Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: 2. Spojené štáty americké

Autor : Bc. Zuzana Košťálová 🕔15.12.2010 📕8.964

Seriál

  1. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname
  2. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: Úvod
  3. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: 1. Charakteristika budovania štátu
  4. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: 2. Spojené štáty americké
  5. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: 3. Južný Vietnam
  6. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: 4. Externé faktory
  7. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: Záver
  8. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: Prílohy
  9. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: Použité zdroje

Podobné články

Další články autora

Pri identifikovaní príčin neúspechu budovania štátu v JV, ktoré stáli na strane USA postupujem podľa hladín analýzy zahraničnej politiky USA. Zahraničnú politiku budem analyzovať na nasledovných štyroch hladinách analýzy – na hladine medzinárodného systému, hladine štátu, hladine domácich vplyvov a hladine jednotlivca.

2.1 Úroveň medzinárodného systému

Budovanie štátu v JV prebiehalo počas studenej vojny, pre ktorú bol charakteristický bipolárny medzinárodný systém. V tomto systéme proti sebe stáli dva protikladné bloky, v ktorých výsadné mocenské postavenie mali USA a Sovietsky zväz.[62] V tomto systéme zvýšenie moci a bezpečnosti jednej strany chápala druhá strana ako stratu svojej moci a bezpečnosti a ako úmyselný a ofenzívny krok namierený proti nej. Preto akákoľvek zmena v mocenskom postavení bola sledovaná obomi veľmocami. Regióny, ktoré inak mali okrajovú dôležitosť boli považované za veľmi dôležité, ktoré by mohli vychýliť globálnu mocenskú rovnováhu v prospech druhej veľmoci.[63]

Tento charakter bipolárneho systému medzinárodných vzť ahov napokon podnietil americkú angažovanosť v JV.[64] Počas studenej vojny cieľ zahraničnej politiky USA -zabraňovať rozširovaniu komunizmu -prevažoval nad analýzou konkrétneho nebezpečenstva vyplývajúceho z komunistického dobytia vzdialenej krajiny. Prípadom toho bola aj Indočína.[65] Podľa dokumentov Rady národnej bezpečnosti z 50. rokov, ktoré dali teórii domina obecnú platnosť , malo komunistické víť azstvo v Indočíne viesť k vychýleniu globálnej mocenskej rovnováhy, čo by predstavovalo hrozbu pre USA a Západnú Európu. Kľúčová úloha, ktorá bola pripisovaná Indočíne nebola podložená žiadnym rozborom, ktorý by vysvetľoval, prečo by rozšírenie komunizmu v Indočíne automaticky viedlo k ohrozeniu globálnej rovnováhy. Okrem toho podľa USA Sovietsky zväz a Čínska ľudová republiky tvorili jeden monolitný komunistický blok a komunistická expanzia bola centrálne riadená z Moskvy. Eisenhowerova administratíva sa preto domnievala, že Indočína sa stane ďalším miestom boja so sovietsko-čínskym blokom. Bola presvedčená, že komunistický Severný Vietnam bol kontrolovaný Čínou, ktorá bola zase pod kontrolou Sovietskeho zväzu. Ak by sa Severnému Vietnamu podarilo poraziť JV, Vietnam by bol pripojený do čínskej sféry vplyvu, respektíve sovietsko-čínskej sféry vplyvu.[66] V Ázii neboli komunistické krajiny pod sovietskou kontrolou ako sa USA domnievali, v skutočnosti sa Sovietskemu zväzu ani Čine nepodarilo získať podstatný vplyv na VDR.[67]

2.2 Úroveň štátu

Niektoré charakteristiky štátu ako veľkosť , hospodárska vyspelosť , politický systém a národná mentalita či identita môžu mať vplyv na smerovanie zahraničnej politiky.[68]

Ideologický rámec americkej zahraničnej politiky sa ukázal byť ako faktor, ktorý znemožnil Američanom pochopiť kultúry vzdialené od ich vlastnej. Pocit nadradenosti voči zvyšku sveta vyvolal stereotypy, ktoré znevažovali iné kultúry tým, že ich označovali za nerozvinuté a poddajné. Tieto stereotypy vyvolali u Američanov chybný pocit, že je ľahké priviesť a riadiť politický a ekonomický rozvoj v týchto spoločnostiach. Ich kultúra a história sa nepovažovali za dôležité. Američania sú všeobecne netrpezlivým národom, ktorý preferuje cestu isť priamo k jadru veci. Keď narazia na nejakú vzdorovitosť alebo odpor, vedie to k ich frustrovanosti a hnevu. Príkladom toho je aj americká skúsenosť v programe budovania štátu v JV. Američania tu presadzovali program národného rozvoja podľa amerického vzoru a podľa ich skúseností. Učili ich ako bojovať a vládnuť a keď bolo potrebné, bojovali za nich.[69] Americkej strane chýbalo dostatočné chápanie vietnamských dejín a charakteru vietnamskej spoločnosti. Málo amerických poradcov alebo vojakov hovorilo po francúzsky a takmer žiadny z nich nerozumel vietnamčine. Táto kultúrna a jazyková bariéra viedla aj k posilňovaniu predsudkom voči Vietnamcom. So stupňujúcou vojnou sa negatívne stereotypy o Vietnamcoch rozširovali. To sa prejavilo vo všednom jazyku, keď Američania označovali Vietnamcov ponižujúcimi menami.[70] Masívne a nerozlišujúce používanie palebnej sily a herbicídov, ktoré zabíjalo civilistov tak ako aj vojakov a kontaminovalo pôdu takisto odrážalo znevažujúci postoj Američanov ku všetkým Vietnamcom.[71] Okrem toho americkí vojaci stále viac začali považovať všetkých Vietnamcov za nepriateľov. [72] To všetko potom marilo spoluprácu medzi USA a JV na budovaní štátu.

Príkladom viery americkej vlády, že dokáže zmeniť k lepšiemu životy chudobných ľudí v rozvojom svete bol Projekt Rieka Mekong, ktorý mal zrealizovať americký model TVA. Americká administratíva sa mylne domnievala, že TVA je vývozný artikel a tvorí základ spoločností v rozvojových krajinách.[73] Okrem toho najväčším problémom, ktorému program čelil, bol ozbrojený konflikt so striedajúcimi bojiskami,čo nútilo ľudí byť neustále na úteku.[74]

2.3 Úroveň domácich vplyvov

Na hladine domácich vplyvov sa identifikujú dve skupiny faktorov, ktoré svojím pôsobením môžu ovplyvniť charakter americkej zahraničnej politiky. Do prvej skupiny sa zaraďujú inštitúcie ako americký prezident, Kongres ďalšie inštitúcie ako ministerstvo zahraničia a obrany, CIA a Rada národnej bezpečnosti. Do druhej skupiny patria spoločenské sily ako napr. záujmové skupiny, média a verejná mienka, ktoré nie sú súčasť ou štátneho aparátu.[75]

2.3.1 Inštitúcie v USA

Na najvyššej úrovni sa nikdy nediskutovalo ako veľmi je JV dôležitý pre americké bezpečnostné záujmy, či situácia v JV môže byť vyriešená za použitia vojenskej sily s ohľadom na represívny charakter juhovietnamského režimu a akým spôsobom majú byť americké ozbrojené sily použité v nekonvenčnej vojne.[76] Na jednej strane sa americkej vláde nedarilo ujasniť si akú politiku bude realizovať v JV, na druhej strane pokračovala v podporovaní jednej vedúcej osoby v JV a nenechávali si žiadne alternatívy.[77] Chýbajúca diskusia o príčinách a cieľoch americkej angažovanosti v JV vyplývala aj z prehliadania kritiky z vnútra administratívy a spoliehania sa na optimistické správy. Tak to bolo aj za vlády Johnsona, počas ktorej museli odísť z administratívy kritici vojny a začal sa spoliehať na nádejné prognózy ministra zahraničia Ruska a pozitívne štatistiky generála Westmorelanda o počte mŕtvych nepriateľov, ktoré neodrážali skutočný vývoj.[78] Americká vláda si dlho neuvedomovala zhoršujúcu bezpečnostnú situáciu v JV. Správy o skutočnom stave bezpečnosti z JV boli vládou považované za príliš kritické a pokračovala v uverejňovaní optimistických vyhlásení.[79] Až neskôr si uvedomila závažnosť situácie v JV. Avšak po každom zhoršení situácie vláda vždy reagovala len zvýšením americkej vojenskej prítomnosti.[80] V prípade prezidenta Johnsona boli nariadené aj tajné operácie, o ktorých však neinformovala Kongres ani americkú verejnosť .[81]

Americká administratíva prakticky prehliadala charakter politického systému počas existencie JV. Podporovala autokratickú vládu Diema a ďalšie nasledujúce režimy, ktoré boli tiež represívne a skorumpované.[82] Prezident Eisenhower a minister zahraničných vecí Dulles boli presvedčení, že USA dokážu kontrolovať vývoj v JV dosadením antikomunistickej vlády a podporou armády. Cieľom bolo zabrániť rozširovaniu komunizmu v JV, čo sa v konečnom dôsledku nepodarilo splniť . Obidvaja sa spoliehali na to, že Diem má situáciu pod kontrolou a že vybuduje fungujúci štát. Napriek rastúcej nespokojnosti obyvateľstva s Diemovym režimom a zhoršujúcej sa komunikácie medzi Diemom a americkými poradcami dala americká administratíva prednosť vojenskému zaisteniu krajiny pred reformami.[83] Aj v prípade Kennedyho administratívy sa potrebné sociálne, politické a ekonomické reformy, ktoré by získali podporu obyvateľstva zanedbávali po dlhú dobu, z čoho potom ť ažili komunistickí povstalci a rozširovali si kontrolu nad územím JV.[84]

Americká vláda často prehliadala, že udalosti v JV tvoria jeden veľký zložitý komplex. Nepozerala, čo stálo za nimi a aké osobné či skupinové motívy v tom hrali úlohu. Pochopiť základnú príčinu udalostí si vyžadoval bližší vzť ah s domácimi, ktorých sa to týkalo a ktorí v nich hrali dôležitú rolu. Bolo však veľmi málo Američanov, ktorí si vybudovali bližší vzť ah s juhovietnamskými lídrami a mali znalosti a skúsenosti. Príčinou toho sa zdala byť nielen byrokracia, ale aj osobná žiarlivosť a nepriateľstvo.[85]

Americká vláda neplnila veľmi významnú úlohu pri stabilizácii juhovietnamskej politickej scény. Pomáhala zorganizovať prevraty alebo ich podporovala z ústrania, ale potom ďalej nezasahovala do politickej situácie a nepodnikla kroky, ktoré by pomohli politicky rozštiepenému JV vytvoriť funkčnú vládu.[86] Príkladom toho sú mnohé prevraty, ktoré sa uskutočnili po Diemovi. Po brutálnom potlačení budhistického hnutia, sa americká vláda rozhodla hľadať alternatívu k Diemovi a podporila puč proti režimu, ktorý sama vytvorila a udržovala.[87] Zanedlho americkí vojenskí poradcovia začali hľadať znova nového lídra JV, ktorý by bol ochotnejší riadiť sa podľa ich rád. Preto podporili puč generála Khanha, ktorý bol ochotný prijímať amerických vojenských poradcov a ich politické rady. Avšak Khanhova popularita bola väčšia v USA ako v samotnom JV. Malú podporu obyvateľstva, ktorú mal Khanh na začiatku rýchlo ochabovala.[88]

Americkým administratívam sa nikdy nepodarilo vyvinúť dostatočný tlak na juhovietnamskú vládu, aby uskutočnili potrebné reformy pri budovaní štátu. Nedostatočné presadzovanie americkej vlády pri plnení podmienok zo strany JV, viazaných na poskytnutú pomoc, tak viedli k neefektívnemu využitiu tejto pomoci a k zhoršeniu vzájomných vzť ahov. Príkladom toho bol Diem, ktorý dostával americkú pomoc, napriek tomu, že neplnil ich požiadavky ako boli napr. politické zmeny na uvoľnenie režimu.[89] Okrem toho snahy amerických veľvyslancov presvedčiť vodcov JV, aby uskutočnili reformy boli sť ažované samotným Washingtonom. Tak to bolo aj v prípade Diemovho režimu, kedy americká vláda im pripomínala, že neexistuje alternatíva namiesto neho.[90]

Tradičná americká vojenská stratégia, ktorú začali vojenskí velitelia uplatňovať nedokázala čeliť povstaleckým útokom v JV. Americkí vojenskí velitelia považovali vojnu v JV ako ďalšiu formu konvenčnej vojny.[91] MAAGV budovala a trénovala juhovietnamské ozbrojené sily, aby boli pripravené čeliť konvenčnej vojne. Partizánska vojna, ktorá vypukla v JV sa však líšila od konvenčnej vojny. Odlišovala sa nielen svojím vojenským charakterom, ale aj politickým.[92] Hlavnou úlohou protipovstaleckej vojny je prostredníctvom politických, sociálnych a ekonomických reforiem zmeniť podmienky, ktoré napomáhajú povstalcom získavať podporu ľudí a získať tak znovu podporu a lojalitu obyvateľstva.[93] Preto juhovietnamské ozbrojené sily neboli potom schopné odpovedať na rastúce povstalecké útoky, ktoré sa nedali poraziť konvenčným spôsobom boja.[94] Americká vláda aj vojenskí velitelia verili, že ich lepšie trénovaná armáda a zbrane dokážu zvíť aziť . Preto sa dával veľký dôraz na vojenskú stránku budovania štátu v JV. Charakter vojny v JV si však vyžadoval, aby ozbrojené sily zaistili dediny a zostali v nich a aby vyhnali komunistických povstalcov. Namiesto toho, sa americká armáda sústreďovala na stratégiu upotrebenia, ktorá premenila veľkú časť územia JV na bojisko, v ktorom sa miesta bojov striedali. Americkej leteckej ofenzíve rozšírenej na Severný Vietnam sa nepodarilo oslabiť vôľu Hanoja, aby zastavil útoky. Namiesto toho každé zvýšenie amerických ozbrojených síl v JV viedlo k zvýšeným infiltráciám komunistických povstalcov a severevietnamských vojsk do Južného Vietnamu. Okrem toho masívne a často nerozlišujúce použitie americkej palebnej sily v JV viedlo k veľkému množstvu úmrtí civilistov, utečencov a tým vyvolával odpor ľudí.[95] Milióny hektárov pôdy boli nepoužiteľné kvôli mínam, bombardovaniu a nasadeniu herbicídov. Rozsiahle oblasti lesov boli zničené odlisť ovacími prostriedkami a jedmi proti rastlinstvu.[96]

Efektívnosť budovania štátu v JV bola znižovaná samotnou organizáciou budovania štátu. Americká misia v JV nebola úplne jednotná. Do roku 1967 bola americká pomoc poskytovaná niekoľkými agentúrami, ktoré neboli centrálne riadené. Každá agentúra mala svoje komunikačné kanály s materskou organizáciou vo Washingtone, vlastné predstavy o programe a rôzne právomoci a povinnosti stanovené Kongresom.[97] Tým, že tvorba politiky v JV spadala do kompetencií niekoľkých orgánov viedlo k tomu, že sa rozhodnutia prijímali oneskorene alebo americkým poradcom v JV boli poslané vzájomne si odporujúce inštrukcie.[98] Dôsledkom nedostatočne definovaných kompetencií ohľadne JV bola aj veľká byrokracia medzi Bielym domom, Pentagonom, ministerstvom zahraničia a ozbrojenými silami.[99] Napriek veľkému množstvu správ medzi ministerstvom zahraničia a veľvyslanectvom v Saigone, veľakrát sa stávalo, že americká vláda nedokázala poskytnúť včasný a jasný postup. Tendencia podávať veľké množstvo správ často išla na úkor kvality správ.

Častou praktikou americkej vlády bolo posielanie špeciálnych vyslancov do JV. To však viedlo k oslabeniu prestíže a autority amerického veľvyslanca v Saigone v očiach miestnych správ.[100]

Pod neúspešným budovaním štátu sa podpísali aj zhoršujúce vzť ahy medzi prezidentom a vysokými vojenskými činiteľmi. Požiadavky Zboru náčelníkov štábov o eskalovanie vojny neboli plnené prezidentom tak ako si priali. Postupne preto rástla v amerických ozbrojených silách nespokojnosť s priebehom vojenskej stratégie.[101]

S pokračujúcou Vietnamskou vojnou začal Kongres čoraz viac kritizovať politiku v JV a rástol jeho odpor k vojne.[102] Kongres postupne obmedzoval možnosti prezidenta zasahovať do vývoja v JV. Po odchode posledných amerických vojakov z JV a po prepustení vojnových zajatcov v roku 1973 Kongres na rozdiel od prezidenta Nixona už nebol ochotný pokračovať v budovaní štátu v JV. Začal znižovať finančnú pomoc juhovietnamskej armáde, čím sa obmedzila jej bojová pripravenosť a úderná sila a klesla aj ich morálka. Okrem toho sa v dedinských provinciách začalo rýchlo rozširovať rabovanie adedinské obyvateľstvo začalo odmietať juhovietnamskú armádu.[103]

Ďalšia americká inštitúcia, ktorá svojou aktivitou nie vždy prispievala k budovania štátu v JV bola CIA. Príkladom toho je Program Phoenix vytvorený CIA, ktorý priniesol len okrajové úspechy. Pri neutralizovaní infraštruktúry povstalcov sa využívali praktiky ako únosy, vraždy a týranie, čo bolo v rozpore so Ženevskými konvenciami. Obeť ami sa často stávali civilisti a politickí oponenti saigonského režimu.[104] Brutalita tohto programu zvyšovala sympatie ľudí s komunistickými povstalcami a privádzala nových ľudí na stranu povstalcov.[105]

2.3.2 Spoločenské sily v USA

V druhej polovici 50. rokov média a verejnosť venovali málo pozornosť americkému programu budovania štátu v JV.[106] Po začatí pozemnej vojny v roku 1965 americká vláda minimálne informovala o svojich krokoch a vývoji udalostí v JV. Spôsob amerického spravodajstva z JV vyvolával dojem čistej vojny a úspechu, čo napomáhalo podpore americkej politiky americkou verejnosť ou. Aj väčšina médií súhlasila s americkou angažovanosť ou v JV. Pochybnosti sa ozývali iba v niektorých novinách.[107] Avšak s rastúcou vojenskou účasť ou USA sa v americkej tlači čo raz viac začala objavovať kritika americkej politiky v JV. Americkí novinári začali postupne verejnosť informovať o skutočnej situácii v JV. Tým sa dostali do sporu s americkou vládou a armádou, ktoré šírili optimistické správy.[108]

Reakcia na americkú vojenskú angažovanosť v JV podporila aj vznik protivojnových hnutí. Na začiatku sa protivojnové hnutie vytváralo na univerzitách, kde profesori a študenti hrali vedúcu úlohu pri ich organizovaní.[109] Protivojnové hnutia neskôr vytvárali aj radikálni pacifisti a odporcovia vojenskej služby. Do protivojnových protestov sa začali neskôr zapájať aj ďalšie skupiny ako emancipačné hnutia žien, hnutia za občianske práva i vplyvné politické osobnosti ako napr. senátor Fulbright a Kennan.[110] Názory o vplyve protivojnových demonštrácií na politiku USA sa líšia. Niektorí tvrdia, že nemali žiadny dopad. Iní tvrdia, že jediný dopad, ktorý mali protesty bol len negatívny, lebo predĺžil Vietnamskú vojnu, tým, že si Hanoj údajne mylne myslel, že americké protesty posilňujú ich pozíciu. Iní zase tvrdia, že demonštrácie mali negatívny psychologický vplyv na amerického prezidenta Johnsona aj Nixona. Tým, že obidvaja neprijímali dobre protivojnovú kritiku, pravdepodobne upevnilo ich rozhodnutie nepoddávať sa demonštráciám a ich neochotu prijať zmierlivejší diplomatický postoj. Toto odrážalo nielen ich osobnú citlivosť na kritiku, ale aj ich rozhodnutie ukázať VDR, že opozícia neovplyvní americkú politiku v JV. Aj keď prezidenti a jeho poradcovia sa zdráhali pripustiť , že demonštrácie ich ovplyvňujú pri tvorbe politiky, protivojnové protesty pritiahli ich pozornosť . Hoci hneď neviedli k zmene politiky v JV, prispeli k tomu, že americká administratíva začala viac vnímať nesúhlas so smerovaním ich politiky v JV. Väčšina odborníkov si myslí, že práve protivojnové demonštrácie sa podieľali na nátlaku, ktorý viedol k americkému odchodu z JV.[111]

Aj keď protivojnové protesty spôsobili znepokojenie, kritika americkej politiky v JV zo strany intelektuálnej obce bola braná vážnejšie v administratíve a často znepokojovala amerických prezidentov a ich poradcov.[112]

Podľa viacerých odborníkoch verejná mienka ovplyvňovala verejnú diskusiu a hrala významnú rolu pri rozhodovacím procesoch, predovšetkým v dobe Johnsonovej administratívy.[113] So zvyšujúcim množstvom protivojnových demonštrácií a kritickej tlače sa začala v americkej spoločnosti rozširovať protivojnová nálada, čo sa prejavilo aj v prieskumoch verejnej mienky.[114] Podľa týchto prieskumov väčšina obyvateľstva nesúhlasila s Johnsonovou politikou.[115] Na konci roka 1970 viac ako dve tretiny Američanov si myslelo, že americká účasť v JV bola veľkou chybou. K masovému rozšíreniu nesúhlasu s americkou politikou v JV prispievala aj brutalita, ktorej sa dopúšť ali americkí vojaci na bezbranných civilistoch ako i uverejnenie prísne tajných materiálov Pentagonu, ktoré dokumentovali históriu americkej angažovanosti v JV. Ukazovali, že politici sa neriadili realistickými analýzami, prikrášľovali rozsah americkej účasti a verejnosť mylne informovali.[116]

Medzi záujmové skupiny, ktoré podporovali americký program budovania štátu v JV bola organizácia Americkí priatelia Vietnamu. Vzhľadom na to, že jej členom bol aj prezident Kennedy, kritika juhovietnamského režimu nebola v administratíve braná vážne.[117]

Americké univerzity a výskumné inštitúty, ktoré pracovali pre americkú vládu tiež ovplyvňovali svojimi štúdiami o budovaní štátu americký program v JV, napr. spomínaná Michiganská poradná skupina z Michingenskej štátnej univerzity.[118] Americkí sociológovia neboli jednotní v názore ako vybudovať z odlišnej, rozdelenej a vojnou zničenej krajiny fungujúci štát. Aj keď každá myšlienková škola mala vplyv na rôzne americké programy a politiku budovania štátu v JV, nikdy neboli spojené do jedného koherentného súboru.[119] Americký think -tank RAND svojimi štúdiami a blízkymi kontaktmi na ministerstvo obrany významne ovplyvnil niektoré rozhodnutia americkej vlády. Na základe jeho teórií sa presadila aj vojenská eskalácia, ktorá však nesplnila svoj účel. RAND podporoval vojenskú vládu v rozvojových krajinách, výsledkomčoho bola americká podpora vojenských vlád v JV.[120]

Prítomnosť amerických súkromných dobrovoľných organizácií v JV mala takisto dopad na budovanie štátu. Ich spolupráca s americkou vládou viedla k ich závislosti na vládnej ochrane, väčšej kontrole zo strany vlády a spolitizovaniu ich humanitárnych programov.[121] Príkladom toho je americká organizácia Združenie pre poskytovanie americkej pomoci (Cooperative Action for American Relief Everywhere, CARE), ktorá tak ako americká vláda verila, že dokáže zmeniť životy Vietnamcov k lepšiemu. Aj keď pri realizovaní programov narazila na neochotu a odpor Vietnamcov, tak to prehliadala a pokračovala vo zveličovaní ich úspechov. Často sa zdalo, že CARE sa viac zaujímala o uspokojenie amerických darcov a vytváranie úspešných príbehov ako o dôvode vietnamskej neochote.[122]

2.4 Úroveň jednotlivca

Rozhodnutia a charakter jednotlivcov či skupiny jednotlivcov ako boli napr. americký prezident, minister zahraničných vecí a generáli mali takisto vplyv na budovanie štátu v JV.

Snahy prezidenta Kennedyho, aby nevyzeral príliš mäkký ku komunizmu a jeho silný antikomunistický postoj bránil tomu, aby si sami Vietnamci rozhodovali o svojej budúcnosti.[123] Jeho rozhodnutia boli ovplyvnené aj jeho nadpriemerným vzť ahom k JV tým, že bol členom Amerických priateľov Vietnamu. Preto akákoľvek kritika z vnútra administratívy bola prepočutá. Takýto prístup potom bránil diskusii o príčinách a cieľoch amerického cieľu vybudovať štát v JV.[124] Prezidenti Johnson a Nixon boli obaja veľmi citliví na kritiku. Johnson sa aj preto začal viac obracať na poradcov, ktorí zostávali optimistickými ohľadne situácie v JV. Poradcovia so skeptickými názormi stratili vplyv u Johnsona a začal sa obklopovať úzkym kruhom pritakávačov. Tak ako aj v prípade Kennedyho tu potom chýbala diskusia o zmysle a cieľoch politiky v JV a objektívne hodnotenie budovania štátu v JV.[125] Johnsonova aj Nixonova citlivosť na kritiku sa odrazilaaj na ich neústupčivosti zmeniť smerovanie stratégie v JV. [126]

Rozhodnutia jednotlivcov pôsobiacich priamo v JV boli tiež jedným z faktorov, ktoré vplývali na proces budovania štátu. Patrili k nim americkí veliaci generáli a poradcovia. Boli to hlavne veliaci generáli, ktorí šírili optimistické správy o situácii v JV, ktoré neodrážali realitu. Šéf MAAGV generálporučík Williams bol presvedčený, že budovanie juhovietnamských ozbrojených síl podľa amerického vzoru, ich príprava na konvenčnú vojnu a podpora Diemovho režimu je tá jediná správna stratégia. Všetko preto podriaďoval tomuto cieľu a kritické výhrady proti Diemovi považoval za komunistickú propagandu.[127] Ďalší veliaci generál, ktorý neinformoval objektívne o zhoršujúcej situácii v JV bol Westmoreland, ktorý svojimi štatistikami o počte mŕtvych nepriateľov upevňoval prezidenta o optimistickom vývoji.[128] Medzi amerických poradcov, ktorí mali vplyv na americkú a juhovietnamskú politiku bol W. Fishel, ktorý viedol Michiganskú poradnú skupinu.[129] Fishel, ktorý sa stal najbližším poradcom Diema nekriticky hodnotil juhovietnamský režim a posielal optimistické správy o pokroku a modernizácie v JV, ktoré prehliadali rastúcu represiu a korupciu Diemovho režimu.[130] Presadzoval programy rozvoja v rámci Michiganskej poradnej, ktoré vychádzali z histórie rozvoja americkej spoločnosti, ktoré ale nie vždy dopadli úspešne.[131]

Poznámky

[62] KREJČÍ, O.: Mezinárodní politika, s. 95.

[63] SPANIER, J. W., HOOK, S. W.: American foreign policy since World War II, s. 141.

[64] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 14.

[65] KISSINGER, H.: Umění diplomacie, s. 649 – 653.

[66] SPANIER, J. W., HOOK, S. W.: American foreign policy since World War II, s. 144.

[67] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 89.

[68] DRULÁKOVÁ; R., DRULÁK, P.: Tvorba a analýza zahraniční politiky, s. 57.

[69] HUNT, M. H.: Ideology and U.S. foreign policy, s. 176.

[70] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 107 a 108.

[71] HUNT, M. H.: Ideology and U.S. foreign policy, s. 177

[72] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 107 a 108.

[73] FISHER, C. T.: Nation Building and the Vietnam War: A Historiography, s. 451. Dostupné z http://proquest.umi.com.ezproxy.vse.cz/pqdweb?index=8&did=885103161&SrchMode=2&sid=2&Fmt=6&VInst=PROD&VType=PQD&RQT=309&VName=PQD&TS=1241805432&clientId=45149.

[74] EKBLADH, D.: “Mr. TVA”: Grass-Roots Development, David Lilienthal, and the Rise and Fall of the Tennessee Valley Authority as a Symbol for U.S. Overseas Development, 1933–1973, s. 368. Dostupné z http://web.ebscohost.com/ehost/pdf?vid=4&hid=9&sid=c7d0f7ee-05a5-4030-8f52-bf8d7bf9ce4e%40sessionmgr9.

[75] DRULÁKOVÁ; R., DRULÁK, P.: Tvorba a analýza zahraniční politiky, s. 73.

[76] SPANIER, J. W., HOOK, S. W.: American foreign policy since World War II, s. 145 a 146.

[77] SHAPLEN, R.: The lost revolution: Vietnam 1945 – 1965, s. 284.

[78] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 116.

[79] SHAPLEN, R.: The lost revolution: Vietnam 1945 – 1965, s. 219.

[80] SPANIER, J. W., HOOK, S. W.: American foreign policy since World War II, s. 145 a 146.

[81] COHEN, W. I.: The Cambridge History of American Foreign Relations : Volume 4, America in the Age of Soviet Power,1945-1991, s. 163.

[82] SPANIER, J. W., HOOK, S. W.: American foreign policy since World War II, s. 148.

[83] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 53 a 54.

[84] SPANIER, J. W., HOOK, S. W.: American foreign policy since World War II, s. 148.

[85] SHAPLEN, R.: The lost revolution: Vietnam 1945 – 1965, s. 284 -285.

[86] Tamtiež, s. 214.

[87] COHEN, W. I.: The Cambridge History of American Foreign Relations : Volume 4, America in the Age of Soviet Power, 1945-1991, s. 159.

[88] COHEN, W. I.: The Cambridge History of American Foreign Relations : Volume 4, America in the Age of Soviet Power, 1945-1991, s. 162.

[89] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 67.

[90] SHAPLEN, R.: The lost revolution: Vietnam 1945 – 1965, s. 153.

[91] SPANIER, J. W., HOOK, S. W.: American foreign policy since World War II, s. 148 -152.

[92] SHAPLEN, R.: The lost revolution: Vietnam 1945 – 1965, s. 138.

[93] SPANIER, J. W., HOOK, S. W.: American foreign policy since World War II, s. 148.

[94] SHAPLEN, R.: The lost revolution: Vietnam 1945 – 1965, s. 138.

[95] SPANIER, J. W., HOOK, S. W.: American foreign policy since World War II, s. 151 -153.

[96] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 178.

[97] SCOVILLE, T. W.: Reorganizing for pacification support. Dostupné z http://www.history.army.mil/books/pacification_spt/index.htm#TOC.

[98] SHAPLEN, R.: The lost revolution: Vietnam 1945 – 1965, s. 389.

[99] Tamtiež, s. 285.

[100] Tamtiež, s. 386 -389.

[101] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 117.

[102] SMALL, M.: The Impact of the Antiwar Movement on Lyndon Johnson, 1965-1968: A Preliminary Report, s. 15. Dostupné z http://web.ebscohost.com/ehost/pdf?vid=1&hid=120&sid=173e3621-7ac84994-8172-e1499be7d775%40sessionmgr107.

[103] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 170 -175.

[104] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 140.

[105] Tamtiež, s. 156.

[106] Tamtiež, s. 51.

[107] Tamtiež, s 124.

[108] HALLIN, D. C.: The Media, the War in Vietnam, and Political Support: A Critique of the Thesis of an Oppositional Media, s. 11. Dostupné z http://www.jstor.org/stable/pdfplus/213043 2.pdf.

[109] SMALL, M.: The Impact of the Antiwar Movement on Lyndon Johnson, 1965-1968: A Preliminary Report, s. 2. Dostupné z http://web.ebscohost.com/ehost/pdf?vid=1&hid=120&s id=173e3621-7ac84994-8172-e1499be7d775%40sessionmgr107.

[110] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 124.

[111] SMALL, M.: The Impact of the Antiwar Movement on Lyndon Johnson, 1965-1968: A Preliminary Report, s. 2. Dostupné z http://web.ebscohost.com/ehost/pdf?vid=1&hid=120&s id=173e3621-7ac84994-8172-e1499be7d775%40sessionmgr107.

[112] Tamtiež, s. 10.

[113] Tamtiež, s. 2.

[114] SMALL, M.: Influencing the Decision Makers: The Vietnam Experience, s. 186. Dostupné z http://www.jstor.org/stable/423456.

[115] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 125.

[116] Tamtiež, s. 159.

[117] Tamtiež, s. 65.

[118] MARQUIS, J.P.: The other warriors: American social science and nation building in Vietnam s. 80. Dostupné z http://web.ebscohost.com/ehost/pdf?vid=4&hid=9&sid=a4859168-356a-4a86-93f083b0f66c32df%40sessionmgr7.

[119] Tamtiež, s. 104.

[120] JOHNSON, C.: The RAND Corporation: America's University of Imperialism. Dostupné z http://www.globalpolicy.org/empire/intervention/2008/0430rand.htm.

[121] PERGANDE, D. T.: Private voluntary aid and nation building in South Vietnam: The humanitarian politics of CARE 1954 – 61, s. 165. Dostupné z http://web.ebscohost.com.ezproxy.vse.cz/ehost/pdf?vid=4&hid=13&sid=9483df1e-ea2d-4c6d-8249-0d9a4ff9ff14%40SRCSM2.

[122] Tamtiež,, s. 188.

[123] COHEN, W. I.: The Cambridge History of American Foreign Relations : Volume 4, America in the Age of Soviet Power, 1945-1991, s. 161.

[124] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 65.

[125] COHEN, W. I.: The Cambridge History of American Foreign Relations : Volume 4, America in the Age of Soviet Power, 1945-1991, s. 169.

[126] SMALL, M.: The Impact of the Antiwar Movement on Lyndon Johnson, 1965-1968: A Preliminary Report, s. 2. Dostupné z http://web.ebscohost.com/ehost/pdf?vid=1&hid=120&s id=173e3621-7ac84994-8172-e1499be7d775%40sessionmgr107.

[127] FREY, F.: Dějiny vietnamské války. Tragedie v Asii a konec amerického snu, s. 52 –53.

[128] Tamtiež, s. 116.

[129] FISHER, C. T.: Nation Building and the Vietnam War: A Historiography, s. 448. Dostupné z http://proquest.umi.com.ezproxy.vse.cz/pqdweb?index=8&did=885103161&SrchMode=2&sid=2&Fmt=6&VInst=PROD&VType=PQD&RQT=309&VName=PQD&TS=1241805432&clientId=45149.

[130] LATHAM, M. E.: Redirecting the Revolution? The USA and the failure of nation-building in South Vietnam, s. 27. Dostupné z http://web.ebscohost.com/ehost/pdf?vid=4&hid=15&sid=fdb3caa6-6c8c-4dda-b665-722536ad466b%40SRCSM2.

[131] HICKEY, G., C.: Window on a War: An Anthropologist in the Vietnam Conflict, s. 18– 19.

Seriál

  1. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname
  2. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: Úvod
  3. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: 1. Charakteristika budovania štátu
  4. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: 2. Spojené štáty americké
  5. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: 3. Južný Vietnam
  6. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: 4. Externé faktory
  7. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: Záver
  8. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: Prílohy
  9. Príčiny neúspechu budovania štátu v Južnom Vietname: Použité zdroje

Podobné články

Další články autora

Autor : Bc. Zuzana Košťálová 🕔15.12.2010 📕8.964

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře