Teória a prax vojenskej diplomacie - 2.diel

Autor: Marianna Kyselová / Marianna Kyselova 🕔︎︎ 👁︎ 21.510

2. Mierová vojenská diplomacia

2.1 Význam mierovej vojenskej diplomacie

Ako sme povedali v prvej kapitole, vojenská diplomacia sa delí na dve hlavné zložky: mierovú vojenskú diplomaciu a vojenskú diplomaciu v stave nepriateľstva a krízy. V tejto kapitole si rozoberieme význam mierovej vojenskej diplomacie a s ňou súvisiacu kooperáciu a krízový manažment, ktorý je nevyhnutný pre udržanie mierových vzťahov.

Na východ od Železnej opony bola diplomacia pred rokom 1989 v područí komunistickej tajnej služby. Ako to fungovalo a ako to vyzerá s diplomaciou dnes?

Reklama

Vojenský atašé patrí do diplomatickej misie vyslanej vládou tej – ktorej krajiny. Je odborníkom na reč, zvyky, tradície a pomery prijímajúcej krajiny. Zároveň má úlohu poradcu veľvyslanca pre vojenské a bezpečnostné záležitosti. Nemá však rozsiahle právomoci ako civilní diplomati a formálnu autoritu a viac – menej len koordinuje činnosť svojho štábu.

Nie každý vojenský dôstojník vyslaný do zahraničia je vojenským pridelencom. Potrebuje špeciálne splnomocnenie, ktoré mu umožňuje požívať diplomatický štatút a imunitu. Kedysi bol vojenský atašé v medzinárodných vzťahoch hybridom vojaka a civilistu. Bol sčasti diplomatom, sčasti vojakom a predovšetkým zvedom. Bol „očami a ušami“ vysielajúcej krajiny dávno pred érou Skylab a U-2. Napríklad pred decembrom 1941 väčšina informácií o krajinách Osi pochádzala od vojenských pridelencov, ktorý tam pôsobili ešte v mierových časoch. Podobne aj Nemecko a Japonsko získavali dôležité informácie o ekonomických a politických podmienkach v USA.

Ako poradca šéfa misie má k dispozícii pracovisko, operačný tím a spravodajskú službu respektíve vlastné zdroje informácií.

Počas studenej vojny nebolo vylúčené, že každý vojenský atašé pohybujúci sa v cudzom štáte bol špiónom domovskej krajiny,“ hovorí Lord George Curzon.  Napríklad minister obrany USA Robert McNamara vyslal v rámci diplomatických misií vojenských pridelencov do každého štátu, s ktorým mali USA nadviazané diplomatické styky.

Pre Spojené štáty sú v súčasnosti vojenskí pridelenci nevyhnutnou súčasťou diplomatických a aj mierových misií v Iraku, Afganistane, Kosove a i. Sú pracovníkmi ministerstva obrany a na zastupiteľských úradoch pôsobia v sekcii obrany a bezpečnosti. Mnoho vojnových veteránov (hlavne v prípade USA) pôsobilo v úlohe vojenského pridelenca a naopak.

Reklama

Spolupráca krajín v oblasti bezpečnosti a vojna s terorizmom zvýšili strategický význam vojenských pridelencov slúžiacich v zahraničí. Predstavujú významnú pomoc nielen pre veľvyslancov, ale aj vojenských veliteľov v mierových operáciách.
Ich hlavnými úlohami sú:

1. Poradca veľvyslanca. Vojenský pridelenec musí byť oboznámený s vojenskou a bezpečnostnou situáciou v prijímajúcej krajine a s možnosťami domovskej krajiny v prípade intervencie;
2. Podáva odporúčania a plní úlohu tzv. asistenta v oblasti bezpečnosti (Security Assistance Officer - z angl., pozn. prekl.);
3. Vojenský reprezentant štátu v cudzej krajine. Ide o ceremoniálnu rolu, ale zároveň je vojenský pridelenec hlavným predstaviteľom vojenských síl vysielajúcej krajiny;
4. Manažuje bilaterálne vzťahy medzi politickými činiteľmi a vojenskými veliteľmi;

Najviac prepracované metódy vo vojenskej diplomacii s maximalizáciou využitia dostupných prostriedkov majú Spojené štáty americké. Z hľadiska vývoja vojenskej diplomacie je však zaujímavá aj Čínska ľudová republika. Vojenská diplomacia je realizovaná Ľudovou armádou v koordinácii s ministerstvom zahraničných vecí. Ide o záležitosti ako uzatváranie zmlúv, prijatie zahraničného delegáta na vysokej úrovni (politické návštevy alebo delegácie z generálneho štábu Ruskej federácie), riadenie námornej dopravy atď.  V podstate môžeme zhrnúť aktivity čínskej vojenskej diplomacie do štyroch bodov:

1. strategické aktivity;
2. regionálne aktivity;
3. študijné výmenné pobyty pre profesionálnych vojakov;
4. vzájomná spolupráca s inými štátmi v netradičných oblastiach bezpečnosti;

Podľa Bielej obrannej listiny  z roku 2004 má Čína vojenských vyslancov v 60 krajinách sveta a hosťuje delegátov zo 70 krajín.  S rozvojom vojenskej diplomacie Číny rastú obavy Spojených štátov pred rozšírením politickej agendy Pekingu. To je hlavný dôvod, prečo sa USA snažia „pripútať“ si Čínu zapojením do výmenných programov s West Pointom.

Mierová vojenská diplomacia závisí od postupov preventívnej a koerzívnej diplomacie. V rámci preventívnej diplomacie, je vojenská zložka zodpovedná za dosiahnutie ovzdušia dôvery, potrebného pre rozvíjanie vzťahov medzi štátmi – na bilaterálnej ako aj multilaterálnej úrovni. Je najlepším postupom v snahe zabrániť vojenskému stretu dvoch krajín. Dôležité je pritom stanovenie spoločných záujmov a spolupráca vo viacerých oblastiach, aj vo vojenskej oblasti.

Ak zlyhajú všetky mierové prostriedky, nastupuje koerzívna diplomacia a prípadne gunboat diplomacy.

Mierovú vojenskú diplomaciu tvorí päť zložiek: predovšetkým vojenská, politická a diplomatická, ale aj ekonomická (dotácie a granty) a kultúrna/sociálna (atraktivita kultúry). Účelom vojenského komponentu ako jedného z nástrojov zahraničnej politiky štátu, je priniesť väčšiu transparentnosť a dôvernosť do armádnej sféry a svojím prínosom do medzinárodných vzťahov zaistiť konštruktívne využitie vojenských síl pre zachovanie diplomatických vzťahov medzi štátmi v dobe mieru. Taktiež slúži pre pozdvihnutie národného vedomia a presvedčenia v otázke bezpečnosti a vytvorenie priaznivého bezpečnostného prostredia.

Reklama

Na armádu a na diplomaciu sa väčšmi dívame ako na opačné spektrá národnej politiky. V teórii vojenskej diplomacie však existuje tvrdenie, že jedno musí bezprostredne podporovať druhé. Ide o dosiahnutie optimálnej rovnováhy medzi zahraničnou politikou a bezpečnostnými záujmami krajiny a o posilnenie vzájomných vojenských vzťahov v dobách mieru prostredníctvom vojenských cvičných programov, predajom a kúpou zbraní, bezpečnostnými dialógmi a budovaním vzájomnej dôvery.

Vojenská diplomacia sa nerozvíja mimo oblasti diplomatických aktivít štátu. Avšak v rámci zahraničnopolitických parametrov je esenciálnym komponentom tejto politiky.

2.2 Kooperácia a krízový manažment

Kooperácia medzi štátmi vo vojenskej oblasti je neodmysliteľným faktorom súčasného globálneho bezpečnostného prostredia. Najlepším príkladom spolupráce krajín v otázkach obrany a bezpečnosti je NATO. Aliancia vznikla 4. apríla 1949 podpísaním Washingtonskej zmluvy. Okrem samotného vzniku Aliancie boli ďalšími míľnikmi koniec Studenej vojny a pád Železnej opony a bipolarizmu na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia a teroristický útok na World Trade Centre v roku 2001. Tieto okamihy udávali kroky smerovania NATO a jeho spolupráce medzi spojeneckými krajinami navzájom, medzi Alianciou a nečlenmi a Alianciou s inými medzinárodnými organizáciami.

Dnes je NATO zodpovedné za nové bezpečnostné prostredie 11. septembri na báze princípov zakotvených jednohlasným prijatím členských štátov. Štáty sa zaviazali, že musia spoločne postupovať pri zastrašení, obrane, odvráteniu hrozby a pri ochrane pred jasným nebezpečenstvom z exteritoriálnych hraníc Aliancie.  Aliancia musí mať k dispozícii silu, ktorou je schopná udrieť kdekoľvek je potrebné a nesmie byť viazaná či obmedzovaná geografickými hranicami.

Účelom dobrej kooperácie je obrana medzinárodného mieru a globálna bezpečnosť, ochrana slobody a demokracie členských štátov z politického a vojenského hľadiska. Zaujímavá je preto spolupráca členov Aliancie európskeho pôvodu a USA v oblasti vojenskej diplomacie. Vzťahy medzi subjektami NATO tvoria chrbtovú kosť organizácie: tieto krajiny majú rovnaké hodnoty opierajúce sa o princípy demokracie.  Ich vzájomný rešpekt umožňuje vytvorenie bezpečného prostredia v rámci vnútorných hraníc Aliancie.

Na Pražskom summite v novembri 2002 bol okrem vzniku NRF (NATO Response Force) odštartovaný proces modernizácie kompletnej štruktúry vojenskej zložky. Cieľom modernizácie je posilnenie postavenia NATO tak, aby mohlo úspešne čeliť bezpečnostným výzvam 21. storočia. V rovnakom duchu sa niesol aj summit v Istanbule v júni 2004.

Spolupráca medzi krajinami NATO je stavaná na princípe konsenzu (rozhodovacím orgánom je Severoatlantická rada). Z hľadiska vojenskej diplomacie je dôležitá Plánovacia komisia pre obranu (ďalej DPC – z angl. Defense Planning Commitee, pozn. autora). Komisia je zložená zo stálych zástupcov jednotlivých krajín z vojenskej oblasti, ale často hosťujú aj ministri obrany. Komisia sa schádza dvakrát do roka, výnimkou sú mimoriadne a ad hoc stretnutia. DPC svojimi závermi ovplyvňuje rozhodnutia Severoatlantickej rady, ale hlavne podáva odporúčania vojenským autoritám NATO. Plánovacej komisii pre obranu je podriadených niekoľko výborov so špecifickými kompetenciami a úlohami. 

Vojenská komisia (ďalej MC –  z angl. Military Commitee, pozn. autora.) predstavuje vojenskú autoritu Aliancie. Podlieha Severoatlantickej rade. MC je integrálnou súčasťou politického a rozhodovacieho aparátu NATO. Dohliada taktiež na rozvoj vojenskej politiky a doktríny a je poradným orgánom strategických veliteľov NATO (ďalej SC – z angl. Strategic Commanders, pozn. prekl.). SC sa zodpovedajú MC v otázkach vojenských záležitostí Aliancie.

Do štruktúry vojenskej zložky NATO patria aj dve veliteľstvá – Najvyššie veliteľstvo spojeneckých síl pre operácie (Supreme Allied Commander Operations) v Monse, Belgicko a Najvyššie veliteľstvo spojeneckých síl pre transformáciu (Supreme Allied Commander Transformation) v Norfolku, Virgínia, USA. 

Dôležitú úlohu popri kooperácii súčasne predstavuje krízový manažment. Opiera sa o prevenciu konfliktu a preventívnu diplomaciu na jednej strane a o participáciu v konflikte a odvetné operácie na strane druhej. Hlavnými zložkami krízového manažmentu sú:

1. kombinácia efektívnych poradných postupov;
2. plánovanie samotného krízového manažmentu;
3. vojenské schopnosti;
4. civilná zložka (plány pre stav núdze);

Odlišuje sa „prevencia konfliktu“ a „odveta.“ Fakt, či sa k činu dostane diplomacia alebo zbrane, závisí od závažnosti situácie, tamojších politických pomerov a od spôsobu, akým sa formuje napätie. Vojenská diplomacia predstavuje zložku, ktorá však môže nájsť uplatnenie aj dávno po tom, čo sa strany dostali do stavu vojny.

Do tejto štruktúry patria samozrejme aj vojenskí pridelenci (pozri kapitolu 1. Vymedzenie pojmov). Vojenskí pridelenci sú súčasťou stálych či dočasných národných delegácií, ktoré sú vedené šéfom delegácie zodpovedajúcim sa vláde vysielajúceho štátu. V prípade partnerskej krajiny sa vedúci delegácie zodpovedá okrem svojej vlády aj NATO.

Permanentnou súčasťou štruktúry NATO je aj Medzinárodný výbor (ďalej IS – z angl. International Staff, pozn. prekl.), ktorého primárnou úlohou je radiť, odporúčať, pomáhať a administratívne podporovať činnosť národných delegácií. IS patrí pod taktovku asistenta generálneho tajomníka a jedného alebo dvoch poverencov asistenta generálneho tajomníka. Medzinárodný výbor má niekoľko nezávislých oddielov, v čele ktorých stoja riaditelia. Okrem pomocnej funkcie má IS aj kontrolnú funkciu. Sleduje činnosť Politickej koordinačnej skupiny (Policy Coordination Group), Civilnej plánovacej komisie pre stav núdze (Senior Civil Emergency Planning Commitee) a Komisie pre operácie a cvičenia Rady (Council Operations and Exercises Commitee). Zároveň IS prispieva k rozvoju Pracovného programu medzi NATO a Ruskom a NATO s krajinami Stredozemného mora a Akčného plánu týkajúceho sa spolupráce s Ukrajinou.

Severoatlantická aliancia rozvíja spoluprácu aj s inými medzinárodnými organizáciami. O.i. má úzke kontakty s OSN, Organizáciou pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (ďalej OBSE) a Európskou úniou (ďalej EU).

Podmienky spolupráce zahŕňajú:

1. rozvoj vzájomných efektívnych konzultácií, kooperácie a transparentnosti  medzi EU a NATO na základe princípov prijatých NATO a WEU;
2. participácia európskych spojencov, ktorí nie sú členmi EU, v procese rozhodovania a v operáciách pod taktovkou EU a
3. praktické predpoklady zaistenia prístupu EU do plánovacích schopností NATO a do prostriedkov NATO;

Rozvoj spolupráce s OSN nastal v posledných rokoch. OSN sa spolu s NATO angažuje v Balkáne, Afganistane, Iraku a v Darfúre. Vzťah medzi týmito dvoma organizáciami prekročil hranicu krízového manažmentu a siaha k civilnému plánovaniu stavu núdze, kooperácii medzi civilnou a vojenskou zložkou, spoločnému boji proti obchodu s bielym mäsom, boji proti terorizmu a k odmínovacím operáciám.

Spolupráca s OSN je zakotvená v Severoatlantickej zmluve a Charta OSN predstavuje základný princíp Aliancie. Charta, podpísaná 26. júna 1945 v San Franciscu, tvorila legálny základ pre sformovanie NATO a pre vymedzenie zodpovedností Bezpečnostnej rady. Tieto základné princípy Aliancia prijala za svoje podpísaním Severoatlantickej zmluvy. 

Praktický príklad spolupráce NATO s OSN predstavuje Daytonská dohoda zo 14. decembra 1995. NATO dostalo mandát od OSN, na základe Rezolúcie 1031. Rezolúcia poverovala vojenské sily Aliancie IFOR (Implementation Force) začať mierovú operáciu v Bosne a Hercegovine. Bola to prvá mierová misia NATO. O rok neskôr ich vystriedali SFOR (Stabilisation Force). Napriek ich mandátu, obidve vojenské zložky spolupracovali s inými medzinárodnými a humanitárnymi organizáciami ako UNHCR (UN High Commissioner for Refugees) a IPTF (International Police Task Force). Na základne podobných rozhodnutí Bezpečnostnej rady OSN je založená kooperácia s NATO v krajinách bývalej Juhoslávie,  Afganistane,   Iraku,   Darfúre.
Spolupráca NATO s OBSE je založená na prevencii konfliktu, krízovom manažmente a na ochrane mieru a stability v euro-atlantickom priestore. Tieto princípy sú ustanovené v Strategickej koncepcii NATO z roku 1999. Spoluprácu NATO s OBSE koordinuje Platforma pre spoločnú bezpečnosť (ďalej PCS – z angl. Platform for Cooperative Security, pozn. prekl.).

V závere kapitoly spomeniem ešte niekoľko inštitúcií, ktoré „vychovávajú“ odborníkov na bezpečnostnú politiku, vojenských špecialistov a pridelencov, akademikov a budúcich vrchných veliteľov ozbrojených síl.

Sú to Akadémia obrany NATO bola založená v Paríži v roku 1951. V roku 1966 bola presťahovaná do Ríma. Spadá pod správu MC, ktorý volí komandanta akadémie na tri roky. Jeho asistentom je civilný dekan a vojenský riaditeľ manažmentu. Predseda MC stojí na čele Akademickej rady.
Tréningovým centrom pre individuálnu výchovu vojenského a civilného personálu Aliancie je Škola NATO v Oberammergau v Nemecku. Na školenia tu prichádzajú väčšinou príslušníci SACEUR (Supreeme Allied Commander Europe) a SACT (Supreeme Allied Commander Transformation). Škola existuje od roku 1975.

NCISS (NATO Communications and Information Systems School) v Latine, Taliansko,  poskytuje pokročilé kurzy pre civilných a vojenských príslušníkov NATO CIS Services Agency.

Cieľom NTG (NATO Training Group) v Bruseli je podporiť interoperabilitu v rámci síl Aliancie, ale aj medzi silami partnerských krajín prostredníctvom koordinácie a štandardizácie individuálnych i kolektívnych cvičení. Podlieha SACT, vyvíja úzku spoluprácu s NSA (NATO Standartization Agency), inter alia obstaráva výmenu informácií medzi jednotlivými členmi NATO. O svojej činnosti publikuje manuály a dokumenty.

MIOTC (NATO Maritime Interdiction Operational Training Centre) sídli v gréckom Souda Bay. Vedie kombinované cvičenia umožňujúce silám NATO lepšie vykonávať vojenské operácie v každom prostredí.

Výučbu budúcich odborníkov či príslušníkov vojenských jednotiek dopĺňajú špeciálne programy ako Centres of Excellence, The Joint Advanced Distributed Learning and Stimulation Programme, NATO/PfP Education Network a i.

Okrem vojenských pridelencov, sú súčasťou vojenského aparátu diplomatickej misie aj informační dôstojníci. Prostredníctvom špeciálnych program rozširujú poznatky a informácie o Aliancii. Tieto programy sú vlastne návštevy členských krajín NATO a partnerských krajín. Počas návštev sa diskutuje a robia sa brífingy na konkrétnu tému (napr. možnosti boja proti terorizmu), organizujú semináre a konferencie. Okrem vojenských pridelencov sa na programoch podieľa politická a akademická verejnosť a žurnalisti. Posledné roky sa tieto programy zameriavajú taktiež na mládež (do programu sú pridelené paintball a airsoft a iné vojenské hry). Občas sa týchto aktivít zúčastňujú aj osobitní hostia ako personál Najvyššieho veliteľstva alebo sám generálny tajomník. Ďalšími aktivitami pre verejnosť sú akademické audiencie, zahŕňajúce odborné semináre a konferencie, návštevy vysokých škôl, prednášky pre študentov, učiteľov a think-tank expertov, známe je ocenenie Spoločenstva Manfreda Wörnera za napísanie eseje na určenú tému a rôzne granty.  Severoatlantická aliancia takisto o tejto činnosti vydáva pravidelné publikácia a informuje o tom na svojej oficiálnej internetovej stránke a v dokumentačných oddeleniach.

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více