Vojenská správa na území Slovenska v rokoch 1400 - 1526

Autor : Ján Kovačič 🕔28.11.2008 📕10.938

V 15. st. sa pri zvolávaní krajinskej hotovosti prešlo na portálny systém, v ktorom sa počet vojakov stanovoval podľa veľkosti pozemkového majetku, t. j. podľa počtu daňových jednotiek - pôrt. Každý vlastník pôdy, ktorý nesplnil svoju povinnosť, to musel nahrádzať zaplatením presne určenej sumy v hotovosti. Získané peniaze sa použili na najatie žoldnierov.

Už v r. 1437 - 1444 došlo k pokusom budovať silnejšie vojsko a nespoliehať sa na sčasti neprimerane vystrojenú a vyzbrojenú a navyše pomaly sa schádzajúcu krajinskú hotovosť. Na udržiavanie žoldnierskeho vojska však boli potrebné veľké finančné prostriedky a hospodárska situácia to nedovoľovala. K vybudovaniu pomerne veľkej stálej žoldnierskej armády došlo za vlády Mateja Korvína. Na jej udržiavanie mu však vlastné zdroje nestačili, a tak bola financovaná aj z daní vyberaných na okupovaných územiach a z veľkých finančných podpôr určených na boj proti Turkom.

Podľa smerníc z r. 1432 - 1435 mali byť všetci žoldnieri rovanko platení, bez ohľadu na to, komu slúžia. Dĺžka ich služby mala byť predĺžená podľa potreby. V prípade hroziaceho vpádu bol na 33 poddanských usadlostí predpísaný 1 jazdec (vyzbrojený lukom, šípmi, mečom a palcátom). Zemania bez poddaných sa mali zúčastňovať osobne, a to buď so svojim pánom (u ktorého boli v službe), alebo pod vedením svojho župana. Rukovalo sa na základe súpisu, ktorý zostavovali príslušníci strednej šľachty spolu so slúžnymi. Kto sa povinnosti vyhol, alebo sa predčasne z výpravy vzdialil, tomu mal byť zhabaný majetok. Vojsko sa malo zásobovať z vlastných zdrojov a za vlastné prostriedky, pričom bolo zakázané zvyšovanie cien potravín.

Albrecht Habsburský nariadil dekrétom z r. 1439 daň vo výške 100 denárov (2/3 vtedajšieho zlatého), ktorú mal platiť každý poddaný, všetci kondicionári a zemani, ktorí nemali poddaných. Podobný dekrét vydal aj Vladislav I. v marci 1443. Župní vyberači z týchto daní mohli časť odovzdať bohatším šľachticom, ktorí mali za každých 50 zlatých postaviť 4 ozbrojencov. Po smrti Vladislava I. sa o poriadok a bezpečnosť v krajine mali starať 7 kapitáni.

Podľa dekrétu Ladislava Pohrobka z r. 1454 sa hlavným vojenským veliteľom stal Ján Huňady a zvolili sa osoby, ktoré majú dbať o to, aby sa výnos z kráľovských príjmov dostal do kráľovskej pokladnice a mohli sa postaviť kráľovské bandériá. od každých 100 poddanských pôrt mali postaviť 4 jazdci - lukostrelci a 2 pešiaci vyzbrojení lukom, štítom a palcátom. Všetci šľachtici boli povinní osobne sa zúčastniť vojny, pričom každý sa musel postarať o svoju výzbroj, výstroj a zásobovanie. Kto toto nariadenie nerešpektoval, mal do 15 dní od výzvy zaplatiť hlavnému veliteľovi za každého jazdca 16 a za pešiaka 10 zlatých. Majetky tých, čo nezaplatili, mali byť skonfiškované, kým sa nezískala príslušná suma. Šľachtici, ktorí by z vojska ušli, mali byť odsúdení na stratu majetku, nešľachtici na smrť.

Matejov dekrét z r. 1459 zahŕňa aj vlastných poddaných kráľa do súpisu povinných vojenskou službou. Od každých 20 poddaných sa má postaviť 1 obrnený jazdec vyzbrojený mečom, štítom, lukom alebo kopijou. Vojaci postavení z kráľovských majetkov boli povinní bojovať aj za hranicami krajiny. Zostavovateľov súpisov menuje kráľ, za čo sú oslobodení od povinnosti osobne narukovať. Kráľ menuje aj vojenského veliteľa každej stolice (max. na 3 mesiace). Šľachtici nie sú povinní zúčastniť sa výprav vedených kráľom za hranice krajiny, avšak ich vojaci sa takýchto výprav musia zúčastniť. Osobne má narukovať iba ten, čo má aspoň 10 poddaných. 10 zemania, čo nemajú poddaných, majú postaviť 1 lukostrelca na 3 mesiace. Od služby vo vojsku neboli oslobodení ani kráľovskí úradníci, ktorí za seba museli poslať náhradníka. Šľachtic aj nešľachtic pri dezertovaní z vojska stráca hlavu aj majetok. Vdovy, chorí a siroty musia postaviť vojakov podľa veľkosti majetku. Po vydaní mobilizačnej výzvy sa všetci vojnopovinní musia do 25 dní musia dostaviť na určené miesta. Ak by tieto sily nestačili na porazenie nepriateľa, musia narukovať všetci osobne so svojimi jazdcami a pešiakmi. Pri stave 15 000 mužov stála armáda ročne okolo 400 000 zlatých, čo bolo o ½ viac ako celoročné príjmy predchodcov Mateja Korvína. Preto sa zvyšovala aj mimoriadna vojenská daň (subsídium).

Za vlády Vladislava II. sa vojenská daň stala pravidelnou, celokrajinská hotovosť sa smela vyhlásiť len pri vpáde nepriateľa (od 20 pôrt 1 jazdec) a povinnosť bojovať za hranicami krajiny mali len platení žoldnieri. Veľkosť bandérií sa stanovila na 400 mužov (½ obrnení jazdci, ½ ľahká jazda - husári). 10 zemania bez poddaných mali postaviť jazdca vyzbrojeného min. kopijou, štítom, lukom a podľa možnosti aj koženým krunierom. Celkove obranu mal na starosti v prvom rade kráľ, potom preláti, baróni a len v prípade potreby krajinská hotovosť.

Vojenské dane sa síce vyrubovali, snemom boli riadne odhlasované, šľachta ich zrejme vybrala od svojich poddaných, no iba časť z nich odovzdala a aj z toho sa iba časť dostala do kráľovskej pokladnice. Preto sa dekrétom z r. 1504 nariaďovalo, že vojenskú daň majú páni a župani platiť na sneme a nikto sa jej nemá vyhýbať. Dekrétom z r. 1507 sa limitovalo, že kráľ ma vydržiavať 1000 jazdcov - Uhrov, z čoho má byť 600 v pohraničných oblastiach proti Turkom a len 400 má byť na kráľovskom dvore. V r. 1518 sa nariaďovalo zhromaždenie celej krajinskej hotovosti (1 vojaka od 20 pôrt) na Michala (29.9.) do Báčskej stolice. Brnenie, prilbica a iná husárska výzbroj sa predpisovala iba pre tých šľachticov, čo majú aspoň 50 poddaných. Aby sa výpravy mohol zúčastniť aj kráľ, vyrúbila sa daň 50 denárov od každej porty.

V r. 1522 bola zriadená inštitúcia župných kapitánov, ktorí boli menovaní a platení kráľom. Ich úlohou bolo po všetkých stránkach zabezpečiť postavenie predpísaných kontingentov vojska. Narastajúca hrozba tureckého vpádu prispela v r. 1523 vyhláseniu dovtedy nevídanej povinnosti - postaveniu jazdca od 10 usadlostí a zaplatenie až 2 zlatých mimoriadnej vojenskej dane od usadlosti. Od r. 1526 sa vojenská daň nariaďuje platiť prostredníctvom stolíc.

Zoznam použitej literatúry:
KLEIN, Bohuš - RUTTKAY, Alexander - MARSINA, Richard: Vojenské dejiny Slovenska. 1. zv. (stručný náčrt do roku 1526). Bratislava, MO SR, 1993. 179 s. ISBN 80-967113-1-8.
Autor : Ján Kovačič 🕔28.11.2008 📕10.938

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře