PiusXII. a II.svetová vojna

Autor : Peter Frišo / akvinsky 🕔06.10.2002 📕8.052

Pápež a cirkev v Nemecku

Problém cirkvi v Nemecku bol už dlhšie vážny. Keď v marci 1939 nastúpil po Piovi XI., Eugenio Pacelli na pápežský stolec, v Nemecku už niekoľko rokov prebiehal boj medzi katolíckou cirkvou a nacionálne-socialistickým režimom.

Dva roky predtým v encyklike Mit Brennender Sorge z 19.marca 1937, pripravenej so súhlasom nemeckých biskupov, Svätá stolica čo najenergickejšie poukázala na nacistický režim. Ostro proti tejto ideológii vystúpila a odmietla ju. Prenasledovanie v cirkvi zosilnelo. V mestách Kolín, Trevír, Aix-la-Chapelle sa uskutočnili tvrdé domové prehliadky biskupov. Rosenbergove názory sa stávali novým katechizmom nemeckého národa, kresťanská náuka sa naopak stala terčom útokov po celej ríši. Podľa nariadenia z 29.decembra 1937  sa zatvorilo 82 katolíckych škôl, ktoré mali cez 15 000 žiakov, zároveň sa viedol tzv. „osvetový“ boj proti vyučovaniu náboženstva (je len dobré pripomenúť si, že toto nie jediná podobnosť s komunistickým režimom, ktorý v mnohom postupoval rovnako ako nacisti).

V Rakúsku sa proti katolíkom začali perzekúcie hneď po jeho obsadení. Zatvárali sa tu katolícke školy, kláštory, rehoľníci sa vyháňali zo škôl a z nemocníc. Vo Viedni dokonca napadli kardinála arcibiskupa a spustošili mu rezidenciu.

Pius XII. výborne poznal Nemecko z čias, keď tu pôsobil, mal na toto obdobie mnohé spomienky a veľmi si cenil nemecký ľud.

Na druhý deň po svojom zvolení sa stretol s nemeckými kardinálmi: Bertramom z Vroclavu, Falhauberom z Mníchova, Schulte s Kolína a s Innitzerom z Viedne. Nový pápež sa rozhodol, že s nimi posúdi situáciu cirkvi v Nemecku a pousiluje sa nájsť prostriedky ako túto situáciu zlepšiť. Rozhovory trvali 4 dni. Pápež stanovil hlavné línie politiky Svätej stolice voči Nemecku  Zhodli sa, že treba zlepšiť vzťahy s Nemeckom, zároveň však aj na tom, aké je ťažké a neisté obdobie. 

Pápež dokonca povedal: „Chceme vidieť a presvedčiť sa. (či si Nemecko želá vojnový konflikt, ale zároveň, či si Nemecko želá boj proti cirkvi) Ak chcú boj, My sa ho nebojíme. Chceme sa však presvedčiť, či neexistuje možnosť dosiahnuť mier. Nemôžeme obetovať princípy. Keď vyčerpáme Naše možnosti  a oni budú chcieť vojnu, budeme sa brániť. Ale svet musí vedieť, že sme urobili všetko pre mier s Nemeckom.

Pius XII. sa chcel špeciálne venovať nemeckému problému a preto poprosil 4 kardinálov a prostredníctvom nich celý biskupský zbor, aby mu písali priamo ako v minulosti. Vo vojne, ktorá čoskoro prišla boli vzťahy a kontakty s nemeckými biskupmi veľmi zriedkavé a s nemeckými katolíkmi sa skoro úplne prerušili. Nunciatúra v Berlíne mala však bezpečnú cestu na korešpondenciu s Rímom  a tak aspoň takto mali nemeckí biskupi možnosť písať priamo pápežovi a túto možnosť aj využívali a tak mal Pius XII. dobré informácie.

13.júla odovzdal kardinál Maglione veľvyslancovi Bergenovi  podrobný aide-memoire do veľkej miery upravený Piom XII., ktorý obsahoval informácie o prenasledovaní katolíkov v Nemecku. O niečo neskôr opatrenia nacistov proti katolíkom vymenoval vo Fulde predseda biskupskej konferencie.

Návšteva Ribbentropa vzbudila určité nádeje, že Nemecko prestane prenasledovať katolíkov, boj proti cirkvi však pokračoval naďalej. Mnohí v Nemecku podľahli propagande a spravili cirkev vinnou, že neprichádza k zmieru (o ktorý však nacistom vôbec nešlo). Pápež mal proti nechutnej propagande plnej klamstiev, ktorá sa rozhorela v Nemecku jedinú možnosť a to zasahovať prostredníctvom biskupov a kňazov. Svoj prvý list biskupskej konferencii 20.júla 1939 začal výzvou, aby bojovali v úplnej zhode myšlienok a činov. V biskupskom zbore boli totiž na niektoré otázky nejednoznačné názory, napríklad kardinál Bertram gratuloval v apríli 1940 fuhrerovi k narodeninám. Berlínsky biskup považoval túto gratuláciu za zbytočný ústupok. V máji 1940 napísal Piovi 3 listy, v ktorých ho informoval o incidente a požiadal o uvoľnenie z funkcie. Pius XII. však berlínskeho biskupa von Preysinga ponechal, prijal jeho názory a podľa nich hodnotil situáciu v Nemecku. Pápež úplne súhlasil s jeho názormi. Ani jeden z biskupov totiž neinformoval Pia tak podrobne o situácii ako to robil Preysing.

Situácia sa však postupne začala zhoršovať. 22.júna 1941 Nemci napadli Sovietsky zväz a hoci sa sovietsky postoj ku katolicizmu nezmenil (a rovnako sa nezmenilo nič na odsúdení komunizmu cirkvou), predsa Pius XII. nevzťahoval odsúdenie komunizmu na sovietskych občanov a jeho snaha o spravodlivý mier sa po napadnutí Sovietskeho zväzu naopak ešte zintenzívnila. Na druhej strane sa vyjadril proti represáliám na nemeckom ľude, v prípade, že by Nemecko prehralo vojnu.

Pápež stál často medzi dvoma mlynskými kameňmi a protirečivými požiadavkami, taktiež nemohol často vyjadriť sa dosť ostro proti nacizmu a proti vojnovým zločinom, aby tým národom v zajatí ešte nepriťažil, ako napísal: „Tam kde sa pápežovi žiada hlasno a silno kričať, musí žiaľ, vyčkávať  a mlčať a tam, kde sa mu žiada konať, musí byť trpezlivý a konať.

Napriek tomu Pius XII. považoval za neodkladné pravidelne a dôrazne vystríhať veriacich, aby nepodľahli slepej nenávisti a násiliu, ktoré sa predkladali ako služba vlasti. Obával sa, že úskočné idey sa budú šíriť medzi katolíkmi, najmä medzi mládežou a prostredníctvom biskupov sa snažil chrániť pred týmto nebezpečenstvom.

Blahoželal arcibiskupom, že v pastierskom liste neprihliadali „len na kresťanské a katolícke hodnoty, ale aj na najvyššie morálne princípy ľudskej existencie a ľudskej dôstojnosti.

V tom čase písala oficiálne nemecká tlač, ktorá pred časom búrlivo vystupovala proti kardinálovi Pacellimu, o pápežovi Piovi XII. ako o nepriateľovi Nemecka. Každý jeho príhovor mohol spustiť vlnu represálií, navyše skreslený masívnou nacistickou propagandou mohol odcudziť od verných katolíkov.

Preto 6.augusta 1940 v liste biskupskej konferencii vo Fulde potvrdil svoju nestrannosť, avšak nie ľahostajnosť. Vysvetlil, že pokiaľ išlo o tri telegramy 10.mája nemohol mlčať pred nespravodlivosťou, ale zároveň neobvinil nemecký ľud.

Pápež sa veľmi obával, že by jeho prejav mohol byť zámienkou na represálie a uvedomoval si ťažkosti boja proti nacistickej ideológii. Robil všetko, aby jeho slová nepriťažili nemckým katolíkom.

Boli však prípady, kedy sa pápež nemohol len tak prizerať, napríklad keď v roku 1940 odsúdil  eutanáziu mentálne chorých v Nemecku, nehovoriac už o tom, čo všetko sa ešte za tým v Nemecku skrývalo. 

Pápež sa radoval z vystúpení munsterského biskupa Galena, ktorý pomenovával veci v súvislosti s touto eutanáziou pravým menom, najmä keď gestapo v roku 1941 vyhnalo jezuitov a nepoškvrnené sestry s Munsteru, odviezlo odtiaľ 800 mentálne chorých a rodinám ich vrátilo v urnách!

Autor : Peter Frišo / akvinsky 🕔06.10.2002 📕8.052

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře