České národné hnutie a československé vzťahy po rakúsko – uhorskom vyrovnaní

Autor : Ján Kovačič 🕔08.06.2010 📕10.926

Rakúsko – uhorské vyrovnanie roku 1867 zmarilo politické nádeje Čechov a Slovákov i ostatných utlačovaných národov. Bolo porážkou federalizačných snáh českej buržoázie a úsilia slovenských politikov využiť rozpory medzi Viedňou a Pešťou pre riešenie slovenskej otázky v duchu memorandových požiadaviek. Vyrovnanie znamenalo víťazstvo nacionalistických mocenských záujmov maďarských vládnucich tried, a to ako pri úprave štátoprávneho vzťahu medzi Predlitavskom a Zalitavskom, tak pri úprave vnútropolitických (národnostných) pomerov v Uhorsku.

České národné hnutie reagovalo na dualizmus a na upevnenie moci nemeckých liberálov zintenzívnením pasívnej rezistencie. Opustili nielen ríšsku radu vo Viedni, ale tiež český a moravský krajinský snem v Prahe a v Brne.

Neúspech českej a slovenskej politiky prispel nesporne ku vzájomnému zbližovaniu, pri ktorom Slováci priaznivo komentovali najmä dočasný nárast rusofilských nálad v českej spoločnosti, oživenie ideí slovanskej vzájomnosti a v neposlednom rade aj boj Čechov o trializmus. Demonštratívnych pútí českých politikov na čele s F. Palackým do Moskvy a Petrohradu v máji a v júni 1867 sa napriek varovaniam Maďarov zúčastnili za Slovákov Andrej Radlinský, Ján Jesenský a Pavol Mudroň. Toto gesto, ktoré malo ukázať užšie primknutie Slovákov k českému hnutiu, zostalo samozrejme bez akýchkoľvek výsledkov. Decembrová ústava z roku 1867 rozdelila Čechov a Slovákov do dvoch štátnych celkov ovládaných rakúskymi Nemcami a Maďarmi, čo vzájomné vzťahy a spoluprácu, obzvlášť v národnopolitickom hnutí, citeľne komplikovalo.

Po rakúsko – uhorskom vyrovnaní sa slovenské národné hnutie ocitlo vo veľmi ťažkej situácii. Nerovnoprávne postavenie slovenského národa sankcionované národnostným zákonom z roku 1868 obmedzovalo činnosť a aktivitu slovenských politikov, znemožňovalo Slovákom podieľať sa v zodpovedajúcej miere na verejnom živote Uhorska a využívať niektoré povolené občianske slobody. Vo voľbách v roku 1872 čakal oba politické smery v rámci Slovenskej národnej strany – Stará škola slovenská i Nová škola slovenská – neúspech. Do uhorského snemu bol zvolený jediný slovenský poslanec Viliam Pauliny – Tóth. Na čelo uhorskej vlády sa postavil Koloman Tisza a vláda bola pripravená potlačiť hnutia nemaďarských národov aj za použitia najsurovejších metód.

Naproti tomu české národné hnutie nadobudlo v rokoch po vyrovnaní masový charakter. Jeho predstavitelia dokázali v boji za riešenie českej otázky a demokratické práva zomknúť široké ľudové masy vrátane roľníctva a podstatnej časti formujúceho sa robotníctva. Na podporu svojho politického programu začali byť vo všetkých českých krajoch na pamätných miestach zvolávané tábory ľudu, na ktorých sa v rokoch 1868 – 1870 napriek policajným zákazom zhromažďovali mnohotisícové zástupy ľudí všetkých vrstiev a tried z najširšieho okolia. Práve toto táborové hnutie sa stalo mocným prostriedkom k rozšíreniu štátoprávnej myšlienky v najširších českých ľudových vrstvách, čo malo značný ohlas aj na Slovensku.

Za týchto okolností nadobúdal každý verejný prejav, každá kultúrna udalosť, charakter národnej manifestácie. Vrcholnou udalosťou doby sa stala národná manifestácia pri príležitosti položenia základného kameňa Národného divadla 23. mája 1868. Pražskými ulicami prešiel toho dňa stotisícový slávnostný sprievod, ktorého sa početnými delegáciami zúčastnili zástupcovia všetkých spoločenských vrstiev a tried českého národa zo všetkých najvýznamnejších krajov a miest z Čiech, Moravy a Sliezska, ako aj delegácia zástupcov slovenského národa a ďalších bratských slovanských národov.

Vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi sa v tejto dobe vytvárali na základe stykov hlavných politických skupín. Pritom však riešenie českej a slovenskej otázky zostávalo oddelené. Mladočechov (liberáli v rámci českej Národní strany) a Novú školu na Slovensku zbližovali pokusy o pozitívnejšiu politiku i určité nádeje na porozumenie s maďarskými liberálnymi politikmi, naproti tomu Stará škola na Slovensku mala bližšie k politickým kruhom staročeským (konzervatívci).

Názorová polemika medzi predstaviteľmi oboch skupín slovenských politikov prebiehala tiež na stránkach českej tlače. Česká tlač vyzývala po vyrovnaní Slovákov k zakladaniu politických spolkov, ktoré by zákonnými prostriedkami vymáhali politické práva. Dochádzalo taktiež k priamym stykom, ktoré mali nezriedka demonštrovať česko – slovenskú vzájomnosť. Okrem slávnosti položenia základného kameňa Národného divadla v Prahe sa slovenskí zástupcovia zúčastnili aj osláv päťdesiateho výročia založenia Českého múzea.

Roku 1871, vo chvíli, keď pruskí Hohenzollernovci zjednotili pod svojim žezlom Nemecko, učinila viedenská vláda, vtedy na čele s grófom Hohenwartom, seriózny pokus o vyrovnanie s českou štátoprávnou opozíciou. Medzi vládou a českými politikmi boli dohodnuté tzv. fundamentálne články, teda návrhy zákonov, ktorých implementáciou mal byť v rámci Predlitavska zriadený akýsi autonómny štát, zahŕňajúci všetky tri historické české krajiny. Tento autonómny český štát v rámci Rakúska sa mal stať spoľahlivou základňou politickej moci českej buržoázie a s ňou spojenej konzervatívnej šľachty. Vonkajším výrazom vyrovnania Rakúska s Českom mala byť korunovácia Františka Jozefa I. za českého kráľa.

Tento pokus o české vyrovnanie bol však zmarený spoločným úsilím nemecko – rakúskych liberálov, ako aj kvôli rozhodnému odporu maďarských politikov, ktorí sa okrem iného obávali vplyvu českého príkladu na posilnenie hnutí nemaďarských národov v Uhorsku a ich autonomistické snahy. V neposlednom rade sa stroskotaniu rakúsko – českého vyrovnania tešil aj kancelár novovzniknutej nemeckej ríše Otto von Bismarck, ktorý v nestenčenej hegemónii nemeckého živlu v Rakúsku poisťoval do budúcna rastúci vplyv Nemecka na svojho rakúskeho suseda.

Neúspech Hohenwartovho pokusu o české vyrovnanie v roku 1871 bol konečným stroskotaním radikálnej štátoprávnej českej politiky. Pred českými politikmi tak vyvstala nutnosť začať využívať existujúce parlamenty v Rakúsku. Mladočeská kritika bezvýchodiskovej pasívnej rezistencie, obhajovanej Staročechmi, teraz zosilnela. Roku 1874 sa Mladočesi organizačne osamostatnili a nazvali sa Národní stranou svobodomyslnou. Ako neriešiteľný rozpor pociťovali tú skutočnosť, že sa na jednej strane vôbec nemali zúčastňovať utvárania zákonodarnej a výkonnej moci, na druhej strane museli fakticky žiť v podmienkach, ktoré orgány tejto moci vytvárali bez nich. Za múdrejšie tak považovali pružnejší ,,činný” odpor aj za cenu určitej revízie pôvodného štátoprávneho programu. Taktiež požadovali dôslednú demokratizáciu volebného poriadku, čo bolo namierené najmä proti českej historickej šľachte, dovtedajšiemu koaličnému spojencovi Národní strany. Mladočesi vyčítali Staročechom, že berú príliš veľký ohľad na svojho partnera a tak sa mu v skutočnosti podriaďujú. V podstate rezignovali na staročeské snahy vrátiť šľachtu späť do národnej spoločnosti a získať ju ako prirodzenú politickú elitu a chceli svoju vlastnú národnú reprezentáciu budovať zdola, z radov ,,zdravého jadra” občianskej spoločnosti. Mladočesi vstúpili na český krajinský snem už v roku 1874, ale účasť ich siedmych poslancov bola symbolická a zásadný politický význam nemala.

Táto kríza taktiež vyjasnila vzťahy medzi politickými predstaviteľmi českého a slovenského národného hnutia ohľadom rozdielneho postoja k Maďarom. Nádeje českých politikov, prevažne mladočeských, v možnosť nájsť porozumenie s maďarskými liberálmi, sa tu ukázali ako nereálne. Slováci sledovali veľmi pozorne snahy o česko – rakúske vyrovnanie, v ktorého prípadnom uskutočnení videli významnú pomoc pre riešenie slovenskej otázky v Uhorsku na základe memorandových požiadaviek, ktoré zostávali aj po vyrovnaní základnou konštantou slovenskej politiky.

Na zrušenie troch slovenských gymnázií ako aj na zákaz činnosti Matice slovenskej reagovala okamžite česká verejnosť, ktorá mala novú príležitosť preukázať úprimnú solidaritu s utlačovanými Slovákmi. Početné hlasy v českej tlači svedčili o bezvýhradnej ochote prijať dotknutých slovenských profesorov a študentov na české školy, a nechýbali ani plány zriadiť na Morave internátne stredné školy priamo pre Slovákov. V Prahe bol ustanovený zvláštny výbor, ktorý sa mal starať o hmotnú podporu slovenských študentov na českých školách a tiež Český klub dal podnet na zbierky pre tieto účely. Slováci boli zároveň vyzývaní, aby sa zjednotili a obrátili priamo na panovníka s rozhodným protestom proti svojvôli uhorskej vlády. Pre ťažký osud Slovákov prejavilo porozumenie aj české robotníctvo. Baníci z ostravských baní zozbierali medzi sebou ešte v roku 1874 takmer 200 zlatých na pomoc obetiam pozatváraných slovenských gymnázií.

Pokusom prijať slovenských študentov a profesorov na české školy, či zriadiť na Morave vlastné stredné školy bránil samozrejme dualistický systému Rakúsko – Uhorska. Školské a kultúrne záležitosti nepatrili pod ústrednú správu a uhorská vláda mala za tejto situácie všetky prostriedky na to, aby podobným akciám zabránila s odôvodnením, že ide o zasahovanie do ich kompetencií a do vnútrouhorských pomerov. Ale ani málopočetná a hospodársky slabá slovenská buržoázia nemala dostatok síl k rozhodnejším akciám v školskej politike, a to aj napriek úprimne ponúknutej pomoci českej demokratickej verejnosti. Až na konci 19. storočia počet slovenských študentov na českých stredných školách stúpal, čo vo svojich dôsledkoch prispievalo ku kultúrnemu a politickému vzostupu slovenského národa a k posilňovaniu československej vzájomnosti.

Za brutálneho maďarizačného útlaku sa tiež sama slovenská národná inteligencia snažila užšie primknúť k vyspelejšiemu českému národnému hnutiu a hľadať v ňom posilu pri vlastnom, takmer bezvýchodiskovom postavení. Výrazom týchto snáh bolo na konci 70. rokov vydanie dvoch zväzkov Hurbanovho almanachu Nitra opäť v češtine, pričom vytlačil aj príspevky českých autorov. Tento čin samozrejme neznamenal odklon od spisovnej slovenčiny, ktorá v slovenskom národnom živote už pevne zakotvila. Bol skôr demonštráciou protestu proti zostrenému národnostnému útlaku Slovákov zo strany uhorskej vlády a proklamáciou zomknutia s českým kultúrnym a národnopolitickým životom. Na vlastné politické riešenie slovenskej otázky, ktorá bola aj z českej strany chápaná ako vnútorná záležitosť Uhorska, nemali tieto akcie vplyv. V českých krajinách napomáhalo zbližovanie so Slovákmi rodiacemu sa slovakofilskému hnutiu.

Stabilizácia európskych pomerov v roku 1878 ukázala nereálnosť ďalších snáh o revíziu rakúskych ústavných pomerov a súčasne vládna kríza, vyvolaná odporom nemeckých liberálov voči zahraničnopolitickej orientácii na Balkán a okupáciu Bosny a Hercegoviny otvárala možnosť o revidovanie vládnej politiky. Na konci 70. rokov sa česká buržoázia, najmä pod tlakom Mladočechov, vzdala pasívnej rezistencie a českí poslanci sa vrátili do krajinského snemu v Čechách (na Morave sa tak stalo už skôr). V roku 1879 vstúpili všetci českí poslanci, Staročesi i Mladočesi, do ríšskej rady, a oba politické smery tu vytvorili jednotný poslanecký klub.

Po vzájomnej dohode podalo predsedníctvo českého klubu už 17. novembra 1879 vláde štyri memorandá, obsahujúce požiadavky jazykovej rovnoprávnosti v štátnych úradoch a súdoch, ďalej na pražskej univerzite, na stredných školách i na remeselníckych a živnostenských školách. Česká aktivita tak bola zameraná predovšetkým do oblasti jazykovej, kultúrnej a školskej politiky a snažila sa využívať ústavne zaručenú rovnoprávnosť národov. Odpoveď prišla v podobe tzv. Stremayerových jazykových nariadení z 19. apríla 1880, vydaných samostatne pre Čechy a Moravu. Pri styku s úradmi bola na celom území oboch krajín do značnej miery čeština zrovnoprávnená s nemčinou. Otázka jazyka na pražskej univerzite bola zákonom zo dňa 28. februára 1882 vyriešená rozdelením dovtedajšej Karlo – Ferdinandovej univerzity na českú a nemeckú s úplne rovnakými právami. V priebehu prvej polovice 80. rokov boli zriadené a poštátnené ďalšie české gymnáziá, priemyselné a iné odborné školy.

V tejto súvislosti museli vedúci politici českého hnutia zaujať stanovisko tiež k národnostným konfliktom v Uhorsku a k slovenskej otázke. Realita dualizmu totiž vrhla českú politiku do urputného zápasu s nemeckým úsilím rozdeliť české krajiny na národnostnom princípe, čo by znamenalo porážku myšlienky českého historického štátneho práva. A v tomto zápase im Slováci nemohli byť reálnou oporou. Preto hľadali spojenca tam, kde to v realite Rakúsko – Uhorska bolo najlogickejšie – v maďarskej politike. To bol zmysel návštevy vedúceho činiteľa Staročechov Františka L. Riegra roku 1880 v Pešti. Spojenectvo s Maďarmi však bolo nereálne. Nanajvýš bola možná dohoda o vzájomnej neutralite, čo znamenalo nevmiešavanie sa Maďarov do česko – nemeckého sporu výmenou za ubezpečenie, že Česi uznávajú vyrovnanie z roku 1867 a národnostné pomery v Uhorsku považujú výhradne za uhorskú vnútornú záležitosť, do ktorej nemienia zasahovať akoukoľvek politickou podporou Slovákov. Podobné prehlásenie učinil Rieger aj v interview pre uhorskú nacionalistickú tlač. Česká politika tým vlastne reflektovala fakt, že Česi a Slováci sú dva samostatné národy, každý so svojimi vlastnými problémami. Druhá stránka veci je, že Riegrov pokus nemohol mať úspech a nemohol českej politike pomôcť.

Keď na jeseň 1883 navštívila pri príležitosti otvorenia Národného divadla Prahu slovenská deputácia, Rieger im oznámil, že Česi nebudú na ríšskom sneme podporovať Slovákov, pretože by si tým znepriatelili Maďarov a poškodzovali by tak aj českú štátoprávnu politiku. Za týchto podmienok neudržovali v posledných dvoch desaťročiach 19. storočia kontinuitu československých vzťahov ani tak politické strany, ale hlavne predstavitelia kultúry.

Rozdiely medzi úrovňou českej a slovenskej spoločnosti sa teda začali prejavovať už v prvých rokoch dualizmu a postupne sa prehlbovali. Zatiaľ čo Česi postupne rozširujú národné hnutie teritoriálne (vrátane Moravy) a budujú svoj vlastný systém politických strán, využívajú liberálny systém na prezentovanie svojho programu na ríšskom sneme i v postupne sa rozširujúcej tlači (podarilo sa im napr. organizovať mohutné tábory ľudu), Slováci sú netolerantným a šovinistickým režimom zatlačení do pasivity. Zatiaľ čo Česi si vybudovali dobre fungujúcu ekonomickú základňu svojej národnej spoločnosti, maďarská vláda všetky podobné pokusy Slovákov eliminovala a slovenský kapitál v Uhorsku iba živoril. Kým Česi si mohli vybudovať celý školský systém korunovaný vysokými školami, Slováci stratili aj ľudové školstvo. V dôsledku dualizmu sa teda vývin českej a slovenskej spoločnosti začal dramaticky odchyľovať, čo malo dôsledok na vplyv česko – slovenských vzťahov. Slovensko – česká vzájomnosť sa stala takmer výlučne záležitosťou kultúry, najmä literatúry.

Zoznam použitej literatúry
KOVÁČ, Dušan: Slováci – Česi – dejiny. Bratislava : Academic Electronic Press, 1997. 137 s. ISBN 80-888880-08-4.
NOVOTNÝ, Ján: Češi a Slováci do národního obrození a do vzniku Československého státu. Praha : Svobodné slovo, 1968. 221 s.
ŠOLLE, Zdeněk: Století české politiky : počátky moderní české politiky od Palackého a Havlíčka až po realisty Kaizla, Kramáře a Masaryka. Praha : Mladá fronta, 1998. 304 s. ISBN 80-204-0696-4.
URBAN, Otto: České a slovenské dějiny do roku 1918. Praha : Svoboda, 1991. 263 s. ISBN 80-205-0193-2.
Autor : Ján Kovačič 🕔08.06.2010 📕10.926

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře