Posledných deväť dní

Autor : Ing. Miroslav Čársky 🕔23.01.2012 📕6.584

Kurva aj s takým životom. Človek sa vyhne nasadeniu na východnom fronte a tu mám teraz naháňať dajakých ozbrojených hoštaplérov. Touto národnou záhoráckou nadávkou začal polohlasné šomranie strážmajster Jozef Kaffana keď do knihy Žandárskej pátracej stanice v Radošovciach k dátumu 9. júl 1942 napísal „pátranie po neznámom, ktorý strieľal po poľnom hajníkovi Alojzovi Chocholáčkovi v oblasti Vlčí dúl „Čas nástupu do služby 18,00 na dobu potreby.““.

A ty hneď príď za mnou, obrátil sa na kolegu strážmajstra Zoltána Gáfrika. K Vlčímu dolu ide aj okresný veliteľ zo Skalice por. Hattala a s ním ešte 10 skalických a holíčských žandárov.

To bol posledný deň života Oldřicha Dvořáka, mladého 19 ročného vojaka Čs armády v zahraničí.

O 23,00 hodine večer do tej istej knihy zapisuje des.zást. Pavol Ryba: „Obchádzka za účelom stopovania po totožnosti samozastreleného neznámeho muža na poli Vlčí dúl.

Tomuto zápisu predchádzal zápis veliteľa stanice Kaffanu: „Neznámi muž bol nájdený zastrelený u potoka na poli Vlčí dúl. Zastrelil sa sám pri prenasledovaní. Totožnosť zistená nebola. Zpráva nakoľko sa v Skalici vydával za parašutistu bola podaná na Okresný úrad a súd v Skalici, HVŽ, ZŽV a Oblastné žandárske v Bratislave, UŠB v Bratislave, Kriminálna ústredňa v Bratislave, styčný dôstojník v Malackách, obranný dôstojník Trenčín.

V žandárskych písomnostiach z tej doby existuje ešte jeden zápis o tejto udalosti a to v Památniku okresního četníckeho velitelství v Uherskej Skalici 1918 – 1950, z ktorého citujem: „ 9.7.1942 zastrelil sa neznámy muž vydávajúci sa za parašutistu po predchádzajúcej prestrelke s hajnikom Alojzom Chocholáčkom z Radošoviec a to vo Vlčím dole v katastri obce Radošovce. Stopovanie po jeho totožnosti a na mieste činu zúčastnil sa aj okresný žandársky veliteľ por. výk. Peter Hatala zo Skalice a tiež 10 sústredených žandárov z Holíča a zo Skalice. Neskoršie bol v neznámom zistený Oldřich Dvořák z Brna“.

Dôležitý je i zápis v matrike obce Radošovce dňa 10.7.1942, ktorý citujem: „Žandárska stanica v Radošovciach pod čís. 910/42 zo dňa 10.júla 1942 oznámila, že dňa 9. júla 1942 o 6 hod. 30 min. popol. na pozemku st. statkov v blízkosti dvora Kobylany nájdená bola mrtvola mužského pohlavia. Podľa výsledku stopovania bol asi 22 ročný, študent alebo úradník udajne parašutista, postavy strednej 172 cm vysokej, mal čierne vlasy kudrnaté, oblyčaj súmerne podlhovastú, obočie čierne, oči barnavé, nos pravidelný, ústa pravidelné úzke, zuby zachovalé, prsty jemné, dlane zachovalé bez mozolov, nohy malé, šlapy bez mozolov a hrubšej kože. Zvláštnych znakov nemal, oblečený bol v tmavobarnavom športovom kabáte, uchovite pumpky kávovej barvy , košela s dvojitými červenými prúžkami a obnosené polotopánky, žiadnych osobných dokladov nemal. Príčina smrti: samovražda zastrelením sa.

K tomuto zápisu je dodatok, ktorý zapísal 12. októbra 1942 radošovský št. matrikár Andel Pinkalksý a znie: „Zomrelý je Oldrich Dvořák, narodený 13. novembra 1923 v Trenčíne, rodičia Ján Dvorák Karolina Wolfan, slobodný, r.kat. bydlisko Brno – Nový Lískovec č. 15 / Žandárska stanica Radošovce čís. 910/1/1942“.

Ďalšia písomná zmienka je trocha staršieho dáta z roku 1950, keď Alžbeta Totková založila novú kroniku obce Radošovce, lebo pôvodná sa počas vojny stratila. Píše:

10.júla 1942 zastrelil sa v katastri našej obce na pozemku Štátneho dvora Kobylany, mladík u ktorého neboli nalezené žiadne doklady, iba peniaze protektorátu Čiech a Moravy a súčiastky bielizne. Bol pochovaný na tunajšom cintoríne. Šetrením sa zistilo, že to bol Oldřich Dvořák 22 ročný študent narodený v Trenčíne, bývajúci v Brne. V roku 1947 bol exhumovaný a prevezený do Brna. “ V zápise je nepresnosť v dátume samovraždy, vo veku O. Dvořaka a dátumu exhumácie, ale je tu jedno zaujímavé slovo š t u d e n t. K tomu sa však vrátime.

Začal som posledným tragickým dňom tohto snáď najmladšieho výsadkára, ak nie vojaka Čs.armády v Británii. Je zaujímavé však objasniť jeho posledných 9 dní života o ktorých sa vie iba čo to, posledných 9 dní, to je od 30.6. 1942, keď sa mu podarilo utiecť cez stodolu z cerhovického pivovaru pri záťahu Gestapa hľadajúcom ilegálnu amatérsku vysielačku Sparta II odbojovej organizácie Úvod, kde pomáhal s jej prevádzkou .

Ale začnime od začiatku aspoň v skratke o Oldřichovi Dvořákovi zopakujme, čo je o ňom známe.

Oldřich Dvořák sa narodil 13.11. 1923 v Trenčíne v českej rodine Jána a Karly rod. Wolfanovej ako najmladší zo štyroch detí. Mal brata Karla, Jána a nevlastnú sestru Štepánku vydatú Kurandovú. Otec Ján Dvořák pracoval celý život u železníc, matka bola v domácnosti. Oldřich s rodičmi žil v Trenčíne až do roku 1937, kedy je jeho otec preložený do Žiliny. Tuná mladý Oldřich začal študovať na gymnáziu. V roku 1939 vzniká Slovenský štát a nastáva hromadný odchod Čechov zo Slovenska. Medzi tými čo odchádzajú sú aj Dvořákovci. Ich cieľovou stanicou je Brno. Oldřich tu pokračuje na gymnáziu v štúdiach, ale nie dlho. A máme tu prvé otázniky v jeho živote. Dňa 24. januára 1940 bez rozlúčenia opúšťa domov a v oblasti Javorníka prekračuje hranice na Slovensko. Ako to bolo s jeho odchodom? Odišiel sám, alebo v skupine? Čo ho podnietilo k odchodu? Pomáhal mu niekto s prechodom cez hranice? Prečo volil prechod práve v oblasti Javorníka, z Českej i Slovenskej strany to boli pre neho neznáme miesta. Nevieme. Len tma minulosti.

Zo Slovenska sa bez problémov cez Maďarsko dostal do Belehradu a odtiaľ do Bejrútu. Tento bol iba zastávkou, lebo už 15.marca1940 je na palube lodi „La Patria“ a smeruje do Francie. Tu vstupuje do Československej armády v zahraničí a absolvuje prvý výcvik. Bojov na fronte sa nezúčastnil, ale tak ako väčšina čs. vojakov po porážke Francie, odchádza do Anglie. Mal veľký záujem o rádiotelegrafiu a bol vybraný do skupiny pre zvláštne úlohy. Nasledoval ďalší výcvik vrátane zoskokov padákom. Dňa 27.apríla 1942 o 20,57 hod. vzlieta vojenské lietadlo s ním a s ďalšími dvomi skupinami parašutistov, aby 28. apríla 1942 po polnoci dopadol na zem v blízkosti obce Požáry na Křivoklátsku. Okrem materiálu, ktorý má doručiť odbojovému hnutiu má u seba protektorátnu občiansku legitimáciu na meno Oldřich Dražil, pištol FN ráže .38, jednu pištol Colt ráže 0.32, náboje a finančný obnos 5 015 ríšskych mariek a 150 Kč (protektorátnych).

Oldřich Dvořák po splnení si svojej úlohy sa stretá s kpt. Bartošom (výsadkár, veliteľ operácie Silver-A) a ten ho pridelil k skupine radistov skupiny UVOD, vysielajúcich striedavo z Prahy a z cerhovického pivovaru.

Dňa 30.júna 1942 prepadlo Gestapo pivovar v Cerhoviciach, kde bola zameraná aktívna vysielačka. Pri prepade prišlo k prestrelke, pri ktorej majiteľ pivovaru Čeněk Šillinger zastrelil jedného gestapáka a druhého ťažko zranil. Potom vyskočil z okna a utekal cez pole smerom na Drozdov. Na úteku ho zasiahla guľka z guľometu. Keď videl, že nie je úniku, volil smrť vlastnou zbraňou. Z pivovaru sa podarilo utiecť obidvom radistom, čatárovi Františkovi Peltánovi a Oldřichu Dvořákovi. František Peltán bol radistom legendárnej odbojovej skupiny Traja králi (takto ich pomenovalo Gestapo) a bol vtedy jediný, ktorému sa podarilo unikať. Tri mesiace pred týmto záťahom zahynul v Prahe pri prestrelke posledný z týchto kráľov, štábny kapitán Morávek. Neskoršie bol Peltán v Prahe v prestrelke s Gestapom zastrelený. Peltán mal veľa praktických skúseností v odboji a hlavne ako sa správať v ilegalite a je možné, že bol O.Dvřákovi i inštruktorom. Je reálny predpoklad, že obaja prišli do Prahy a Oldřich Dvořák odtiaľ pokračoval do Brna, kde mal rodičov u ktorých sa krátku dobu i skrýval . Niekde tuná ho zastihla i zvesť, že dňa 3.7.1942 bola v Prahe popravená manželka správcu cerhovického pivovaru Anna Šillingerová.

Všetky tieto okolnosti (stres z prenasledovania, heidrichiada, stanné právo, popravy) a možno i rada rodičov prispeli k rozhodnutiu k odchodu na Slovensko. Pred odchodom povedal rodičom o záchytných adresách, ktoré dostal od priateľov zo skupiny D. Prvá záchytná adresa bola na otca výsadkára Jaroslava Klemeša v Strážnici. Toho však nezastihol, ten bol ešte v decembri 1940 zaistený Gestapom za prevádzačstvo na Slovensko (a neskôr v Drážďanoch popravený). Oldřicha Dvořáka sa ujal stredoškolský profesor Dudík u ktorého na povale domu prenocoval. Tu ho videla dcéra prof. Dudíka, Marta (teraz vydatá Jirkovská), ktorá o tomto podala i svedectvo. Ten ho odovzdal prevádzačom bratom Ryšánkovcom zo Strážnice, ktorý ho v priestore osady Mlýnky previedli na Slovensko. Treba spomenúť i osud prevádzačov. Ryšánkovci a mlynár Sádlo z Mlýnok (osada na hraničnom potoku so Slovenskom v KÚ Sudoměřice) boli neskôr udaný a popravený.

Oldřich Dvořák sa bez problémov dostáva do Skalice a hľadá notára Prekoppa, čo je ďalšia záchytná adresa. Podľa publicistu Martina Reichla (kniha Cesty osudu) príde do domu notára Prekoppa (otec výsadkára, hlásateľa a neskôr redaktora BBC, Dr. Eugena Prekoppa), kde čakajúc na notára dostane od notárovej služobnej najesť hrachovej kaše. Odpoludnia, po príchode notára mu povie, že mu nesie pozdrav od jeho syna z Anglie, načo notár spravil hysterický výstup a vykázal ho z domu. Potom išiel na žandársku stanicu a oznámil túto návštevu. Skalický žandári oznámili okolitým staniciam, že v okrese sa pohybuje muž vydávajúci sa za výsadkára z Anglie Oldřicha Dvořáka a to bolo všetko čo urobili.

K návšteve u notára Prekoppa je potrebné pripomenúť, že Skalica bolo malé mesto, kde každý každého pozná, takže všetci vedeli, že mladý Prekopp ušiel do zahraničia a je „v légiách“. Ak bol O. Dvořák pri svojej návšteve málo presvedčivý, mal ho notár za provokatéra Ústredne štátnej bezpečnosti (tajná polícia Slovenského štátu) alebo Gestapa. Preto ten teatrálny výstup pred ním a služobnou. Oznámenie skalickým žandárom bolo gestom alibizmu. Vedel, že pokiaľ nejde o trestný čin, žandári nezasiahnu. To skôr by zasiahla Hlinkova garda, ale tá informáciu nedostala. Naskytá sa i myšlienka, že keby notár Prekopp bol lojálny k režimu a chcel zneškodniť O.Dvořáka, ponúkol by mu pomoc, ukryl ho a v príhodnú dobu by do úkrytu poslal Gestapo, lebo slovenským bezpečnostným zložkám sa nedalo veriť. A toto sa nestalo. Z celého počínania notára Prekoppa je zrejmé že Oldřicha Dvořáka mal z polovice za provokatéra a z polovice veril jeho príbehu. Ak bol provokatér, oznámil jeho návštevu žandárom, mal alibi a tým to skončilo. Ak bol naozaj výsadkár a prešiel protektorátne hranice, po vykázaní z notárovho domu mohol v kľude opustiť Skalicu bez toho, že by ho niekto prenasledoval, čo sa aj stalo.

Oldřich Dvořák opúšťa Skalicu a zjavuje sa o 10 - 12 kilometrov ďalej, na Štátnom majetku, hospodársky dvor Kobylany, kde nachádza úkryt. Robotníkom, kočišovi Štefanovi Machlicovi a jeho dcére Aurélii (vydatá Vrablicová), ktorý mu nosia jesť, vysvetľuje, že je študent čo ušiel z domu. Hovorí po slovensky, je mladý a oni mu veria. To, že na Kobylanoch sa skrýva študent, nevedeli iba títo dvaja, ale vedela o tom takmer celá dedina Vlčkovany od hospodárskeho dvora vzdialená necelé dva kilometre. Je pravdepodobné, že o jeho prítomnosti vedel aj šafár tohto dvora Ľudovít Hrnčirík, ktorý patril do radošovskej ilegálnej skupiny zachytávajúcich ruských vojakov utekajúcich zo zajatia (a myslím, že nielen tých, ale i civilistov a Židov) a privádzali ich k partizánom na Brezovej, alebo ich posielali na východné Slovensko. O tejto skupine sa zachoval dosť podrobný archívny materiál z roku 1946, kde správca dvora L. Hrnčirík uvádza, že do ilegálnej činnosti sa zapojil v roku 1942. Navádza to k špekulácii, že úkryt Oldřicha Dvořáka na odľahlých Kobylanoch nebol náhodný, ale že ho tam musel niekto nasmerovať a to buď niekto z prevádzačov, alebo niekto zo Skalice. Jedno je však isté. Toto zostane skryté v tme minulosti.


Bývalý Štátny majetok, hospodársky dvor Kobylany. V pozadí Vlčkovany, časť obce Dubovce

Pri hospodárskom dvore Kobylany bol ovocný sad a dlhé čerešňové aleje. Oldřich Dvořák pravdepodobne z dlhej chvíle bol na čerešniach a tu prišlo k incidentu medzi ním a poľným hájnikom Alojzom Chocholáčkom. O.Dvořák bol ozbrojený automatickou pištoľou, Chocholáček brokovnicou. Podľa žandárskej knihy zo Skalice, malo prísť medzi nimi k prestrelke. Chocholáček však prišiel na žandársku stanicu do Radošoviec s oznámením, že bolo po ňom strieľané neznámym mužom. Veliteľ Žandárskej stanice v Radošoviach o tomto podal hlásenie okresnému veliteľovi do Skalice a ten zorganizoval prenasledovanie, ktorého sa mali podľa ústnych svedectiev zúčastniť aj príslušníci Hlinkovej gardy z Vlčkovan (dnes časť obce Dubovce). Oldřich Dvořák bol zranený tak, že nemohol utiecť. Doteraz nie je známe, či zranenie mu spôsobil poľný hájnik pri prestrelke, alebo žandári či gardisti. O.Dvořák v beznádejnej situácii volil smrť vlastnou zbraňou, tak ako mnoho jeho spolubojovníkov výsadkárov. Pri mŕtvom sa nenašli žiadne doklady, čo je zarážajúce, lebo bez dokladov sa po Protektoráte nemohol pohybovať. Je možné, že pred svojou smrťou ich niekde ukryl, čo na brehu potoka nebol žiaden problém.

Mŕtveho O. Dvořáka preniesli do márnice na radošovský cintorín, kde na druhý deň urobili posmrtné fotografie a súdnu pitvu. Podľa ústnych svedectiev, pitvu vykonali dvaja lekári zo Skalice. Miesto vykonania pitvy – márnica bola obkolesená zvedavcami, hlavne deťmi. Niektorý z týchto zvedavcov zanechali svedectvo o rozhovore pitvajúcich lekárov a to, že v žalúdku mŕtveho našli nestrávené čerešne, ako i to, že jeden z lekárov pri nájdení projektilu povedal, že je iný ako ten čo spôsobil smrť. Protokol o tejto pitve sa však doteraz nepodarilo nájsť, čo je na škodu objasneniu udalostí, lebo by zodpovedal radu otázok, hlavne však tú, kto spôsobil O. Dvořákovi zranenia. Po pitve bol mŕtvy na obecné náklady pochovaný na radošovskom cintoríne. Je zaujímavá i osoba poľného hajného Alojza Chocholáčka. Vieme o ňom iba to, že presne mesiac pred konfliktom s O.Dvořákom, 9.júna 1942 bol radošovskými žandármi pokutovaný desiatimi korunami pre priestupok „proti bezpečnosti tela“. Je možné, že sa puškou vyhrážal daktorému z miestnych obyvateľov a ten sa sťažoval žandárom.

Fotografia mŕtveho výsadkára bola poslaná Žandárskej pátracej stanici v Žiline, ktorá kontaktovala Štefániu Kurandovú, nevlastnú sestru O.Dvořáka. Táto v mŕtvom bezpečne poznala svojho brata. Taktiež uviedla, že pred nedávnom sa od rodičov z Brna dozvedela, že brat odišiel z rodičovského domu a je nezvestný. Tým bola identita potvrdená a radošovský matrikár Pinkalský k zápisu do matriky zomrelých k neznámemu napísal ...„zomrelý je Oldřich Dvořák“ ....

Viacero publicistov vo svojich prácach uvádza, že Oldřich Dvořák prišiel na Slovensko, aby sa ukryl u svojej sestry v Žiline a odtiaľ dajakým spôsobom podal hlásenie do Londýna. Jeho chovanie a postup však k tomu nenasvedčuje. Snáď to mohla byť druhá alternatíva. Je reálny predpoklad, že si chcel cez Maďarsko zopakovať cestu do Bejrútu a k Angličanom. V roku 1942 tieto kanály ešte stále fungovali, aj keď o obmedzenejšej podobe a on nešiel do niečoho čo osobne nepoznal. Navyše mal informácie aj od svojich kamarátov a spolubojovníkov, ktorý ušli do zahraničia taktiež touto balkánskou cestou.

V súčasnosti sa dosť publikovalo o skupine D, hodnotili sa jednotlivé operácie a dokonca bol aj zostavený rebríček ako napr. najväčšie šťastie mal....najväčšiu smolu mal...., najväčšiu hlúposť urobil a hneď nasleduje meno Oldřich Dvořák a to tým, že po zoskoku povrchovo zahrabal uprostred poľa vysielačku, ktorá bola nájdená, bola tam nastražená pasca a následne smrť výsadkára Arnošta Mikša zo skupiny Zinc, ktorý išiel pre túto vysielačku. Toto však nebola jediná hlúposť Oldřicha Dvořáka. Bola to i zbytočná potyčka s poľnym hajnikom Alojzom Chocholáčkom, ktorej sa dalo vyhnúť a ktorej dôsledkom bola jeho smrť.

Po skončení II. svetovej vojny, pravdepodobne v roku 1947, matka Oldřicha Dvořáka ide po záchytných adresách svojho syna a pátra po jeho posledných dňoch. Navštevuje Strážnicu, Skalicu a Radošovce. Stretáva sa s Dudíkovcami, profesorom i jeho vtedy 11 ročnou dcérou Martou, ktorým tvrdí, že jej syna zastrelil poľný hájnik. Táto cesta svedčí o tom, že Oldřich Dvořák jej povedal o svojich úmysloch ako aj o kontaktných adresách. Taktiež jej hovoril aj o minulosti, lebo vedela, že sa mu podarilo utiecť z cerhovického pivovaru cez stodolu. Tento detail nebol doteraz nikomu známi, iba jej. Začiatkom roka 1948, zariadila exhumáciu svojho syna a jeho následný pohreb s vojenskými poctami v Brne na Ústředním hřitově.


Chlapče, my pri spomienke na Teba môžeme iba zapáliť sviecu a v tichu postáť nad Tvojim hrobom, lebo tí čo Ťa sem poslali so stupidnou úlohou, ako aj tí ktorým „n e z a b i j e š“ nič nehovorilo už dávno aj so svojim svedomím prešli cez rieku Acheron.

Zdroje:
Martin Reichel: Cesty osudu
Krajský archív Bratislava, Žandárska kniha Radošovce
Krajský archív Bratislava, Pamätná žandárska kniha Skalica
Vojenský historický ústav Bratislava, Vojenské spravodajstvo
Matrika obce Radošovce
Kronika obce Radošovce
Osobné svedectvo brigt.gen. Jaroslav Klemeš, Ústí nad Labem
Osobné svedectvo Marta Jirkovská, rod. Dudíková, Skalica
Osobné svedectvo Miroslav Vrablic, Dubovce
Osobné svedectvo Mgr. Papp, Radošovce
Autor : Ing. Miroslav Čársky 🕔23.01.2012 📕6.584

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře