Gaius Iulius Caesar

Autor : Peter Frišo / akvinsky 🕔05.10.2002 📕10.664

Po návrate s Británie čakala Caesara zatiaľ najťažšia zo všetkých skúšok, ktoré prežil v Galii. Na konci ťaženia roku 54 p. nl. sa začalo veľké galské povstanie. V Galii bol predchádzajúci rok veľmi neúrodný a Rimania mali problémy s potravinami, preto museli opustiť niektoré postavenia v Galii. V oblasti Eburónov mali Rimania novo postavených 15 kohort, čo je asi pol légie pod vedením Tituria Sabina a Aurunculeia Cottu. Tam prišlo k prvému výbuchu povstania. Prvý útok Rimania ľahko odrazili. Rimania sa však na následnom rokovaní dozvedeli, že sa proti nim spojili všetky galské kmene, ktorým navyše prisľúbili pomoc Germáni. Galovia nakoniec vylákali Rimanov z tábora a pobili ich. Potom Galovia napadli Quintia Cicera ( ktorý bol bratom Marca Tullia ). Boj rozhodli 2 Rimania, ktorí mali súboj a predháňali sa, kto pobije viac Galov, nakoniec so sebou strhli celé vojsko a tak sa nielen ubránili zdrvujúcej prevahe Galov, ale ich aj zahnali a podarilo sa im informovať Caesara. Caesarove posily pomohli Cicerovým a Galov porazili. Medzitým prišli správy o bojoch a o povstaní i k Labienovi, ktorý bol tiež v ťažkej situácii. Toho Galovia napadli s obrovskou presilou, no nepodarilo sa im dostať cez opevnenia a keď sa neusporiadane vracali späť Labienus ich napadol a veľkú časť ich vojska dorúbal. Na chvíľu zavládol v Galii pokoj, ktorý Caesar využil a doplnil svoje vojsko na 10 légií. Preventívne Caesar napadol Nerviov a tvrdo ich strestal. Začiatkom jari roku 53 p. nl. zvolal ako obvykle všegalský zjazd, pričom kmene, ktoré sa nezúčastnili sa ihneď vypravil potrestať. Spolu s Labienom tvrdo strestali Treverov, Mepianov, Eburónov, Senónov i Carnutov. To čo malo prísť však bolo horšie.

Ťaženie roku 52 bolo nesporne najťažšie, najzložitejšie a najrozhodujúcejšie. Veľký ohlas nabralo povstanie, keď sa k nemu pridal najbohatší galský kmeň – Avernovia. Spomedzi tohto kmeňa vyšiel Caesarov protivník – galský vodca Vercingetorix. Ten sa stal vodcom všetkých Galov a veľmi rozhodne prešiel do útoku. Caesar však nezaostával a pustil sa do protiofenzívy. Najprv dobyl mesto Cenabum, ktoré patrilo medzi centrá povstania. Potom prekročil Loiru a vydal sa do oblasti Biturgiov. Pri meste Noviodunum sa prvý krát stretli Caesarova a Vercingetorigove vojská. V tomto boji porazila Caesarova jazda doplnená germánmi galskú jazdu. Galovia sa rozhodli, že zmenia taktiku a nebudú sa púšťať do frontálnych bitiek. Rimania zatiaľ dobyli Avarico. V ďalších ťaženiach Caesar rozdelil vojsko na 4 časti, ktoré bojovali proti jednotlivým kmeňom. Caesar potom utrpel prvú porážku, keď sa mu nepodarilo dobyť Georgoviu. Na to zareagovali galské kmene, ktoré doteraz boli spojencami s Rimanmi tak, že sa začali pridávať k Vercingetorixovi. Caesar bol teraz vážne ohrozený, ale nerozhodol sa pre ústup. Rozhodol sa spojiť s Labienovými armádami. Labienus dostal od Caesara príkaz prekročiť Loiru a tiahnuť do oblasti Senónov. Po prechode rieky Labienus porazil Galov, ktorí ho čakali na druhej strane rieky a ponáhľal sa na stretnutie s Caesarom. Keď sa tieto armády opäť zjednotili Caesar sa rozhodol tiahnuť na pomoc Provincii. Caesar dostal navyše významnú posilu, keď mu Germáni poslali nielen jazdu, ale aj pechotu. Práve germánska jazda rozhodla bitku s hlavným Vercingetorigovým vojskom, ktorá sa odohrala po ich príchode.

Potom sa začalo posledné dejstvo ťaženia roku 52 p. nl. Vercingetorix odviedol svoje vojská k Alesii. Rimania sa pustili do stavby 17 km opevnenia okolo mesta. Pri stavbe opevnenia sa rozpútala nová jazdecká bitka a opäť ju rozhodli germánsky jazdci. Vercingetorix potom poslal jazdu do galských občín, aby doviedli posily. Keď Rimania postavili opevnenie okolo mesta pustili sa do stavby druhého opevnenia proti prichádzajúcemu galskému vojsku, ktoré meralo 20 km. Obliehanie trvalo vyše mesiaca a v Alesii vypukol hlad. Čoskoro však prišli galské vojská, ktoré naverbovala jazda a rímske opevnenia boli 2 krát napadnuté. Rimania však oba útoky odrazila. V tretej bitke Rimania definitívne naklonili víťazstvo na svoju stranu, keď sa do bitky opäť zapojil sám Caesar a vojaci, keď spoznali jeho purpurový plášť bojovali tak húževnato, že zahnali Galov na útek, pri ktorom mnohých pobili. Bolo rozhodnuté.

Na druhý deň Vercingetorix kapituloval a sám sa vydal Caesarovi. Caesar potom už len potláčal jednotlivé ohniská povstania a trestal neposlušné galské dediny. Po tvrdých trestoch sa Caesar pustil do diplomatických návštev a odmenil všetkých, ktorí mu pri povstaní pomohli.

V roku 50 p.nl. sa už v Galii nič vážnejšie neudialo a krajina bola pacifikovaná. Caesar položil základy novej organizácie Zaalpskej Galii skonsolidoval jej vzťahy k Rímu. Pri tom galské kmene, ktoré ostali spojencami Rimanov dostali privilegované postavenie. Caesarove usporiadanie Galie sa neskôr ukázalo ako stabilné a realistické. Caesar mohol byť z výsledkami nadmieru spokojný, získal si obrovský majetok, dobyl 800 miest, podrobil si 300 kmeňov, napokon jeho popularita v Ríme dosiahla absolútny vrchol. 9 rokov vojen mu vynieslo obrovské skúsenosti. Natrvalo mu ostala reputácia vynikajúceho vojvodcu. Ako vojvodca vedel predovšetkým rýchlo konať a so všetkých vtedajších veliteľov sa mu nikto nevyrovnal v manévrovaní. Caesara milovalo jeho vojsko. Za pochodu sa pohyboval vždy v čele vojska, obyčajne peši, niekedy na koni, s nepokrytou hlavou v horúčave i v daždi. Spájal v sebe opatrnosť so šialenou odvahou ( napríklad niekedy sám chodil na prieskum v galskom preoblečení, riskujúc život ). Ako vojvodca prekonal tiež všetkých svojich predchodcov v ešte jednej veci – v umení zaobchádzať s vojakmi, nájsť s nimi spoločnú reč. Neraz dokázal správne načasovanou a oduševnenou rečou dosiahnuť zvrat v nálade vojakov, prípadne ich prinútiť k nadľudskému výkonu. Osobne poznal všetkých centuriónov, ba starších vojakov, v ťažkých chvíľach boja oslovoval menom. Na svojich vojakoch si vážil nie spôsoby, pôvod či bohatstvo, ale jedine odvahu. Bol prísny a zároveň zhovievavý. Vyžadoval bezpodmienečnú poslušnosť, no často prehliadal prečiny vojakov pri odpočinku, alebo po úspešných bitkách. Hrdinské činy odmeňoval drahými predmetmi. Neskôr sa Caesarovi jeho správanie k vojakom vrátilo a to hlavne v občianskej vojne ku ktorej sa schyľovalo.

 

V roku 52 p.nl. sa Pompeius stal konzulom sine collega a v Ríme sa začali politické procesy, pri ktorých dokonca používal Pompeius svojho vojska. Vo vzťahu k Caesarovi však zatiaľ vystupoval lojálne, dokonca mu poslal do Galie na pomoc 2 légie. Neskôr, keď sa nastolila otázka, či povoliť Caesarovi kandidatúru v konzulských voľbách za jeho neprítomnosti v Ríme, Pompeius prostredníctvom Ciceróna ovplyvnil jedného tribúna ľudu, ktorý chcel proti Caesarovej kandidatúre bojovať. Pompeius však začal pomaly brojiť i proti Caesarovi, keď vystúpil z 2 zákonmi, ktoré boli jasne namierené proti Caesarovi. V roku 51 boli zvolení noví konzuli, no moc si prakticky nechal Pompeius. V tomto čase sa začal Caesarov boj proti senátu. Rozloženie politických síl bolo takéto : na Caesarovej strane bola veľká masa rímskeho obyvateľstva, ktorá s nim nesporne sympatizovala, ale bola neorganizovaná, ďalej početná, veľmi rôznorodá, ale vlastne ešte menej organizovaná klientela a nakoniec ojedinelí, viac či menej vplyvní rímsky politici, niektorí aj zo senátnych kruhov. Na strane súperov bola najaktívnejšia Catónova skupina, senátori a Pompeius. Senátori sa pravda raz pridávali k jednej raz k druhej strane, aby si čo najlepšie upevnili svoje postavenie.

Otázka okolo ktorej sa rozpútal boj boli Caesarove právomoci. Išlo o termín vypršania Caesarovho prokonzulátu a o možnosť kandidovať v konzulských voľbách. Caesar vedel, že mu ide nielen o postavenie, ale aj o osobnú bezpečnosť, preto začal so svojich bohatých zdrojov financovať senátorov. Rímskemu obyvateľstvu sa zas pripomínal častými hrami. Napriek tomu konzuli ani senátori väčšinou neboli Caesarovi naklonení a nechceli mu predĺžiť termín jeho splnomocnení. Na rok 5O p.nl. boli navyše za konzulov zvolení Caesarovi otvorení nepriatelia. Caesar si však kúpil tribúna ľudu, ktorý mu dovtedy robil problémy svojimi útokmi na jeho osobu a úplatkom neodolal ani jeden z konzulov. Tribún ľudu Curio bol však dosť múdry a Caesara otvorene aspoň z počiatku nepodporoval, čím oklamal Caesarových protivníkov. Curio vždy keď niekto napádal Caesara jednoducho ukázal, že Pompeius robí to isté, čím si vyslúžil mienku, že je nestranným sudcom medzi Pompeiom a Caesarom.

V apríli roku 50 sa v senáte opäť otvorili Caesarove právomoci. Curio sa pri návrhu aby sa Caesar vzdal miestodržiteľstva a rozpustil vojsko, tváril nestranne, ale navrhol aby to isté urobil aj Pompeius. Toto stanovisko mu vydobylo v očiach verejnosti obraz ešte nestrannejšieho bojovníka za štátne záujmy. Keďže senát súhlasil aby Pompeius musel spraviť to isté ako Caesar, tak nakoniec žiadne záväzné uznesenie neprijali.

V roku 49 p.nl. sa opäť konali konzulské voľby a Caesarovi kandidáti opäť prepadli. Situácia sa vyostrovala a Cato si vymyslel, že Caesar prekročil Alpy a tiahne na Rím, načo sa vyhlásilo verbovanie do armády proti Caesarovi. Caesar bol ešte stále ochotný vykonávať ústupky, ale Pompeius mysliac si, že prevaha je jasne na jeho strane na nič také nepristúpil. Podobne senát sa k Caesarovým spravodlivým návrhom vyslovil odmietavo. Caesar potom začal tiež zhromažďovať vojsko. Po jeho rečiach sa vojaci priam hneď nerozbehli bojovať do Ríma.

Občianska vojna sa začala prechodom cez rieku Rubicon. Pred prechodom Caesar opäť prehovoril k vojakom. Povedal : „ Ešte nie je neskoro na návrat, ale stačí prejsť tento mostík a rozhodovať budú zbrane.“ A potom : „ Ak sa zdržím prechodu, priatelia moji, bude to začiatok príkorí pre mňa, ak prejdem začne sa pohroma pre všetkých ľudí.

Na záver prešiel cez Rubicon a povedal : „ Kocky sú hodené “ – podľa Plutarcha dokonca po grécky.

Keď sa teda Caesar presvedčil o neochote svojich nepriateľov na urovnanie presedlal na iný postup – viedol svoje vojská na Rím.

Autor : Peter Frišo / akvinsky 🕔05.10.2002 📕10.664

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře