Najlepší z rytierov

Autor : Peter Frišo / akvinsky 🕔11.06.2002 📕10.474

3.1. Templári - rád opradený legendami

V roku 1118 prišli do Svätej zeme šiesti chlapi pod vedením Huga de Payns a založili zárodok Rádu chudobných rytierov Ježiša Krista – mníšsky rád s mečom a brnením. Oficiálne však vznikli vo Francúzsku v roku 1119 pod vedením spomínaného Huga de Payns a Gottfrieda zo St. Omeru.

Skladali sľub chudoby, čistoty, poslušnosti a spočiatku ich úlohou bola aj ochrana pútnikov na ceste do Svätej zeme18. Žili podľa augistiniánskej reguly. Rehoľa mala tri triedy:

1. rytieri – zachovávali celibát a spomedzi nich volili veľmajstrov. Boli šľachtického pôvodu.
2. kňazi
3. bratia – delili sa na zbrojnošov a remeselníkov

Ich názov sa odvodzuje od sídla rehole v Jeruzaleme (palác Šalamúnov – templum Salomonis). Eugen III. im udelil odznak – červený kríž na bielom plášti. Každý rytier mal k dispozícií tri kone a jedného zbrojnoša. Konečnú organizáciu rádu ustanovil roku 1139 pápež Inocent II. Ten istý pápež udelil rádu aj mimoriadne výsady ako napr.:

- rád si môže ponechať celú vojnovú korisť a kdekoľvek vlastnú nemovitosť.
- rád sa nezodpovedá ani kráľovi, ani biskupom, ani jeruzalemskému patriarchovi, ale iba pápežovi.
- sú zbavení povinnosti odvádzať desiatky, no oni majú právo si ich vyberať na všetkých ich územiach.

V dôsledku všetkých týchto obrovských privilégii sa rýchlo stávali príliš silní a bohatí. Podľa dostupných záznamov mal rád okolo roku 1260 asi 20 000 rytierov a vlastnil 9000 usadlostí. Na čele rádu, podobne ako u ostatných, stál doživotne volený veľmajster. Veľmajstra volilo 12 eloktorov, pričom štyria z nich boli bratia. Templári boli neoddeliteľnou súčasťou križiackeho vojska. Napríklad na 7. križiackej výprave sa zúčastnoli takmer v plnom počte. Veľkou pohromou bola pre nich zdrvujúca porážka v bitke pri Hattine na brehoch Tiberiánskeho jazera v roku 1187, kde padol do arabského zajatia jeruzalemský kráľ Guy de Lusigan a templársky zbor veľmajstra Gerarda z Ridefordu19. Počas 7. križ. výpravy v bitke pri Mansurahu (8. 2. 1250) prišlo o život tiež mnoho rytierov. Kronikár tejto výpravy Jean de Joinville o tom píše: „Templári, ako mi ich veľmajster (Viliam zo Sonnacu) neskôr zdelil, tam stratili štrnásť krát dvadsať (280) mužov v zbroji a rovnaký počet v sedle.20 K vykresleniu vzťahu medzi templármi a kráľom Ľudovítom IX. Svätým počas práve spomenutej výpravy uvediem z hľadiska templárskej cti menej svetlú epizódu. Brat Hugo zo Jouy bol poslaný veľmajstrom k Damšskému sultánovi, aby uzavrel dohodu. Dohoda sa týkala rozdelenia rozsiahleho územia, ktoré bolo pod templárskou správou. Polovica mala pripadnúť sultánovi a polovica zostať templárom. Ľudovít si zavolal veľmajstra i sultánovho posla a povedal: „Veľmajster, poviete sultánovi že ľutujete, že ste s ním uzavreli zmluvu bez toho, aby ste mi o nej povedali.21 Veľmajster potom vrátil list dohody so slovami: „Vraciam vám dohodnutie, ktoré som uzavrel neprávom, ľutujem toho!22 Na znak ľútosti veľmajster pokľakol pred kráľom a podal mu kraj svojho plášťa. Na odškodnenie mu vraj ponúkol všetok majetok rádu. Kráľ však iba vypovedal brata Huga, ktorý dohodu uzavrel, z celého jeruzalemského kráľovstva. Templári dostávali obrovské dary a postupne si zriadili posádky po takmer celej Európe. Napríklad od španielskeho kráľa dostali približne 6 pevností na území Španielska, kde sa po vyhnaní neveriacich usadzovali. Keďže boli rádom podieľajúcim sa na križiackych výpravách, bojovali mimo územia Francúzska a to v Palestíne. Napriek tomu základné ťažisko rádu sa postupne rozvíjalo a dostávalo na výslnie vo vlasti. V rukách sa im hromadili bohatstvá prameniace z darov, peňažných služieb a výbojov. Po skončení križiackych výprav už spravovali na tú dobu obrovský majetok. Veľmajster sa dostal na úroveň kráľa a mal veľkú autoritu. Dokonca v parížskom Temple spravovali aj kráľovskú pokladnicu. Ich vzrastajúcej moci sa začal obávať aj kráľ, čo nakoniec vyústilo do tvrdej a krutej protitemplárskej kampane zo strany kráľa Filipa IV. Pekného. Veľmi dôvtipne vykreslil templárov aj Jakub Vitry, že vo vojne sú levy, v časoch mieru pokojní baránkovia, ukrutní v boji, dobrotiví k bratom, plní nevinnej lásky k priateľom Ježiša Krista, plní temnej krutosti voči jeho odporcom. Protitemplárska kampaň sa zakladala na vykonštruovaných obvineniach. V kráľovskom zatýkacom rozkaze zo 14. 9. 1307 sa pýše: „...bratia rádu milície Templu, skrývajúci v sebe vlkov pod rúchom baránkov a pod šatami náboženstva..., križujú v týchto dňoch znovu nášho Pána Ježiša Krista..., lebo keď vstupujú do rádu a robia svoje vyznanie, je im podávaná jeho podoba (kríž)...a ten trikrát zaprú...a trikrát pľuvnú mu do tváre.23 Ďalšie obvinenia sa týkali homosexuality, kacírstva a modloslužobníctva. Pápež Klement V. v tom istom roku dáva súhlas so začatím riadneho vyšetrovania. Od 13. 10. 1307 sa začalo ich zatýkanie a konfiškácia majetku24. Postupne sa templári pod vplyvom mučenia priznávali. Tieto priznania však neskôr odvolávali a tvrdili, že sa priznali len zo strachu pred smrťou. Nakoniec po veľmi cieľavedomom tlaku píše Filip pápežovi list o nutnosti zrušiť rád Templu. „Vašej blaženosti je známe, že sme sa dozvedeli od dôveryhodných ľudí, že výsledky šetrení podniknutých proti bratom a rádu milície Templu vyjavili či dokázali také veľké kacírske bludy a iné hrozné a hanebné zločiny a preto spomínaný rád právom musí byť zrušený.25 Na dotvorenie obrazu o procese je potrebné uviesť výpoveď posledného veľmajstra Jakuba de Molay z 28. 11. 1309.

1. „Uvedený...nepozná žiadny druhý rád, v ktorom by kaplnky a chrámy mali krajšiu a lepšiu výzdobu.

2. Nepozná druhý rád, v ktorom by bolo rozdávané viac almužien ako v ráde ich, lebo vo všetkých domoch rádu... poskytovali almužnu.

3. Nepozná žiadnych ľudí, ktorí by pre obranu kresťanskej viery proti nepriateľom tejto viery ochotnejšie vystavovali svoje osoby smrti a preliali tak mnoho krvi a boli nepriateľmi viery viac obávaní.26

Ďalšou výpoveďou, ktorá osvetľuje pozadie priznávania sa templárov, je výpoveď Aimeryho de Villiers-Duc z 13. 5. 1310. „Keď mu komisári vyložili články obžaloby bol vydesený. Pod prísahou na svoju dušu i telo vyhlásil, že všetky bludy pripisované rádu sú vymyslené. Sám prehlásil, že aj on ako ostatní rytieri by sa pod tlakom mučiteľov priznal ku hocičomu.

Rád bol nakoniec oficiálne rozpustený Klementom V. na koncile vo Vienne roku 1311. Jakub de Molay spolu s Geoffreyom de Charnay boli upálení na výbežku ostrova Cité 19. marca 1314. Pred smrťou vyhlásil že templári sa dopustili len jedného zločinu a to, že zo zbabelosti zradili Templum.


18 Tamtiež , s. 23.
19 DOKUMENTY PROCESU S TEMPLÁRMI. In: Staré francúzske kroniky. Prel. Václav Černý. Praha: Státní nakladatelství krásné literatury a umění, 1962, s. 169
20 Tamtiež, s. 61–62.
21 JOINVILLE, Jean de: Paměti křižákovi, s. 152.
22 Tamtiež
23 Tamtiež, s. 156.
24 Tamtiež
25 Tamtiež
26 Tamtiež, s. 167–168.

Autor : Peter Frišo / akvinsky 🕔11.06.2002 📕10.474

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře