Vojna ruží IV. - Kráľovstvo chaosu

Autor : Radoslav Turik 🕔12.03.2010 📕13.467

Seriál

  1. Vojna ruží I. - Korene vojny
  2. Vojna ruží II. - Vláda Henricha VI.
  3. Vojna ruží III. - Pád vojvodu zo Suffolku
  4. Vojna ruží IV. - Kráľovstvo chaosu
  5. Vojna ruží V. - Vojna začína
  6. Vojna ruží VI. - York na vzostupe
  7. Vojna ruží VII. - Krvavé roky
  8. Vojna ruží VIII. - Eduard IV. a Warwick
  9. Vojna ruží IX. - Warwickova vzbura
  10. Vojna ruží X. - Koniec Lancasterovcov
  11. Vojna ruží XI. - Koniec vojvodu z Clarence
  12. Vojna ruží XII. – Eduard a Richard
  13. Vojna ruží XIII. – Vláda Richarda III.
  14. Vojna ruží XIV. – Cesta k Bosworthu

Podobné články

Další články autora

Smrť vojvodu zo Suffolku stav v krajine nezlepšila, ani nevyriešila. Jeden z neschopných radcov kráľa Henricha VI. bol mŕtvy a to bolo všetko. Jeho miesto veľmi rýchle zaujali ďalší karieristi, ktorí sa túžili priživiť na kráľovskom majetku. Skutočné problémy ešte len začínali. Onedlho po Suffolkovej smrti vypuklo povstanie v Kente. Ľudia v tejto oblasti boli dostatočne dobre informovaní o zlom vývoji vojny vo Francúzsku, pretože touto oblasťou prechádzali navrátilci z Francúzska.

V roku 1450 sa početný zástup povstalcov vydal na Londýn pod vedením neznámeho chlapíka menom Jack Cade. Povstanie bolo dobré zorganizované. Zvláštnosťou bolo, že do povstania sa zapojili nielen sedliaci, ale aj statkári, nižšia šľachta, či mešťania z Kentu. Povstanie malo zaujímavý politický program. Povstalci žiadali vyšetriť smrť vojvodu Humpreyho, navrátenie rozdaného majetku korune, zaplatenie kráľovských dlhov a podobne. Povstalci tiež vyjadrili podporu politike Richarda Plantageneta vojvodu z Yorku.


Výjav z povstania Jacka Cadeho

Povstalci sa utáborili na brehu Temže neďaleko Londýna. Tu sa s nimi stretol kráľ Henrich VI. Povstalci panovníka uistili o svojej vernosti a predložili mu svoje požiadavky. Potom sa začali rozchádzať, čo využil kráľ. Prestal sa hrať na chápavého vladára a rozkázal svojej stráži rozohnať skupiny povstalcov. To bola chyba, pretože mnohí povstalci boli veteráni z bojov vo Francúzsku. Kráľovi vojaci boli rýchle porazení a kráľ musel utiecť z Londýna. Cadeho vzbúrenci vtrhli do mesta a začali loviť členov dvora. Prvou obeťou sa stal Suffolkov človek, lord Say. Vzbúrenci ho vinili z korupcie a rôznych prehmatov. Dav lorda Saya a jeho príbuzných vyvliekol na ulicu a po krátkom súde boli popravení. V následných nepokojoch sa narobilo množstvo škôd, čo viedlo ku konfliktu Londýnčanov s povstalcami. Povstalci boli nakoniec z Londýna vyhnaní a Jack Cade bol zabitý.

Nepokoje sa však šírili aj naďalej. Vo Wiltshire dav zabil miestneho biskupa známeho Suffolkovho stúpenca. Hoci bola povstalcom udelená plošná milosť, situácia sa nezlepšila. V tomto období sa vrátil neschopný Somerset a nikto si vlastne nevšimol, že stratil celú Normandiu. Somerset bol okamžite zahrnutý úradmi a zaujal Suffolkovú pozíciu. Nepokoje sa šírili až do septembra, keď sa nečakane vrátil z Írska vojvoda z Yorku aj s armádou. To bol krok, ktorý smeroval k vojne, pretože každý vedel, že York sa pokúsi zviesť zápas zo Somersetom o kontrolu nad kráľovskou radou a kráľom.

Udalosti roka 1450 jasne demonštrovali neschopnosť panovníka Henricha VI. Chránil Suffolka a napriek tomu ho zabili, prišiel o niektorých svojich obľúbencov, nezvládol povstanie Jacka Cadeho, hlavné mesto bolo zničené pouličnými bojmi. Situácia v krajine sa stávala katastrofálnou. A teraz sa kráľ musel rozhodnúť čo s vojvodom z Yorku. Návrat Yorka bol logický. Vrátil sa iba mesiac po návrate svojho konkurenta Somerseta z Francúzska. York sa vyhol kráľovským vyslancom, ktorí ho prišli zatknúť a cestou na Londýn zberal ďalšie sily. York napísal kráľovi, že sa prišiel brániť pred osočením zo zrady. Po Yorkovom príchode bol Londýn jedným veľkým táborom, pretože aj Somerset zvolal svojich ľudí. Po celom meste vznikali ozbrojené strety.

Na čas York odišiel z Londýna na poradu so svojím stúpencom vojvodom z Norfolku. V novembri sa vrátil aj zo svojimi prívržencami do Londýna. York sa netajil úmyslom rekonštruovať vládu a zbaviť kráľ zhubného vplyvu skorumpovaných poradcov. Všetci Yorkovi stúpenci, ale aj ostatní šľachtici prišli na zasadnutie parlamentu ozbrojení aj so svojimi ľuďmi. Londýn bol plný vojakov a stačila iskra, aby sa začal skutočný konflikt. Somerset sa niekoľkokrát stretol s Yorkom, ale stretnutia sa skončili prudkou hádkou. Somerseta vždy podržal kráľ. Napriek zlyhaniu vo Francúzsku poveril kráľ Somerseta výnosným miestom veliteľa Calais. Yorka zase poslal zlikvidovať zvyšky vzbury Jacka Cadeho.

York vedel, že Somerseta kráľ dobrovoľné neprepustí, ale v tomto období ešte neuvažoval o vzbure. Odišiel na svoj hrad Ludlow a čakal na jar. Parlament sa zišiel v januári 1451. Znova sa začala diskusia o navrátení kráľovského majetku korune. Dolná snemovňa tiež zostavila zoznam mien šľachticov, ktorí mali byť vyhnaní od dvora. Na čele tohto zoznamu bol Edmund vojvoda zo Somersetu. Kráľ petíciu parlamentu prevzal, ale neurobil nič. Parlament bol rozpustený, potom, čo poslane Tomas Young navrhol menovanie Yorka dedičom koruny. Tomas Young skončil v Toweri.


Hrad Ludlow - obľúbené sídlo Richarda Plantageneta, vojvodu z Yorku.

Naďalej sa komplikovala situácia vo Francúzsku. V roku 1451 poslal francúzsky kráľ armádu pod vedením starého veterána Dunoisa do Aquitánie. Gaskonská šľachta sa k ním pripojila a anglické posádky boli z Aquitánie vyhnané. Keď padlo Bordeaux vyvolalo to v Anglicku šok. Záujem verejnosti sa však rýchlo vrátil k ďalšiemu kolu súboja York-Somerset. Spočiatku sa nového sporu hlavní súperi nezúčastnili.

Konflikt vznikol medzi Thomasom Courtenayom kniežaťom z Devonu a lordom Bonvillom. Príčinou sporu bola neschopnosť Henricha VI. a jeho úradníkov. Obom šľachticom udelil panovník úrad správcu vojvodstva Cornwall. Kráľovská rada prikázala obom konkurentom, aby nevykonávali úrad, kým sa situácia nevyšetrí. Obaja to ignorovali a v oblasti Cornwall a Devon sa začal otvorený konflikt. Bonville mal blízko k dvorskej strane, preto hľadal Devon podporu u Yorka. V roku 1450 zhromaždil Devon viac ako 3000 mužov a obľahol Bonvilla na Tautonskom hrade. Obe strany ignorovali všetky zmierovacie pokusy. Nakoniec sa v Tautone objavil aj York so svojou armádou a oboch donútil k dohode. York záležitosť ukončil, ale vláda práva a zákona bola už pošliapaná. Kráľ považoval tento spor za Yorkov pokus vyprovokovať Somerseta k rozhodujúcej bitke.

V roku 1452 York napísal kráľovi list v ktorom ho ubezpečil o svojej vernosti, ale dodal, že musí reagovať na ohováranie Somerseta a jeho spojencov. Kráľ Yorkovi neodpovedal a York vytiahol do boja. Bol rozhodnutý definitívne odstrániť Somerseta a jeho ľudí z vlády. York zhromaždil svojich priaznivcov. Kráľovská armáda vytiahla Yorkovi naproti. Obe armády stáli proti sebe, ale každý sa zdráhal začať nepriateľstvo.

Obe strany pristúpili k vyjednávaniu. Poprední šľachtici prehovárali Yorka, nech sa podrobí kráľovi. York súhlasil, ale svoj ústup podmienil uväznením Somerseta, dovtedy pokiaľ si parlament nevypočuje jeho žalobu na Somerseta. Yorkovi bolo dovolené predstúpiť pred kráľa a podať žalobu na Somerseta. Kráľ žalobu odmietol a medzitým York rozpustil vojsko. Pri ďalšej návšteve kráľa , ho zatkli a v katedrále sv. Pavla musel odprisahať vernosť a sľúbiť, že už nikdy nezvolá armádu voči panovníkovi. Po tomto potupnom obrade ho prepustili a on sa vrátil ponížený na svoj hrad Ludlow. York zase raz doplatil na svoju naivitu a čestnosť v boji s bezcharakterným protivníkom.

York mal šťastie, že v tomto momente sa jeho nepriatelia nevedeli rozhodnúť, čo s ním. Ak by sa im dostal do rúk v takej situácii o niekoľko rokov neskôr, poprave by neušiel. Zatiaľ im postačilo, že Yorka veľmi pokorili. Po tomto incidente sa zase pozornosť na chvíľu obrátila ku Francúzsku. Gaskoncom sa nepáčila vláda francúzskeho kráľa a s pomocou Angličanov sa dočasne zbavili francúzskej nadvlády. Viera v obrat, ale bola predčasná. Francúzskeho kráľa vývoj prekvapil a ešte len začínal dávať dokopy svoju vojnovú mašinériu. Dal prednosť poctivej príprave a v jari 1453 mienil vytiahnuť do boja.


Triumf francúzskej armády pri Castillone (1453) znamenal definitívnu porážku Anglicka v Storočnej vojne.

V jeseni 1492 sa Henrich VI. rozhodol precestovať niektoré oblasti Anglicka. Zúčastňoval sa súdov, riešil konflikty. Venoval sa tomu, čo mal riešiť už dávno. Prechádzal aj cez Ludlow, ale neubytoval sa u svojho bratranca vojvodu z Yorku, ale v miestnom kláštore. Bola to ďalšia z ťažkých urážok, ktorou kráľ počastoval svojho najmocnejšieho a stále verného veľmoža. Počas vianočných sviatkov kráľovná počala dieťa. Zlé jazyky tvrdili, že jeho otcom bol Somerset. Henrich VI. mal mať teda konečne dediča. Kráľ sa venoval bežným záležitostiam až do začiatku zasadnutia parlamentu v marci 1453.

Zdalo sa, že sa situácia upokojila, ale zdanie klamalo. Počas posledných rokov sa rozbila krehká rovnováha moci v krajine a spory medzi Yorkom a Somersetom sa rozšírili z dvora na verejnosť. Aj keď v spore zatiaľ zvíťazila dvorská strana, celá krajina sa zamýšľala nad hlúpymi rozhodnutiami panovníka a jeho radcov a jasne videla tragické dôsledky týchto rozhodnutí. V tejto fáze konfliktu nebola základnou príčinou sporu medzi Yorkom a Somersetom koruna, ale kontrola vlády v krajine. Somerset a jeho strana sa báli Yorkovho vplyvu a chystali sa na ďalší útok. Po dlhšom čase prichádzali z Francúzska lepšie správy, takže Somerset predpokladal, že je vhodný čas. Lenže potom prišla správa o strašnej porážke pri Castillone (1453) . Porážka vo Francúzsku vojnu ruží nespôsobila, ale stala sa katalyzátorom tohto konfliktu. Scéna pre vojnovú drámu bola pripravená.

Zdroje:
Neillands, R.: Války růží. Praha: Naše vojsko, 1992
http://en.wikipedia.org/wiki/Wars_of_the_Roses
http://www.wars-of-the-roses.com/

Seriál

  1. Vojna ruží I. - Korene vojny
  2. Vojna ruží II. - Vláda Henricha VI.
  3. Vojna ruží III. - Pád vojvodu zo Suffolku
  4. Vojna ruží IV. - Kráľovstvo chaosu
  5. Vojna ruží V. - Vojna začína
  6. Vojna ruží VI. - York na vzostupe
  7. Vojna ruží VII. - Krvavé roky
  8. Vojna ruží VIII. - Eduard IV. a Warwick
  9. Vojna ruží IX. - Warwickova vzbura
  10. Vojna ruží X. - Koniec Lancasterovcov
  11. Vojna ruží XI. - Koniec vojvodu z Clarence
  12. Vojna ruží XII. – Eduard a Richard
  13. Vojna ruží XIII. – Vláda Richarda III.
  14. Vojna ruží XIV. – Cesta k Bosworthu

Podobné články

Další články autora

Autor : Radoslav Turik 🕔12.03.2010 📕13.467

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře