Legenda o dezercii pražského 28. pešieho pluku v Karpatoch

Autor: Viktor 🕔︎︎ 👁︎ 37.998

Na severovýchode Slovenska v okrese Bardejov sa nachádza obec Stebnícka Huta, ktorá sa počas I. svetovej vojny stala dejiskom ťažkých bojov. Pri tejto obci došlo 3.4.1915 k udalosti, ktorá  vstúpila do politickej histórie Československej republiky.  Podľa tvrdenia oficiálnej verzie  príslušníci rakúsko-uhorského 28. pešieho pluku vtedy dobrovoľne prebehli na ruskú stranu frontu.  Tento útvar bol známy  ako pluk „Pražských detí" a o jeho dezerciu sa mali zaslúžiť príslušníci „Českej družiny", ktorí v radoch ruskej cárskej armády bojovali proti Rakúsko-Uhorskej monarchii. Aká časť tohto príbehu je legendou a čo sa v skutočnosti stalo pri Stebníckej Hute?

V rámci Rakúsko-Uhorska niesla obec Stebnícka Huta úradný názov Esztebnekhuta a podľa údajov z roku 1910 v nej žilo 393 obyvateľov.  Po vypuknutí Prvej svetovej vojny bola väčšina mužov z tejto obce povolávaná do dvoch peších plukov, ktorých  doplňovacie obvody sa nachádzali v tejto oblasti. Jednalo sa o 67. cisársky a kráľovský peší pluk s veliteľstvom v Prešove a 9. kráľovský honvédsky peší pluk s veliteľstvom v Košiciach. Niektorí muži boli povolávaní aj do delostreleckých a jazdeckých jednotiek podliehajúcich košickému VI. armádnemu zboru.

Reklama

Relatívne izolovaná geografická poloha Stebníckej huty v údolí Rosuckej vody spôsobila, že počas prvého ruského prieniku na južnú stranu Karpát v novembri - decembri 1914 túto obec boje nezasiahli. Jednotky ruského XII. armádneho zboru generálporučíka Leonida Vilhelmoviča Leša, ktorý podliehal 8. armáde generála jazdectva Alexeja Alexejeviča Brusilova, obsadili 1.12.1914 Bardejov, ale hneď 9.12.1914 z mesta ustúpili a stiahli sa na severnú stranu Karpát. Rakúsko-uhorské jednotky IX. armádneho zboru generálporučíka Rudolfa Kraliceka, ktorý podliehal 3. armáde generála pechoty Svetozara Boroeviča, prenasledovali ustupujúceho protivníka a vytlačili ho z celej oblasti. Ruské aj rakúsko-uhorské jednotky operovali pozdĺž hlavnej cestnej komunikácie, ktorá viedla cez sedlo Beskidek (Dujava) k Zborovu a ďalej k Bardejovu. Stebnícka Huta ležala mimo tejto cesty a v samotnej obci sa objavili len prieskumné hliadky oboch znepriatelených armád. (Bližšie informácie v článku Východný front a boje v Karpatoch 1914)

Po odrazení prvého ruského útoku sa front na konci decembra 1914 dočasne stabilizoval na čiare vedúcej pozdĺž hlavného karpatského hrebeňa okolo sedla Beskidek (Dujava).  Stebnícka Huta sa nachádzala v operačnom tyle rakúsko-uhorských vojsk, avšak vďaka  svojej geografickej polohe a vzdialenosti od bojiska sa vyhla rozmiestneniu zásobovacej a logistickej vojenskej infraštruktúry. V období január - marec 1915 bol tento úsek karpatského frontu statický  a boje miestneho významu  mali charakter typický pre rannú fázu zákopovej vojny.  Táto situácia sa zmenila v druhej polovici marca 1915, keď velenie ruského Juhozápadného frontu generála delostrelectva Nikolaja Iudoviča Ivanova rozhodlo o zahájení ďalšej ofenzívy v Karpatoch.  Cez sedlo Beskidek (Dujava) mali zaútočiť jednotky 49. pešej divízie generálporučíka Michaila Andrejeviča Prjaslova. Táto divízia bola súčasťou XXIV. armádneho zboru generálporučíka Afanasia Andrejeviča Curikova, ktorý podliehal 3. armáde generála pechoty Radko Dmitrieva. Obranu na tomto úseku karpatského frontu držala rakúsko-uhorská 28. pešia divízia generálmajora Alfreda von Hinke. Táto divízia bola súčasťou III. armádneho zboru generálporučíka Josefa Krautwalda, ktorý podliehal 3. armáde generála pechoty S.Boroeviča. (Bližšie informácie v článku Východný front a boje v Karpatoch 1915)

Ruské jednotky prešli do útoku 22.3.1915 a po štyroch dňoch úporných bojov  vedených v zasneženom horskom teréne prelomili rakúsko-uhorskú obranu a 26.3.1915 obsadili Zborov. Tam sa ich útok dočasne zastavil a ruské velenie prisúvalo svojim vyčerpaným jednotkám posily a zásoby s cieľom obnoviť postup smerom na Bardejov. Rakúsko-uhorské jednotky boli taktiež výrazne oslabené a velenie 3. armády generála pechoty S.Boroeviča sa snažilo o prisunutie záloh a materiálu na vystuženie ohrozeného úseku. V dôsledku ruského prieniku do Zborova vznikla v rakúsko-uhorskej obrane medzera  na línii Stebník a Stebnícka Huta. Dovtedy vojensky nevýznamné údolie Rosuckej vody získalo operačnú dôležitosť a rakúsko-uhorské velenie sem zo zálohy prisunulo 28. peší pluk pod velením podplukovníka Floriana Schaumeiera. Pluk spolu s ďalšími jednotkami zakryl v dňoch 27. - 28.3.1915 medzeru vo frontovej línii, avšak tento úsek ostal naďalej veľmi labilný a predstavoval  zraniteľné miesto rakúsko-uhorskej obrany.


Ruskí vojaci opevňujú výšinu v Karpatoch: zima - jar 1915

Údolie v ktorom sa nachádzajú obce Stebník a Stebnícka Huta a susedné výšiny sa v dôsledku toho stali frontovým bojiskom. Vtedy na konci marca 1915 to ešte nikto nemohol tušiť, ale tieto obce sa zároveň stali aj dejiskom udalosti, ktorá vstúpila do politickej histórie Československej republiky.  Spomínaný 28. peší pluk bol totiž presne tým plukom „Pražských detí", ktorý podľa tvrdenia oficiálnej verzie 3.4.1915 dobrovoľne prebehol na ruskú stranu. Mali sa o to zaslúžiť príslušníci „Českej družiny", ktorí v radoch ruskej cárskej armády bojovali proti Rakúsko-Uhorskej monarchii. Viacerí z nich v rokoch 1918 - 1939  zastávali v Československu významné vojenské a politické funkcie a vo vlastných memoároch uvádzali, že zorganizovali dezerciu celého 28. pešieho pluku a jeho prechod do ruského zajatia.  Ich spomienky sa stali základom legendy, ktorá v období medzi prvou a druhou svetovou vojnou demonštrovala „odpor českých vojakov proti utláčateľskej Habsburskej monarchii". Po februári 1948 táto legenda ostala s pozmeneným obsahom žiť  ďalej a demonštrovala „odpor českých robotníkov a roľníkov proti imperialistickej vojne".  Až po novembri 1989 nastala doba, kedy bolo možné objektívne preskúmať nasadenie 28. pešieho pluku pri Stebníckej Hute a Stebníku a zistiť k čomu naozaj došlo na tomto úseku karpatského frontu.

K odstráneniu politických mýtov a legiend prispel renomovaný český vojenský historik Josef Fučík, ktorý vo svojej knihe „Osmadvacátníci - spor o českého vojáka I. světové války" detailne rekonštruoval bojové pôsobenie 28. pešieho pluku. S oporou o  archívne dokumenty dospel k záveru, že 3.4.1915 nedošlo k žiadnej masovej dezercii príslušníkov tohto pluku, ktorá by bola vopred pripravená členmi „Českej družiny".  Skutočnosť bola taká, že v tento deň sa postavenia 28. pešieho pluku pri Stebníckej Hute stali cieľom ruského útoku a jeho vojaci padli do zajatia počas boja. Príčinou ruského úspechu bolo takticky nevýhodné rozloženie obrany v úseku tohto pluku a vyčerpanosť jeho vojakov, ktorí boli na fronte nasadení už dlhý čas bez oddychu a zotavenia.

Vtedajšiu situáciu na fronte v okolí Stebníckej Huty a Stebníka ilustrujú úryvky z Vojnového denníku 28. pešieho pluku uvedené v knihe J.Fučíka:

Reklama

„25.3.1915 - Posledné sledy (pluku) dorazili do cieľovej stanice (Bardejov) o 10:00. Odtiaľ boli III. a I. prápor vyslané do Endrévagasa (Andrejová). Zmenili sme číslo poľnej pošty na 65 vzhľadom na zaradenie k 28. pešej divízii III. armádneho zboru. Najsamprv sme boli určení do zborovej zálohy a potom daní k dispozícii 55. pešej brigáde... Tento deň bol veľmi namáhavý. Všetci majú premočenú obuv a musia spať na mokrej zemi.

26.3.1915 - Úloha splnená. Postavenia boli zaujaté o 05:00. Ruské delostrelectvo strieľa šrapnelmi do sedla. Je veľmi mokrý a hmlistý deň. Jednotka veľmi trpí. Zásobovanie je takmer nemožné. Tuná sú najťažšie podmienky za celú vojnu...

27.3.1915 - Noc prebehla pokojne... Okolo 10:00 dorazil pochodový prápor s asi 700 mužmi. Medzi nimi je mnoho rekonvalescentov... Útok bol zahájený o 15:00. Počas útoku sa mal III. prápor zmocniť kóty 574 a I. prápor sa mal v ľavo od neho zmocniť kóty 681. Obidva prápory obsadili tieto výšiny bez odporu a vyhĺbili si tu okopy. Prápor IV/28 kapitána Gottwalda zostal na pravom krídle 47. pešieho pluku.

28.3.1915 - Útok pokračuje. Prápor III/28 postupuje na Suchý vrch. Prápor I/28 za účelom krytia východného krídla skupiny genmjr. Hausteina mal postúpiť cez severný koniec Esztebnekhuta (Stebnícka Huta). Útok došiel do polovice stanovenej úlohy a tu uviazol. Najsamprv studený dážď a potom snehová metelica úplne vyčerpali silu a odolnosť jednotiek.

29.3.1915 - Deň bol bez výnimočných udalostí. Prísun zásob za pomoci mulíc prebieha s kolosálnymi problémami.  Začína nové sneženie a cesty sa stávajú úplne nepriechodnými. Ľudia ležia na snehu pod odkrytým nebom. Ťažkosti sú mimoriadne a nadľudské.

30.3.1915 - Chlad stále pritužuje. Deň  bol úplne pokojný.

31.3.1915 - Deň bol pokojný, situácia ostáva nezmenená. Večer hlási kapitán Meergans, že nepriateľ prisúva svoje sily k severnému okraju Esztebnek Huta (Stebnícka Huta). 28. pešiemu pluku bol podriadený III. prápor 87. pešieho pluku, ktorý okolo polnoci dorazil k majeru Hucisko (Hutisko). Noc prebehla pokojne.

1.4.1915 - Deň prebehol pokojne.... Pracuje sa na technickom posilnení zaujatých postavení. Prápor III/87 je ako záloha  v priehlbine západne od kóty 574 - v denných hodinách pracuje na vybudovaní druhého obranného postavenia.

Reklama

2.4.1915 - Deň prebehol pokojne. Od práporu I/28 prišlo cez 56. brigádu hlásenie, že početné masy nepriateľa sa sústreďujú severne od Esztebnek Huta (Stebnícka Huta) a zrejme sa chystajú k útoku.

3.4.1915 -  O 05:00 sa ozvala silná paľba na ľavom krídle s nasledujúcim pokrikom „Urá". Telefonické spojenie so IV. práporom je prerušené. O pol hodinu neskôr je vidieť ústup vlastných jednotiek. Prápor I/28 je zmietnutý početnou prevahou protivníka. Nepriateľ tu prelomil front a pozdĺž hrebeňa Šekovky postupuje do boku a tylu IV. práporu.  Postavenie III. práporu sa stáva neudržateľným. Rozkaz k jeho ústupu sa podarí odovzdať telefonicky asi o 05:30. Rota kapitána Grafa, ktorá prehradzovala vstup do údolia dostala rozkaz obsadiť vŕšok západne od majera Hucisko (Hutisko), ktorý leží v smere ústupu a udržať ho do stiahnutia ľavého krídla III. práporu. Tento prápor sa mal zastaviť medzi pozíciou kapitána Grafa a ľavým krídlom 47. pešieho pluku. Prápor III/47 sa mal s guľometným oddielom rozvinúť na kóte 571.  Protivník ale prenikol až ku kóte 681 a k majeru  Hucisko (Hutisko). Kapitán Graf si všimol nebezpečenstvo hroziace III. práporu a drží sa napriek ostreľovaniu z boku a z tylu. Jeho rota však už nemôže ustúpiť a je rozbitá. Rozptýlene časti III. práporu sa sústreďujú a sú opäť odvedené k prehradeniu údolia. Potom, ako už nie je možné telefonické rozkazy včas doručiť, roty sa sťahujú za nariadené čiary. Pretože aj 47. peší pluk opúšťa svoje pozície a protivník preniká ďalej, musela byť opustená aj kóta 571 a jednotky ustupujú naspäť na ďalšiu obrannú čiaru. Major Praschak sa so zvyškami svojho práporu presunul na kótu 620, major Degelmann s práporom III/87 sa presunul do sedla a na svahy Peria (Pod Ostriežom). Zvyšky práporu IV/28 ustúpili na vrch Placini (Plaziny) okolo 10:00. Asi o 15:00 bola pluku podriadená 2.rota 27. pešieho pluku, ktorá bola vyslaná k skupine majora Praschaka s úlohou udržiavať dotyk so 47. peším plukom. O 17:00 doráža k sedlu Peria (Pod Ostriežom) prápor majora Trenera od 27. pešieho pluku Landwehru. Odtiaľ je vyslaný na vrch Placini (Plaziny). Medzi tým rovnakým smerom k vrchu Placini (Plaziny) útočí aj  4. pluk tirolských cisárskych strelcov. Jeden prápor tohto pluku a jeden prápor   27. pešieho pluku Landwehru obsadzujú Placini (Plaziny) a sedlo kóty 690.

4.4.1915 - O 03:00 bol pluku pridelený jeden prápor od 3. pešieho pluku Landwehru, ktorý obsadil priestor medzi kótami 814 a 811. V dôsledku toho sú veliteľstvu 28. pešieho pluku podriadené zvyšky jeho III. a IV. práporu, dve roty 27. pešieho pluku, III. prápor 87. pešieho pluku, po jednom prápore od 3. a 27. pešieho pluku Landwehru a dve roty 4. pluku tirolských cisárskych strelcov. Týmto spôsobom je obranná línia na okolitých dominantách dobre zabezpečená. Počas dňa protivník z kót 601 a 571 nastúpil do útoku na naše pravé krídlo. O 16:30 sa k nemu priblížil len na 800 krokov. Naše delostrelectvo však účinne zasiahlo a protivník utrpel značné straty. Asi 100 jeho mužov sa vzdalo.

5.4.1915 - O 02:00 bolo uskutočnené preskupenie... Noc bola pokojná. O 03:00 bola z dvoch rôt vytvorená brigádna záloha a vyslaná na kótu 814. Predpoludním leží nad terénom hustá hmla. O 23:00 sa Rusi pokúsili zaútočiť na sedlo západne od kóty 620, boli však odrazení. Taktiež na ľavú brigádu Rusi útočia po celej línii, boli však za prudkej pechotnej a delostreleckej paľby taktiež krvavo odrazení".


Rakúsko-uhorskí vojaci v obranných postaveniach. Karpatský front: zima 1915

Tak ako to potvrdzujú archívne dokumenty, pozície 28. pešieho pluku okolo Stebníckej Huty boli dobité po prekvapivom ruskom útoku ešte pred svitaním 3.4.1915. Celý deň trvali intenzívne boje a rakúsko-uhorské velenie sa snažilo protivníkov prielom zablokovať. To sa mu s veľkým úsilím nakoniec podarilo a počas bojov 4. - 5.4.1915 ruské jednotky už nedokázali postúpiť ďalej. Frontová línia v údolí Rosuckej vody sa stabilizovala, obec Stabnícka Huta bola obsadená Rusmi a obec Stebník ostala ležať na území nikoho medzi ruskými a rakúsko-uhorskými postaveniami. Zvyšky 28. pešieho pluku ostali pôsobiť na tomto úseku frontu až do 13.4.1915.

Vojnový denník 28. pešieho pluku, ktorý bol písaný v  reálnom čase v bojových podmienkach, explicitne hovorí o dôkladne pripravovanom ruskom útoku, v dôsledku ktorého 3.4.1915 príslušníci pluku utrpeli ťažké straty. Avšak v týchto dobových záznamoch nie je spomenutý žiaden dobrovoľný prechod do zajatia či masová dezercia na ruskú stranu. Podľa dostupných zdrojov 28. peší pluk prišiel v tento deň o 800 padlých a nezvestných vojakov, z ktorých veľká väčšina bola zajatá počas prekvapujúceho útoku.

Tieto objektívne fakty potvrdzujú aj ruské dokumenty, ktoré sú spracované v knihe súčasného historika A.M.Kručinina. Vo svojej práci „Záznamy z histórie Orovajského pluku (1811 - 1920)" opisuje nasadenie 195. Orovajského pešieho pluku, ktorý bol súčasťou ruskej 49. pešej divízie XXIV. armádneho zboru 3. armády. Bol to presne tento ruský pluk, ktorý  3.4.1915 útočil na pozície rakúsko-uhorského 28. pešieho pluku:

„Od 14. marca 1915 (27.3. podľa gregoriánskeho kalendára) sa Orovajský pluk zakopával na dosiahnutej línii a viedol intenzívny prieskum.  Voľným okom bolo vidno, ako protivník horúčkovito pripravoval obranu. Všetci zajatci, privedení prieskumníkmi, boli príslušníkmi nepriateľského 28. pešieho pluku.  V týchto dňoch bol 195. orovajský peší pluk doplnený  600 vojakmi, čo nasvedčovalo o príprave nového útoku. Dňa 20. marca 1915 (2.4. podľa gregoriánskeho kalendára) dostali velitelia práporov rozkaz  a v priebehu noci (na 3.4.) prisunuli svojich vojakov do východiskových pozícií pre útok. Tesne pred svitaním sa príslušníci Orovajského pluku ticho priblížili k protivníkovým prekážkam a o 06:00 ráno (05:00 stredoeurópskeho času) sa vrhli do útoku.  4. prápor energicky postupoval po hrebeni výšin a jeho roty útočili bez prestávky a skoro bez streľby - všetko rozhodovali bodáky. V rovnakom čase vojaci 2. práporu, za ktorým postupoval 1. prápor,  zvalili protivníkove prekážky a vrhli sa vpred.  Dedina Stebnik  Chuta (Stebnícka Huta) a opevnené výšiny 571 a 681 boli obsadené dvojitým obchvatom  a prakticky z chodu. Nepriateľ v neporiadku utekal juhozápadným smerom. Do zajatia padla celá posádka dediny Stebnik Chuta (Stebnícka Huta) a veľa nepriateľov bolo zajatých na výšinách.  Celkovo bolo zajatých 8 dôstojníkov a 762 vojakov.  Tento úspech bol získaný lacnou cenou, keď Orovajský pluk stratil  6 padlých a 62 ranených vojakov".


Ruské horské delo na palebnej pozícii v Karpatoch - zima 1915

V Ruskom štátnom vojensko-historickom archíve (RGVIA) sa v záznamoch 195. Orovajského pešieho pluku (Fond 2806, Opis 2) dochovali originály rukou písaných hlásení jednotlivých rotných veliteľov 1. práporu tohto pluku (Delo 2, listy 1151 - 1155).  Tieto dobové dokumenty potvrdzujú, že dobitie pozícií rakúsko-uhorského 28. pešieho pluku bolo výsledkom starostlivo naplánovaného a dobre prevedeného útoku, ktorý za ranného svitania prekvapujúco zasiahol protivníkove postavenia okolo Stebníckej Huty:

„Veliteľ 2. roty práporčík Čižikov - O 22:00 večer 20. marca 1915 (2.4. podľa gregoriánskeho kalendára) som prevzal rozkaz veliteľa práporu presunúť svoju rotu k postaveniam 2. práporu.  Po polnoci 21 marca 1915 (3.4. podľa gregoriánskeho kalendára) o 01:00 sa 2. prápor vydal smerom k dedine  Stebnik Chuta (Stebnícka Huta). Veliteľ nášho práporu mi prikázal držať kontakt so 7. rotou a ostávať v zálohe spolu s 3. a 4. rotou dovtedy, kým 2. prápor neprejde cez dedinu. Rozkaz som začal plniť a moja rota sa po úžľabine  začala spúšťať za ľavým krídlom 7. roty. Keď sme došli do dediny, veliteľ práporu nám prikázal zastaviť sa. Keď druhý prápor začal útok na výšinu 681, tak veliteľ nášho práporu prikázal, aby som spolu s 3. rotou zaútočil na protivníkove zákopy na svahu výšiny 745 pri dedine Stebnik Chuta (Stebnícka Huta). Zaútočil som a vyhnal protivníka zo zákopov, ktoré som obsadil. Zajali sme okolo 200 vojakov vrátane 2 dôstojníkov a ukoristili 2 guľomety, ktoré sme odovzdali na štáb divízie. Ďalej sme sa pohli k výšine 601, ale v tom momente došlo k odtrhnutiu sa od 3. roty a vzniku medzery. Rakúšania, ktorí ostali na ľavo od nás v lese, začali mojich vojakov zozadu ostreľovať. Preto som rotu obrátil doľava a po úžľabine som vyrazil smerom k nim s cieľom dostať ich. Nepodarilo sa mi to, lebo oni sa vrhli dole k dedine, kde padli do rúk 2. práporu. Vtedy som zastavil postup svojej roty a čakal na ďalšie rozkazy. Po nejakom čase došla 3. a 4. rota aj s veliteľom práporu. Okolo 14:00 vydal veliteľ práporu rozkaz všetkými troma rotami obsadiť výšinu 601. To sme úspešne splnili a ostali tam do zotmenia. Potom večer náš veliteľ práporu vydal rozkaz stiahnuť sa nazad na pôvodné postavenia 6. roty na výšine 745 a tam ostať do rána.  Na druhý deň 22. marca (4.4. podľa gregoriánskeho kalendára) sme ráno dostali rozkaz prejsť na výšinu 630. Vtedy som sa od veliteľa práporu dozvedel, že ostávame v zálohe pluku. Prikladám zoznam vojakov, ktorí sa obzvlášť vyznamenali: vojak Konstantin Sľujevič sa preplazil dozadu za rakúsky guľomet, ktorý ponad dedinu ostreľoval 2. prápor. Pažbou svojej pušky zbil z nôh strelca z guľometu umožnil tak jeho ukoristenie a zajatie obsluhy. Pomohli mu pri tom vojak Vasilij Tiščenko a desiatnik Gavril Kolodka, ktorí sa guľometu zmocnili.  Vojak Ivan Vološin a vojak - dobrovoľník Dmitrij Martynenko uvideli troch Rakúšanov ako odnášajú iný guľomet. Vrhli sa na nich, guľomet ukoristili a jeho obsluhu zajali.

Veliteľ 3. roty práporčík Bubnov - Pred svitaním vyšiel náš 1. prápor smerom k dedine Stebnik Chuta (Stebnícka Huta). So mnou bola druhá polrota, prvá polrota ostala pri  Bicharo (Becherov) ako krytie proti Rakúšanom. Keď do Stebnik Chuty (Stebnícka Huta) začali prenikať vojaci 2. roty tvoriacej predvoj nášho práporu, Rakúšania z postavení na blízkej výšine zahájili silnú paľbu. Svojou paľbou bránili ostatným rotám v pohybe a veliteľ práporu mi prikázal, aby som so svojou polrotou zaútočil na protivníkov zákop. Tretiu čatu som vyslal na obchvat tohto postavenia s tým, aby z boku zahájila ostreľovanie zákopu na výšine. Jej vojaci vystrelili 3 salvy po ktorých som na čele štvrtej čaty frontálne zaútočil na rakúsky zákop. Na môj pokyn sa obe čaty  s pokrikom „Urá" vrhli vpred. V dobitom zákope sme zajali 7 nepriateľov. Niekoľkých podriadených som poveril eskortovaním zajatcov a so zvyškom roty som pokračoval v postupe po ceste vedúcej k mlynu. Tam sme zajali ďalších 16 nepriateľov a ukoristili 2 kone na prepravu nákladu.  Potom mi veliteľ práporu vydal rozkaz, aby som sa pripojil k zvyšku práporu a zaujal postavenia v zákopoch. Podvečer sme dostali rozkaz presunúť sa k zákopom na výšine 601, ktoré opustili Rakúšania. Rozkaz sme splnili pod nepriateľskou paľbou z pušiek. Na tejto pozícii sme ostali ako záloha pluku. V boji sa vyznamenali nasledujúci príslušníci roty : mladší poddôstojník Semjon Prokalynko, starší poddôstojník Michail Levčenko, desiatnik Ivan Siľcov a vojaci Grigorij Ignaťjuk a Andrej Kalinik.

Veliteľ 4. roty práporčík Voskres - Okolo 01:00 v noci na 21. marca 1915 (3.4. podľa gregoriánskeho kalendára) sme zišli do doliny pri Stebnik Chute (Stebnícka Huta). Na určené miesto sme dorazili za ranného svitania. Mali sme dotyk s 1. rotou. Spustili sme sa do  úžľabiny pri výšine 601. Nachádzali sme sa na ľavom krídle práporu. Moja rota na základe rozkazu veliteľa práporu zahájila o 15:00 útok proti zákopom protivníka na výšine 601. Po ich obsadení ostala na mieste až do večera. Viac ako ostatní sa v boji vyznamenali nasledujúci vojaci roty: Aleksandr Vavilov, Andrijan Kňjazev a Aleksandr Kugajevskyj".

Na základe ruských archívnych zdrojov je možné identifikovať, že 1. prápor 195. Orovajského pešieho pluku útočil na pozície III. práporu 28. pešieho pluku majora Praschaka rozmiestnené na západnom svahu Suchého vrchu (kóta 745).  Ruskí vojaci z tohto práporu zostúpil do údolia Rosuckej vody nad dedinu Stebnícka Huta (Esztebnekhuta) v závese za 2. práporom 195. Orovajského pešieho pluku. Tento prápor zostupoval ako prvý a pod rúškom tmy prešiel Stebnícku Hutu, ktorá sa nachádzala na území nikoho medzi ruskými a rakúsko-uhorskými líniami. Po prechode obce začali vojaci 2. práporu 195. Orovajského pešieho pluku stúpať do svahu smerom k vrchu Lieštiny (Šekovka - kóta 681). Tam na svitaní zaútočili na pozície dvoch rôt IV. práporu 28. pešieho pluku kapitána Gottwalda. V rovnakom čase vojaci 4. práporu 195. Orovajského pešieho pluku udreli na pozície I. práporu 28. pešieho pluku kapitána Meergansa, ktoré sa nachádzali na hrebeni medzi vrchom Lieštiny (Šekovka - kóta 681) a kótou 748 (súčasný názov „Na hore" - hranica s Poľskom). Skryté priblíženie ruských útvarov a prudký útok na bodáky bez delostreleckej prípravy zastihol príslušníkov 28. pešieho pluku nepripravených. Ruskí vojaci využili moment prekvapenia a s minimálnymi stratami vnikli do rakúsko-uhorskej obrany, ktorú rozvrátili a na tomto úseku dosiahli prielom frontovej línie. Časť obrancov bola zajatá v boji a časť sa vzdala v bezvýchodiskovej taktickej situácii, keď ich ústupová cesta bola odrezaná.


Rakúsko-uhorskí vojaci na presune v karpatských vrchoch - zima 1915

Rakúsko-uhorský 28. peší pluk stratil v priebehu tohto dňa približne 800 vojakov, čo predstavovalo dve tretiny jeho početného stavu k 3.4.1915. Podľa ruských zdrojov 8 dôstojníkov a 762 vojakov bolo zajatých, pričom časť z nich utrpela v boji zranenia.  Na rakúsko-uhorskej strane padlo približne 30 vojakov, na ruskej strane 6 vojakov a ďalších 62 bolo ranených. K brilantnému úspechu 195. Orovajského pešieho pluku prispeli príslušníci „Českej družiny", ktorí prezlečení do rakúsko-uhorských uniforiem robili prieskum a získavali zajatcov.  Ich pozorovania a výpovede zajatcov umožnili ruskému veleniu presne identifikovať slabiny v rakúsko-uhorskej obrane a zvoliť výhodné trasy postupu, po ktorých sa bolo možné priblížiť do bezprostrednej blízkosti postavení 28. pešieho pluku a prekvapujúco ich napadnúť. Tento taktický vojenský úspech však bol z politických dôvodov prehnane zveličený a vyprodukovala sa legenda o masovej dezercii a dobrovoľnom prechode všetkých vojakov tohto pluku do ruského zajatia...

Opodstatnenosť tohto záveru potvrdzujú aj výpovede miestnych pamätníkov zo Stebníckej Huty (Esztebnekhuta) a Stebníka (Esztebnek), ktorí zažili tieto udalosti vo svojich rodných obciach.  Ich svedectvá boli zverejnené v regionálnej tlači ešte počas prvej Československej republiky, ale vo svojej dobe nevyvolali väčší ohlas. Spomienky týchto pamätníkov sa zhodujú s popisom bojov v rakúsko-uhorských a ruských archívnych dokumentoch a autentický tak dokresľujú celkový obraz udalostí 3.4.1915:

„Ľud obce hovorí, že posledný deň pred zajatím 28. pluku (2.4.1915) Rusi prichádzali od Regetovky do dediny (Stebnícka Huta) popri kostole. So strojovými puškami plazili sa pomaly hore vrchom ponad školu k zákopom rakúsko-uhorským. Podľa údajov občana Jozefa Kozáka na dolnom konci dediny Rusi prichádzali dolu debrou nad Cigánmi odkiaľ sa plazili hore debrou, nie veľmi ďaleko oproti Cigánom. Plazili sa na Šikuvku (Lieštiny/Šekovka - kóta 681). Keď už tieto predvojové čiastky ruské vykonali svoju úlohu a boli na určených miestach, podali správu veliteľstvu. Hneď za tým začal sa ďalší, hlavný nástup, ktorý bol vykonaný hneď po polnoci okolo 3. - 4. hodiny. Podľa ľudu nástup Rusov trval od predvečeria do nadrána, do 5. hodiny. Okolo 6. hodiny už ľudia videli hrnúť sa zálohu vojska od zákopov rakúsko-uhorských do dediny a za nimi Rusov hore vrchom k Regetovke. Krčmárka Losová hovorí, že po polnoci počula od zákopov pri poľských hraniciach útokový krik a streľbu. Odtiaľ do dediny prinášaní ranení neboli len Česi, ale i Maďari. Od 748 metrov vysokého vrchu asi 1000 krokov na svahu cesty do Blechnárky (Blechanrka v Poľsku) je vojenský cintorín s 30 hrobmi, z ktorých je 17 rakúskych a 13 ruských. Sú v nich pochovaní 101 rakúski a 113 ruskí vojaci. Tu boli pochovaní rakúski a ruskí vojaci, ktorí padli v boji v noci dňa 3. apríla 1915, nakoľko bod boja rakúskeho ľavého krídla je od tohto miesta nie ďaleko".

Spomienky pamätníkov sa týkajú vojenského cintorína, na ktorom sú pochovaní nielen príslušníci rakúsko-uhorského 28. pešieho pluku a ruského 195. Orovajského pešieho pluku, ale aj príslušníci rakúskeho 4. pluku tirolských cisárskych strelcov a ruského 196. Insarského pešieho pluku. Na úseku týchto dvoch plukov, ktorý sa nachádzal už na poľskej strane hranice, prebiehali v apríli 1915 rovnako intenzívne boje ako v okolí Stebníckej Huty (Esztebnekhuta). Vojaci ktorí padli na pohraničnom hrebeni a na hornom konci údolia Rosuckej vody boli vo frontových podmienkach narýchlo pochovaní v improvizovaných hroboch roztrúsených po bojisku. Následne boli v roku 1917 exhumovaní a ich telesné pozostatky boli prenesené na novozaložený vojenský cintorín v blízkosti kóty 748 „Na hore".  O tomto vojenskom cintoríne sa však nedochovali žiadne archívne dokumenty okrem nákresu pôvodného rozmiestnenia exhumovaných vojnových hrobov v teréne.  Ďalšie obete aprílových bojov roku 1915 boli sústredené na vojenskom cintoríne v Stebníku  (Esztebnek) na dolnom konci údolia Rosuckej vody, kde je pochovaných celkovo 189 rakúsko-uhorských a ruských vojakov.  (Bližšie informácie o tomto vojenskom cintoríne sa nachádzajú v publikácii Klubu vojenskej histórie Beskydy "Cintoríny prvej svetovej vojny v Karpatoch")


Bojové operácie v okolí Stebníckej Huty (Esztebnekhuta) 3.04.1915

Zdroje:
FUČÍK, Jozef: Osmadvacátníci - spor o čského vojáka 1. světové války, vyd. Mladá fronta, Praha 2006, strán 469, ISBN: 80-204-1376-6
KRPELEC, Bartolomej: Bardejov a jeho okolie dávno a dnes, vyd. Matice Slovenskej, Bardejov 1935
KRUČININ, Aleksandr: Očerky istoriji Orovajskogo polka (1811 - 1920), vyd. UMC - UPI, Jekaterinburg 2000
OSKIN, Michail: Šturm Karpat - Zima 1915, vyd. Cejchgauz, Moskva 2007, strán 47, ISBN: 978-5-9771-0036-6
kolektív autorov: Osterreich-Ungarns Letzter Krieg 1914 - 1918, Zweiter Band: Das Kriegsjahr 1915 (Erster Teil), vyd. Verlag der Militarwissenschaftlichen Mitteeilungen, Wien 1931
Satelitné fotografie a mapy okolia Stebníckej Huty:
http://www.e-obce.sk/obec/stebnickahuta/mapaobce.html
http://mapy.turistik.sk/sk/cile/lyziarske-stredisko-stebnicka-huta/

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více