Interview s Markom Soloninom

Autor: Viktor 🕔︎︎ 👁︎ 23.785

Autor kníh:

22.6.1941 – Kedy začala Veľká vlastenecká vojna?

Reklama

(vydavateľstvo Vydroždenija, Drohobyč 2004 a vydavateľstvo Jauza-Eksmo, Moskva 2006)

22.6.1941 - Na pokojne spiacich letiskách

(vydavateľstvo Jauza-Eksmo, Moskva 2006)

23.6.1941 – Deň M

(vydavateľstvo Jauza-Eksmo, Moskva 2007)

"25.6.1941 - Hlúposť alebo agresia?"

(vydavateľstvo Jauza-Eksmo, Moskva 2008)

Reklama

"Falošná história Veľkej vojny"

(vydavateľstvo Jauza-Eksmo, Moskva 2008)

 

Vážený pán Solonin, mohli by ste prosím povedať slovenským a českým čitateľom niekoľko slov o sebe? Čo Vás viedlo k napísaniu vojensko-historických kníh, ktoré sa venujú začiatočnej fáze sovietsko-nemeckej vojny?

Môj životopis je úplne obyčajný. Narodil som sa v roku 1958 vo veľkom priemyselnom meste Samara. Tak ako absolútna väčšina mojich rovesníkov som vyrástol v rodine vojnového veterána. Dvaja príbuzní môjho otca padli na fronte. Z týchto dôvodov pre mňa rovnako ako pre milióny sovietskych ľudí nebola Veľká vlastenecká vojna iba históriou zachytenou v knihách.

Neviem do akej mieri si Česi a Slováci ešte pamätajú komunistický režim. Ja osobne si stále výborne pamätám, že už ako 17 ročný som chápal, že ambícia pravdivo opísať históriu je absolútne nezlučiteľná s ambíciou spraviť vedeckú kariéru na katedre histórie ktorejkoľvek sovietskej univerzity. Preto som radšej využil „zlatú medailu“ s ktorou som ukončil strednú školu na vstup na leteckú a vesmírnu fakultu univerzity v Samare. Nikdy som to neoľutoval, pretože kvalitné technické vzdelanie vytvára návyky k hľadaniu, objasňovaniu a systematizácii znalostí a informácií.

Reklama

Po skončení vysokej školy som 6 rokov pracoval v tajnej výskumno-konštrukčnej kancelárii. Napriek tomu môj záujem o históriu Druhej svetovej vojny ostal zachovaný. Prečítal som prakticky všetkých západných autorov, ktorých práce boli vtedy v Sovietskom zväze dostupné: „Vojnový denník“ F.Haldera, „Dejiny Druhej svetovej vojny“ K.Tippelskircha, knihy G.Butlera, B.L.Harta a ďalších. A potom som mal neuveriteľné šťastie – napriek vtedy platným zákazom sa mi podarilo prečítať noviny. Išlo o celoštátne denníky „Pravda“ a „Izvesťja“ z rokov 1939 – 1941. V Sovietskom zväze boli tieto tri ročníky novín utajené a stiahnuté z fondov všetkých verejne prístupných knižníc. Ja som však mal šťastie a k tým novinám som sa dostal. Odvtedy už prešlo 24 rokov, ale dodnes si pamätám ten šok, keď som na prvej stránke „Pravdy“ uvidel obrovskú mapu Poľska s vyznačenou „líniou rozhraničenia štátnych záujmov Nemecka a Sovietskeho zväzu“. Dnešným mladým čitateľom sa to môže zdať neuveriteľným a nemožným, ale skutočná história bola v Sovietskom zväze utajená a všetkými zabudnutá. Také udalosti ako dohoda s Hitlerom a rozdelenie Poľska alebo útok na Fínsko a vytvorenie bábkovej vlády O.Kuusinena v Moskve boli jednoducho odstránené z učebníc a kníh.

Potom v rokoch 1984-1985 som napísal svoju prvú „historickú prácu“ – hrubší zošit s analýzou udalostí rokov 1939 a 1940. Môj zošit rovnako ako každý iný samizdat tohto obdobia sa odovzdával z rúk do rúk a takto sa dostával k ďalším čitateľom. Niekedy na začiatku „perestrojky“ som sa o svojom zošite s prekvapením dočítal v samizdatovom časopise mesta Tomsk. Takže takto sa všetko začalo...

Na toto obdobie mám ešte jednu príjemnú spomienku z mladosti. V auguste 1988 som sa v Moskve zúčastnil jednej z prvých konferencií „perestrojkového“ obdobia, na ktorej bolo povolené stretnutie členov spoločensko-politických klubov. Bol som poverený úlohou napísať text rezolúcie, ktorá by požadovala verejné odsúdenie invázie sovietskych vojsk do Československa. Seriózne vyzerajúci chlapík z moskovského mestského výboru KPSS (Komunistickej strany Sovietskeho zväzu) potom s mojou stránkou textu mával a kričal: „Presne z takýchto kúskov papiera sa začínala Pražská jar!“. Ja som mu odpovedal: „To je síce pravda, ale niet nikoho, kto by poslal tanky k nám do Moskvy...

Teraz už viem, že som sa mýlil. Tanky sa v Moskve objavili dva krát – v auguste 1991 a v októbri 1993. Naše naivné nádeje na rýchly a nekrvavý prechod k demokracii sa nenaplnili. Ale toto je už iný príbeh o ktorom budú písať iní historici.

 

Objektívny výskum sovietsko-nemeckej vojny nebol v minulosti možný, pretože k archívnym fondom mali prístup len vybraní nomenklatúrni historici, ktorých činnosť riadil ideologický aparát komunistickej strany. Ako sa zmenila situácia po rozpade Sovietskeho zväzu čo sa týka prístupu k archívnym dokumentom a nezávislosti výskumnej práce?

Toto je bez akéhokoľvek zveličovania kľúčová otázka. História vo všeobecnosti, a obzvlášť vojenská história, je vedou presných faktov získaných z analýzy dokumentov. Vonkoncom to nie je umenie rozprávať príbehy a bájky. Hlavnými účastníkmi Druhej svetovej vojny boli štyri krajiny – dve demokratické (Veľká Británia a USA) a dve totalitné (Nemecko a Sovietsky zväz). V demokratických krajinách sa politické rozhodnutia prijímali legitímnymi orgánmi, zaznamenávali sa v dokumentoch a po zákonom stanovenej dobe sa odtajňovali. Z tohto dôvodu je história britskej a americkej účasti v Druhej svetovej vojne všeobecne známa a senzačné historické odhalenia sú nepravdepodobné.

Čo sa týka hitlerovského Nemecka, tak to bolo vojensky porazené a prinútené k bezpodmienečnej kapitulácii. V dôsledku toho boli archívy „Tretej ríše“ konfiškované víťaznými krajinami a politickí a vojenskí predstavitelia hitlerovského režimu boli prinútení vypovedať pred medzinárodným súdnym tribunálom. (Na rozdiel od nich sa predstavitelia stalinského režimu pokojne dožili staroby a niekedy blahosklonne „udeľovali minútku zo svojho času na interview s historikmi). Z týchto dôvodov je história nemeckej účasti v Druhej svetovej vojne všeobecne známa a práca historikov sa týka len upresňovania niektorých detailov.

Totalitný stalinský režim však porazený nebol. Nikto z najvyšších predstaviteľov komunistickej strany a Červenej armády, ktorí prežili Stalina (Molotov, Malenkov, Vorošilov, Timošenko, Žukov, atd.), nebol postavený pred žiaden súdny tribunál, alebo aspoň pred vyšetrovaciu komisiu. Práve preto je pravdepodobnosť nájdenia dokumentov o agresívnych plánoch stalinského režimu rovnako malá, ako pravdepodobnosť nájsť ešte pred lúpežou plán prepadnutia banky, ktorý by bol osobne podpísaný šéfom zločineckej bandy. V stručnosti povedané, v súčasnosti nie je nikto schopný ani približne odhadnúť objem dokumentácie, ktorá bola fyzicky zničená v predchádzajúcich rokoch a desaťročiach.

Najdôležitejšie ruská archívne fondy tak ako v minulosti ostávajú pre nezávislých výskumníkov zatvorené. Aj keď sa v tlači pravidelne objavujú informácie o kompletnom odtajnení archívnych fondov z obdobia Veľkej vlasteneckej vojny, tak ide o falošné správy. (Naposledy boli v júli 2007 zverejnené informácie o iniciatíve nového ruského ministra obrany, ktorý vraj v dohľadnej dobe plánuje odtajnenie týchto dokumentov). Reálna situácia je však taká, že nikto ani nevie kde sa fyzicky nachádzajú dokumenty z prvej polovice roku 1941. Jedná sa o tie najdôležitejšie dokumenty, ktoré osvetľujú skutočné vojensko-strategické plány Stalina pred vypuknutím vojny s Nemeckom. Situácia v archívoch plne zodpovedá „absurdnému divadlu“ v štýle Franza Kafku. V Ruskom štátnom vojenskom archíve (RGVA) sa dokumenty z roku 1941 nenachádzajú, lebo oficiálne boli odovzdané do Centrálneho archívu ministerstva obrany (CAMO). Avšak v CAMO sú archívne fondy sprístupnené len z obdobia po 22.6.1941, teda z obdobia po vypuknutí sovietsko-nemeckej vojny.

Ako ďalší príklad môžem uviesť udalosť, ku ktorej došlo pred niekoľkými rokmi. V úzkom kruhu ruských historikov bolo s veľkým napätím očakávané odtajnenie takzvaných „zvláštnych fasciklov“ Politbyra Ústredného výboru Všeruskej komunistickej strany boľševikov (VKPb). Aké dokumenty sa v týchto zvláštnych fascikloch našli? V protokoloch zo zasadnutí Politbyro za august 1939 nebola ani jedna jediná zmienka o návšteve nemeckého ministra zahraničných vecí Ribbentropa v Moskve. V protokoloch nebolo ani jediné slovo o podpísaní dohovorov a ich dodatkov s Nemeckom. Tieto odtajnené dokumenty pôsobia tak, ako keby Stalin s Hitlerom nikdy neuzatvorili pakt o nenapadnutí a Molotov s Ribbentropom nikdy nepodpísali zmluvné dodatky o rozdelení stredovýchodnej Európy...

V protokoloch Politbyra z júna 1940 sa nachádza dokument „Rozhodnutie o zvýšení prídelu machorky, zápaliek a cigaretového papiera vojskám plniacim špeciálne úlohy“. Na základe tohto rozhodnutia sa jednému vojakovi začalo prideľovať 600 gramov machorky a 3 škatuľky zápaliek mesačne. A toto je jediný dokument, v ktorom sa možno aspoň náznakom dočítať o špeciálnej úlohe, ktorú tento mesiac plnila Červená armáda - v júni 1940 došlo k vojenskému obsadeniu všetkých troch Pobaltských krajín. Žiadne iné dokumenty sa v týchto kvázi odtajnených protokoloch Politbyra nenašli a rozhodnutie o zvýšení prídelu machorky a zápaliek je jedinou zmienkou o okupácii Litvy, Lotyšska a Estónska!

Odôvodnené sťažnosti historikov na nedostupnosť archívnych fondov by sa však nemali stať príčinou toho, že sa bude pokračovať v kopírovaní starých mýtov stalinskej propagandy. Koniec koncov ani objavy Koperníka neboli založené na nových astronomických pozorovaniach, ale na jeho ochote a schopnosti interpretovať všeobecne známe fakty o pohybe slnka novým spôsobom...

 

V bývalom Československu sa do roku 1989 vydávali iba memoáre sovietskych veliteľov a knihy oficiálnych straníckych historikov. Potom sa situácia diametrálne zmenila a za posledných 17 rokov vychádzali najmä memoáre nemeckých veliteľov a knihy západoeurópskych a amerických historikov. Čo sa týka súčasných ruských historikov, tak väčšina českých a slovenských čitateľov nepozná ich práce a jedinou výnimkou sú knihy Viktora Suvorova. V dôsledku toho sa naši čitatelia neorientujú v súčasnej ruskej historickej debate, ktorá sa týka príčin sovietsko-nemeckej vojny a charakteru jej začiatočnej fázy. Mohli by ste prosím priblížiť genézu vývoja a jednotlivé smery tejto debaty v priebehu posledných 15 – 20 rokov?

Vývoj ruskej vojenskej historiografie venovanej sovietsko-nemeckej vojne by som rozdelil do troch etáp. Ide samozrejme o rozdelenie rámcové a moje vysvetlenie je preto len určitým zovšeobecnením.

Prvá etapa začala už okolo roku 1988, keď sa v časopise „Vojenno-istoričeskyj žurnal“ objavili unikátne články a materiály. V tomto časopise začali byť zverejňované originálne dokumenty z obdobia vojny a dovtedy utajené štúdie pôvodne určené len pre úzky okruh profesionálnych dôstojníkov. Tieto štúdie boli napísané v 50-tych až 70-tych rokoch a sovietski vojenskí historici v nich odviedli poriadny kus práce. Po oddelení faktografického „zrna“ od ideologických „pliev“ bolo v ich štúdiách možné nájsť obrovské kvantum vojensko-historických údajov, vrátene štatistík produkcie zbraní a munície či štatistík ľudských a materiálnych strát, ako aj mnoho ďalších informácií. V podmienkach Sovietskeho zväzu išlo o bezprecedentný „informačný prielom“. Avšak po roku 1993 začal prítok odtajnených dokumentov a materiálov vysychať a v druhej polovici 90-tych rokov sa zastavil úplne.

Druhá etapa súvisela s napísaním úplne nových štúdií. Tieto štúdie sa opierali o odtajnené zdroje a ich hodnotenia a závery už neboli nadiktované komunistickou cenzúrou. Túto druhú etapu vývoja ruskej vojenskej historiografie bezpochyby zahájilo publikovanie kníh Viktora Suvorova priamo v Rusku. (Jednalo sa o „Ľadoborec“, „Deň M“ a „Poslednú republiku). Za nimi nasledovali práce takých autorov „novej vlny“ ako P.Aptekar, P.Bobylev, T.Bušujeva, V.Danilov, M.Meľťjuchov, V.Nevežin, B.Petrov, O.Suvenirov a J.Feľštinskij. Najväčšiu pozornosť si podľa môjho názoru zaslúži monografia M.Meľťjuchova „Stalinova premárnená šanca“, ktorá vyšla v roku 2000. Táto práca predstavuje veľmi podrobnú databázu rozvoja ozbrojených síl Sovietskeho zväzu a približuje ich vojensko-strategické plánovanie v predvojnových rokoch. Čo je charakteristické, tak skoro nikto z vyššie spomenutých autorov nemal žiadnu významnú funkciu v hierarchii súčasnej ruskej oficiálnej historickej vedy.

Čo je charakteristické pre túto druhú etapu? Predovšetkým smiešne nízke náklady publikovaných kníh v porovnaní s masovými nákladmi kníh počas sovietskeho obdobia. Českí a slovenskí čitatelia to možno nevedia, ale v Sovietskom zväze prakticky nebolo knihy, ktorá by vychádzala v náklade nižšom ako 100.000 exemplárov. Napríklad známe memoáre maršála Žukova „Spomienky a úvahy“ vyšli v celkovom náklade vyše milióna exemplárov. Na konci 90-tych rokov však náklad jednej knihy klesol na hranicu 2000 – 3000 exemplárov. Práce viacerých vyššie uvedených historikov dokonca ani nevyšli v knižnej podobe a boli zverejnené iba na stránkach špecializovaných časopisov, ktoré mali len veľmi ohraničený kruh čitateľov.

Výsledky ich výskumu a nové pohľady na sovietsko-nemeckú vojnu neprenikli ani do tej historickej literatúry, ktorá formuje znalosti a názory veľkej väčšiny obyvateľstva. Školské a univerzitné učebnice histórie sú totiž naďalej koncipované „starou gardou“ niekdajších straníckych historikov, ktorí rovnako ako v minulosti riadia historické katedry ruských univerzít a majú monopol na písanie študijnej literatúry. Môžem uviesť jeden takýto príklad u nás v Samare - ide o profesora miestnej univerzity, ktorý už od sovietskych čias vedie katedru modernej histórie. Dotyčný ma s plnou vážnosťou presviedčal, že žiaden Viktor Suvorov neexistuje a pod týmto pseudonymom pôsobí veľká skupina „antisovietčikov“, ktorí píšu knihy na objednávku britskej spravodajskej služby MI-6.

V dôsledku týchto faktorov vznikla špecifická „pyramída vedomostí“, alebo ešte lepšie povedané „pyramída ignorantskej neznalosti“. Na vrchole pyramídy sa nachádzajú špecializované zborníky dokumentov, ktoré boli publikované v mikroskopických nákladoch 1000, 500 a niekedy dokonca len 200 exemplárov. Na nižšom stupni sa nachádzajú knihy súčasných ruských historikov „novej vlny“, ktoré vyšli v náklade niekoľko tisíc exemplárov. Tieto knihy však nie je možné nájsť v knižniciach väčších miest či univerzít a sú známe len úzkemu kruhu špecialistov. Základom celej pyramídy sú desiatky miliónov kníh a učebníc, ktoré fakticky kopírujú všetky kľúčové mýty a výmysly komunistickej propagandy. Všetky nové fakty a koncepcie týkajúce sa sovietsko-nemeckej vojny tak existujú úplne oddelene nielen od študijnej literatúry, ale aj od masového povedomia verejnosti.

Čo sa týka nových faktov a koncepcií v rámci ruskej vojensko-historickej debaty, tak je možné konštatovať nasledujúce skutočnosti. V podstate je už ukončený výskum venovaný Červenej armáde v predvečer sovietsko-nemeckej vojny. Historici už presne poznajú zloženie, početnosť, dislokáciu a výzbroj jednotlivých strategických zoskupení Červenej armády, ako aj celkový objem vojenskej výroby, zásob munície a pohonných látok. V dôsledku tohto výskumu sa na prach a popol rozsypal tradičný sovietsky mýtus o „mnohonásobnej početnej a technickej prevahe Wehrmachtu“.

Odborná diskusia v priebehu 90-tych rokov taktiež nezvratne dokázala absurdnosť ďalšieho tradičného sovietskeho mýtu o „prekvapujúcom vypuknutí vojny, ktorá bola pre politické vedenie Sovietskeho zväzu neočakávaná“. V skutočnosti v Kremli vojnu nielenže očakávali, ale sa k nej aj všestranne pripravovali. Na začiatku leta 1941 táto príprava zašla už tak ďaleko, že Červená armáda sa tajne mobilizovala a prebiehalo jej skryté strategické rozvinovanie. Jej úlohou bolo realizovať rozsiahlu útočnú operáciu za západnými hranicami Sovietskeho zväzu na území súčasného južného Poľska, Slovenska, Maďarska a Rumunska. Toto konštatovanie už nie je vedeckou hypotézou, ale faktom potvrdeným historiografickým výskumom. Áno, Červená armáda sa pripravovala k ofenzíve, ktorá mala začať ešte pred koncom leta 1941.

Z hľadiska historickej vedy je tento odborný problém vyriešený, ale naďalej existuje problém politický a problém morálno-psychologický. Politické vedenie súčasnej Ruskej federácie nie je skrátka pripravené takýmto radikálnym spôsobom prehodnotiť úlohu Sovietskeho zväzu v Druhej svetovej vojne. Taktiež masové povedomie ruskej verejnosti bolo do takej miery otrávené dlhoročnou komunistickou propagandou, že sa bráni tomuto radikálnemu prehodnoteniu zaužívaných a ustálených názorov.

Súčasná tretia etapa vývoja ruskej vojenskej historiografie priniesla výrazný regres a znovu oživenie starých dogiem sovietskeho typu. Táto etapa začala po roku 2000 a odzrkadľovala rast svetových cien na ropu. Priamo úmerne s rastom týchto cien až do úrovne 70 USD za barel rástla aj aktivita niektorých bývalých sovietskych ako aj súčasných oficiálnych ruských historikov. Títo historici prežili krátky okamžik strachu po rozpade Sovietskeho zväzu, ale potom sa zorientovali a v posledných rokoch sa už držia známej frázy grófa Benkendorffa (v polovici 19. storočia náčelník politickej polície cára Nikolaja I.), ktorý svojho času povedal: „Minulosť Ruska bola obdivuhodná, súčasnosť Ruska je viac ako veľkolepá a čo sa týka budúcnosti Ruska, tak tá bude prekonávať všetko čo si môže predstaviť aj tá najsmelšia fantázia. Presne toto je tým jediným správnym zorným uhlom v ktorom má byť ruská história skúmaná a opisovaná“.

Pokusy o zastavenie procesu prehodnocovania histórie Sovietskeho zväzu sa prirodzene objavovali už počas 90-tych rokov. V tomto období s historikmi „novej vlny“ viedli polemiku starší vojenskí historici, ktorí ešte v sovietskych časoch boli ovenčení vedeckými titulmi a funkciami. Vo svojej podstate však neboli výskumníkmi ale propagandistami, pretože žiadna vedecká metodológia by im neumožnila dokázať, že 1+1=5. Napriek tomu ich argumenty mali aspoň formálne odbornú podobu a celá polemika predsa len pripomínala vedeckú diskusiu. Viedla sa akademickým jazykom a dodržiavali sa základné normy slušného správania a rešpektu k oponentom.

Avšak neskôr, v súčasnej tretej etape vývoja, nadobudli pokusy zastaviť prehodnocovanie histórie Sovietskeho zväzu inú podobu. Po roku 2000 sa na regály kníhkupectiev, na stránky periodickej tlače a do internetového kyberpriestoru dostali materiály, ktoré predstavujú harmonickú zmes antidemokratického imperiálneho myslenia a vulgárnej neslušnosti. Zďaleka sa však nejedná o zaslúžených „mohykánov“ niekdajšej sovietskej historiografie, lebo tých už nie je skoro počuť, čo je z hľadiska ich veku celkom prirodzené. Autormi uvedených materiálov sú úplne neznáme osoby, ktoré sa skrývajú za pseudonymami ako napríklad „Surovov“ či „Gryzun“. Na prvých stránkach svojich kníh bez rozpakov oznamujú, že „za historikov sa nepovažujú, ale napriek tomu majú čo povedať“. Na ďalších stránkach potom nasleduje vodopád nadávok, otvorenej falzifikácie citátov ich oponentov, hrubej demagógie a urážlivých a neslušných žartov. Niektoré publikácie sú natoľko nekvalitné a na nízkej úrovni, že pôsobia ako výlev negramotných „klakerov“, ktorých v minulosti najímali konkurenti, aby umelca vypískali na divadelnej scéne.

Neformálnym vodcom tejto hlučnej skupiny mladých neostalinistov sa stal istý A.Isajev. Svoju knihu, ktorá mala ambíciu stať sa „konečným a definitívnym vyvrátením“ koncepcie V.Suvorova, nazval „Antisuvorov – veľká lož maličkého človiečika“. Už samotný titul diskvalifikuje túto knihu za rámec aj tej najostrejšej, ale predsa len stále odbornej polemiky. Zábavné je to, že A.Isajev v skutočnosti veľmi dobre chápe kto je „maličkým človiečikom“ a kto je celosvetovo známym spisovateľom, ktorého knihy boli preložené do 21 jazykov a ich náklad prekročil vyše milióna exemplárov. Preto A.Isajev opäť uplatnil komerčnú výhodu vyplývajúcu s umiestnenia priezviska V.Suvorova na obálke kníh a svoju ďalšiu prácu nazval „Antisuvorov – 10 mýtov Druhej svetovej vojny“. Zatiaľ čo V.Suvorov sa na začiatku 90-tych rokov pokúšal na základe vtedy dostupných zdrojov riešiť historickú problematiku, A.Isajev sa v súčasnosti snaží pod maskou „vedeckej kritiky“ kompromitovať osobu samotného V.Suvorova. Podstata odbornej debaty však stojí na okraji záujmu A.Isajeva, ktorý sa ani nepokúša naformulovať zmysluplnú alternatívu ku koncepcii V.Suvorova.

Ak by som sa mal pokúsiť o zovšeobecnenie a charakterizovať „metodológiu“ práce súčasných ruských reštaurátorov sovietskych mýtov, tak by som poukázal na ich dva podvodnícke triky. Prvým trikom je redukovanie „novej vlny“ ruskej historiografie len na jedného jediného autora – V.Suvorova. Ďalší ruskí historici, ktorí vo svojich výskumoch kritizujú staré sovietske mýty o „mierumilovnom a prakticky neozbrojenom stalinskom impériu“ sa ignorujú. Rovnako sa ignorujú výsledky práce nemeckých, amerických, fínskych či švédskych historikov, ktorí potvrdzujú koncepciu V.Suvorova. A čo je najdôležitejšie, otvorene a provokatívne sa ignoruje odborná argumentácia oponentov a všetky dokumenty a zdroje, ktoré boli sprístupnené vedeckému výskumu za posledné vyše desaťročie.

Druhým trikom je sústreďovanie pozornosti na charakter kníh V.Suvorova. Je pravda, že jeho práce majú viac publicistický ako vedecký charakter. Ich význam však spočíva v tom, že spravili prvé kroky a ukázali správny smer na ceste k napísaniu pravdivej odbornej histórie Veľkej vlasteneckej vojny. Oponenti V.Suvorova sa však apriory zameriavajú na vyhľadávanie faktických nepresností (ktorých je v jeho prvých knihách naozaj veľa) a na základe toho s hlučným krikom a rituálnym zaklínaním oznamujú čitateľovi svoj veľmi divný záver: „V.Suvorov nesprávne uviedol obvod ľavého predného kolesa na tanku toho a toho typu, takže logicky z toho vyplýva, že Stalin sa pripravoval len na obranu a na agresiu proti druhým štátom ani len nepomyslel...“.

 

Problematika sovietsko-nemeckej vojny bola v minulosti úplne ideologizovaná a oficiálna stranícka interpretácia tejto vojny sa stala základom historického povedomia nielen väčšiny obyvateľov bývalého Sovietskeho zväzu, ale aj mnohých obyvateľov krajín tzv. „socialistického tábora“. V Čechách a na Slovensku aj dve desaťročia po páde komunistického režimu je vplyv niekdajšej propagandy natoľko silný, že veľa ľudí nedôveruje odhaleniam súčasných historikov o skutočnej role stalinského Sovietskeho zväzu v udalostiach roku 1941. Ako sa formoval postoj verejnosti v Rusku k novým zisteniam a historickým interpretáciám ohľadom začiatočnej fázy sovietsko-nemeckej vojny?

Čím ďalej tým viac prichádzam k názoru, že medzi Sovietskym zväzom a krajinami takzvaného „socialistického tábora“ bolo viac odlišného než spoločného. Za rovnakými vonkajšími znakmi (jediná strana nazývajúca sa „robotnícka“ alebo „komunistická“, portréty Marxa a Engelsa, prvomájové sprievody s vodcami na tribúnach, atd.) sa skrývali vážne kvalitatívne rozdiely, ktoré si často neuvedomujeme. Na rozdiel od týchto krajín Sovietsky zväz zažil „rozkulačovanie“, kedy so straníckym súhlasom tlupy dedinských povaľačov okrádali svojich susedov a vyhadzovali ich z vlastných domov uprostred zimy. V Sovietskom zväze bol GULAG a masový teror, obeťami ktorého sa stali milióny ľudí. V Sovietskom zväze zažili aj rok 1937, kedy bolo denne popravovaných 5.000 ľudí, väčšina z nich po brutálnom mučení. V stredovýchodnej Európe a obzvlášť v Československu ste takýto horor nezažili. Vo vašom regióne boli „iba“ autoritárske režimy, ktoré vám Sovietsky zväz nanútil vojenskou silou.

Bolo to práve Rusko, ktoré samo porodilo boľševický totalitný režim a ktoré samo uznalo vládu tejto príšery. Pod jej vládou vyrástli tri generácie. Avšak problém nespočíva v rozdielnej dĺžke trvania komunistických režimov (74 rokov v bývalom Sovietskom zväze, cca 44 rokov v stredovýchodnej Európe). Problém súvisí s patologickými zmenami ruskej spoločnosti, ktoré obrazne povedané nastali na „genetickej úrovni“. V súčasnom Rusku žijú deti a vnuci tých, ktorí udávali, zatýkali, týrali a popravovali. Deti a vnuci týchto katov sú živé. Avšak deti a vnuci zatknutých, týraných a popravených živé nie sú. Oni sa jednoducho ani nemohli narodiť. To je jeden z hlavných dôvodov, prečo vývoj naštartovaný na konci 80-tych rokov prebiehal v Rusku iným tempom ako vývoj v stredovýchodnej Európe. Tieto procesy nielenže prebiehali rôznym tempom, ale uberali sa aj rôznym smerom.

Stačí si napríklad uvedomiť, že v stredovýchodnej Európe vo väčšej alebo menšej miere prebehli lustrácie zamerané na agentov a spolupracovníkov komunistických tajných služieb. V „novom demokratickom Rusku“ sa však prvým prezidentom stal bývalý kandidát Politbyra Ústredného výboru KPSS a druhým prezidentom sa stal bývalý plukovník KGB. Dovolím si preto predpokladať, že medzi názormi, ideálmi a cieľmi Václava Havla a Vladimira Putina bolo a je viac rozdielneho ako spoločného.

Ak mám priamo odpovedať na zadanú otázku, tak musím konštatovať, že názory ruskej verejnosti na odlišnú interpretáciu histórie Veľkej vlasteneckej vojny sa vždy odvíjali od celkovej morálno-politickej atmosféry v spoločnosti a menili sa spolu s ňou. V prvých rokoch „perestrojky“ bola ruská spoločnosť naplnená nádejou na rýchle zlepšenie svojej životnej úrovne, ktoré nastane bez akéhokoľvek politického či ekonomického úsilia. Zjednodušene povedané, ľudia očakávali „mannu nebeskú“. Nedočkali sa.

Mám obavu, že Európan nie je schopný pochopiť a predstaviť si tú situáciu, ktorá nastala v Rusku začiatkom 90-tych rokov. Vtedajší vývoj priviedol do existenčnej priepasti milióny ľudí, ktorí sa ocitli v bezhraničnom zúfalstve. Militarizované sovietske hospodárstvo sa zrútilo a tisíce výrobných závodov sa jednoducho zatvorili. V bývalom Sovietskom zväze boli celé mestá, v ktorých všetko obyvateľstvo pracovalo v jednom či dvoch vojenských závodoch. Milióny ľudí ostali bez práce, bez výplaty a taktiež bez úspor, ktoré im pohltila vládou zorganizovaná hyperinflácia. Jednoducho povedané, ostali bez akýchkoľvek prostriedkov k ďalšej existencii. Zároveň vedľa seba videli zrod nepovolaných „pánov nad životmi“, ktorí sa dostali k obrovskému majetku a užívali si ho spôsobom v sovietskych časoch nevídaným. Bola to nová podnikateľská elita zložená z bývalých straníckych a komsomolských funkcionárov.

Toto však nie je všetko. Je tu ešte jeden veľmi významný faktor. V strednej Európe a v Pobaltí pád komunistických režimov zároveň priniesol národno-štátne obrodenie týchto krajín. Naopak pre Rusko pád komunistického režimu zároveň priniesol rozpad jeho stáročného impéria a osamostatnenie sa všetkých krajín, ktoré s ním boli historicky previazané. Táto skutočnosť veľmi bolestivo zasiahla sebavnímanie veľkej väčšiny ruskej verejnosti. V období Sovietskeho zväzu si všetci zvykli na status „tých, ktorých nikto nemá rád, ale všetci sa ich boja“. Po roku 1991 sa zrazu ukázalo, že v zahraničí Rusko „nikto nemá rád, nikto sa ho už nebojí a všetci ho ignorujú“.

Výsledok celého diania na začiatku 90-tych rokov bol unikátny a typicky ruský. Nedošlo k žiadnemu výbuchu verejnej nespokojnosti. Strach pred štátnou mocou, ktorý sa sformoval ešte v epoche stalinizmu bol taký silný, že zachránil Jeľcinov režim od vlny občianskych nepokojov. Dôsledkom ťažkého existenčného stresu, ktorý v tomto období prežila ruská spoločnosť, však bolo kategorické odmietnutie všetkého, čo je spojené so „západnými“ liberálnymi hodnotami. Slovo „demokratija“ sa v súčasnom Rusku skompromitovalo a vyslovuje sa ako „dermokratija“ (hovnokracia). Došlo k tomu, že stalinské a brežnevovské „impérium zla“, ktoré zavraždilo milióny ľudí (predovšetkým vlastných občanov), sa v spomienkach značnej časti Rusov javí ako stratený raj.

Myslím, že na pozadí týchto faktov už nie je potrebné vysvetľovať, prečo pokusy o prehodnotenie „hrdinských mýtov a legiend“ sovietskej histórie vyvolávajú zlostnú a agresívnu reakciu. V takomto psychologickom rozpoložení ruská verejnosť nie je jednoducho schopná prijať dôkazy o podiele zodpovednosti Sovietskeho zväzu na rozpútaní Druhej svetovej vojny. Môžem uviesť dva typické príklady – Katyň a holokaust.

Michail Gorbačov svojho času oficiálne priznal zodpovednosť Sovietskeho zväzu za vyvraždenie zajatých poľských dôstojníkov. Boli odtajnené a poľskej strane odovzdané dokumenty zachytávajúce celý proces realizácie tohto zločinu od prijatia politického rozhodnutia, cez jednotlivé realizačné kroky až po dátumy a miesta masových popráv. Zverejnené boli dokonca aj dokumenty dokladujúce dlhoročné úsilie vedenia komunistickej strany a KGB o falzifikáciu histórie Katyňského zločinu. Zdalo by sa, že tento problém je uzatvorený a jeho história vyjasnená. Ale nie je tomu tak. V súčasnosti jedna za druhou vychádzajú knihy a články popierajúce zverejnené fakty o Katyni a obhajujúce pôvodnú verziu stalinskej propagandy.

Výskum problematiky holokaustu a obzvlášť histórie vyvraždenia Židov na dočasne okupovaných teritóriách Sovietskeho zväzu sa v sovietskom období nachádzal pod neoficiálnym, ale tvrdo dodržiavaným zákazom. O tejto téme sa jednoducho nič nepísalo – ani v dobrom ani v zlom. V súčasnosti nielen bulvárne časopisy ale aj seriózne vydavateľstvá nemajú zábrany publikovať otvorene antisemitské texty, ktorých autori kopírujú  práce západných popieračov holokaustu. Všetky tieto práce, ktoré boli už dávno a zaslúžene odsúdené v Európe, sa voľne publikujú a rozširujú v súčasnom Rusku.

 

V histórii každého štátu sa dajú nájsť udalosti, ktoré ešte aj v súčasnosti majú komplikované politické súvislosti a vyvolávajú polemické diskusie vo verejnosti. V prípade Slovenska a Českej republiky je jednou z takýchto citlivých historických otázok hodnotenie roly Červenej armády v roku 1945. Prebiehajúci spor sa týka dvojznačného vnímania Červenej armády ako osloboditeľky od nacizmu a ako nástroja rozšírenia komunizmu. Ako by ste mohli okomentovať túto polemiku zo zorného uhla ruského historika?

Toto je veľmi zložitý problém, ktorý ďaleko prekračuje rámec historickej vedy ako takej. Bez akejkoľvek pochybnosti je možné konštatovať, že porážka nemeckého nacizmu, zničenie hitlerovskej vojenskej mašinérie a likvidácia zločineckej ideológie rasovej výnimočnosti sa stali najväčšou porážkou síl Zla v dejinách. Podľa môjho názoru nie je možné spochybňovať ani fakt, že to bola Červená armáda a národy Sovietskeho zväzu, ktoré sa najviac zaslúžili o ich porážku a priniesli najťažšie obete v boji proti tomuto Zlu. Myslím, že práve z  týchto faktov by mala vychádzať diskusia o udalostiach v Čechách a na Slovensku v roku 1945, pretože rola oboch krajín počas Druhej svetovej vojny bola tak trochu dvojzmyselná.

Na rozdiel od hitlerovského režimu, druhý rovnako zločinecký stalinský režim vojnu prežil a vyšiel z nej ovenčený úplne nezaslúženou slávou. „Svetlo a tma splynuli“ – takýmito slovami zakončil Victor Hugo svoj román „Deväťdesiaty tretí rok“ venovaný Veľkej francúzskej revolúcii. Tieto slová môžeme plne aplikovať na tie udalosti, ku ktorým došlo na jar 1945.

Teraz to netvrdím, ale len rozmýšľam nahlas – možno sa historici niekedy zhodnú na koncepcii „dvoch vojen“. Čo mám na mysli? Sovietsky zväz sa paralelne v tom istom čase zúčastňoval dvoch vojen. Prvou vojnou bola vojna Stalina za ovládnutie Európy, ktorá sa začala 17.9.1939 jeho útokom na Poľsko a skončila 9.5.1945. Druhou vojnou bola Veľká vlastenecká vojna národov Sovietskeho zväzu, ktorá sa začala približne na jeseň 1942 a skončila v lete 1944, keď Červená armáda dosiahla pôvodné štátne hranice z obdobia pred podpísaním paktu Molotov – Ribbentrop. Nepredstaviteľne zložité prepletenie udalostí týchto dvoch vojen, v ktorých bojovala jedná a tá istá Červená armáda, ešte len čaká na svojich výskumníkov.

V roku 1945 sa odohrala ešte jedna významná udalosť, ktorá by nemala unikať našej pozornosti. Atómová bomba. Ja osobne veľmi pochybujem o tom, že Stalinova vojna za ovládnutie Európy by skončila už 9.5.1945, ak by nedošlo k explózii tejto zbrane najsamprv na cvičnom polygóne a potom nad Hirošimou a Nagasaki. Atómová bomba odstrašila patologickú túžbu tohto tyrana po moci a pribrzdila jeho agresivitu. Táto téma je však natoľko zložitá, že čas na prijatie konečných historických záverov a hodnotení ešte nenastal.

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více