Rusko pod tatárskou nadvládou

Autor : Ján Kovačič 🕔28.06.2008 📕17.413

Spojené mongolské Ďžingischánove kmene prekročili v r. 1211 Veľký čínsky múr, ovládli 90 miest severnej Číny a s veľkým výkupným a korisťou sa vrátili späť do Mongolska. Krátko na to vpadli znovu do Číny a v r. 1215 ovládli i sídlo „synov nebies“, Peking. Neskôr, keď Ďžingischánova ríša siahala od Číny po Kaspik a odtiaľ k rieke Indus, si Ďžingischán uvedomil, že je potrebné zaviesť do správy impéria poriadok a upevniť jeho vnútornú súdržnosť. Preto zvoláva v r. 1223 svojich vojvodcov a miestodržiteľov do Buchary. Postup na západ sa na čas zastavil.

Avšak skôr než k tomu došlo, zaútočili Mongoli na Polovcov (Kumánov), žijúcich medzi dolným tokom Dnepru a Donom. Polovci nedokázali čeliť obrovskej sile Mongolov a mnohí utiekli pod ochranu Kyjeva s odkazom: „Teraz (Mongoli) dobyli našu krajinu, zajtra dobyjú vašu.“ V máji r. 1223 sa schádzajú v Kyjeve ruské kniežatá a rozhodujú sa, či je lepšie zaútočiť na Mongolov v krajine Polovcov alebo sa im brániť na vlastnom území. A tak sa vojsko väčšiny kniežat, pod velením Mstihlava Haličského sústreďuje pri ústí rieky Chortice na dolnom toku Dnepra. V stretnutí s predsunutým oddielom Mongolov dosiahli kniežatá ľahké víťazstvo. Podnietený týmto úspechom sa celé vojsko - ku ktorému sa pripojili aj Polovci - vydalo ďalej, proti dovtedy neznámemu nepriateľovi. Po 9 dňoch pochodu narážajú kniežatá na rieke Kalke, blízko dnešného Mariuopolu, na hlavné sily Mongolov. Z asi 40 000 vojska sa zachránil len každý desiaty. Mongoli zabíjali každého, kto im padol do rúk. Pre 3 zajaté kniežatá vybrali smrť, ktorá sa stala súčasťou oslavy víťaznej bitky - boli zadusení pod doskami, na ktorých pri hostine sedeli víťazi.

V tej dobe však osudový význam bitky na rieke Kalke ešte nikto netušil. Mongoli, ktorí po víťaznej bitke vyplienili oblasť dolného Podnepria, sa náhle stiahli späť do stredoázijských stepí, vzdialených cez 2 000 km. Bojovní kočovníci však zámer svojho veľkého chána preniknúť ďalej na západ neopustili. Aj keď sa Ďžingischánova ríša po jeho smrti rozdelila medzi jeho 4 synov, zostávala veľkým vojenským táborom, ale už etnicky značne heterogénnym. Prevládali turkutské kmene a ich jazyk prebrali aj Mongoli (v turkutskom jazyku - Tatári). V r. 1237 vpadli Tatári pod vedením Bátúa na Rus, rozdelenú na množstvo kniežacích údelov. Pri Voroneži porazili spojené vojsko rjazaňského, muromského a pronského kniežaťa a ovládli Rjazaň. Krátko nato im podľahol vladimírsky knieža a padla Moskva. V r. 1238 bola vyplienená Suzdaľ, Vladimír a ďalšie mestá severovýchodnej Rusi a Tatári odtiahli s korisťou do svojich ulusov. Už v r. 1239 sa však vracajú a prenikajú ďalej na západ. Dobyli Perejaslavl Južnyj, Černigov, Gluchov a v r. 1240 spustošili Kyjev.

Toto ťaženie (1237 - 1242) skončilo podrobením celej Rusi. V polovici 13. st. tak vznikol pod vládou Bátúa veľký tatársky chanát, v ruských letopisoch známy ako Zlatá horda. Ich hlavným mestom bol Saraj - Batú (na dolnom toku Volgy, blízko Astrachanu). Sem sa vracia v r. 1242 víťazný Bátú zo svojho ťaženia a odtiaľto vysiela baskakov, vojenských veliteľov vymáhajúcich dane v dobytých územiach. Pre Rusko začalo kruté obdobie tatárskej nadvlády. Vyberanie daní bolo tiež prvým a väčšinou hlavným cieľom chánov Zlatej Hordy. Do ruských kniežatstiev boli poslaní „počítatelia“ (vyčislenniki), aby nikto neunikol plateniu vychodu, tatárskej dane. Jediným mestom, ktoré priamo neohrozovali Tatári bol Novgorod., pretože mesto bolo obklopené takmer nepriepustnými bažinami. Novgorod síce platil Tatárom dane, nie však priamo, ale prostredníctvom hlavného vyberača daní pre hordu - veľkého moskovského kniežaťa, ktorý bol v zmysle dávnej tradície, ktorá sa ustálila už v dobách Kyjevskej Rusi, zároveň kniežaťom Novgorodu a menoval tu svojho zástupcu (väčšinou svojho syna). Oslobodená bola len cirkev, ktorej za to bolo uložené „modliť sa za chána“, ktorý - hoc sám pohan - bol zrejme presvedčený, že si proti sebe netreba postaviť „kresťanských šamanov“, pravoslávnych popov.

Vláda kniežacieho rodu Rjurikovcov bola vystriedaná mocou, s ktorou nebolo možné dohodnúť sa. Mocou, ktorá poznala len násilie. Ruské kniežatá sa stali vazalmi chána Zlatej Hordy. Vláda chánov Zlatej Hordy však neovplyvnila len základné politické predstavy moskovských veľkých kniežat a neskôr cárov. Znamenala zároveň aj násilné prerušenie a pretrhanie kultúrnych, politických i obchodných stykov Rusi s Európou a jej posun zo západu na východ. Kultúrne a hospodársky vyspelejšia Rus bola na dlho hodená späť a podrobená barbarskej moci kočovných a polokočovných kmeňov.

Posledným úderom, ktorý uzatvára históriu rozpadajúcej sa Kyjevskej Rusi, bol vpád Tatárov v r. 1237 - 1242. Autorita a moc veľkých kniežat sa posúva na severovýchod Rusi, kde sa - už pred tatárskym vpádom - v tverskom a vladimírsko - suzdaľskom kniežatstve vytvorili nové centrá. História zániku Kyjevskej Rusi je teda históriou presunu ľudu a kniežacej moci zo stredného Podnepria k hornému toku Volgy, od Kyjeva k Moskve.

Vzostup Moskvy ako nového centra Rusi nebol tak len dôsledkom vnútornej migrácie a výhodnej geografickej polohy. Bol aj jedným z dôsledkov tatárskeho vpádu.

Horda už od konca 13. st. ocenila výhody ovládania dobytých území vyberanie daní prostredníctvom miestnych vládcov. Tí zaručovali tatárskym chánom trvalý príliv striebra a darov, zatiaľ čo baskakovia narážali na odpor všade kam prišli. Z ruských údelných vládcov sa pri výbere tatárskej dane trvalo a najlepšie osvedčovali moskovské kniežatá, ktoré sa v 13. - 14. st. postupne stali hlavnými vyberačmi daní pre Hordu. Ruské kniežatá mohli držať svoje údely len so súhlasom Hordy a museli sa preto uchádzať v Saraji u tatárskeho chána o jarlyk (dekrét na titul veľkého kniežaťa) na svoje kniežatstvo. Chánsky jarlyk, ale nebol zadarmo najdrahší bol práve titul veľkého kniežaťa, ktorý zo všetkých záujemcov získal ten, kto zaplatil najviac. A tým bol spravidla moskovský knieža.

Ivan Danilovič

Prvým z moskovských kniežat, ktorý dosiahol jarlyk na titul veľkého kniežaťa, bol Ivan Danilovič, volaný Kalita (1328 - 1340). Podivná prezývka tohto kniežaťa (kalita - mešec) nebola odvodená od jeho povestnej šporovlivosti až držgrošstva, ale od toho, že vraj vždy nosil pri sebe mešec, z ktorého rozdával milodary chudobe. Iste to však bol len zlomok z toho, čo ako vyberač tatárskej dane z ruských krajín sústredil. Svojou službou a častými cestami k chánovi - vždy zásobený striebrom a darmi - dosiahol to, že ustali nájazdy tatárskych vyberačov a Moskva sa po 40 rokoch tešila usporiadanej vláde. Kalita pripojil k svojmu kniežatstvu časť rostovského údelu a dosiahol to, že sa v Moskve trvalo usídlil i metropolita pravoslávnej cirkvi. Moskva tým významne posilnila svoje postavenie medzi ostatnými mestami severovýchodnej Rusi. Svoje mesto dal Kalita obohnať dubovou stenou (1339) a obnovil Kremnik - Kremľ.

Kalitov nástupca, knieža Simeon zvaný Hrdý (1340 - 1353) tiež získal v Horde jarlyk na titul veľkého kniežaťa, pretože dokázal zaplatiť najviac. Bol prvým moskovským kniežaťom, ktorý používal titul „veľké knieža Rusi“.

Nakoniec aj v Saraji pochopili, že rastúca moc moskovských kniežat môže byť pre Hordu nebezpečná, a preto sa niektorí cháni snažili oslabiť ju. Už bolo neskoro. Keď v r. 1364 chán Azis dal jarlyk na veľké kniežatstvo suzdaľskému kniežaťu Dimitrijovi, odpovedal, že chánov jarlyk neprijíma a chce zostať s moskovským kniežaťom v priateľstve. Vedel čo robí - moc moskovského kniežaťa bola blízka a chán Azis ďaleko. Suzdaľský Dimitrij sa miesto nebezpečnej snahy o získanie titulu veľkého kniežaťa s moskovským kniežaťom radšej zblížil (vydal zaňho svoju dcéru).

Dimitrij Donský

Výraznou osobnosťou medzi moskovskými kniežatami 14. st. bol Dimitrij Ivanovič zvaný Donský (1363 - 1389). V jeho dobe už väčšina údelných kniežat severovýchodnej Rusi nevládne vo svojich údeloch dedične, ale ako vazali veľkých moskovských kniežat. Kniežatá už pri svojich sporoch nejazdia do Saraje k chánovi, aby ich rozsúdil, ale do Moskvy. V dobe Dimitrija Donského, ktorý sám ešte získal jarlyk na veľké kniežatstvo od tatárskeho vládcu Mamaja (1371), dochádza k mnohým otvoreným stretnutiam s Tatármi. V r. 1376 tiahlo moskovské vojsko na Volžské Bulharsko, jeden z chanátov tatárskej Hordy, a v r. 1378 sa Rusi víťazne stretli s Tatármi na rieke Voži. Bolo to prvé ruské víťazstvo nad Tatármi od r. 1223. V r. 1380 sústredil knieža Dimitrij do tej doby nevídané vojsko, ktoré malo cez 150 000 mužov, a vytiahol proti Tatárom. Ich veliteľ Mamaj čakal za Donom na svojho spojenca - litovského veľkokniežaťa Jagella, avšak ten sa opozdil. Preto sa postavil na Kulikove pole pri Done (7. 9. 1380) ruskému vojsku bez neho. V bitke padlo asi 200 000 mužov. Mamaj bol porazený a Jagello, ktorý sa blížil, sa po správe o tatárskom neúspechu obrátil naspäť do Litvy. Utekal tak, že sa ho Rusom nepodarilo dostihnúť. Knieža Dimitrij, teraz už Donský dosiahol síce veľký úspech, ale Horda mala stále omnoho väčšiu silu ako Moskva. Jej závislosť na chánoch bola síce bitkou na Kulikovom poli otrasená, ale ne zlomená. Sám Dimitrij Donský ďalej platil tatársku daň.

Na konci 14. st. bola Rus rozdelená na niekoľko celkov - kniežatstvo Rostovské, Tverské, Rjazaňské, Jaroslavské, Moskovské a mestské republiky Veľkého Novgorodu a Pskova. Všetky platili daň tatárskej Horde, ktorú vyberal veľké knieža, ktorý bol nominálnou hlavou týchto inak nezávislých štátikov. Úsilie o podmanenie svojich susedov tvorilo hlavnú os snáh moskovských panovníkov 15. a počiatku 16. st. - Vasilija I. (1389 - 1425), Vasilija II. Temného (1425 - 1462), Ivana III. (1462 - 1505) a Vasilija III. (1505 - 1533).

V r. 1447 predali rostovské kniežatá Moskve ostávajúcu polovicu svojho kniežatstva. V r. 1485 bolo bez boja pripojené Tverské kniežatstvo (tverský knieža Michal utiekol do Litvy). V r. 1514 bol dobytý Smoleňsk, v r. 1517 bolo pripojené Rjazaňské kniežatstvo a v r. 1517 - 1523 bolo ovládnuté Černigovské a Severské kniežatstvo. Vtedy vládol Vasilij III. územiu 6 x väčšiemu ako jeho otec Ivan III. na počiatku svojej vlády. V priebehu 60 rokov sa veľké moskovské kniežatstvo rozšírilo na celé územie obývané ruským etnikom. Niekdajšie údelné kniežatá a ich bojari sa stávajú služobníkmi moskovského veľkého kniežaťa, ktorý sa sám vyhlasuje za cára (caesara) a skutočne ním je.

Ivan III

Ivan III. sa v r. 1472 oženil so Sofiou Palaiologovou, neterou posledného byzantského cisára, a začína vystupovať ako dedič moci a slávy zaniknutej Byzancie. Výrazným prejavom rastu moci i sebavedomia ruského cára bolo v r. 1476 odmietnutie platiť daň Horde. Chán Achmat síce vytiahol v r. 1480 s veľkým vojskom na Moskvu, ale jeho spojenec, poľský kráľ Kazimír IV., mu nemohol ísť na pomoc, pretože sa bránil vpádu krymských Tatárov Mengli - Gireja. Ten bol vtedy spojencom moskovského kniežaťa a po dohode s ním zaútočil a znemožnil tak poľskú podporu Achmatovi. Chán nakoniec ustúpil a na spiatočnej ceste bol zabitý.

Dva a pol storočia trvajúca tatárska nadvláda skončila. Obavy Ivana III. a jeho nestatočnosť (opustil svoje vojsko) boli zabudnuté. Moskovský knieža sa teraz mohol právom vyhlasovať za zvrchovaného vládcu, ktorý nepodlieha nikomu a nikomu neplatí dane. Bitkou s Tatármi r. 1480, ku ktorej ani nedošlo, dosiahli moskovskí panovníci po spojení všetkých ruských krajín pod svoju vládu druhý veľký cieľ: Rusko sa vymanilo z nadvlády Hordy.

Zoznam použitej literatúry:
ŠVANKMAJER, Milan. a kol.: Dějiny Ruska. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2002. 560 s. ISBN 80-7106-183-2.
Autor : Ján Kovačič 🕔28.06.2008 📕17.413

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře