Lotyšsko na križovatke vojen 1914 – 1920 (I.)

Autor : Viktor 🕔16.04.2007 📕17.126

Úvodný historický exkurz

Územie súčasného Lotyšska bolo obývané etnickými skupinami Baltov, ktoré nesformovali tradičný stredoveký feudálny štát, ale až do prelomu 12. a 13. storočia žili v samostatných kmeňových zväzoch.  V tomto období začali na územie súčasného Lotyšska prenikať križiaci, ktorí pochádzali zo stredoeurópskych a škandinávskych kráľovstiev a kniežatstiev. Ich „ideologickým“ cieľom bola christianizácia miestneho pohanského obyvateľstva a „pragmatickým“ cieľom bolo mocenské ovládnutie týchto území. Za týmto účelom bol sformovaný Rád  mečových rytierov, ktorý postupne v priebehu 13. storočia  obsadil územie súčasného Lotyšska a Estónska a vytvoril stredoveký feudálny štát nazývaný Livónsko (Livónia). Križiacke výpravy boli prirodzenou súčasťou svojej doby a vtedajšia svetská aj cirkevná feudálna elita považovala za svoju povinnosť sa ich zúčastňovať.  Na základe rozhodnutia pápeža bola christianizácia Pobaltia postavená na rovnakú úroveň ako ovládnutie a udržanie Palestíny.  Križiackych ťažení v Livónsku sa z geografických dôvodov najčastejšie zúčastňovali rytieri z rôznych oblastí Nemeckej ríše a z Dánskeho kráľovstva. (Lotyšskí národní obrodenci v 19. storočí v tejto súvislosti vymysleli mýtus, podľa ktorého „statoční a ušľachtilí západoeurópski križiaci chodili bojovať za Svätú zem do ďalekej Palestíny a leniví a rozpustilí nemeckí križiaci chodili rabovať a znásilňovať do blízkeho Livónska“...)

S určitou mierou zjednodušenia je možné konštatovať, že počas existencie Livónska v období 13. – 16. storočia došlo k tomu, že nemecky hovoriaci prisťahovalci vytvorili feudálnu vládnucu vrstvu a meštianstvo. V roli poddaných ostalo miestne baltské obyvateľstvo, z ktorého sa v 19. storočí sformoval moderný lotyšský národ. Toto sociálne a etnické  rozdelenie prežilo aj všetky nasledujúce mocenské zmeny. Po zániku Livónska v druhej polovici 16. storočia severnú časť jeho územia ovládlo Švédske kráľovstvo a južnú časť Poľsko-litovské kráľovstvo. Na začiatku 18. storočia sa posilnila pozícia Ruska a vo vojne proti Švédsku cár Peter I. obsadil územie súčasného Estónska a väčšiny Lotyšska. Tieto oblasti pripojil k svojej ríši, pričom garantoval zachovanie privilégií miestnej vládnucej elity zloženej z nemecky hovoriacej šľachty a meštianstva.  (V dôsledku toho sa pobaltskí Nemci stali v nasledujúcich dvoch storočiach lojálnou oporou cárskej vlády a veľké množstvo z nich spravilo kariéru v ruskej štátnej správe a v armáde). Zvyšnú časť Lotyšska a Litvu ovládlo cárske Rusko na konci 18. storočia pri delení Poľského kráľovstva medzi Rusko, Prusko a Rakúsko.

V druhej polovici 19. storočia sa na území súčasného Lotyšska zintenzívnili procesy spoločenskej a hospodárskej modernizácie, ktoré boli sprevádzané formovaním moderného lotyšského národa. Na konci 19. storočia žilo na tomto území 1.930.000 obyvateľov, z ktorých 68% bolo Lotyšov, 8% Rusov, 7% pobaltských Nemcov a 6% Židov. Do začiatku Prvej svetovej vojny ich celkový počet stúpol na 2.500.000, pričom Lotyši naďalej predstavovali 2/3 obyvateľstva. Pobaltskí Nemci si aj na začiatku 20. storočia udržiavali privilegované politické a hospodárske postavenie, ktoré nebolo výrazne oslabené ani oficiálnou vládnou politikou „rusifikácie“, ktorá sa v Pobaltí presadzovala od 80-tych rokov 19-teho storočia.  K prvej otvorenej konfrontácii medzi pobaltskými Nemcami a Lotyšmi došlo v roku 1905 počas revolúcie v Rusku. Tieto udalosti ukázali aké hlboké problémy existujú medzi miestnymi národnostnými a sociálnymi skupinami a taktiež odhalili, do akej veľkej miery sa radikálom rôzneho druhu podarilo polarizovať miestnu spoločnosť.

Prvá svetová vojna a lotyšskí strelci

Vypuknutie vojny medzi Ruskom a Centrálnymi mocnosťami v auguste 1914 bolo Lotyšmi privítané optimisticky a väčšina ich politických predstaviteľov  propagovala boj proti Nemecku ako prvoradý národný záujem.  V rokoch 1914 – 1917 bolo do ruskej armády mobilizovaných približne 120.000 – 140.000 obyvateľov z územia súčasného Lotyšska, z ktorých 2/3 predstavovali etnickí Lotyši. Z dôvodu svojho anti-nemeckého nacionalizmu patrili títo vojaci k najviac motivovaným a jednotky mobilizované z územia Lotyšska sa vyznamenali už v prvých mesiacoch bojov. Tieto jednotky boli zaradené do 1. a 10. armády a od augusta 1914 do apríla 1915 boli nasadené na severnom úseku Východného frontu na hraniciach Východného Pruska. Do najťažších bojov sa vo februári 1915 dostal XX. armádny zbor, zložený väčšinou z Lotyšov. Počas zimnej bitky na Mazurských jazerách kryl ústup ruskej 10. armády a v blízkosti mesta Augustow bol rozbitý jednotkami nemeckej 8. armády. V priebehu 14 dní stratil XX. armádny zbor okolo 20.000 vojakov, ktorí padli, boli ranení alebo zajatí.

Po úspechu nemeckej a rakúsko-uhorskej ofenzívy v južnom úseku Východného frontu, keď na začiatku mája 1915 bol prelomený ruský front pri Gorliciach, bola zahájená ofenzíva aj v severnom úseku. V priebehu júna až septembra 1915 nemecké jednotky obsadili celú Litvu a približne polovicu Lotyšska na juh od rieky Daugavy (Zapadnaja Dvina). Frontová línia sa stabilizovala až v októbri 1915 na predmostí južne od Rigy a popri toku Daugavy k mestu Daugavpils, kde sa stáčala na juh smerom k územiu súčasného Bieloruska (MAPA 1). V dôsledku pohybu frontu opustilo svoje bydlisko približne 800.000 obyvateľov Lotyšska a veľká časť z nich bola evakuovaná hlboko do ruského vnútrozemia.  Väčšinou sa jednalo o etnických Lotyšov z oblasti Kurónska (Kurland) a počet obyvateľov tohto regiónu po prechode frontu poklesol na 1/3 predvojnového stavu.  Na rozdiel od dobrovoľne sa evakuujúcich Lotyšov bolo nútene evakuovaných aj približne 130.000 Židov. Išlo až o 75% príslušníkov tejto menšiny, ktorá sa stala obeťou tradičného antisemitizmu ruských vládnych kruhov a bola podozrievaná zo sympatií k Nemecku. Paradoxne pobaltskí Nemci neboli vystavení takémuto tlaku a väčšina z nich ostala na mieste svojho bydliska až do príchodu  jednotiek cisárskeho Nemecka. Kontrolu obsadeného územia prevzalo Vrchné veliteľstvo  Východného frontu (Ober-Ost) a vytvorilo vojenskú správu pre administráciu okupovaných oblastí.  Do jej fungovania sa vo veľkej miere zapojili aj miestni pobaltskí Nemci.


Mapa 1

Východný front Prvej svetovej vojny na území súčasného Lotyšska ostal nehybný po dobu dlhých dvoch rokov a od októbra 1915 do septembra 1917 sa stal miestom vyčerpávajúcich a krvavých zákopových bojov.  Ťažké vojenské porážky v roku 1915 priviedli ruské velenie k súhlasu s vytvorením vojenských jednotiek zložených iba z etnických Lotyšov.  Po obsadení polovice lotyšského územia Nemeckom sa očakávalo, že  motivácia lotyšských vojakov sa posilní tým, že bojujú na svojej materskej pôde.  Formovanie 8 práporov lotyšských strelcov začalo už v auguste 1915 a pôvodne sa s nimi počítalo len pre rozptýlené nasadenie ako prieskumných jednotiek. (Je celkom pravdepodobné, že tento zámer ruského velenia vznikol na základe skúseností z nasadenia príslušníkov Českej družiny). Očakávania ruského velenia lotyšskí vojaci nielen naplnili, ale vo veľkej miere prekonali vďaka svojej vysokej bojovej morálke, disciplíne a úspechom nielen pri prieskume, ale najmä v bojoch.  V septembri 1916 bolo prijaté rozhodnutie o rozšírení týchto práporov do podoby 8 plukov.  Na konci roku 1916 slúžilo v 8 plukoch lotyšských strelcov 25.000 vojakov a ďalších 15.000 vojakov sa cvičilo  v tylových doplňovacích jednotkách.  Lotyšské pluky ostali naďalej zaradené do ruskej 12. armády, ktorá držala predmostie na juh od Rigy.

V decembri 1916 bolo 8 plukov sústredených do 1. a 2. lotyšskej streleckej brigády a ruské velenie ich plánovalo po prvý krát nasadiť  spoločne na jednom mieste. Došlo k tomu v januári 1917 a týmto bojom pripisuje lotyšská vojenská história rovnaký význam ako česká a slovenská vojenská história pripisuje bojom československých legionárov pri ukrajinskom Zborove. V dňoch 5. – 11. januára 1917 (23. – 29. decembra 1916 podľa juliánskeho kalendára) sa lotyšským strelcom podarilo prebiť cez niekoľko dôkladne opevnených nemeckých línií a prelomiť front medzi mestečkami Mangali a Kalnciema (MAPA 2). Táto ofenzíva sa stala známa ako „Vianočné boje“, avšak začiatočný úspech lotyšských strelcov nebol rozvinutý susednými jednotkami. Nemecká 8. armáda bola po preskupení schopná tento prielom zablokovať a vytvoriť novú obrannú líniu, na ktorej sa útoky jednotiek ruskej 12. armády vyčerpali. Boje trvali až do 4.2.1917 a lotyšskí strelci stratili približne 2.000 padlých a 7.000 ranených, čo predstavovalo skoro 40% ich početného stavu pred začiatkom ofenzívy.


Mapa 2

Takéto vysoké straty a celkový neúspech  operácie podlomili bojovú morálku lotyšských strelcov, ktorú začali oslabovať aj vnútropolitické udalosti po ruskej februárovej revolúcii.  Medzi februárom a augustom 1917 ostával frontový úsek na predmostí južne od Rigy relatívne pokojný, avšak v tomto období začalo dochádzať pod vplyvom boľševikov a ďalších hnutí k vnútornému rozkladu ruskej armády.  Do politického diania sa zapojili aj lotyšskí strelci a dňa 30.7.1917 sa v Rige uskutočnila konferencia lotyšských politických reprezentantov a vybraných zástupcov vojakov. Bola prijatá požiadavka autonómie Lotyšska v rámci nového demokratického Ruska a následne bola zaslaná do Petrohradu predstaviteľom dočasnej vlády. Do tohto diania zasiahla nová ofenzíva nemeckých vojsk, ktorá sa začala 1.9.1917 a viedla k obsadeniu Rigy (MAPA 3). Väčšina ruských jednotiek už nebola schopná klásť dostatočný odpor a v bojoch sa efektívne uplatnila len 2. lotyšská strelecká brigáda. Tá na 24 hodín zadržala nemecký postup v okolí mestečka Skripte a umožnila ustúpiť jednotkám ruskej 12. armády z predmostia na juh od Rigy ako aj zo samotného mesta.  Najviac sa vyznamenal 5. zemgalský strelecký pluk, ktorí stratil 2/3 svojho stavu a 664 jeho príslušníkov bolo naraz vyznamenaných  Georgijevskými krížmi, čo predstavovalo precedens v histórii ruskej armády počas celej Prvej svetovej vojny.  V bojoch v prvej polovici septembra 1917 stratili lotyšskí strelci 6.437 padlých, ranených a nezvestných vojakov.


Mapa 3

Boľševický prevrat a vývoj v Lotyšsku

Na začiatku novembra 1917 došlo k zvrhnutiu ruskej dočasnej vlády a moci sa chopili boľševici pod vedením V.I.Lenina.  Na základe predošlých zákulisných dohôd s predstaviteľmi cisárskeho Nemecka vyhlásili prímerie a začali rokovať o uzatvorení mieru s Centrálnymi mocnosťami. Na území Lotyšska, ktoré ešte nebolo obsadené nemeckými vojskami sa moci chopili miestni boľševici, ktorí mali vysokú podporu domáceho obyvateľstva.  Bolo to spôsobené únavou väčšiny Lotyšov z vojny a boľševickým prísľubom rozdelenia pôdy a uzatvorenia mieru. Dňa 17.12.1917 sa uskutočnil zjazd lotyšských sovietov, ktorý zvolil Výkonný výbor (Iskolat) na čele s marxistickým dogmatikom Fricisom Roziňšom. Tento orgán deklaroval Lotyšsko ako autonómnu súčasť sovietskeho Ruska.

Nový komunistický režim aktívne podporili aj lotyšskí strelci, ktorí si od neho sľubovali ochranu Lotyšska pred Nemeckom a naplnenie vízií o sociálnej spravodlivosti. Svoju lojalitu mu zachovali aj po uzatvorení Brest-litovského mieru, ktorým sa sovietske Rusko vzdalo nárokov na Pobaltie.  Lotyšskí strelci v duchu komunistickej propagandy považovali tento mier len za dočasné riešenie a očakávali vypuknutie revolúcie v ďalších európskych krajinách, čo malo podľa nich viesť k oslobodeniu Lotyšska spod nemeckej okupácie. V dôsledku toho predstavovali dobre vyzbrojení, disciplinovaní a skúsení lotyšskí strelci mocenskú opôr Leninovej diktatúry a jednu z najbojaschopnejších častí novo vytváranej Červenej armády. V priebehu prvej fázy občianskej vojny v Rusku sa aktívne zapojili do bojov a niekoľko krát zachraňovali kritickú vojenskú situáciu v prospech boľševického režimu.

Jednotky červených lotyšských strelcov v počte okolo 15.000 vojakov boli nútené vo februári 1918 ustúpiť  z územia Lotyšska pod tlakom nemeckej ofenzívy, ktorá bola dôsledkom dočasného prerušenia mierových rokovaní v Brest-Litovsku. Po prieniku nemeckých jednotiek na prístupové cesty k Petrohradu a po obsadení Revallu (neskôr premenovaný na Tallinn), Narvy a Pskova súhlasili predstavitelia sovietskeho Ruska s podmienkami Centrálnych mocností a v marci 1918 podpísali Brest-litovský mier. (Neskôr sovietski propagandisti v súvislosti s touto úspešnou nemeckou ofenzívou vymysleli mýtus o víťazstve nad nemeckou armádou a o záchrane Petrohradu. Na základe toho sa až do rozpadu Sovietskeho zväzu každý 23. február oslavoval ako pamätný deň Červenej armády...).  V apríly 1918 boli červení lotyšskí strelci sústredení do Lotyšskej sovietskej streleckej divízie, ktorej počet dosiahol 24.000  vojakov. Rady tejto divízie dopĺňali Lotyši, ktorí sa už v roku 1915 evakuovali pred príchodom frontu do ruského vnútrozemia.

V období medzi boľševickým prevratom v novembri 1917 a obsadením zvyšku Lotyšska jednotkami cisárskeho Nemecka vo februári 1918  sa popri lotyšskom „Iskolate“ sformoval aj  konkurenčný lotyšský politický orgán pod názvom „Lotyšská dočasná národná rada“.   Tento orgán združil neboľševické politické sily, ktoré začali v tomto období vystupovať za úplnú nezávislosť Lotyšska.  Jeho predstavitelia boli prenasledovaní miestnymi boľševikmi a vstúpili do ilegality, v ktorej ostali aj po príchode nemeckých vojsk. V obsadenej Rige v rovnakom období  vytvorili neboľševickí lotyšskí politici ilegálny „Demokratický blok“, ktorý plánoval pri vzniku vhodných podmienok vyhlásenie nezávislosti Lotyšska.

Po obsadení Rigy v septembri 1917 a po ovládnutí zvyšku Lotyšska a celého Estónska vo februári 1918 došlo aj k politickej aktivizácii pobaltských Nemcov. V apríly 1918 zorganizovali v Rige spoločný snem zástupcov  tradičných historických regiónov Lotyšska a Estónska, na ktorom sa popri politickej reprezentácii pobaltských Nemcov  zúčastnili aj konzervatívni Lotyši a Estónci. Deklarovali vznik nového štátneho útvaru pod názvom Spojené pobaltské kniežatstvo a požadovali jeho pripojenie k cisárskemu Nemecku. Následne v septembri 1918 cisár Wilhelm II. uznal nezávislosť Spojeného pobaltského kniežactva, avšak kapitulácia v novembri 1918 zabránila realizácii plánov na jeho pripojenie k Nemecku.

Koniec Prvej svetovej vojny a politický chaos

Dňa 3.11.1918 vypukla v cisárskom Nemecku revolúcia a 9.11.1918 bola vyhlásená republika. Nové politické vedenie Nemecka prijalo požiadavky spojencov a 11.11.1918 skončili boje na Západnom fronte. Na základe bodu 12. dohody o prímerí, ktorá bola podpísaná v Compiegne, si Dohodové mocnosti vyhradili právo rozhodnúť o tom, kedy budú stiahnuté nemecké jednotky z území, ktoré obsadili v bojoch s Ruskom.    Až do prijatia tohto rozhodnutia mali nemecké jednotky ostať na bývalom Východnom fronte a zabrániť prieniku Červenej armády na západ.  Tento záujem zdieľali nielen politici Dohodových mocností, ale aj nové nemecké politické vedenie, ktoré malo plné ruky práce stabilizovať domácu situáciu a zabrániť tomu, aby moc uchopili nemeckí komunisti a ďalší radikáli.

Realizácia týchto plánov však narazila na ťažkosti, pretože v novembri 1918 začal postupný rozklad nemeckých jednotiek pôsobiacich na bývalom Východnom fronte. Časť vojakov sympatizovala s boľševickými heslami a chcela sa dostať naspäť do Nemecka a podporiť  revolúciu miestnych komunistov. Ďalšia časť vojakov sa odmietala zmieriť s porážkou Nemecka vo vojne a bola pripravená pokračovať v bojoch.  Tieto dve skupiny boli menšinou v porovnaní s všetkými ostatnými vojakmi, ktorí mali plné zuby vojny a chceli sa čím skôr dostať domov, aby sa stretli so svojimi rodinami ešte pred vianočnými sviatkami v decembri 1918.  Tieto skutočnosti viedli generála von Kirchbacha, veliteľa Ober-Ost, k rozhodnutiu sformovať  dobrovoľnícke jednotky, na ktoré by sa bolo možné spoľahnúť že budú plniť vydávané rozkazy. V rámci nemeckej 8. armády, ktorá sa nachádzala na území súčasného Lotyšska a Estónska, vznikla v decembri 1918 „Železná brigáda“ (Eiserne Brigade). Táto jednotka predstavovala prvý zárodok nemeckého Freikorpsu v Pobaltí a regrutovala sa z tej skupiny vojakov, ktorí neboli zmierení s porážkou Nemecka vo vojne.

Na zmenenú situáciu reagovali aj pobaltskí Nemci, ktorí dúfali, že po novembri 1918 udržia pri živote nedávno vytvorené Spojené pobaltské kniežatstvo. S podporou nemeckého velenia začali formovať  Pobaltskú domobranu (Baltische Landeswehr), ktorá sa mala stať  zárodkom ozbrojených síl ich štátneho útvaru.  Aktuálny vývoj sledovali aj lotyšskí politickí predstavitelia a vytvorili „Lotyšskú národnú radu“, ktorá však nemala oporu v žiadnych ozbrojených formáciách.  Tento orgán 18.11.1918 vyhlásil v Rige nezávislosť Lotyšskej republiky (MAPA 4). V neposlednom rade reagovali aj lotyšskí boľševici, ktorí 17.12.1918 deklarovali v Moskve vznik Lotyšskej sovietskej republiky a so súhlasom Lenina vyslali červených lotyšských strelcov šíriť revolúciu a oslobodiť svoju krajinu od Nemcov.  V rozmedzí niekoľkých týždňov novembra a decembra 1918 sa vyprofilovali tri politické sily, ktoré na území súčasného Lotyšska sledovali vlastné záujmy. Jednalo sa o pobaltských Nemcov, nacionálnych Lotyšov a boľševických Lotyšov. Stret ich záujmov viedol k politickému chaosu a konfliktom, ktoré prebiehali po celý nasledujúci rok 1919. Do tohto „kolotoča“ sa zapojili aj vonkajšie sily ako nemecký Freikorps, Červená armáda sovietskeho Ruska a jednotky ruských bielogvardejcov, rovnako ako armáda Estónska a vojenské sily Veľkej Británie. (V porovnaní so zložitosťou a komplikovanosťou situácie na území súčasného Lotyšska bol vývoj v Československu  po novembri 1918 a boje s Maďarskom o slovenské územia v roku 1919 relatívne jednoduchou a prehľadnou záležitosťou...).


Mapa 4

Boľševický pochod na západ

Politické vedenie sovietskeho Ruska už v novembri 1918 anulovalo Brest-litovský mierový dohovor a využilo situáciu vzniknutú po vypuknutí revolúcie v Nemecku. Jednotky Červenej armády dostali rozkaz postupovať  na západ a obsadzovať územie, ktoré opúšťali nemecké vojská. V decembri 1918 jednotky Červenej armády, vrátane červených lotyšských strelcov začali z dvoch smerov prenikať na územie Lotyšska. Časť vojsk postupovala od Pskova na Valku a druhá časť vojsk od Polocka na Daugavpils.  Tento postup bol na politickej úrovni ošetrený opatreniami, ktoré sa stali zaužívanou „firemnou značkou“ sovietskeho expanzionizmu. Na základe pokynu politbyra Všeruskej komunistickej strany boľševikov VKS(b) bola v Moskve vytvorená lotyšská sovietska vláda. Tá bola uznaná vládou sovietskeho Ruska a zároveň vyhlásila vznik Lotyšskej sovietskej republiky (17.12.1918) na čele s Péterisom Stučkou. Následne lotyšská sovietska vláda požiadala vládu sovietskeho Ruska  o internacionálnu pomoc, ktorá bola V.I.Leninom okamžite poskytnutá v podobe jednotiek Červenej armády.

Sovietska hrozba zásadne ovplyvnila situáciu v Lotyšsku a prinútila k spolupráci pobaltských Nemcov na strane jednej a lotyšských nacionálnych politikov na strane druhej. Predstavitelia „Lotyšskej národnej rady“ vytvorili dočasnú vládu Lotyšskej republiky, na čelo ktorej bol vymenovaný Kárlis Ulmanis. Táto vláda nemala oporu v žiadnych lotyšských vojenských formáciách a preto K.Ulmanis pristúpil na kompromis s Nemeckom, ktorého nová vláda  sľúbila uznať Lotyšskú republiku a posilniť Freikorps, ktorý mal zaistiť jej obranu pred boľševikmi.  Prostredníctvom toho si Nemecko chcelo udržať Červenú armádu v dostatočnej vzdialenosti od hraníc Východného Pruska a získať čas na potlačenie domácich komunistov. Pobaltskí Nemci rešpektovali tento kompromis a vzdali sa koncepcie Spoločného pobaltského kniežatstva. Predpokladali, že pôsobenie Freikorpsu zaistí zotrvanie Lotyšskej republiky v  sfére vplyvu Nemecka, prostredníctvom čoho ostane zachované ich výsostné politické a hospodárske postavenie. Taktiež súhlasili s tým, aby ich Baltische Landeswehr bol otvorený aj lotyšským dobrovoľníkom.  Dočasná vláda Lotyšskej republiky si od tohto kompromisu zasa sľubovala ubránenie lotyšského územia pred boľševikmi a zároveň získanie času na vytvorenie vlastných vojenských jednotiek.  Politickú podporu v tomto zámere jej vyjadrila Veľká Británia, ktorá prostredníctvom presadenia nezávislosti Lotyšska (ako aj Estónska a Litvy) mala záujem mocensky preniknúť do priestoru Pobaltia a vytesniť odtiaľ nemecký a ruský vplyv.  Avšak Veľká Británia sa hneď po skončení Prvej svetovej vojny nechcela priamo zapojiť do nových bojových operácií, takže vláda Lotyšskej republiky ostala v tomto kritickom období odkázaná na vojenskú pomoc Nemecka. Preto pristúpila aj na nemeckú podmienku a súhlasila  udeliť  lotyšské občianstvo a pozemky všetkým Nemcom, ktorí aspoň 4 týždne budú bojovať v radoch Freikorpsu proti boľševikom.

Jednotky Freikorpsu a Baltische Landeswehr sa v priebehu decembra 1918 pokúsili zastaviť postup Červenej armády a došlo k prvým bojom pri Césis (Venden) a pred Rigou.  Tieto jednotky mali v tomto období len niekoľko tisíc vojakov a nedokázali zadržať útok červených lotyšských strelcov, ktorí 3.1.1919 obsadili Rigu.  V priebehu januára 1919 získala Červená armáda kontrolu nad celým územím Lotyšska s výnimkou malej oblasti na juhozápade v oblasti Kurónska medzi riekou Venta a prístavom Liepája (Libau). (MAPA 5).  Do Liepáje sa stiahla aj vláda K.Ulmanisa a od prelomu januára a februára 1919 tam začali pre jednotky Freikorpsu prichádzať posily z Nemecka. Zo Sliezska sem bolo presunuté veliteľstvo VI. rezervného zboru, z Berlína 1. gardová rezervná divízia (veliteľ generálmajor Paul Tiede) a z rôznych kútov Nemecka prichádzali dobrovoľníci pre Eiserne Brigade, ktorá sa rozšírila na Eiserne Division (veliteľ major Josef Bischoff). Velenie VI. rezervného zboru prevzal generálmajor Rüdiger Graf von der Goltz, ktorý v apríly a máji 1918 pôsobil ako veliteľ nemeckého expedičného zboru vo Fínsku. Tento zor sa zapojil do tamojšej občianskej vojny na strane fínskych nacionálnych politikov a pomohol generálovi Karlovi Gustavovi Mannerheimovi  obsadiť Helsinki a vytlačiť boľševikov z územia Fínska. Všetky nemecké jednotky v Lotyšsku podriadené R. von der Goltzovi sa stali súčasťou Freikorpsu a politicky boli kontrolované a vojensky zásobované vládou Nemecka


Mapa 5

Pod velenie R. von der Goltza prešiel aj Baltische Landeswehr, kde popri pobaltských Nemcoch začali pôsobiť aj lotyšskí a ruskí dobrovoľníci. Veliteľom Baltische Landeswehr bol major Alfred Fletcher (ríšsky Nemec so škótskym pôvodom). Lotyšskému kontingentu velili plukovníci Oskars Kalpaks a  Jánis Balodis a ruskému kontingentu velil kapitán princ Anatolij Pavlovič Liven. Formálnu politickú kontrolu nad Baltische Landeswehr mal K.Ulmanis a vláda Lotyšskej republiky, ale reálne bola aj táto jednotka plne pod vplyvom Nemecka.

V období keď nemecko-lotyšsko-ruské protiboľševické formácie konsolidovali svoje sily v okolí Liepáji a pripravovali sa na protiútok, tak zvyšok Lotyšsko bol podrobený sovietizácii.  Spolu s jednotkami Červenej armády sa do Rigy presunuli  aj predstavitelia lotyšskej sovietskej vlády P.Stučky a začali realizovať komunistický experiment v praxi. Od januára 1919 došlo ku kolektivizácii pôdy, zoštátneniu priemyslu a podnikov, znárodneniu bánk a začala fyzická likvidácia „triednych nepriateľov“. Spočiatku väčšina lotyšského obyvateľstva nepodporila vládu K.Ulmanisa pre jej spoluprácu s Nemeckom a príchod Červenej armády privítala ako oslobodenie spod nemeckej okupácie. Avšak marxistický dogmatizmus vlády P.Stučku a revolučný teror organizovaný domácimi a ruskými boľševikmi  veľmi rýchlo obrátil lotyšskú verejnosť proti novým vládcom. V Rige, v ktorej žilo 25% všetkého obyvateľstva Lotyšska, došlo k zásobovacej kríze a už vo februári 1919 vypukol hlad a v marci 1919 epidémia týfu.  V tomto období bolo taktiež zavraždených alebo popravených približne 5.000 ľudí, z ktorých vysoké percento predstavovali pobaltskí Nemci.

V spomienkach pamätníkov hlbokú stopu zanechalo pôsobenie ženského oddielu červených gárd, ktorý bol sformovaný z mladých obyvateliek Rigy. Jeho príslušníčky slúžili v popravčích čatách  a z dôvodu nedostatkov uniforiem nosili odev odobraný obetiam pred zastrelením.  Každá z príslušníčok tohto oddielu sa potom podľa vlastného vkusu obliekla do pestrej zmesi mužských frakov, dôstojníckych sák, dámskych klobúkov a šperkov či módnych doplnkov, ktoré zobrali popraveným „buržujom“. V tejto podobe sa ženský oddiel červených gárd zúčastnil každej slávnostnej prehliadky, mítingu, alebo pochodu Rigou. Aj keď išlo len o malú epizódu na pozadí historických udalostí, takéto spomienky pamätníkov verne ilustrujú charakter tamojšieho diania a vystihujú atmosféru vtedajšej „nenormálnej“ doby.

Fotopríloha


Nábor lotyšských strelcov – jeseň 1915, www.sargs.lv


Lotyšskí strelci na fronte - 1917, historydoc.edu.ru


Vyhlásenie nezávislosti Lotyšska 18.11.1918, www.am.gov.lv


Červení lotyšskí strelci – november 1918, www.cultinfo.ru


Pobaltsko-nemeckí príslušníci Baltische Landeswehr – jar 1919, archív autora


Predseda lotyšskej vlády Kárlis Ulmanis, en.wikipedia.org


Veliteľ jednotiek Freikorpsu v Lotyšsku generálmajor Rudiger von der Goltz, en.wikipedia.org


Veliteľ lotyšskej zložky Baltische Landeswehr a neskôr vrchný veliteľ armády Lotyšskej republiky generál Jánis Balodis, Latvias Kara Muzejs


Veliteľ lotyšského kontingentu armády Estónskej republiky plukovník Jorgis Zemitáns, neskôr generál armády Lotyšskej republiky, Latvias Kara Muzejs

Zdroje:
V.Bérziňš – A.Bambals: Latvijas Armija, vyd. Zinátne, Riga 1991
M.Krysin: Pribaltika meždu Stalinym i Gitlerom, vyd. Veče. Moskva 2004
A.Stranga (editor): Istorija Latviji XX. veka, vyd. Jumava, Riga 2005
V.Šambarov: Belogvardejščina, vyd. Eksmo, Moskva 2004
L.Švec: Dějiny pobaltských zemí, vyd. Lidové noviny, Praha 2001
Freikorps Units, http://www.axishistory.com/index.php?id=5773
The German Freikorps, http://www.reitergenosten.de/hauptseite.htm
Mapy a schémy pochádzajú zo zdrojov Lotyšského vojensko-historického múzea - Latvias Kara Muzejs
Autor : Viktor 🕔16.04.2007 📕17.126

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře