Poľný maršal Hermann slobodný pán Kövess von Kövessháza

Autor : Radoslav Turik 🕔17.11.2009 📕11.187

Narodil sa v rodine dôstojníka rakúskej armády 30. marca 1854 v Temešvári. Rodina Kövess pochádzala pôvodne z oblasti Zala. Je to oblasť pri jazere Balaton v západnom Maďarsku. Jeho otec slúžil v Temešvári, preto prežil detstvo v tomto meste. Jeho matka bola príslušníčkou nemeckej menšiny v Sedmohradsku. Bol vychovávaný v prostredí loajálnej monarchistickej rodiny a predurčený na vojenskú kariéru.

V roku 1865 nastúpil do kadetskej školy v Hainburgu. Prešiel viacerými vojenskými vzdelávacími ústavmi a vojenské vzdelanie ukončil na Vojenskej technickej akadémii vo Viedni. Medzi jeho najlepších priateľov zo študentských čias patril budúci generáli Ernst von Leithner a Oskar Potiorek. Po skončení školy slúžil v hodnosti poručíka v 2. ženijnom pluku vo Viedni. Po čase absolvoval ďalšie vzdelávanie, potrebné k služobnému postupu. Po absolvovaní Vojnovej školy (Kriegsschulle) v rokoch 1876-1878 bol povýšený do hodnosti kapitána.

V roku 1882 získal prvé skúsenosti z bojového nasadenia. Podieľal sa so svojimi mužmi na potlačení vzbury v Dalmácii. Jeho činnosť si všimli nadriadení. Za úspešné akcie v okolí mesta Krivosje získal pochvalu od veliaceho generála a svoje prvé vyznamenania, bronzovú medailu za statočnosť (Signum laudis) a Rytierský kríž Rádu talianskej koruny.

V roku 1886 bol prevelený do Krakova. Tu mal vykonať skúšky, po ktorých by bol zaradený k dôstojníkom generálneho štábu. Tieto skúšky vykonal v roku 1888. Nádejný mladý dôstojník však svoju šancu premrhal a skúšky nespravil. Jeho kariéra sa tak trochu skomplikovala. Niektorí jeho úspešnejší kolegovia rýchlo napredovali v kariérnom postupe. Kövessa čakal obvyklý pomalý postup na jednotlivé stupne armádnej hierarchie.


Hermann slobodný pán Kövess von Kövessháza

Po neúspešných skúškach sa vrátil naspäť k pechote. Jeho oddanosť práci a precízne plnenie povinností, predsa len spôsobilo, že sa u nadriadených dobre zapísal. V roku 1890 bol povýšený na majora. V tomto období slúžil v 26. pešom pluku (Infanterieregiment Schreiber Nr.26, Györ). Po preložení k 72. pešiemu pluku (Infanterieregiment Freiherr von David Nr.72) umiestnenému v Bratislave dosiahol v roku 1894 hodnosť podplukovníka. Jeho dobrá povesť a schopnosti mu priniesli predčasné povýšenie do hodnosti plukovníka. To už ale slúžil v 52. pešom pluku (Infanterieregiment Erzherzog Friedrich Nr. 52).

Najlepšie výsledky dosiahol v službe pri 23. pešom pluku (Infanterieregiment Markgraf von Baden Nr.23), ktorý bol dislokovaný vo Viedni. Od roku 1898 tomuto pluku velil a urobil z neho jednu z najlepších jednotiek viedenskej posádky. Mnohokrát obdržal za výkony svojho pluku oficiálne pochvaly od samotného cisára.

Na prelome storočí bol plukovník Kövess známou figúrou vo viedenských vojenských kruhoch. Mal dobrú povesť ako vojak a patril medzi najmladších plukovníkov v armáde. Hoci bol protestant veľmi rýchle postupoval po jednotlivých služobných priečkach v armáde, ktorá preferovala katolícke náboženstvo.

V roku 1902 bol povýšený do prvej generálskej hodnosti. Hodnosť generálmajora získal vo funkcii veliteľa 15. pešej brigády (15.Infanteriebrigade). V tejto funkcii pôsobil štyri roky. V roku 1906 sa stal veliteľom 8. pešej divízie (8.Infanterietruppendivision) v Innsbrucku. Na tomto veliteľskom poste pol povýšený do hodnosti poľného podmaršala. Divízii velil do roku apríla 1910. V nasledujúcom roku prevzal velenie XII. armádneho zboru v meste Sibini (Hermannstadt, Nagyszeben, Sibiu, ROM). V novembri 1911 získal hodnosť generála pechoty a stal sa čestným plukovníkom v 95. pešom pluku (Infanterieregiment von Kövess Nr.95).

V roku 1912 jeho kariéru narušila aféra s náboženským podtextom, s ktorou dokopy nemal nič spoločné. Kövess bol vhodnou obeťou pre vyššie katolícke kruhy v monarchii. Podstatou aféry bol prestup asi 400 katolíkov v Sibini k protestantom po spore s vplyvným katolíckym kňazom. Hoci s udalosťami nemal generál veliaci v meste nič spoločné, bol obvinený, že do udalostí nezasiahol, ba že prestup k protestantom schvaľoval. Náboženskou nenávisťou podnietené sťažnosti sa dostali až k následníkovi trónu Františkovi Ferdinandovi. Na tejto afére sa priživili aj mnohí Kövessovi osobní nepriatelia z radov viedenských štábnych dôstojníkov. Využili kauzu na intrigovanie na najvyšších miestach. Všeobecne sa očakávalo, že generál bude predčasne prepustený do dôchodku. Na prekvapenie všetkých, cisár nezabudol na dojem, ktorý naňho Kövess zanechal v časoch viedenskej služby a ponechal ho v službe. Napriek tomu jeho kariéru by táto trápna záležitosť asi výrazne ovplyvnila, lenže...

V júli 1914 začína prvá svetová vojna. Po ultimáte Srbsku sa rakúsko-uhorská armáda pripravuje na vojnový konflikt. Do vojnovej vravy vstupuje generál Kövess vo svojej starej funkcii veliteľa XII. armádneho zboru. Vyrazil zo svojimi jednotkami na front v Haliči. Rakúsko-uhorská armáda doplatila na mnohé nedoriešené problémy súčasnej mobilizácie proti Srbsku a Rusku. Na bojovú aktivitu ruských armád, ktoré ohrozovali územie rakúskej Haliče odpovedalo rakúske velenie aktívnymi operáciami, napriek tomu, že nemala na bojisku toľko síl, koľko predpokladali mobilizačné plány. Zdržanie 2. armády na srbskom fronte malo vyriešiť vytvorenie armádnej skupiny Kövess, ktorá však ani zďaleka nemohlo stačiť. Jeho jednotky pôsobili aj na území dnešného Slovenska. Po prvých porážkach rakúsko-uhorskej armády sa XII. armádny zbor reorganizoval a dopĺňal svoje sily v oblasti Duklianskeho priesmyku.

Boje nekompletnej armádnej skupiny, ktorej jadrom bol práve XII. armádny zbor boli úporné. Kövessevi podriadené jednotky utrpeli ťažké straty. Je otázne, či bolo na vine jeho velenie alebo rozkazy najvyššieho velenia, ktoré musel v mnohých kritických chvíľach plniť. V máji 1915 bola jeho armádna skupina prebudovaná a doplnená. Pod jeho velením sa zúčastnila úspešných bojov pri Gorliciach a Tarnowe. V týchto bojoch postupupovala armádna skupina Kövess na pevnosť Ivangorod a zmocnila sa jej. Po týchto úspechoch je Kövess prevelený na srbský front.

Od septembra 1915 velil novej 3. rakúsko-uhorskej armáde. Na tomto bojisku dosiahol výrazné úspechy. V októbri jeho armáda dobyla Belehrad a prenasledovala porazeného nepriateľa. Výraznou mierou sa jeho jednotky podieľali na obsadení celého Srbska. Po týchto úspechoch mu bolo zverené velenie v ofenzíve proti Čiernej hore. Po úspešnom útoku na kľúčovú horu Lovčen v januári 1916 boli splnené základné podmienky na víťazstvo v Čiernej Hore. Z Čiernej Hory sa bojové operácie preniesli do Albánska. Aj v týchto bojoch 3. armáda pod Kövessovým vedením obstála. Jeho úspešné velenie ohodnotil hlavný štáb povýšením do hodnosti generálplukovníka.

V marci 1916 opäť mení so svojou armádou bojisko. Kövessova 3. armáda sa presunula na taliansky front. Spolu s 11. armádou generála Dankla vytvorili skupinu armád arcivojvoda Eugen. Bojiskom 3. armády malo byť Tyrolsko, odkiaľ mala Kövessova armáda zaútočiť na talianske pozície. Ofenzíva sa začala 16. mája 1916. Jednotky 3. armády spočiatku úspešne napredovali, napriek ťažkým podmienkam a tuhému odporu nepriateľa. Talianske zálohy dopravené na front sa snažili spomaliť postup Kövessových jednotiek na Assiago. V čase kulminácie bojov na tomto úseku prišla ťažká rana pre rakúsko-uhorskú armádu. Na východnom fronte začala prekvapivá Brusilovová ofenzíva. Všetky zálohy smerovali na východ. Boje v oblasti Tirolska boli zastavené.

Rozvrat rakúsko-uhorských jednotiek na začiatku ruskej ofenzívy prinútil rakúsko-uhorské velenie sformovať nové jednotky, ktoré by zaplátali diery vo frontovej línii. Bolo rozhodnuté o sformovaní novej 3. armády na východnom fronte. Jej veliteľom bol opäť Kövess, ktorý v priebehu roka už po tretíkrát menil bojisko. Novej úlohy sa ujal v meste Stanislavov (Iwano-Frankiwsk, UKR). Jeho armádu tvorili nové, pomerne slabo vycvičené jednotky. Kövess dostal ofenzívne úlohy, ale vojnová realita nebrala do úvahy želania viedenských stratégov. Na ofenzívu jeho neskúsená armáda nemala síl. Kövess bol nútený brániť sa ruskému tlaku. Podarilo samu v týchto bojoch obstáť.

V októbri roku 1916 bol opäť prevelený. Na žiadosť generála arcivojvodu Karola prevzal velenie 7. armády na južnom krídle východného frontu v oblasti Marmarošskej župy. V tvrdých obranných bojoch zabezpečil územie Uhorska pred vpádom ruských vojsk. Postupne sa sila ruskej armády vyčerpala a 7. armáda začala viesť útočné operácie. Kövessovi sa podarilo dosiahnuť aj niekoľko lokálnych úspechov.


Zľava: generál pechoty Trollmann, generál pechoty Szurmay, generálplukovník von Dankl, poľný maršal von Kövess, generál pechoty von Arz a generál pechoty Stoger-Steiner.

Úspešne obdobie vo funkcií veliteľa 7. armády bolo odmenené celým priehrštím vyznamenaní. V auguste 1917 navštívil cisár Karol mesto Černovice (Černivci, UKR). Počas tejto návštevy osobne povýšil Kövessa do hodnosti poľného maršala. Napriek lokálnym úspechom nebola vojenská situácia centrálnych mocností a obzvlášť rakúsko-uhorskej monarchie vôbec ružová. Kövess bol poverený ďalšou úlohou. V januári 1918 prevzal velenie nad armádnou skupinou Kövess s veliteľstvom v Kluži (Cluj, ROM). Táto provizórne zoskupenie bolo rozpustené v apríli 1918. Po Brest-litovskom mieri bojové operácie na východe skončili. Poľný maršal Kövess zostal bez velenia. Bol poslaný na dovolenku. Spolu s manželkou odcestovali do Viedne, kde bol opäť zahrnutý všemožnými poctami a vyznamenaniami. Maršal Kövess požíval veľkú úctu najmä u nemeckých dôstojníkov s ktorými spolupracoval. Najmä poľný maršal August von Mackensen, sa o ňom vyjadroval vždy pochvalne a považoval ho za najlepšieho rakúsko-uhorského generála z prvej svetovej vojny.

V septembri 1918 bol Hermann Kövess znova povolaný do služby. Mal prevziať velenie na armádnou skupinou na západnom Balkáne. Jeho základnou úlohou bolo chrániť rakúsko-uhorské hranice, po tom, čo Bulharsko požiadalo o prímerie. Prevzal úlohu, ale vojnová realita bola už zďaleka iná. V Belehrade pochopil, že jeho misia nemá zmysel a vrátil sa po Dunaji do Budapešti a neskôr do Viedne. Na tejto ceste ho zastihla správa o abdikácii cisára Karola. Zároveň ho cisár informoval, že ho jedným z posledných rozkazov menoval za hlavného veliteľa rakúsko-uhorskej armády.

Velenia sa ujal 11. novembra 1918, teda v deň ukončenia prvej svetovej vojny. Hlavný štáb sa premiestnil z Viedne do Badenu, malého mestečka asi 25 kilometrov vzdialeného od Viedne. Po neustálych konfliktoch s novou vládou bol 20. decembra 1918 odvolaný. Jeho odvolanie podpísal sociálnodemokratický kancelár Karl Renner. Okolo jeho vymenovania do funkcie sa veľa popísalo. Dokonca sa viedli debaty o tom, ktorý deň bol do funkcie vymenovaný. Pravdou je, že tento monarchii oddaný dôstojník bol vybratý, aby ťahal za predchádzajúce vedenie horúce gaštany z ohňa. Tesne pred porážkou radili cisárovi jeho poradcovia odovzdať velenie, aby neodvratná kapitulácia nebola spájaná s cisárom. Podobne si obetných baránkov hľadali aj Nemci. Za Nemecko nepodpísal kapituláciu ani cisár, ani nikto z najvýznamnejších generálov. Bola to pokrytecká hra, na ktorú musel niekto doplatiť.

V neskoršej dobe sa objavili tvrdenia, že Kövess prevzal velenie už 2. novembra 1918. Mal sa vytvoriť predstava, že nie cisár, ale maršal Kövess je zodpovedný za prímerie vo Villa Gusti pri Padove. Výsledkom prímeria bol aj chaos, ktorý vypukol v rakúsko-uhorskej armáde. Všetky tieto dôsledky , ktoré znamenali de facto rozklad rakúsko-uhorskej armády sa nesmeli dotknúť povesti cisára.

V povojnovej dobe sa starý dôstojník odmietol angažovať v ďalších politických udalostiach. Odmietol prevziať velenie vojenských jednotiek, ktoré sa v lete 1919 angažovali v zvrhnutí režimu Bélu Kuhna (Maďarská republika rád). Kövess odolal aj lákaniu regenta Horthyho, ktorý ho chcel menovať veliteľom maďarskej armády. Nepripojil sa ani k pokusom ex-cisára Karola, ktorý sa chcel ujať moci v Maďarsku, hoci ho k tomuto dobrodružstvu lákali niektorí bývalí dôstojníci rakúsko-uhorskej armády.

Všetky aktivity v rámci samostatného Maďarska mu boli cudzie. Možno preto, že mu nikdy neboli blízke maďarské sny o nezávislosti. Zvláštne je, že nikdy dobre neovládal maďarčinu. Cítil sa byť skôr uhorským Nemcom. Formovanie jeho osobnosti ovplyvnila komunita sedmohradských Sasov, z ktorej pochádzala jeho matka. Svoj život spojil s rakúsko-uhorskou monarchiou a po jej zániku nemal záujem zapájať sa do nasledujúceho politického vývoja.

Poľný maršal Hermann Kövesse von Kövessháza zomrel vo Viedni 20. septembra 1924 vo veku 70 rokov na mozgovú mŕtvicu. Po pohrebných ceremóniách vo Viedni bol prevezený do Budapešti, kde mu bol vystrojený štátny pohreb.

Hodnostný postup:
1.9. 1872 – poručík
1.5.1875 – nadporučík
1.11. 1878 – kapitán
1.5. 1890 – major
1.5.1894 – podplukovník
30.11. 1896 – plukovník
1.11.1902 – generálmajor
1.5.1907 – poľný podmaršal
1.11.1911 – generál pechoty
1.3 1916 – generálplukovník
5.8. 1917 – poľný maršal

Zdroje:
http://www.austro-hungarian-army.co.uk/biog/kovess.htm
http://www.bmlv.gv.at/truppendienst/ausgaben/artikel.php?id=806
http://en.wikipedia.org/wiki/Hermann_K%C3%B6vess_von_K%C3%B6vessh%C3%A1za
HORVÁTH, J.: Posledná vojna monarchie. Banská Bystrica, 2008.
Autor : Radoslav Turik 🕔17.11.2009 📕11.187

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře