Křižácké výpravy

Autor : Peter Frišo / akvinsky 🕔18.06.2002 📕37.320

Podobné články

Další články autora

Úvod

Motto: „Nebojte sa tých; čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu.[1]

Hoci križiacke výpravy nie sú vôbec mojou doménou a nikdy som o tento fenomén neprejavoval zvláštny záujem, prinútilo ma uverejnenie práce Najlepší z rytierov (v ktorom som napísal úvod a dodatky týkajúce sa sv.Františka z Assisi a sv.Ľudovíta IX.) k napísaniu článku o dôvode križiackych výprav a rozhodol som sa veľmi stručne tieto výpravy opísať. Ide o otázku, či to boli výpravy zamerané na ochranu viery (a nielen viery, išlo o výpravy zamerané na obranu západného sveta, na obranu hodnôt, ktoré vyznávala západná civilizácia, o výpravy, ktoré mali chrániť Kristov hrob, pútnikov, ale aj obyvateľstvo, ktoré trpelo expanzívnou politikou islamu), na druhej strane sa ozývajú hlasy, ktoré toto všetko spochybňujú a vidia v križiackych výpravách len ekonomické záujmy, či už bohatej šľachty, alebo chudobného ľudu (to bola presne doktrína o križiackych výpravách marxistickej historiografie, ale má mnoho vyznavačov aj dnes). Samozrejme tieto záujmy tu v každom prípade boli, ale neboli tým najdôležitejším.

Išlo predovšetkým o risk – križiaci dali v risk to najdôležitejšie, čo mali – svoj život, boli ochotní ho položiť a to nielen pre to, aby získali bohatstvo, ale mnohí z čistej viery. Práve tomu sa venuje tento článok, ktorý je napísaný skôr populárnym ako vedeckým štýlom.

O Križiackych výpravách

Mnoho ľudí dnes rozpráva o akýchsi „chybách katolíckej cirkvi“ a myslí tým také veci ako boli križiacke výpravy, alebo inkvizícia. Nehľadiac na to, že obe tieto historické udalosti sú oplatené mnohými legendami, ktoré laický ľud prijal za „historické pravdy“ i keby prišlo k chybám nejde o chyby cirkvi, ale o chyby jednotlivcov.

Témou tohto príspevku sú križiacke výpravy. Nezmysly o ktorých počúvam v súvislosti s touto témou veľmi často a taktiež možnosť vyjadriť sa na tejto internetovej stránke ma prinútili stratiť o tejto téme slovíčko (hoci sa téme križiackych výprav až tak nevenujem, v podstate ma zaujímajú len ako súčasť cirkevnej histórie a to predovšetkým aký mali súvis s rehoľnými dejinami). Chcem však rozhodne vyjadriť svoj názor na túto problematiku.

Písal sa rok 622 a istý Mohamed ušiel z Mekky do Mediny. Tento rok je prvým rokom moslimského letopočtu a je známy aj ako tzv. hidžra. Mohamed tvrdil, že sa mu v jaskyni zjavil archanjel Gabriel a priniesol mu odkaz od Boha hlásať nové náboženstvo. Islam má však proti kresťanstvu jednu silnú nevýhodu – zjavný utilitarizmus, kým Kristus nemohol čakať za svoje učenie nič len kríž, Mohamed vďaka svojmu učeniu získal politickú silu, vojsko a založil náboženstvo, ktoré vzniklo pre podporu jeho politických plánov. Avšak až jeho nástupcovia urobili z tohto náboženstva náboženstvo expanzie a vojny. Mohamed nebol mŕtvy ani 50 rokov a Arabi po prvý krát (674) zaútočili na Byzantskú ríšu. Do pohybu sa dal veľkým kolos, ktorý mal vyvrátiť rímsku civilizáciu. Na konci 7.storočia ovládli Arabi severnú Afriku a dostali sa do Európy. Takáto expanzia sa však nutne musela zastaviť i preto, že “kresťanská“ Európa neprijímala arabskú ideológiu. Za medzník sa považuje 2. október 732 kedy majordóm Karol Martel porazil Arabov pri Tours a Poitiers. Všimnite si nástup Arabskej expanzie – už v 8. storočí prenikla hlboko do Európy a ešte veľa vody pretieklo, kým prišlo ku križiackym výpravám. Ostáva rečnícka otázka: Zachoval sa Martel nekresťansky keď hájil Frankov pred náporom expanzívnych Arabov ? Ak odpovedáte áno, tak vás musím upozorniť, že to by sme tu už možno neboli. Paul Johnson a s ním mnoho iných ateistov sa čuduje „ dôrazu na násilie[2] v kresťanstve. S radosťou odpovedám, že keby sa kresťania správali tak, že by „nastavili druhé líce[3] (samotní by sa stali mučeníkmi a putovali rovno do neba neobťažení žiadnym hriechom), tak dnes by tu už možno neboli kresťania, ale iste by tu neboli tí ateisti, čo to vravia a Európa by bola posiata mešitami. Aj to si musí uvedomiť ten, čo odsudzuje počínanie kresťanskej Európy, či podpory cirkvi križiackym výpravám.

Západná časť bývalej Rímskej ríše sa teda uchránila pred nebezpečenstvom moslimskej expanzie, Východná časť, teda Byzantská ríša už na tom tak dobre nebola. Prišiel rok 1071. Turecké útoky a dobíjanie miest boli v plnom prúde. Na byzantskom tróne sedel od roku 1068 Romanos IV. Diogenes, ktorý chcel obnoviť silnú byzantskú armádu.[4] Romanos Diogenes musel konať (tu už opusťme nezmyslenú tézu, že kresťan sa nemôže brániť, aj kresťanský panovník má zodpovednosť za svoj ľud, bez ohľadu, či v tom bude Paul Johson a jemu podobní vidieť dôraz na násilie). Vytiahol proti Turkom Alpa Arslana (mal 30 000 mužov) so svojou 100 000-ou armádou. „Už stret prieskumných skupín sa však skončil porážkou byzantskej armády. I v najbližších roztržkách ťahali Gréci za kratší koniec, čo spôsobilo značný pokles morálky a časté dezercie.[5] Prišlo k boju pri Mantzikerte: „ Byzantská armáda sa rozostavila do 2 línií. Romanos dal povel a ťažká jazda vyrazila na Turecký stred, proti pohyblivým Turkom však nedokázali úspešne zasiahnuť. Cisárov manéver mnohí pochopili ako porážku a dali sa na útek. Následne boli Gréci porazení, pretože cisára zradil Andronicos Ducas, ktorý po návrate z tureckého väzenia zabil.[6]

Tak sa otvoril priestor Turkom, ktorí dobyli v nasledujúcich rokoch celú Malú Áziu. Okrem toho „Turci roku 1071 obsadili Jeruzalem a sťažovali pútnikom návštevu svätých miest.[7]Pôvodné kresťanské obyvateľstvo trpelo tlakom a zlým zaobchádzaním, pútnici riskovali život.[8] Z púte do svätej zeme roku 1064, ktorú viedol mohučský arcibiskup sa z približne 7000 ľudí vrátilo naspäť len 2000.[9]Niekomu sa teda môže zdať, že ich tam mali nechať pozabíjať, pápež však mal zodpovednosť aj za týchto ľudí. Johson sa opäť oháňa pacifizmom (už len použitie tohto slova v stredoveku spochybňuje samotného autora), ale neviem, či si sám vie predstaviť ako by malo prijatie pacifizmu kresťanmi vyzerať, mali sa naďalej nechať vraždiť ? Získali by síce mučenícku korunu, ale zároveň by sa zbavili akejkoľvek zodpovednosti za budúcnosť (kým križiak išiel na trh taktiež so svojou kožou, vedel, že môže zomrieť, nešiel jednoducho vraždiť, ale brániť svoju vieru a svojich bratov, ktorí boli napadnutí). A Johson hovorí o expanzii v Španielsku (tak by ma len zaujímalo, čo na to španielska historiografia, asi ani nebude reagovať na tvrdenie, ktoré z toho vyplýva a síce, že Španielsko sa malo nechať moslimom). Tu by som ešte chcel poznamenať, že kresťan možno nemá bojovať, ak je napadnutý on, ale neospravedlniteľná nehanebnosť ak sa kresťan prizerá ak je napadnutý niekto iný, alebo ak chcete nemôže bojovať za seba a svoj život, ale je jeho povinnosťou bojovať pri ochrane slabších.

Na synode v Piacenze poslovia byzantského cisára žiadali pápeža, aby povolil najímať žoldnierov proti Turkom.[10] Na byzantský element sa často zabúda, hoci je pravdou, že Byzantínci často prijímali skôr moslimov ako západných kresťanov, to však až tak neplatilo pre toto prvé obdobie. Za najdôležitejší medzník pri vzniku križiackych výprav sa pokladá november 1095, kedy pápež Urban II. vystúpil v Clermonte. Pápež cítil svoju zodpovednosť za kresťanov zabíjaných vo svätej zemi a už nehodlal ďalej ustupovať, vieru bolo treba brániť. Militantným moslimom sa nedalo viac ustupovať a ľud stál za pápežom, ktorý na konci clermontskej synody vyhlásil „svätú vojnu“ proti moslimom. Pápež povedal: „Hrdinovia, bojovníci, potomci nepremožených víťazov, vydajte sa na cestu k Božiemu hrobu a vytrhnite Svätú zem z rúk skazeného národa. Vedzte, že všetci, ktorí sa vydáte na túto svätú cestu, nie z pozemských pohnútok, ale jedine pre spásu duše a pre oslobodenie Cirkvi, dostanú úplné odpustenie pokánia, keď sa úprimne a dokonale vyspovedali zo svojich hriechov. Kto sa chce týmto spôsobom obetovať Bohu, musí nosiť na svojich prsiach znamenie kríža.[11]

K výprave sa nepridal žiaden z kráľov (možno v tom vidieť dôsledok bojov o investitúru). „Napokon sa na cestu vypravilo približne 330 000[12] bojovníkov, do svätej zeme ich však dorazilo iba asi 40 000. na ich čele stáli muži zvučných mien. Predovšetkým jeden z najbohatších a najvplyvnejších mužov Francúzska, gróf Rajmund IV. z Toulouse, knieža Dolného Lotrínska Gottfried z Bouillonu spolu so svojim bratom Balduinom z Boulogne, knieža Norbert z Normandie a jeho švagor gróf Štefan z Blois, flámsky gróf Robert II., normandské knieža Bohemund z Tarentu a mnoho ďalších významných šľachticov.[13] Nie je žiadnym tajomstvom, že mnohí tam išli z omnoho pragmatickejších dôvodov ako brániť vieru, ale bolo tam plno zanietených mužov, na ktorých sa vzťahovali pápežove slová. Najviac boli nadchnutí chudobní a mnohí poukazujú, že sa vybrali do svätej zeme po majetok. Aj taká mohla byť pravda avšak to by nevysvetľovalo, prečo sa do výpravy zapojilo toľko ľudí po vypočutí si zapálených kázní Petra Pustovníka z Amiensu, muža v hrubom habite, ktorý putoval po severnom Francúzsku. Výprava chudobných sa pohla vpred už v apríli 1096, hoci pápežov oficiálny termín bol až 15.máj 1096. Katastrofou pre nich bol už pochod cez ostatné kresťanské krajiny, oni sami však často zradili kríž (to sa však pri takej mase vojska stane vždy a vôbec nezáleží na náboženstve, taký je jednoducho človek), ktorý mali na sebe našití, výprava bola teda ozajstnou skúškou viery a kto išiel predovšetkým zakúsiť mučeníctvo mal šancu a mohol dostať väčšie dary ako keby mu mal patriť celý Jeruzalem. „Hneď pri prvom stretnutí s armádou seldžukov boli porazení. Z 20 000 bojovníkov prežilo len okolo 3000.[14]

Rytierska armáda však bola iného razenia. Vojsko dobylo Niceu (Nikaj) a odovzdalo ju byzantskému panovníkovi. „ V júli 1097 porazili turecké vojsko v Dorylaione, v júni 1098 obsadili Antiochiu.[15] Vytúžený Jeruzalem uzreli križiaci 7.júna 1099. Podľa vízie križiaka Petra Desideria bol pád mesta možný, ak bojovníci budú držať pôst a prejdú okolo mesta v slávnostnej procesii. Útok začali 14. júna. Druhý deň sa im podarilo preraziť opevnenie a vniknúť do mesta.[16] Tu sa za ťažký boj a podmienky ich života kruto pomstili nielen na moslimoch, ale aj na židoch, čo bolo ďalšou z chýb križiackeho ťaženia.

Výsledkom prvej križiackej výpravy bol vznik Jeruzalemského kráľovstva. Okrem neho vznikli tri kniežatstvá: edesské, tripolské a antiochijské. Bola to jediná z križiackych výprav, ktorá splnila svoju úlohu. Hoci aj táto výprava mala mnoho morálnych trhlín, bola priestorom pre obrovské hrdinstvo mnohých križiakov, ktorých jediným želaním bola ochrana viery a poslušnosť svätému otcovi. Križiacka výprava bola nutnou odpoveďou na expanzívnu politiku netolerantných Turkov, na druhej strane priniesla i oplácanie rovnakou mincou.

Výsledok 1. križiackej výpravy neprimäl Turkov k väčšej tolerancii a k menšej expanzii. Opäť to boli Turci, kto vyprovokoval následnú odpoveď kresťanov. Druhá križiacka výprava bola dôsledkom dobytia Edessy. Táto výprava bola „zásluhou predovšetkým pápeža Eugena III. a svätého Bernarda z Clairvaux, ktorému bolo zverené kázanie.[17] Zúčastnili sa jej dvaja králi Ľudovít VII.z Francúzska a Konrád III. z Nemecka. 2.križiacka výprava bola vyhlásená na rok 1147. Táto sa skončila neúspechom na čom mala veľký podiel predovšetkým charakteristická byzantská dvojznačnosť, ktorá bola typickým sprievodným znakom križiackych výprav a nakoniec na ňu doplatili obe strany. Jediný úspech križiakov sa tak v tejto výprave paradoxne odohral v Európe, keď bol na mauroch dobitý Lisabon. Smutné je, že ani pri tejto výprave sa nevyhli križiaci hriešnemu správaniu.

V ďalšom období jasne vyniká predovšetkým jedna osoba a nejde o križiaka. Bola to najväčšia osobnosť moslimov v týchto bojoch, sultán Saladin. Kráľovstvo v Jeruzaleme bolo veľmi slabé, aby sa postavilo takému panovníkovi. „ V rozhdoujúcej bitke o Hattim pri Tiberiade 4.júla 1187 sa mu podarilo zvíťaziť, výkvet kresťanského jazdectva padol, kráľ Jeruzalema Guido z Luissignacu a mnoho iných šľachticov bolo uväznených.[18]Teda opäť útok expanzívnych moslimov.

To vyvolalo 3.križiacku výpravu. Pápeži Gregor VIII. A Klement III. sa rozhodli odpovedať a ich výzva neostala nevypočutá. Na gigantické vojenské podujatie prišli najvýznamnejší západní monarchovia. Výpravu viedol cisár Fridrich Barbarossa, zvíťazil pred bránami Ikónia (v máji 1190) avšak vojsko utrpelo veľké straty a sám cisár sa utopil v rieke Salef. Výprava pokračovala príchodom francúzskeho kráľa Filipa II. a anglického kráľa Richarda Levie Srdce. Podarilo sa im dobiť Akkonu (1191), avšak v tábore križiakov nastali spory. Sväté mesto ostalo v rukách Saracénov, Saladin však dokázal svoju veľkosť aj tým, že sa dohodol s križiakmi na prímerí a povolil pútnikom návštevu Jeruzalema.

Najväčšou katastrofou nielen pre samotné križiacke výpravy, ale aj pre vzťahy Byzancie a západu bola 4. križiacka výprava. Vyhlásil ju mocný pápež Innocent III. v roku 1199. „ K výprave sa prihlásili gróf Teobald zo Champagne a gróf Ľudovít z Blois. Po nich sa v roku 1200 pridalo množstvo ďalších šľachticov z Flámska a zo severozápadného Francúzska.[19]Že išlo viac o svetskú ako cirkevnú záležitosť sa ukázalo už vtedy, keď bol za veliteľa výpravy zvolený Bonifác z Montferratu, potom čo zomrel Teobald zo Champagne. Medzitým bola uzavretá dohoda s Benátkami o preprave vojska. Boli to práve Benátčania, kto najväčšou mierou zodpovedal za zneuctenie cieľov križiackej výpravy. Tí križiakov vydierali a tak museli bojovať proti kresťanskému Zadaru, ktorí 24. novembra 1204 aj dobyli. Pápež Innocent III. exkomunikoval tých, čo sa podieľali na dobytí mesta, čo bol pre stredovek nesmierne ťažký trest.

Križiaci sa však zmenili na vykonávateľov svetských záujmov a zamierili na Konštantínopol. 13.apríla 1204 mesto padlo a hrôza križiackej výpravy bola dokonaná vraždením, plienením a drancovaním v meste, čo si o niekoľko rokov (1453) zopakovali na Grékoch i moslimovia. Križiaci tu úplne chybili, keďže odbočili od pápeža a vydali sa za svetskými cieľmi, čím zradili samotnú ideu križiactva.

5. križiacku výpravu presadil pápež Honorius III. Celkovo však išlo o dosť neškodné operácie, ktoré sa vybíjali v menej významných bojoch. Aspoň však nehanobili natoľko zmysel výprav.

Tu sa tiež ukázal pravý rytier – sv.František, ktorý sa bez meča dostal ku sultánovi a bol sa ochotný hodiť do ohňa, aby dokázal sultánovi, koho Boh je pravý, avšak sultán skúšku odmietol.

Zaujímavo sa podarilo dohodnúť mier exkomunikovanému cisárovi Fridrichovi II. V roku 1244 však kresťania Jeruzalem definitívne stratili.

6. križiacku výpravu viedol sv. Ľudovít IX. V roku 1249 obsadil Damietu, avšak bol porazený pri Káhire.Sám kráľ bol zajatý a keď „hovoril o svojom zajatí v Turecku, skončil slovami: Teším sa a viac ďakujem Bohu za trpezlivosť, ktorú mi poprial počas môjho zajatia, ako keby som bol dobyl celú zem.[20]

7. križiacku výpravu viedol opäť len sám sv.Ľudovít IX. so svojimi 50 000 vojakmi. Prišiel však len po Kartágo, kde sv.kráľ zomrel na mor. Ľudovít svojim životom ukázal, ako má vyzerat križiak a že je to naozaj obranca viery. Táto výprava sa považuje za poslednú križiacku výpravu, avšak výpravy, alebo snahy o výpravy pokračovali až do 16.storočia.

Zvlášť zaujímavá je tzv. Nikopolská výprava, v ktorej sa budem venovať v pripravovanej práci o vojnách Žigmunda Luxemburského. Niekedy sa práva táto výprava pokladá za poslednú veľkú križiacku výpravu.

Križiacke výpravy zlyhali práve preto, že neboli absolútne podriadené pápežovi a boj o investitúru ich oslaboval skôr ako prišlo k bojom z moslimským vojskom. Moslimské vojská boli disciplinovanejšie a mali jednotnejšie velenie, navyše mnohí križiaci často dávali prednosť masakrovaniu moslimov a zháňaniu sa za majetkom ako šíreniu viery.

Najväčšími hrdinami križiackych výprav preto neboli veľkí rytierski hrdinovia, ale predovšetkým ničím nezaujímaví ľudia, ktorí prišli bojovať za pápeža, či svätci, ktorí prichádzali bez zbrane a často skončili umučením.

Pokiaľ bojovali križiaci, tak sú dnes za to odsudzovaní. Avšak keby bol v roku 1529 pri Moháči mladý Ľudovít II. Jagelovský úspešný a zarazil tureckú expanziu bol by považovaný za hrdinu. On však prehral a Turci sa 2krát mohli valiť na Viedeň. Keby boli kresťanské výpravy úspešnejšie, tak takáto situácia nemusela nastať, keby neboli mohla nastať oveľa skôr a možno by sa Turci nezastavili pri Viedni.

Osobnosť jedného križiaka

A dostávame sa ku najkontroverznejšej časti to stručného článku zaoberajúceho sa križiakmi. Skôr než ale prikročím k pár vetám, v ktorých by som chcel stručne objasniť osobnosť križiaka, musíme si najprv ujasniť pár faktov, aby sme neskĺzli na tenký ľad, ktorým je nepochopenie doby. Tak predovšetkým sme v hlbokom stredoveku so všetkým, čo k nemu patrí: nebezpečné choroby, presná a nemenná stratifikácia v spoločnosti, herézy, na druhej strane však aj nezlomná viera, poslušnosť cirkvi, chudoba, ale aj hlboké mystické prežívanie.

Treba teda myslieť historicky, kto píše o stredoveku musí myslieť a žiť stredovekom, nech sa to však dnešnému človeku darí akokoľvek, nikdy to nie je ono. Snáď najbližšie tomuto ideálu sú mnísi – kartuziáni, avšak ani oni už nie sú produktom stredoveku.

Treba sa zbaviť predsudkov o stredoveku, ateista sa musí odosobniť od svojho ateizmu a kresťan musí siahnuť do hĺbok kontemplácie, aby sa priblížil stredovekému človeku. Aby som Vám ešte viac priblížil stredovek (a v skutku sám na svojej púti spoznávam, že každým dňom ma prekvapuje viac a viac akí sme pri pohľade na túto epochu naivní) pridávam ešte jeden citát, ktorý je hlbokým a zlatým pravidlom stredoveku a nad ktorým sa dá hodiny rozmýšľať. Je to výrok sv.Bruna (okolo 1030 – 1101): „Je vôbec iné dobro ako Boh ?

Stredoveký križiak bol teda produktom svojej doby (ako s obľubou hovorím),nakoniec nech sa ktokoľvek, akokoľvek snaží je do istej miery vždy produktom svojej doby. Ak hovoríme o križiakovi, tak nejde o konkrétneho križiaka. Ak mám právo si vybrať vyberám si model cnostného križiaka (pretože človeka, ktorý išiel na výpravy s inými úmyslami ako proklamoval na synode v Clermonte za križiaka vôbec nepokladám, aj keď sa od nášho modelu ničím nelíši). Upozorňujem však, že nech by som akokoľvek sa priblížil tomu ako tento križiak vyzeral (a rozmýšľam nad tým celé hodiny), tak vždy to bude mať ďaleko ku skutočnému obrazu.

Náš križiak môže byť kľudne šľachticom, to spoznáme podľa toho, že sa nesie na nádhernom koni a je veľmi dobre vyzbrojený, väčšinou má pri sebe ešte panoša, alebo nejakého iného pomocníka. Môže to však byť aj chudobný muž, človek ktorý odišiel z domu, muž prísnej askézy, ktorý sa rozhodol zasvätiť Bohu, nestal sa však mníchom (možno sa cítil nehodný tohto povolania), ale rozhodol sa reflektovať výzvu sv. otca. Tento muž nepolemizuje s Kristom a teda nemôže polemizovať ani s jeho zástupcom na zemi. Boh to chce, treba brániť vieru, treba brániť svätú cirkev.

Nech je teda príslušníkom vyššej, alebo nižšej vrstvy spoločnosti, nejde za bohatstvom, ani slávou, ide za svojou spásou. Pred tým, ako sa definitívne rozhodne možno povie: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty.

Zúčastní sa na omši, pokľakne v chráme na kamennú chladnú zem a ostáva v zadnej časti chrámu. Prichádza biskup slúžiť omšu, s ním ide veľká asistencia (kríž, sviečky a kadidlo). Dym z kadidla naplní chrám a prítomní tu cítia koncentráciu univerza. Náš križiak s pokorne sklonenou hlavou prijíma požehnanie, v tej chvíli sa zbavil všetkého okrem transcendentného prežívania, už prekročil hranicu bežných dní a stáva sa súčasťou omše.

Úprimne si spytuje svoje svedomie a vyznáva hriechy, potom prichádza na rad:
Kyrie eleison, Kyrie eleison.
Christe eleison, Christe eleison.
Kyrie eleison, Kyrie eleison.


Stíši sa na modlitbu a potom pokračuje oslavná glória:
Gloria in excelcis Deo
et in terra pax hominibus bone voluntatis.
Laudamus Te.
Benedicimus Te.
Adoramus Te.
Glorificamus Te.
Gratias agimus tibi propter magnam gloriam tuam.
Domine Deus, Rex caelestis, Deus Pater omnipotens.
Domine Filii unigente Iesu Christe.
Domine Deus, Agnus Dei, Filius Patris.
Qui tollis peccata nundi, miserere nobis.
Qui tollis peccata mundi, suscipe deprecationem nostram.
Qui sedes ad dexteram Patris, miserere nobis.
Quoniam tu solus sanctus.
Tu solus Dominus.
Tu solus Altissimus, Iesu Christe.
Cum Sancto Spirito, in gloria Dei Patris. Amen.

S úctou si vypočuje čítania, predovšetkým sv. evanjelium, vypočuje si kňazovu kázeň, s najhlbšou pokorou v srdci prežíva celú liturgiu. Pri prijatí Kristovho tela sa v mystickom okamžiku dotkne Pán jeho srdca (to môže prežiť len kontemplatívny typ, schopný prežívať tieto transcendentné skutočnosti).

Po omši prichádza adorácia. Biskup vykladá monštranciu s najsvätejším telom Ježiša Krista. Náš križiak kľačí 4 hodiny na tvrdej a chladnej zemi, dušou je však v nadzmyselnom svete, čas sa zastavil, neexistuje už žiadna realita, jedinou realitou je pre neho Ježiš Kristus.

Po adorácii križiak odchádza, predtým sa však skloní pred bohostánkom a pred odchodom z chrámu sa z najväčšou úctou prežehná.

Odchádza do ďalekej krajiny, sám neverí, že by ho tam čakalo niečo iné ako smrť, nakoniec váži si život, ale oveľa viac túži po spasení svojej duše, nebojí sa smrti, ani utrpenia, nič mu nie je dostatočnou obetou pre toho, ktorého toľko miluje. Áno, bude musieť zabíjať, ale v čestnom boji. Uvedomuje si svoju zodpovednosť – zodpovednosť kresťana, ktorý kladie záujmy iných pred svoje vlastné a preto je presvedčený, že keď zabráni postupu islamu, čo len o meter a zachráni tým čo len niekoľko duší, jeho úloha bude splnená. Vyznáva čestný rytiersky boj a uznáva svojho mocného a rýchleho nepriateľa – bojovníka islamu. Obaja sa neboja smrti, obaja túžia po smrti na bojisku a chcú predovšetkým zomrieť čestne na bojisku, za to, čomu veria. Pohrdnú našimi dnešnými predstavami blahobytu, vedia, že všetko niečo stojí a vedia, že spása nie je lacná.

Poznámky

[1] MT 10, 28

[2] JOHNSON, Paul: Dějiny křesťanství. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury, 1999, s.229

[3] MT 5,40

[4] od smrti Bazilea II. (1025) totiž Byzancia obmedzovala výdavky na zbrojenie a armádu a najímala žoldnierov

[5] REGAN, Geoffrey: Rozhodujúce bitky.

[6] Tamtiež.

[7] JURČOVIUČ, Fidél: Svätý František a jeho rád. Trnava : Manu Script, 2000, s.19.

[8] DOLINSKÝ, Juraj: Dejiny cirkvi II. (Stredovek). Bratislava : Aloisianum, 1997, s. 167.

[9] JUDÁK, Viliam: Oslobodenie svätej zeme. In: Historická revue, 2000, roč.11, číslo9., s.5.

[10] ŠMÁLIK, Štefan: Boží ľud na cestách. Bratislava : LÚČ, 1997, s.304

[11] Urban II. (pápež): ed.ŠMÁLIK, Štefan, In. Boží ľud na ceste., s.305

[12] niektorí autori hovoria až o 600 000

[13] JUDÁK, Viliam: Oslobodenie svätej zeme., s.5

[14] Tamtiež.

[15] ŠMÁLIK, Štefan: Boží ľud..., s. 305.

[16] JUDÁK, Viliam: Oslobodenie svätej zeme, s.5.

[17] DOLINSKÝ, Juraj: Dejiny Cirkvi., s.169.

[18] Tamtiež.

[19] MEŠKO, Marek: Znesvätená výprava. In. Historická revue, 2000, roč.11, č.10, s.6.

[20] Ľudovít IX. (francúzsky kráľ). ed. de LIGUORI, Alfonz Maria: In: Cesta lásky. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 1997, s.66.

Podobné články

Další články autora

Autor : Peter Frišo / akvinsky 🕔18.06.2002 📕37.320

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře