UGA - Ugandan Peoples' Defense Force

Ugandan Peoples' Defense Force (ang) UPDF - ozbrojené sily Ugandy.


Zloženie:
- pozemné sily (Army)
- námorníctvo (Marine Unit)
- letectvo (Air Wing)


V ozbrojených silách môžu slúžiť muži (od 18 do 49 rokov veku, cca 5 012 620 osôb) aj ženy (od 18 do 49 rokov veku, cca 4 855 858 osôb), podľa vládnych údajov v armáde neslúži nik mladší ako 13 rokov. Požiadavky armády spĺňa zhruba 2 889 808 mužov a 2 780 135 žien (odhad z roku 2005).


Výdaje na obranu: 192,8 milióna dolárov (2005), čo je 2,2 % HDP (2005)


zdroj: cia.gov








Vrchným veliteľom ozbrojených síl je prezident (commander-in-chief of the armed forces), a náčelník (generálneho) štábu (chief-of-staff). Informácie o organizácii a zložení UPDF nie sú oficiálne prístupné. Podľa neoficiálnych informácií je UPDF zložené zo šiestich brigád, niekoľkých samostatných práporov a policjného leteckého krídla (Police Air Wing).


V armáde slúži okolo 70000 osôb. Dĺžka služby nie je stanovená, armáda je zložená z dobrovoľníkov oboch pohlaví.
URL : https://www.valka.cz/UGA-Ugandan-Peoples-Defense-Force-t40603#156218 Verze : 0
Vznik moderných ozbrojených síl na území Ugandy


História moderných ozbrojených síl na území Ugandy sa začala písať koncom 19. storočia, keď jeden z najsilnejších tradičných lídrov Kabarega, kráľ (omukama) Bunyoro (1870-1899) transformoval svoju osobnú gardu na štandartnú armádu. Jeho jednotky používali moderné zbrane, vrátane pušiek Remington, ale aj kresadlové muškety a ďalšie typy predoviek a zadoviek.
Súčasné Bunyoro



Ďalší z domorodých vládcov, Mutesa I, kráľ (kabaka) Bugandy (1852-1884), založil armádne jednotky pod velením generála a niekoľkých kapitánov. Na vrchole moci mala jeho armáda okrem niekoľkých tisíc domorodých bojovníkov aj viac ako 1500 pušiek.
Súčasná Buganda



Potom čo sa koncom 19. storočia začala Británia zaujímať o ekonomický potenciál Ugandy vytvorili skupinky Britských obchodníkov malé vojenské jednotky za účelom ochrany vlastných záujmov. V roku 1890 Imperiálna Britská Východoafrická spoločnosť (Imperial British East Africa Company (IBEA)), ktorá spravovala toto územie, vytvorila armádu na obranu Britských záujmov. Pre tieto sily naverboval 300 Sudánskych vojakov (niektorých dokonca v Egypte) Zanzibar Levy. Nasledujúci rok do týchto síl vstúpil Selim Bey, veliteľ vojenskej jednotky nemeckého výskumníka Emin Pashu spolu so stovkou svojich vojakov.


V roku 1893 Británia oficiálne vyhlásila územi ednešnej Ugandy za svoj provizórny protektorát. Predstavitelia formujúcej sa koloniálnej správy vytvorili vojenskú jednotku v sile 600 vojakov pravidelnej armády a 300 rezervistov, hlavne z radov Sudánskych vojakov, príslušníkov jednotiek IBEA. Pre výcvik tejto jednotky boli určení štyria Britský dôstojníci, ovládajúci arabský jazyk. Prvé bojové operácie tejto jednotky sa začali v roku 1893, keď pod vedením Colvilla bolo 420 jej príslušníkov, spolu s niekoľko tisíc bojovníkmi kmeňa Buganda nasadených na pacifikáciu kmeňa Bunyoro. Táto "pacifikácia" neskôr spôsobila, že príslušníci kmeňa Buganda prevzali dominantné úlohy v protektoráte.


Sudánski vojaci tvorili väčšinu Ugandskej armády, ktorej hlavnou úlohou bola ochrana Britských záujmov. Jednotky boli nasadzované hlavne proti kmeňom búriacim sa voči Korune. V roku 1895 boli tieto jednotky reorganizované, boli vytvorené strelecké roty a armáda sa stala známou ako Ugandský strelci (Uganda Rifles). Napriek veľmi dobrej reputácii Sudánskych strelcov mnoho radových vojakov stratilo svoje počiatočné ilúzie o službe v armáde pod Britským velením. Vplyv na to mala hlavne ich osamelosť v cudzej krajine, slabý plat, zlé jedlo, zlí dôstojníci a časté premiestňovanie do vzdialených oblastí. Keďže koloniálna vláda nejavila záujem riešiť problémy vojakov, Ugandskí strelci sa v roku 1897 vzbúrili, zabili svojho hlavného veliteľa a ďalších päť Európskych dôstojníkov. Nepokoje sa rýchlo šírili hlavne v Ugandskej moslimskej komunite, ktorá sympatizovala so Sudánskymi vojakmi. Nepokoje a násilie vypuklo vo viacerých regiónoch. Na potlačenie vzbury nakoniec Británia nasadila jednotky prepravené z Indie.


Na predchádzanie ďalších podobných udalostí prijala koloniálna vláda rôzne opatrenia. Redukovala počet Sudánskych regrútov a zvýšila počet Indov a Ugandských Afričanov. Bol zvýšený počet Európskych dôstojníkov v jednotkách. Vláda tiež zvýšila žold o 400 %. Ale v decembri 1900 vysoké náklady na platy vojakov takmer spôsobili zrútenie krehkej koloniálnej ekonomiky Ugandy, a tak špeciálny komisár Sir Harry H. Johston zorganizoval nábor 1450 slabo platených domorodcov miesto Sudánskych vojakov. Nasledujúci rok, z dôvodu zníženia nákladov na koloniálne jednotky, Británia oficiálne konsolidovala všetky vojenské jednotky v oblasti Britskej východnej afriky a Britského somálska do spoločných síl - Kráľovkí Africkí Strelci (King's African Rifles (KAR)).


Po vzniku KAR došlo k ďašiemu členeniu jednotiek. Vojaci Afrického pôvodu boli zaradení do 4. práporu, Indickí vojaci do 5. práporu. Takéto zaradenie bolo až do roku 1913, keď bol rozpustený 5. prápor a vojaci z teritória Ugandy boli zaradení do Ugandského streleckého zboru (Uganda Rifles Corps) a Ugandských dobrovoľných rezerv (Uganda Volunteer Reserve) a spolu s ďalšími pomocnými jednotkami boli používaní na riešenie domácich problémov.


4. prápor sa zúčastnil niekoľkých expedícií a ozbrojených misiách v Ugande a susedných teritóriách. Najlepšie je zdokumentované pôsobenie v rokoch 1902 - 1906 proti povstaniu kmeňa Lumbwa v západnej Keni, misia k jazeru Kivu na juhozápade Ugandy v roku 1909, kampaň proti Shaykh Muhammad Abdullah Hassan (známym ako Mad Mullah) v Britskom Somálsku v rokoch 1909 a 1910, patroly proti zlodejom dobytka v severovýchodnej Ugande a severozápadnej Keni v rokoch 1910 až 1915 a expedícia do južného Sudánu (tiež Jubuland) v roku 1914.
URL : https://www.valka.cz/UGA-Ugandan-Peoples-Defense-Force-t40603#156223 Verze : 0
Pôsobenie Ugandských ozbrojených síl počas a po ukončení 1. svetovej vojny


Roky 1. svetovej vojny (WW1) spôsobili ďalšiu transformáciu Ugandských síl. Počet vojakov bol zvýšený z 1058 na 8190. Zo 4. práporu vznikol pluk, pozostávajúci zo šiestich práporov. Na konci WW1 slúžilo v KAR okolo 16000 Afričanov a ďalších 178000 pracovalo v pracovných zboroch vo Východnej Afrike. Za činnosť počas WW1 bolo Britskou vládou vyznamenaných 155 vojakov a množstvo ďalších bolo povýšených za hrdinstvo.
Straty Ugandského pluku tvorili 225 mŕtvych v bojoch a na následky zranení, ďalšie straty tvorilo 1164 mŕtvych na následky chorôb. Okrem toho bolo viac ako 760 vojakov zranených.


Po ukončení WW1 sa Ugandskí vojaci zúčastnili niekoľkých malých akcií, ale väčšinou zabezpečovali kasárenskú službu na severných hraniciach, ďalej v Meru a Lokitaung (obe v Keni). Ugandský pluk bol niekoľkokrát reorganizovaný a redukovaný až na 400 vojakov. Pozostával z dvoch peších rôt, guľometnej čaty, prieskumného družstva a práporného štábu v meste Bombo. Celkom 169 vojakov bolo vedených v stave záloh.


V roku 1930 bol Ugandský pluk spolu s 3. práporom z Kene zaradený do Severnej brigády s veliteľským stanovišťom v Nairobi. Na konci 30-tych rokov založil Sir Philip Mitchell 7. teritoriálny prápor (Seventh Territorial Battalion ) pre zabezpečenie bezpečnosti pokiaľ budú ďalšie jednotky bojovo nasadené na operáciách v Keni.


V ozbrojených zložkách protektorátu boli zastúpené všetky etniká obývajúce Ugandu, aj keď dominovali obyvatelia severných oblastí Ugandy.
URL : https://www.valka.cz/UGA-Ugandan-Peoples-Defense-Force-t40603#156241 Verze : 0
2. svetová vojna a získanie nezávislosti


Po začatí 2. svetovej vojny (WW2) bolo postupne zmobilizovaných 77131 Uganských vojakov, ktorí slúžili v deviatich peších jednotkách, dvoch delostreleckých batériách a niekoľkých pomocných práporoch. Ugandskí vojaci slúžili hlavne mimo územia Ugandy, napr. pri okupácii Madagaskaru z rúk Francúzkej vlády vo Vichy, pri obsadzovaní Barmy z rúk Japoncov, pomáhali odrážať Talianske útoky v Etiópii (Abesínii). Ako pracovné sily plnili úlohy v Egypte a na Blízkom východe.
Posádky tvorené Ugandskými vojakmi boli na ostrovoch Maurícius a Diego Suarez blízko Madagakaru a pomáhali tvoriť obranné línie pri Mombase v Keni. Podobne ako počas WW1 obdržali Ugandskí vojaci mnohé vyznamenania, vrátane Distinguished Conduct Medal, Military Medal, a British Empire Medal.


Po ukončení WW2 sa v protektoráte oficiálne začal znižovať počet príslušníkov ozbrojených síl. Do marca 1948 bolo postupne demobilizovaných 55595 Ugandských vojakov. Zostávajúci vojaci boli zaradení v 4. prápore. Koncom 40-tych rokov 20. storočia sa ugandské sily zapojili do potlačovania miestnych povstaní v Britskom Somálsku a v Keni. V roku 1950, počas povstania Mau Mau zabezpečovali Ugandské sily bezpečnosť v Kenských mestách Nakuru, Kinangop, Fort Hall a Nyeri. Po získaní nezávislosti Ugandy a Kene v 60-tych rokoch 20. storočia sa Ugandské sily podieľali na vojensko-policajných akciách proti zlodejom a pašerákom dobytka v severozápadnej Keni.


V roku 1948 Británia založila úrad vysokého komisára pre Východnú Afriku, ktorý koordinoval činnosť na teritóriách Ugandy, Kene a Somálska, vrátane vojenských akcií. V roku 1957 došlo k reorganizácii a premenovaniu King's African Rifles na East African Land Forces. Unifikácia jednotiek nemala dlhé trvanie a v roku 1958 Ugandská legislativna rada vytvorila Vojenskú radu, (Military Council)s úlohou pomoci Ugandskej vládnej administratíve v oblasti financovania a postupného odpútavania sa ozbrojených síl spod vplyvu Londýna. Tento úrad existoval s menšími prestávkami aj počas celej histórie nezávislej Ugandy.
Ako Uganda postupovala na ceste k nezávislosti vláda čoraz častejšie používala armádu na riešenie domácich problémov. Napríklad v januári 1960 vojenské jednotky obsadili okresy Bugisu a Bukedi zmietajúce sa v politických nepokojoch, pričom vojaci zabili 12 ľudí, niekoľko sto ich zranili a zatkli viac ako 1000 obyvateľov. V marci 1962, po pokračujúcich potýčkach medzi demonštrantami a vojenskými jednotkami vláda pochopila dôležitosť armády pre vnútropolitický vývoj a poverila riadením ozbrojených zložiek protektorátu ministerstvo pre domáce záležitosti.
V októbri 1962, po získaní nezávislosti Ugandy, si vysoké veliteľské posty v Ugandskej armáde udržali Britskí dôstojníci. To narážalo na odpor časti politicky nominovaných a povýšených Ugandských dôstojníkov a destabilizovalo celú armádu, už aj tak oslabenú rozdelením podľa etnického pôvodu. Každý režim, ktorý bol po získaní nezávislosti pri moci zvyšoval počty armády, hlavne regrutáciou vojakov z vlastného regiónu, alebo etnika a využíval armádu na riešenie politických problémov. Tieto trendy často spôsobovali nacionalistické vášne aj medzi obyvateľmi, ktorých národné cítenie bolo inak veľmi nízke.
URL : https://www.valka.cz/UGA-Ugandan-Peoples-Defense-Force-t40603#156249 Verze : 0
Prvé roky nezávislosti

V priebehu prvého roku nezávislosti sa počet vojakov zvýšil z pôvodných 700 na 1500 a bol vytvorený druhý prápor umiestnený na severovýchode krajiny v meste Moroto. Prezidentom krajiny a vrchným veliteľom armády sa stal kráľ kráľovstva Buganda Edward Mutesa II. Milton Obote, príslušník severných kmeňov a dlhoročný oponent autonómie južných kmeňových kráľovstiev vrátane Buganda sa stal premiérom.
Mutesa rozpoznal dôležitosť požiadaviek na Afrikanizáciu dôstojníckeho zboru, ale bol vyľakaný potenciálnou domináciou príslušníkov severných kmeňov v armáde (prečo vznikla je uvedené skôr) a tiež z obavy možnej silovej konfrontácie medzi svojimi a Oboteho stúpencami použil svoj politický vplyv na ochranu záujmov svojich voličov z kmeňa Buganda a odmietol podporovať Afrikanizáciu dôstojníckeho zboru.
Problém s Afrikanizáciou dôstojníckeho zboru bol riešený aj v susedných krajinách. Na prelome rokov 1963-1964 sa vzbúrili vojaci v Tanzánii a v januári 1964, na protest proti nízkym platom a kríze Afrikanizácie ich nasledovali aj niektoré Ugandské jednotky. 22. januára 1964 sa z tohto dôvodu vzbúrili vojaci v meste Jinja. Zadržali svojich Britských dôstojníkov, niekoľkých poddôstojníkov a ministra vnútra, Felixa Onamu, ktorý práve v meste prezentoval vládne názory na problémy hodností a zaradenia Ugandských dôstojníkov.
Obote požiadal Britániu o vojenskú podporu, aby zabránil šíreniu vzbury do ďalších častí krajiny. Británia nasadila 450 svojich vojakov Škótskej Gardy (Scots Guards) a Staffordshirského pluku (Staffordshire Regiment) na obkľúčenie kasárni v Jinji, obsadenie skladov zbraní a následné potlačenie povstania. O dva dni neskôr vláda zareagovala zadržaním niekoľkých vojakov a ďalších niekoľko stoviek vojakov bolo z armády prepustených.
Hoci bolo neskôr úrady prepustili mnoho zadržaných vojakov a niektorých prijasli späť do armády vzbura označovala zlomový bod vo vojensko-civilných vzťahoch. Vzbura posilnila politickú úlohu armády. V priebehu niekoľkých týždňov po vzbure vláda spätne zvýšila platy vojakov od 1. januára 1964. Platy mužstva a poddôstojníkov (v hodnostiach vojak až štábny seržant) vzrástli viac ako dvojnásobne. Výdavky na obranu vzrástli o 400 %. Vzrástol tiež počet Ugandských dôstojníkov z 18 na 55. Dvaja severania, Shaban Opolot a Idi Amin Dada získali veliteľské pozície u Ugandských strelcov (Uganda Rifles) a neskôr boli povýšení na „commander in chief“ respektíve „army chief of staff“ (voľný preklad – veliteľ armády a náčelník štábu armády). V priebehu roku 1964 otriasli Ugandou ešte dve menšie vzbury, ale bez podpory slabej opozície boli neúspešné. Premiér Obote využil vzniknutú situáciu na presun vojenského veliteľstva z Jinja do Kampaly a na vytvorenie tajnej polície (General Service Unit, GSU)na zvýšenie bezpečnosti. Veľa zamestnancov GSU strážilo vládne budovy v Kampale a okolí, ale časť z nich bola nasadená aj v iných dôležitých oblastiach Ugandy.

Zahraničná pomoc v 60-tych rokoch 20. storočia

Po ukončení Britského tréningového programu prevzali úlohu vojenských poradcov Izraelci. Prevzali výcvik nielen pozemných jednotiek, ale aj letectva a personálu GSU. Okrem Britov a Izraelu sa na výcviku a dodávkach zbraní podieľali aj Sovieti a Čína.
Britská podpora, spočiatku veľmi významná sa neskôr obmedzila na výcvik dvoch Ugandských dôstojníkov ročne na Kráľovskej vojenskej akadémii v Sandhurste. Poslední Britskí vojaci opustili Ugandu v roku 1965.

Izrael a Uganda nadviazali diplomatické styky v roku 1962 a Izraelskí inštruktori sa čoskoro potom začali podieľať na výcviku policejného, vojenského aj polovojenského personálu. V roku 1963 boli v Izraeli vyškolení prví štyria domáci piloti na lietadlách Piper Super Cub. V roku 1965 Izrael vybavil Ugandské bezpečnostné jednotky ručnými zbraňami, ľahkým delostrelectvom a ďalším vybavením. Izrael pomohol Ugande založiť aj letecké sily (Uganda Air Force) a vybavil ich lietadlami Piper Super Cub a Piaggio. Potom, čo Zairské letectvo bombardovalo západougandské dediny v roku 1965 boli z Izraela dodané cvičné prúdové lietadlá Fouga Magister aj s výzbrojou (6 ks) a tri dopravné Dakoty DC-3. S pomocou Izraelu bola tiež vytvorená výcviková škola pre Ugandských pilotov, dôstojníkov delostrelectva a výsadkárov. Začiatkom roku 1967 sa Izrael podieľal aj na nevojenskej pomoci vyslaním odborníkov z oblasti poľnohospodárstva a stavebníctva.

Čínska pomoc bola zameraná hlavne ekonomicky. Čína sa snažila vynulovať prozápadný vplyv Izraelských inštruktorov, ale pôsobenie Číny v Ugande nemalo dlhé trvanie. Peking poskytol Kampale ekonomickú pomoc vo výške 1 milión dolárov v hotovosti a 4 milióny dolárov vo forme bezúročnej pôžičky. Ďalej dodal do Ugandy ručné zbrane a vojenský zdravotnícky materiál. V roku 1967 boli však čínski vojenskí inštruktori na nátlak premiéra Oboteho odsunutí z dôvodu nedovoleného politického zasahovania do vnútorných záležitostí Ugandy.

V kontraste s Čínskym pôsobením mala naopak Sovietska vojenská misia úspech a Uganda sa v 60-tych rokoch pomaly stávala Sovietskym spojencom. Sovietske dodávky do krajiny sa začali krátko po júli 1965, keď bola podpísaná dohoda o vzájomnej spolupráci. V rámci tejto dohody Sovietsky zväz vyškolil 250 príslušníkov Ugandskej armády, 20 pilotov a 50 leteckých mechanikov a technikov. Vzápätí nasledovala dodávka letky dvoch lietadiel MiG-15 a štyroch lietadiel MiG-17, pozemnej podpory, komunikačného vybavenia, delostreleckého vybavenia a vojenských vozidiel. Tieto dodávky boli zdarma, ale Uganda následne platila za dodávky náhradných dielov a munície. Do konca roku 1967 v krajine permanentne pôsobilo do 25 sovietskych poradcov na integráciu tohto vybavenia do Ugandskej armády.
URL : https://www.valka.cz/UGA-Ugandan-Peoples-Defense-Force-t40603#156480 Verze : 1
Boj o moc


Vo februári 1965 bombardovali Zairské (vtedy Kongo) bombardéry dediny pri západnom Níle - Paidha a Goli. Premér Obote reagoval na vzniknutú situáciu zvýšením počtu príslušníkov armády na viac ako 4500. Následnou reorganizáciou bol vytvorený tretí práporv meste Mubende, spojovacie krídlo v Jinji, brigádna prieskumná jednotka a protilietadlový detašment, vojenské sklady, výcviková letka brigádneho spojovacieho krídla, vojenský archív, finančný a penzijný úrad a vojenské opravárenské dielne.


Politické trenice o kontrolu armády a celkovú vládu a tiež rozpory medzi armádou a príslušníkmi kmeňa Buganda spôsobili, že v máji 1966 Obote zvrhol prezidenta Mutesa, privlastnil si jeho úrad aj pozíciu vrchného veliteľa armády, zrušil ústavu z roku 1962 a konsolidoval svoju kontrolu nad armádou. Následne použil armádu na elimináciu svojich politických nepriateľov. Po úteku Mutesu do Británie Obote prepustil 25 vysokých dôstojníkov pochádzajúcich z kmeňa Buganda z dôvodu nelojality a zvýšil regrutáciu u príslušníkov severných kmeňov. V roku 1967 z dôvodu ďalšej konsolidácie pomerov v armáde vytvoril vojenskú políciu pod velením generálmajora Idi Amin Dada. Amin do svojich zložiek začal naberať ľudí zo svojho domovského regiónu pri Západnom Níle z oblastí Lugbara, Madi, Kakva a obyvateľov Sudánskeho pôvodu, takzvaných Núbijčanov. Na konci 60-tych rokov bola medzi Obotom a Aminom podobná rivalita ako predtým medzi Obotom a Mutesom.
V 60-tych rokoch armáda potlačovala regionálne antipatie voči centrálnej vláde. Vojenské hliadky na severe Ugandy bojovali s pašerákmi a zlodejmi dobytka a ďalšími problémami v nepokojnom pohraničí. Počas nepokojov v susednom Sudáne poskytla Ugandská vláda útočisko povstalcom Anya Nya a vojenské jednotky na severe Ugandy chránili hranice pred akciami Sudánskych vládnych vojsk. Mnoho Uganďanov, ktorí žili na Severe a mali Sudánsky pôvod nedôverovalo Ugandskému štátu a na prítomnosť vojenských jednotiek pozerali skôr ako na okupačné sily ako na sily na zaistenie bezpečnosti.
25. januára 1971 Idi Amin Dada využil Oboteho neprítomnosť v krajine z dôvodu jeho účasti na zasadaní hláv štátov Commonweathu v Singapúre, jeho klesajúcu popularitu a svoj vplyv na ozbrojené zložky na prevzatie moci v krajine. Nakoľko bol Amin profesionálny vojak a nie politik, povýšil do vedúcich pozícií v krajine svojich verných spojencov, vrátane príslušníkov mužstva. Vďaka tomu získal veľkú popularitu, keď sa napríklad robotník, vodič, alebo osobný strážca dostal na vysoké dôstojnícke miesto, aj keď mal slabý, alebo žiadny vojenský výcvik.
Armáda začala naberať ľudí bez potrebného vzdelania, niektoré formujúce sa jednotky boli vytvorené z nezamestnaných dobrovoľníkov. Potom čo Amin získal pomocou armády kontrolu nad obyvateľstvom, spustil teror voči svojim protivníkom. Počas Aminovej vlády armáda zmenila svoje zloženie. V roku 1977 dosiahla stav 27000 vojakov, dvakrát viac ako v roku 1971. Amin nechal zavraždiť mnoho schopných dôstojníkov a ďalších nechal uväzniť z obavy ich možného pôsobenia proti jeho režimu. Ďalší opustili krajinu v obavách o svoju bezpečnosť. Amin najal veľké množstvo žoldnierov, hlavne zo Sudánu, Zairu a Rwandy. V roku 1979 tvorili žoldnieri 75 % armády. Narastali problémy s komunikáciou, výcvikom a disciplínou. Vláda často strácala kontrolu nad niektorými jednotkami, zopár jednotiek sa stalo akýmisi kvázi-nezávislými posádkami, na čele s násilníckymi veliteľmi, ktorí brutálne terorizovali miestnu populáciu.
URL : https://www.valka.cz/UGA-Ugandan-Peoples-Defense-Force-t40603#156481 Verze : 0
Zahraničná vojenská pomoc v 70-tych rokoch 20. storočia


V 70-tych rokoch pokračovala Sovietska vojenská pomoc. V roku 1972 bola dohodnutá ďalšia dodávka výzbroje, vrátane tankov, obrnených vozidiel, rakiet, dopravných lietadiel, vrtuľníkov, hliadkových člnov a poľného ženijného vybavenia. Dodané boli aj lietadlá MiG-21 a rádiolokačná výzbroj.


Ďalšie veľké dodávky Sovietskej výzbroje nasledovali v rokoch 1974 a 1975, keď Uganda obdržala výzbroj v hodnote okolo 500 miliónov dolárov. V rámci tejto dodávky Uganda obdržala 12 lietadiel MiG-21, 8 lietadiel MiG-17, 60 tankov T-34/T-54, 100 obrnených transportérov, 50 protilietadlových kanónov, 200 protitankových rakiet, 850 ks leteckých bômb a rakiet, 9 rádiolokátorov, 2 vrtuľníky Mi-8, 250 protilietadlových rakiet, 6 hliadkových člnov, 6 mobilných mostov a veľké množstvo nákladných a osobných terénnych vozidiel, munície, náhradných dielov a učebno-výcvikového materiálu. Zároveň bolo v Sovietskom zväze vyškolených 700 príslušníkov Ugandskej armády a v krajine pôsobilo okolo 100 Sovietskych poradcov riadiacich výcvik.
Ugandsko-Sovietske vzťahy ochladli v roku 1975, keď Amin vyhostil Sovietskeho veľvyslanca z dôvodu Sovietskej intervencie v Angole. V roku 1976 po Izraelskom útoku na letisko Entebbe, kde Palestínske komando držalo unesené Izraelské lietadlo, sa Amin pokúsil zlepšiť vzťahy so ZSSR. Boli obnovené dodávky výzbroje a ďalšia technická a poľnohospodárska pomoc, ale tieto vzťahy boli ukončené koncom 70-tych rokov.
V roku 1979, pri konflikte Ugandy s Tanzániou Amin odmietol Sovietsku vojenskú pomoc a požiadal o spoluprácu Líbiu a Organizáciu na Oslobodenie Palestíny. Líbia poskytla Ugande veľké množstvo výzbroje vrátane troch raketometov BM-21 a bombardéry Tu-22, ktoré boli použité na bombardovanie Tanzánijských pozícií na juhu Ugandy. Líbyjský vodca Muammar Kaddáfi vyslal na pomoc Ugandskej armáde aj 2000 slabo vyzbrojených príslušníkov Líbyjskej milície a do bojov sa zapojilo aj niekoľko sto bojovníkov OOP. Napriek tomu padol Aminov režim v apríli 1979.


Na vojenských dodávkach sa podieľalo aj Československo:


OT-64 z výzbroje UPDF

URL : https://www.valka.cz/UGA-Ugandan-Peoples-Defense-Force-t40603#156484 Verze : 0
Konflikt s Tanzániou a následná občianska vojna


Amin založil niekoľko mocných vnútorných bezpečnostných služieb, vrátane SRB (State Research Bureau – Štátny výskumný odbor) a PSU (Public Safety Unit – Verejné Bezpečnostné Jednotky). Obe organizácie terorizovali miestne obyvateľstvo a v roku 1979 v nich pracovalo okolo 15000 osôb, mnohí z nich ako informátori o činnosti iných ľudí. SRB a PSU boli zodpovedné za smrť minimálne 250000 ľudí. Medzi ich obete patrili osoby zo všetkých sociálnych vrstiev, ktoré ľubovoľným spôsobom prejavili nespokojnosť s režimom. Podľa niektorých odhadov Uganda v 70-tych rokoch prišla o 2/3 svojho technicky vyškoleneho personálu, buď z dôvodu ich smrti, alebo emigrácie. Amin zároveň viedol tvrdú kampaň proti miestnej Ázijskej komunite, ktorá zahrňovala cca 70000 osôb. Toto a ďalšie opatrenia prudko znížili dostupné ľudské a ekonomické zdroje v krajine. Poľnohospodárska pôda prestala byť obhospodarovana, mnohé továrne boli uzatvorené a ekonomika spela ku krachu. Sociálna sieť, miestna vláda, kultúrne a verejné aktivity do veľkej miery prestali existovať.
Koncom roku 1978 Amin dosiahol stav, že v podstate eliminoval stredných politických a vojenských vodcov. Jeho akcie zväčšili rivalitu v armáde a v podstate zničili krehkú koalíciu severozápadných kmeňov, ktoré doteraz podporovali Aminovu vládu. Hlavne vojaci Sudánskeho pôvodu a z kmeňa Kakwa boli vodcami prudkých hádok a malých vzbúr voči Aminovým veliteľom. Na potlačenie týchto nálad Amin rozhodol o nasadení najviac rebelujúcich jednotiek (Suicide Battalion z Masaka a Simba Battalion z Mbarara) na vojenské akcie na juhu krajiny. Tieto jednotky boli použité na obsadenie 1800 km štvorcových tanzánijského územia severne od rieky Kagera, oblasti známej aj ako Kagerský výčnelok (Kagera Salient).
Tanzánijský prezident Julius Nyerere reagoval silou a v priebehu dvoch mesiacov Tanzánske Ľudové Obranné Sily (TPDF - Tanzanian People's Defence Force ) vytlačili Ugandské jednotky z výbežku.
14. novembra 1978 Nyenere poveril TPDF inváziou do Ugandy a zosadením Aminovho režimu. Súčasťou inváznych síl sa stali aj vojenské jednotky zložené z Uganďanov žijúcich v exile, nazvané Ugandská národno-oslobodzovacia armáda (UNLA - Uganda National Liberation Army). Celkový stav inváznych síl TPDF a UNLA tvorilo okolo 45000 osôb.
Tanzánijský útok bol vedený na dvoch smeroch a bol podporovaný ďalekonosným delostrelectvom. Jedna útočiaca skupina obsadila mesto Masaka na juhu krajiny blízko Viktóriinho jazera, druhá skupina útočila západne od Masaky smerom na sever cez mesto Mbabara a potom východne na hlavné mesto Kampalu. V polovica marca 1979 do bojov zasiahli Aminove spojenecké jednotky z Líbie a OOP (Organizácia na Oslobodenie Palestíny) v počte 2000 Líbijčanov a niekoľko sto Palestínskych bojovníkov. Ale ani táto intervencia a dodávky zbraní z Líbie nedokázali zastaviť útok spojených síl TPDF a UNLA. Jednotlivé vládne jednotky dezertovali, alebo sa búrili a Amin postupne strácal vládu nad územím krajiny. Hlavné mesto Kampala padlo 10. apríla 1979. Amin našiel exil v Líbyjskom Tripolise a okolo 8000 jeho vojakov ustúpilo do Sudánu a Zairu.


Jednotky TPDF sa postupne z Ugandy stiahli a víťazi z UNLA začali vytvárať novú vládu, ktorá mala zabezpečiť návrat mieru a stability.
Novú vládu formoval Yusuf Lule, predstaviteľ politického krídla UNLA. Hlavným bodom jeho programu bol návrat práva a poriadku a vytýčenie stratégie na rehabilitáciu Ugandy. Pre zlepšenie reputácie armády stanovil štandarty vzdelania pre nových regrútov armády a polície. Pre redukciu politickej úlohy armády a vytvorenie skutočne národnej armády proklamoval nábor vojakov zo všetkých etnických skupín, ale v počtoch podľa percentuálneho zastúpenia v populácii. Pri splnení týchto predpokladov Lule dúfal že jeho autorita zvýši podiel regrútov hlavne z kmeňa Baganda, ktorý tvoril najväčšiu etnickú zložku v armáde a z ktorého sám pochádzal. Ale príslušníci vlády, ktorí neboli z kmeňa Baganda od začiatku proti tomuto zámeru protestovali a National Consultative Council (NCC), ktorý tvoril novú legislatívu a Military Commission, ktorý zabezpečovali dohľad nad armádnymi operáciami sa zasadili o zmenu jeho politiky. Na základe hlasovania NCC bol Lule odvolaný z úradu prezidenta, v ktorom pôsobil iba 68 dní.
Koncom roku 1979 NCC elektovalo za prezidenta Godfrey Binaisa, ktorý mal zostaviť novú vládu. Godfrey Binais pracoval počas vlády Oboteho a Amina ako generálny prokurátor. Táto voľba sa zo strany armády prejavila ako neefektívna. Binaisa nezískal podporu armádnych veliteľov, ktorí začali z veľkej miery operovať nezávisle na štátnej moci.
Skôr ako regrutovať príslušníkov armády zo všetkých etnických skupín Binaise požadoval po ministrovi obrany Yoveri Kaguta Musevenim aby naverboval väčší počet vojakov z jeho domovského regiónu na juhozápade Ugandy.
Použitím regionálnej a etnickej príslušnosti ako politickej páky sa Binaise snažil aj bojovať s Náčelníkom generálneho štábu armády Davidom Oyite Ojokom, ktroý pochádzal zo severu. Rozpory v tejto oblasti nakoniec Binaisa vyriešil odvolaním Ojoka z funkcie. Ale Military Commission zrušila jeho rozhodnutie, Binaise bol odvolaný z funkcie a NCC prevzalo kontrolu nad vládou. V decembri 1980 prebehli v krajine demokratické voľby a prezidentom sa stal Milton Obote, ktorého v roku 1971 zvrhol Amin. Obote vyzval armádu na udržanie mieru, ale niektoré jednotky a politické strany založené na etnickej báze odmietli uznať jeho autoritu. Najväčšou opozičnou skupinou voči Obotemu bolo Museveniho strana National Resistance Movement (NRM) a jeho vojenské krídlo National Resistance Army (NRA), v ktorých prevažovali členovia kmeňov zo západu Ugandy. V opozícii pôsobili aj ďalšie organizácie, najmä Former Uganda National Army (FUNA), ktorej väčšina členov pochádzala z radov bývalých príslušníkov Aminových ozbrojených síl, Uganda National Rescue Front (UNRF), kde boli združení najmä príslušníci severozápadných oblastí, domoviny Idi Amin Dadu. Ďalšie veľké opozičné skupiny boli Uganda Freedom Movement (UFM) a Federal Democratic Movement of Uganda (FEDEMU), obe s členmi hlavne z kmeňa Buganda na juhu krajiny.
Na potlačenie týchto skupín spotrebovalo ministerstvo obrany v rokoch 1983-1984 až štvrtinu rozpočtu krajiny, predsa sa však činnosť týchto skupín nepodarilo potlačiť.


Od pádu Aminovho režimu tvorili oficiálne ozbrojené sily Ugandy jednotky UNLA (Uganda National Liberation Army)


UNLA viedla operácie v rôznych oblastiach krajiny, vrátane oblastí Arua a Moyo na severozápade, Karamoja na severovýchode a v oblasti Luwero severne od hlavného mesta Kampala. Armáda, ktorej rady tvorili slabo vycvičení, oblečení, nedostatočne živení a neplatení pešiaci nebola schopná účinnejšej operácie. Vláda nebola schopná udržať v armáde disciplínu a z mnohých armádnych jednotiek sa stali kriminálne gangy. Ozbrojeni vojaci sa dopúšťali mnohých porušení ľudských práv, násilia, ilegálnych aktivít vrátane krádeží, lúpeží, vrážd a únosov civilistov za účelom získania výkupného.


Po potlačení zvyškov Aminovej armády na severe krajiny, UNLA obsadila toto územie a zavraždila tisíce obyvateľov, vrátane žien, detí a starých ľudí. Na základe správ OSN z roku 1983 pred terorom vládnych jednotiek utieklo do okolitých krajín viac ako 260000 utečencov, najmä do Sudánu a Zairu. Na severovýchode krajiny sa k armádnym automatickým zbraniam a munícii dostali zlodeji dobytka, ktorí organizovali nájazdy nielen do okolitých regiónov Ugandy, ale aj prihraničných oblastí Južného Sudánu a Kene. Z dôvodu potlačenia týchto aktivít zorganizovali predstavitelia UNLA a Kene vojenskú kampaň, ktorej cieľom bolo zastaviť pôsobenie nájazdníkov. Výsledkom tejto kampane bolo vyhladenie a vysídlenie podstatnej časti južných Karamojanov v polovici roka 1984.
URL : https://www.valka.cz/UGA-Ugandan-Peoples-Defense-Force-t40603#156575 Verze : 0
Nehľadiac na mnoho iných ilegálnych aktivít najviac medzinárodnej pozornosti pritiahli zverstvá spáchané príslušníkmi UNLA v tzv. Luwerskom trojuholníku (oblasť severne od hlavného mesta Kampala). V roku 1980 obyvatelia tohto regiónu odmietli Oboteho vládu a vítali opozičné gerily, vrátane Museveniho NRA. Do konca Oboteho režimu v roku 1985 UNLA viedla v tejto oblasti vojnu proti gerilám i proti civilom a Luwerský trojuholník (Luwero Triangle) sa stal známy pre svoje zničenie. Niekoľko miestnych úradníkov odhaduje, že príslušníci UNLA zabili medzi 100000 až 200000 obyvateľov tohto regiónu a niekoľko tisíc ďalších bolo zatknutých, mučených a napadnutých. Medzinárodný výbor Červeného kríža odhadoval len počet utečencov z tejto oblasti vo svojich táboroch na 150000.
V polovici roku 1985 sa demoralizovaná UNLA začínala rozpadávať. Čiastočne tomu napomohlo aj Oboteho neuvážené vymenovanie mladého dôstojníka Opon Acaka , pôvodom z Oboteho rodného regiónu Lango, za náčelníka generlneho štábu. Týmto si proti sebe popudil väčšinu dôstojníkov UNLA pochádzajúcich hlavne z kmeňa Acholi. To že UNLA nedokázal odolávať jednotkám NRA, ktorá sa postupne stala najsilnejšou protivládnou gerilovou organizáciou vložilo priepasť medzi armádu a Oboteho režim. 27 júla 1985 brigádny generál (neskôr generál poručík) Basilio Olara Okello a malá skupina vojakov UNLA zvrhla Oboteho režim.


Nová vláda na čele s generálom Tito Lutwa Okellom a brigádnym generálom Basilio Olara Okellom ako veliteľom armády sa pokúsila vytvoriť širokú koalíciu s cieľom ukončiť krviprelievanie a priniesť do krajiny spravodlivý mier. Pre vytvorenie koalície Tito Okello pozval všetky politické strany a gerilové organizácie na kooperáciu s novým režimom. V auguste 1985 súhlasili členovia FEDEMU, FUNA, UFM, a UNRF s jeho návrhmi a vyslali svojich zástupcov do Military Council (vojenskej rady). Avšak aliancia bývalých nepriateľov nedokázala priviesť Ugandu k mieru. NRA pokračovala v napádaní koaličnej vlády, získala kontrolu nad veľkými oblasťami juhozápadnej Ugandy a vpadla do niekoľkých vojenských posádok západne od hlavného mesta Kampaly. NRA tiež vytvorila nezávislé administratívne oblasti v severozápadnej oblasti Ugandy – domove bývalého prezidenta Amina.


17. decembra 1985, po viac ako štyroch mesiacioch rokovaní uzavreli NRA a Military Council mier v Kenskom hlavnom meste Nairobi. Ale 26 januára 1986 so Švédskou a Líbyjskou vojenskou pomocou NRA zahodila dohody a prevzala kontrolu nad vládou. Nový režim sa stal veľmi populárny, pretože deklaroval koniec porušovanie ľudských práv, zlepšenie vojenskej disciplíny a zaručenie stability. Mnoho bývalých príslušníkov UNLA ustúpilo do Sudánu, preskupilo sa a v auguste 1986 vpadlo späť do Ugandy. Po príliš krátkom období krejkého mieru vpadla Uganda späť do osíidiel občianskej vojny.


V tomto období sa za oficiálne ozbrojené sily Ugandy považujú jednotky NRA (National Resistance Army).


Od roku 1986 do roku 1990 sa Museveniho režim pokúšal ukončiť konflikt a získať kontrolu nad armádou. Napriek opakovaným vládnym tvrdeniam o porazení UNLA a ďaších povstaleckých skupín povstalecká aktivita nepoľavovala., špeciálne v severných, východných a západných regiónoch. V apríli 1988 okolo 3000 bývalých príslušníkov Ugandskej Ľudovej Armády (UPA - Uganda People's Army) a ďalších menších povstaleckých skupín akceptovali vládnu amnestiu a deklarovali podporu Museveniho režimu.
V júni 1988 podpísal prezident mierovú dohodu s UPDA (Uganda People's Democratic Army) podplukovníkom Johnom Angelom Okellom. A hoci do NRA vstúpilo veľa príslušníkov UPA a UPDA, ďalšie tisíce odmietlo ponuku a pokračovali v boji proti NRA.


Politika Museveniho režimu koncom 80-tych rokov oscilovala medzi ponúknutou amnestiou pre povstalcov a intenzívnymi vojenskými operáciami. V roku 1988 vláda ponúkla amnestiu aj pre povstalcov, ktorí spáchali kriminálne činy v prípade, že sa vzdajú vládnym jednotkám. Kdo bol zajatý po tomto termíne bolo s ním zaobchádzané ako s „banditom“, pokiaľ špeciálny súd nerozhodol o vine, či nevine. Vo februári 1989 Museveni deklaroval trojmesačné moratórium na vojenské operácie proti povstalcov v regióne Gulu. Na základe tohto moratória a komunikácii s povstaleckými dôstojníkmi časť rebelov prešla na stranu vlády. Akonáhle bolo moratórium ukončené, začal sa mohutný útok NRA na povstalecké základne. V polovici roku 1989 začala NRA proti povstalcom používať taktiku „spálenej zeme“. Jednotky odsunuli z oblasti bojov tisíce obyvateľov do táborov postavených vládou a potom zapálili domy, úrodu a sýpky vo vyľudnenej oblasti. Začiatkom februára 1990 sa NRA pokúsila izolovať povstalecké základne odsunom 200000 obyvateľov a ich premiestnením do vládnych táborov na východe a západe Ugandy. Táto stratégia umožnila vládnym vojskám získať kontrolu nad územím, ale tiež znižovala domácu a zahraničnú podporu režimu, pretože pri presunoch obyvateľstva došlo k príliš veľa úmrtiam z dôvodu nedostatku potravín, vody a medicínskej pomoci v táboroch.


Napriek tejto taktike sa režimu nepodarilo získať kontrolu nad celým územím Ugandy ani začiatkom 90-tych rokov.
URL : https://www.valka.cz/UGA-Ugandan-Peoples-Defense-Force-t40603#156613 Verze : 0
Jazykové a národnostné zloženie Ugandy:






V polovici 90-tych rokov sa situácia v Ugande začala postupne stabilizovať. Na väčšine územia zavládol relatívny pokoj s výnimkou severných oblastí kde už 20 rokov pokračujú boje s ozbrojenými skupinami LRM - Lord's Resistance Army duchovného vodcu Josepha Konyho.
URL : https://www.valka.cz/UGA-Ugandan-Peoples-Defense-Force-t40603#156699 Verze : 0
Pokiaľ niekoho zaujíma súčasné dianie v Ugande z pohľadu jej prezidenta Museveniho, tak odporúčam oficiálne stránky prezidentského paláca.........
URL : https://www.valka.cz/UGA-Ugandan-Peoples-Defense-Force-t40603#156707 Verze : 0
O intenzite bojov od roku 2004 svedčia oficiálne informácie zverejnené na stránke ugadského ministerstva obrany



Výpis z Operácia Iron Fist za obdobie 1.1.2004 - 30.12.2004

Citace :


STATISTICAL PERFORMANCE SITREP FROM 01 JAN 04 TO 30 DECEMBER 04
2005-02-06


STATISTICAL PERFORMANCE SITREP FROM 01 JAN 04 TO 30 DECEMBER 04


1. Abductees rescued - 2697
2. Enemy killed in action - 1838
Karamojong warriors killed in action - 52
Thugs killed in action - 07
3. Enemy Captured - 547
Karamojong warriors captured - 77
4. Enemy surrendered/reported - 1192
5. Equipment Captured from enemy (LRA)
Weapons
· SMGs - 1966
· Hand grenades - 61
· Mines of various cariber - 106
· 82 mm Mortar gun - 05
· G.2 machine guns - 16
· G.3 guns - 48
· RPGs - 36
· Mark 4 - 01
· GPMG - 01
· 12.7 mm AAC guns - 05
· SPG-9 guns - 02
· LMG - 04
· Max - 01
· MGL - 01
· SLR - 16
· Pistols - 07
· NATO - 01
· 60mm Mortar - 06
· SAR - 11
Ammunitions
· SMG loose rounds - 40,868
· Full magazines of SMG - 501 (15,030) rds
· Empty magazines of SMG - 1045
· 12.7 AAC ammo - 227 tins (169,500) rds
· Rounds of various calibers - 4901
· Bombs of various calibers - 2453


Others
· Pairs of military uniforms - 75
· Walkie-talkies - 10
· Solar panels - 11
· Accumulator batteries - 13
· Bionet - 09
· Operational Map - 02
· Man-pack communication radio - 04
· Base station - 03
· Radio (Man-pack) antennae - 01
· GPS (Global Positioning system) - 01
· Compass - 04
· Satelite Phone - 05
· Important documents
· Assortment of drugs
· Brigadier pips - 02 pairs
· Fuses of various ammunition - 49


6. Own losses
· KIA - 103
· MIA - Nil
· Casualties - 279
· Died in motor accident - 02
· Injured in motor accident - 12


Equipment lost
· SMGs - 16
· G2 (burnt in manyata) - 01
· SMG Ammo lost - 120 Rounds
· Jiefang lorry burnt - 01



..End.


URL : https://www.valka.cz/UGA-Ugandan-Peoples-Defense-Force-t40603#156768 Verze : 0
Prehľad leteckej techniky v ozbrojených silách Ugandy (podľa www.worldairforces.com)


Typ:Od DoPočet kusovUžívateľ
Aero L-29 Delfin 1966198812armáda
Aero L-39ZO Albatros198719983armáda
A.C.(IAI) Commodore Jet 1123 Westwind     1971 1976 2
Agusta A.109A               2 armáda
Auster 1969 3
Bell (Wlnd) 47G, OH-13   1970 1982 2 polícia
Bell 205A Iroquois  1971 1973 1 polícia
Bell (Agt) AB205A-1 1973 1997 5 armáda
Bell AB212 1998 5 armáda
Bell AB212 1971 1982 5 polícia
Bell (Agt) AB212 1971 1996 4 armáda
Bell (Agt) AB206A Jet Ranger 1968 1998 6 armáda
Bell AB206A,B 1968 1978 4 polícia
Bell 214    1988 1997 3 polícia
Bell 412SP                1985 1998 3 armáda
Bell (Agt) AB.412 Grifone 1988 1998 6 armáda
Boeing 707 1983 1
Cessna 172M   1
Cessna 172N  3
Cessna 180 Skywagon   1966 1973 3 polícia
Cessna 310R 3
Dassault Mirage 5 (požičané od Líbie) 1976 20
DHC-2 Turbo Beaver 1974 1998 1 polícia
DHC-4 Caribou    1965 1988 1 polícia
DHC-6 Twin Otter   1968 1998 1 polícia
Douglas C-47 Dakota    1963 1972 6
FFA AS.202/18A-1 Bravo  1977 1998 6 armáda
Grumman Gulfstream IITT    1974 1993 polícia
Grumman Gulfstream III      1993 1998 1
Lockheed L-100-20 Hercules 1979 1983 1 armáda
MiG-15 Fagot    1968 1976 7 armáda
MiG-15UTI Midget  1966 1988 3 armáda
MiG-17F Fresco C   1966 1998 18 armáda
MiG-17PFU Fresco E     1975 1986 6 armáda
MiG-19 Farmer        1976 1986 min. 1 armáda
MiG-21bis Fishbed   1999 6 armáda
MiG-21F-13 Fishbed C    1970 6 armáda
MiG-21MFFishbed J 1966 1991 25 armáda
MiG-21U Mongol A 4 armáda
Mil Mi-4 1973 7
Mi-8 Hip        1975 1998 3 armáda
Mi-17 Hip 1994 1997 7 armáda
Mi-24 Hind 1987 1988 3 armáda
Nord N.2501 Noratlas   1964 1973 1
Northrop F-5?               1973 8 armáda
Piaggio P.149D     1964 1988 9 armáda
Piper Pa-18-150 Super Cub      1966 1988 16 armáda
Piper Pa-23-250C Aztec B 1966 1988 2 armáda
Piper Pa-23-250C Aztec B 1965 1972 1 polícia
SAAB MFI-17 Supporter  1996 1 armáda
SIAI SF.260W Warrior 1987 1998 6 armáda
SIAI S.211 19874
SNIAS(Fouga,IAI) Magister196419769armáda
Tupolev Tu-22, Blinder (požičaný z Líbie)19791979
Westland Scout AH.1196619692polícia
URL : https://www.valka.cz/UGA-Ugandan-Peoples-Defense-Force-t40603#158429 Verze : 0
Diskusní příspěvek Faktografický příspěvek
Přílohy

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více