chodil po krčmách a od domu k domu, kde bývali robotníci z naftových dolov a nahováral ich k odchodu do Argentíny, kde boli objavené nové ložiská nafty a spoločnosť, ktorá ich vlastnila potrebovala zapracovaných robotníkov. Sľuboval slušné zárobky a všelijaké výhody, ktoré doma nemali. Pavol dlho uvažoval a s celou rodinou rozoberal situáciu, ktorú mali doma. Potrebovali každú korunu, a tých bývalo čoraz menej a to najviac prispelo k tomu, že do Argentíny odišiel aj on.

 

Ženo moja a rodičé.

Píšu vám hned jak sem s pomocú Boží došeu do Argentíny. Ked sme jeli vlakem prez Francúzsko, spomjeu sem si jak sme tu bojovali. Kolkero zbytečne utracených životú tu zostaou a kvúlivá čemu. Až mi byou šeckého lúto. Ked sme dojeli do Marsejle, tam sme nastúpili na šífu a jeli sme prez oceán do Argentíny. Tá cesta byua pro mja očistec. Nemjeua konca kraja, furt samé kymácaní, ve dne v noci. Aj sem z teho dostau morskú nemoc. Ked sme jeli prez trópy, byuo ukrutne horko. Posádka nás krsciua, že to sa mosí, kdo tadyma ide první krát. Robili maškarádu jak u nás na fašang. Já sem z teho moc nemjeu, lebo mi byuo zle. Sedzeu sem s kýblem mezi nohama a fur blvat a blvat. Šak sem teho v živoce tolko nepojedou co zemja vyšuo. Ked sme dojeli na místo byu sem pochudnutý a nohy sa mi trásli jak mauému telacu. Ale už to mám šťaslivo za sebú. Robota je tu tak jak u nás doma, nic nového, enem za vjec penez  a  aj ubytovaní sem dostau dost dobré. Enem reč sa mosím naučit. Potom sa dorozumím aj s indiánama. Zatád si ukazujeme rukama alebo kreslíme tak jak mezi nemíma.  To by byuo zatád šecko. Ked dostanu výpuatu, nejaké peníze pošlu dom.

Šeckých vás pozdravuje

Pala

 

Práca tu bola tak ako doma, ktorú poznal, pláca však bola oveľa vyššia a spoločnosť dávala aj zdarma ubytovanie. Pavol šetril a čo sa dalo, posielal domov žene a rodičom. Popri práci a bežných starostiach však nezabudol na svojho brata Mateja, o ktorom neboli žiadne správy a pre rodinu bol nezvestný. Písal, kde sa dalo a snažil sa zistiť aký ho stretol osud. Písal na Červený kríž, Spolku Slovákov v USA, i Gbelanom v Binghamtone. Uspokojivej odpovede sa však nikdy nedočkal. 

Roky leteli a začalo sa schyľovať k druhej svetovej vojne. Tá aj vypukla v roku 1939. Pre americký kontinent to nebolo dajako citeľné, akurát to pociťovali obyvatelia korešpondujúci s príbuznými v Európe. Prestala totiž fungovať medzinárodná pošta.   

 

Kolesá osudu sú nevyspytateľné. To isté si hovoril i Pavol Klek, keď dočítal dopis, ktorý mu prišiel zo Spojených štátov. Písal mu tajomník Slovenskej ligy a bolo to vlastne čestné pozvanie do Richmondu, kde v lodeniciach sa mala krstiť loď, ktorá mala mať meno Seržant Matej Klek. Na loď sa vyzbierali americký Slováci a darovali ju americkej vláde ako vojnovú pomoc  proti Nemecku. 

Pavol bol natoľko rozrušený, že nešiel ani do práce a doma uvažoval, že  jeho snaha a vypisovanie listov na všetka strany predsa po rokoch priniesla ovocie. Konečne sa dozvie čo sa stalo s jeho bratom a dajaký spôsobom to oznámi i domov, do Gbelov.

Keď opadlo prvé vzrušenie  telefonicky si objednal letenku a odletel do Richmondu. Bolo to deň pred slávnostným spustením lode na vodu a on si ju ihneď ako sa ubytoval v hoteli išiel do dokov obzrieť. Bola to iná loď, iný šíf, než akou prišiel do Argentíny. Veľká nákladná loď, ktorá podľa neho musel stáť milióny dolárov. A na samom vrchu bolo bielymi písmenami napísané meno jeho brata.

Na druhý deň bol slávnostný krst lode a jej spustenie na vodu. Medzi čestnými hosťami bol i Pavol a veľmi pozorne počúval prejavy, hlavne prejav predsedu Slovenskej ligy, ktorý prítomným pripomínal hrdinu z prvej svetovej vojny, seržanta námornej pechoty Mateja Kleka, jeho armádny postup i to ako bol vyznamenaný prezidentom a Kongresom Spojených štátov najvyššími vojenskými vyznamenaniami. Spomenul, ako Matej sám s bodákom v ruke umlčal nepriateľské guľometné hniezdo a ako s francúzskymi vojakmi, ktorým velil umlčali ďalšie. Toto sa stalo na francúzskom bojisku v oblasti Soissons.

Pri slove Soissons Pavol bystril pozornosť. Veď v tej oblasti bol aj on, ale na opačnej strane. Nedaj Bože, aby sme po sebe strieľali...

Keď slávnostný rečník povedal, že seržant Matej Klek padol hrdinskou smrťou u Sant Mihiel, Pavol to už nevydržal, Sant Mihiel.... Sant Mihiel....tam som Američanov držal pod guľometnou paľbou a dostal som za to vyznamenanie..... Sant Mihiel....a čo tí Amíci v tom lesíku, keď som utekal zo zákopov...... Tackavým krokom odišiel zo slávnosti, privolal si taxík a odišiel do hotela, kde bol ubytovaný. 

 

Chyžná z hotela prišla na recepciu s tým, že v jednej izbe na 19. poschodí počula vystreliť. Netrúfla si tam ísť a opýtať sa či sa niečo nestalo. Recepčný ohlásil udalosť riaditeľovi a ten požiadal políciu, aby diskrétne prišla do jeho hotela. Polícia, keď na klopanie nikto neotváral, odomkla izbu kde našli Pavla Kleka v kaluži krvi s prestrelenou hlavou. V ruke zvieral  starú pištoľ z prvej svetovej vojny. Na stole ležala otvorená biblia a na stránke o bratoch Kainovi a Ábelovi bola položená strieborná vojenská medaila. 


Tak sa naplnila veštba cigánky Ráchele, že obidvaja bratia zomrú na železo, i predpoveď zbrojára Michala, že Pavlovi darovaná pištoľ urobí poslednú službu.


Záverom treba povedať, že Pavol v bojoch vo Francúzsku nezastrelil svojho brata Mateja, ako sa domnieval, lebo aj keď tento príbeh je postavený na mnohých pravdivých skutočnostiach z minulosti, predsa tu bola autorova nadsádzka so snahou poukázať  nato, čo všetko môže priniesť vojnové šialenstvo, do ktorého boli a ešte stále sú vťahované tisíce ľudí proti svojej vôli. 

 

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více