Willi Langkeit

Autor : mato.s 🕔30.09.2006 📕13.947

Willi Langkeit ( 2. júna 1907 - 27. Októbra 1969 )

 

Willi Langkeit

Willi Langkeit sa narodil 2. júna 1907 v Schuchtene pri Treubergu ako syn východopruského veľkostatkára. Mal šťastie a bol prijatý ako dobrovoľník do malej povojnovej armády Veimarskej republiky. Langkeit vstúpil do služby ako sedemnásťročný a jeho vrodený vzťah k mechanike viedol k tomu, že bol zaradený k 1. automobilovému práporu, dislokovanému v Königsbergu, hlavnom meste Východného Pruska.

Jeho nadšenie, výkonnosť a schopnosť veliť mu umožnili nielen vstup do profesionálnej armády, ale taktiež ho predurčili k dôstojníckej dráhe. Výcvik v medzivojnových nemeckých ozbrojených silách bol zameraný na výchovu budúcich veliteľov, ktorý mali podľa predstáv vrchného velenia nastúpiť k službe v prípade predvojnového stavu. K tomu skutočne prišlo po Hitlerovom nástupe k moci v roku 1933. Do roku 1938 bol veliteľ čaty poručík Langkeit povýšený na kapitána a prevzal velenie 8. roty 36. tankového pluku.


Jeho krst ohňom prišiel počas poľského ťaženia a statočnosť v boji mu priniesla Železný kríž 2. stupňa. Behom západného ťaženia v lete 1940 velil svojej tankovej rote s takým nasadením, že bol 5. júna ustanovený dočasným veliteľom 2. práporu 36. tankového pluku. Langkeitove veliteľské schopnosti v druhej fáze západného ťaženia boli ocenené Železným krížom 1. stupňa.


Nemecko zahájilo vojnu proti Sovietskemu zväzu v noci z 21. na 22. júna 1941 a behom prvých mesiacov ťaženia prenikli nemecké armády hlboko do tyla ZSSR. Lenže frontovým veliteľom a ich podriadeným bolo aj cez všetky počiatočné úspechy skoro jasné, že ťaženie so sebou prináša rad nebezpečenstiev. Aj keď bol Hitler presvedčený, že sovietsky zväz sa zrútil, nestalo sa tak. Sovietsky vojaci a civilisti hrdinsky bránili vlasť. Ako nemecký postup pokračoval na východ, bolo viac než zrejmé, že neustále predlžovanie frontovej línie povedie k tomu, že nebude dosť vojakov na jej obsadenie. Nakoniec sa stalo, že neexistovala súvislá frontová línia. Jej dĺžka rástla úmerne tomu, ako sa Nemci dostávali hlbšie do vnútra ZSSR. Nevyhnutne nastalo to, že celé úseky frontu boli chránené len malými, pokiaľ vôbec nejakými nemeckými jednotkami. K odstráneniu tohto problému a vyrovnaní zdrvujúcej prevahy sovietskej armády bolo nemecké velenie donútené vyvinúť novú taktiku. Generál poľný maršal Erwin Rommel uviedol do praxe výpady tankových jednotiek hlboko do nepriateľského tyla a pre svoje púštne operácie vytvoril všestranné vyzbrojené bojové skupiny. Táto taktika mohla byť použitá aj v stepiach ZSSR.


Najlepšie sa táto taktika uplatnila v Kleistovej 1. tankovej skupine začlenenej do armádnej skupiny Juh. Tu, v 14. tankovej divízii slúžil aj Langkeit. Práve ona mala zabezpečovať severné krídlo 3. zboru, ktorý prenasledoval ustupujúceho nepriateľa s úmyslom dobyť Rostov. Od 13. októbra, keď zbor prekročil rieku Mius, plnila 14. tanková divízia nezaujímavú, avšak zásadnú úlohu. Divízia bola síce v tomto období nasadená do ťažkých bojov, no niektoré jej jednotky boli stiahnuté k nácviku bitky o Rostov. Očakával sa tvrdý boj, pretože mesto bolo centrom strojárenských komplexov, dôležitých pre sovietsky vojnový priemysel. Úlohou 3. zboru bolo pokračovať v postupe na východ, po dosiahnutí stanoveného bodu sa stočiť na juh, smerom k mestu a zmocniť sa ho. Lenže prudké dažde rozmočili terén a ofenzíva sa musela odložiť. Následná vlna mrazov síce terén spevnila, ale nové dažde viedli k opätovnému odkladu ofenzívy. 5. októbra bola 1941 bola 1. tanková skupina premenovaná na 1. tankovú armádu, ktorá 15. novembra vydala konečný rozkaz k dlho odkladanej operácie.


Definitívne rozkazy k útoku boli vydané až neskoro v noci 15. novembra a Langkeit, ktorý bol ešte stále dočasným veliteľom 2. oddielu 36. tankového pluku, zoznámil svojich podriadených s bojovým plánom.


Ráno 16. novembra vládol všade kľud. Terén bol stvrdnutý, pretože teplota klesla v noci až na mínus 20 stupňov. Suché a mrazivé počasie umožňovali vozidlám pohyb po pevnom povrchu. V niekoľkých minútach sa vedúce stroje dostali pod paľbu sovietskej pechoty, ukrytej vo výhodne umiestnených zákopoch. Tanky Langkeitovej bojovej skupiny sa preskupili do útočnej formácie a vyrazili maximálnou možnou rýchlosťou proti prvej línii ruských poľných opevnení. Okolo nich začali dopadať granáty a jeden sovietsky protitankový kanón zahájil paľbu na Langkeitov stroj zo vzdialenosti dvadsať metrov. K tomu, aby veliteľ vydal rozkaz nebol čas. Tank, postupujúci za jeho veliteľským strojom, však zahájil paľbu trieštivými granátmi a už prvá rana vyradila obsluhu protitankového kanónu. Jediný granát, vypálený týmto kanónom síce zasiahol Langkeitov stroj, no jeho pancier neprerazil. Pred Langkeitom sa teraz rozkladala druhá línia zákopov. Vlna tankov, valiacich sa cez ne, donútila obrancov mesta opustiť svoje postavenia. Utekajúci Sovieti boli ostreľovaní a ničení zosadnutou motorizovanou pechotou. Keď už bola vidieť aj tretia a štvrtá línia zákopov, boli už tanky Langkeitovej skupiny rozptýlené, viazané bojom s jednotlivými obrannými postaveniami a ostreľované prakticky z každej strany.


Granátnici, vtiahnutý do zúrivého boja, vyslali zúfalý apel, aby im niekto pomohol a Langkeit urobil všetko preto aby im pomohol. Jeho tanky sa pokúsili splniť široké spektrum úloh, avšak neuspeli. Na bojisku sa totiž objavili prvé nepriateľské stoje, nie však obávané T-34, ale omnoho slabšie pancierované a vyzbrojené T-26. Langkeitov tank dostal síce prvý zásah, ale z boja ho nevyradil. Langkeit zareagoval okamžite. Z boja vyradil dva tanky a ostatné začali ustupovať prenasledované Langkeitovou skupinou. S padajúcim súmrakom nemecké tanky obsadili obec Bolšaja Salja, čím splnili denný plán. Langkeitovi muži doplnili muníciu a palivo a urobili nezbytné opravy. Posádky sa uložili po večeri k spánku a dôstojníci spolu z veliteľom preberali plán útoku nasledujúceho dňa.


Za úsvitu zbadali unavení tankisti líniu, tvorenú viac ako sto tankami, ako sa k nim blíži z ranného šera. Sovietsky protiútok začal. V línii boli aj tanky t_26, ale aj lepšie vyzbrojené a pancierované T-34 a ťažké tanky KV. Langkeit vydal rozkaz rádiom, aby boli tanky pustené až na vzdialenosť 600 metrov. Podstupoval tak veľké riziko, avšak vsadil na to Vlna sovietskych vozidiel sa valila vpred a chystala sa preraziť slabú obrannú líniu nemeckých strojov. Langkeit mohol z veže svojho tanku zbadať, že frontálny útok slúži len k upútaniu pozornosti, zatiaľ čo sa ďalšia skupina sovietskych tankov pokúša obísť jeho pravé krídlo. Vyčlenil preto skupinu tankov Pz. IV, ktoré mali čeliť hrozbe z tohto smeru. Táto skupina vyrazila hneď vpred, zastavila sa a zahájila paľbu na sovietske ciele a zahnala Rusov do priľahlého lesa. Sovietsky krídelný útok bol odrazený, bol však len skúškou spôsobu reakcie a rozhodnosti Langkeitovej skupiny. Tankisti tejto prvej skupiny boli obetovaní. Sovietske velenie si teraz uvedomilo silu protivníka a vyžiadalo si posily. Po ich príchode podnikli Rusi dva tesne za sebou idúce frontálne útoky. Oba boli odrazené, a na bojisku čoskoro bezmocne stálo alebo horelo 20 tankov ( sila celého práporu červenej armády). Po neúspechu tankových frontálnych útokov vrhli Rusi do útoku pechotu.


Niekoľko tankov, čo Langkeitovi ešte zostali, zahájilo paľbu na postupujúcu sovietsku pechotu. Útok nepriateľskej pechoty, ako aj protitankových diel ktorých obsluha padla skôr, ako mohla vystreliť, mal takisto malý úspech ako predošlé tankové útoky. Bilancia Langeitových tankov bola takáto: zničili 17 tankov, 7 poľných diel, dve protilietadlové delá, a získali značný počet zajatcov. 18. novembra dostala Langkeitova skupina rozkaz vyraziť na juh, dosiahnuť nachičevského predmestia Rostova a prelomiť nepriateľskú obranu na tomto mieste. Langkeitov tankový útok bol úspešný a v 13.30 dosiahol stanoveného cieľa. Ako sa jeho skupina rútila vpred, zbadal Langkeit masu nepriateľských strojov, ktoré ho hnali do pasce. Sústredená paľba Rusov vyradila z boja niekoľko nemeckých tankov, ale Langkeitovi muži sa rýchlo spamätali a v nasledujúcom boji zničili dvanásť tankov. Sovieti sa stiahli pod ochranu mesta. Vyčerpané tankové posádky sa zastavili na noc a chystali sa na záverečný útok, plánovaný na ráno 20. novembra. Útok bol zahájený o 8.00 a Langkeitov tank stál na čele tankového slinu. Zdolal bez úhony ruské mínové polia, a jeho tanky sa ocitli pod sústredenou paľbou nepriateľa. Langkeitov stroj bol zasiahnutý a vyradený. Stroj nezačal horieť ale väčšina posádky padla. Langkeit vyskočil z veže zničeného tanku a ihneď sa stal terčom nepriateľskej paľby. Najbližším sovietskym postavením bol zákop preplnený pechotou, ktorá naňho pálila z guľometu. Langkeit vytiahol pištoľ, zabil obsluhu guľometu a donútil ostatných vojakov nepriateľa na ústup. Potom našiel záchranu v jednom z áut svojej skupiny. Avšak vôbec si neoddýchol a ďalej riadil svoju jednotku a to tak skvelo, že okolo obeda prenikol so svojou skupinou do centra Rostova. Nasledujúceho dňa obnovila Langkeitova skupina útok na Rostov podporovaná 108. plukom a 64. motocyklovým práporom. Skupina sa zmocnila mostu cez Don, než ho Rusi stačili vyhodiť do vzduchu, prelomila nepriateľskú obranu a pokračovala v postupe, kým pechota a tanky neboli na južnom konci riečneho ostrova. Langkeitova skupina dosiahla Rostova a Langkeit bol navrhnutý na udelenie Nemeckého kríža v zlate. Podľa Langkeitovho nadriadeného veliteľa plukovníka Jessera zničila Langkeitova skupina pri útoku 321 tankov, 45 poľných diel, 13 protitankových diel, 9 protilietadlových diel, 9 mínometov, jeden obrnený vlak, jeden nákladný vlak, lietadlo, prevoz, riečny remorkér a zajala 1500 vojakov. Plukovníkov návrh bol vtedy stiahnutý a Langkeit bol vyznamenaný v júli 1942. o päť mesiacov neskôr mu bol udelený Rytiersky kríž.


Behom obdobia bezprostredne po dobití Rostova ň, keď zavládli kruté mrazy, sa Langkeitova skupina stiahla do obranných pozícií pozdĺž rieky Hius a udržala ju navzdory neustálym prudkým útokom nepriateľa.


Na počiatku leta 1942 bol vydaný rozkaz k zahájeniu letnej ofenzívy (Unternehmen Blau). Podľa neho mala Skupina armád Juh postupovať smerom k Volge na mesto Stalingrad. Predpokladom k zahájeniu operácie bola likvidácia hlbokého sovietskeho výbežku fronty, južne od Charkova. Velenie 14. tankového zboru, kde bojoval aj Langkeit (povýšili ho na majora – bol najmladším majorom v tankovom vojsku), vrhlo 36. tankový pluk smerom na Suchij Torez. Obsadením mesta Baruk na rieke Don uzavrel pluk nemecký obkľučovací kruh okolo kotla južne od Charkova a nadviazal spojenie so 6. armádou. Langkeit, povýšený na oficiálneho veliteľa II. práporu 36. tankového pluku, hral dôležitú úlohu hlavne v bojoch o dedinu Burluk. Jeho prápor razantne prenikal do krídla a tyla sovietskych tankových jednotiek. V polovici júna zvádzala 14. tanková divízia ( v nej aj II. prápor ) boje so sovietskymi tankovými plukmi rozvinutými pozdĺž Donu.


14. tankovej divízii, ktorá postupovala južne od Donu, bolo nariadené vyčleniť motocyklový a dva tankové prápory. Tieto mali za úlohu dobyť Novočerkassk. Zahájený útok bol takmer okamžite odrazený sovietskou delostreleckou paľbou. Začal sa nový, silnejší útok, kde Langkeit viedol svoj II. prápor na mesto. Langkeit sa dostal na západný okraj Novočerkasska, kde mu padla pod velenie jedna jednotka 14. tankovej divízie. Trvalo celý deň, kým mesto vyčistila a dostali ho pod pevnú ruku. Langkeit bol za svoj úspech navrhnutý na vyznamenanie Rytierskym krížom, ktorý mu bol udelený 9. decembra 1942. v tom čase prebral velenie tankového pluku 14. tankovej divízie. Zbor s podriadenou 14. divíziou tiahol smerom k Volge, kde narazil na húževnatý odpor v priestore Stalingrad. Strhli sa tvrdé pouličné boje. Langkeit si tu vydobyl značné uznanie za pomoc a záchranu jednotiek z obkľúčenia, odrezaných od nemeckých hlavných síl. Koncom novembra 1942 bol povýšený za mimoriadnu odvahu do hodnosti podplukovníka. V Stalingrade nastala jedna z jeho veliteľských skúšok, keď veľká skupina ruských tankov prelomila obranu 376. tankovej divízie v priestore Dmitrijovky. Langkeitov pluk bol vyčlenený pre protiútok. Langkeit uviedol prápory hneď do pohotovosti a viedol ich do boja: Sovieti boli príliš silný, posila bola podriadená Langkeitovmu vedeniu. 19. januára 1943 bol ťažko ranený a dopravený z kotla do Nemecka. Tu po rekonvalescencii sa ujal nového 36. pluku v novej 14. tankovej divízii, pretože stará bola zničená v Stalingrade. Na východe mal za úlohu vytvoriť bojovú skupinu, tvorenú svojím 36. tankovým plukom, I. práporom 103. pešieho pluku, oddielom delostrelectva a ženijnej roty, pretože tu vznikala nebezpečná situácia. Rusi prelomili nemeckú líniu a hnali sa vpred. Langkeitova skupina sa sústredila v priestore Vladimirovky a postupovala smerom k Charanovke, kde sa stretla so sovietskym predvojom a zničila ho. Krátko potom prišla rádiová správa, že hlavné nepriateľské sily sa sústredili v priestore Pavlovky. Langkeit vydal rozkaz na postup k novému cieľu. Strhla sa zúrivá bitka, kde Langkeitova skupina bola nepretržite ostreľovaná. Protivník ale váhal, pretože Nemci prudko útočili. Langkeit vydal rozkaz k ďalšiemu frontálnemu útoku. Sovietske tanky začali ustupovať, ale boli systematicky ničené Langkeitovou skupinou. Langkeitova skupina zničila 33 tankov a zajala veľký počet vojakov.

 

Langkeit ( druhý zľava ) so skupinou svojich vojakov


Langkeitovej skupine bolo o niekoľko dní nariadené, aby zahájila preventívny útok cez rieku Igluzu a zaútočiť na pozície v priestore Vodjan. Preventívny útok bol zahájený skoro ráno podporovaný aj strmhlavými bombardérmi Ju 87 Stuka. Skupina prelomila systém poľných opevnení, čím otvorila cestu tankovým granátnikom. Tým sa vzápätí podarilo obsadiť mesto. Langkeitovou odmenou za víťazstvo sa stali dubové ratolesti k Rytierskemu krížu.


Jeho skupina sa potom zvrtla na sever a v boji tanku proti tanku zničila 20 nepriateľských strojov. Behom týždňa sa však početné stavy jeho skupiny zredukovali na 36 strojov. Langkeit napriek stratám pokračoval v boji a zničil ďalších 21 sovietskych tankov a zlikvidoval útok, vedený dvoma plukmi Červenej armády. Ťažké boje v horúcich dňoch viedli k zničeniu 14. tankovej divízie. Počet jej vozidiel sa zmenšil na 7 tankov Pz. IV, štyri samohybné delá a 4 plameňometné tanky. Langkeit vytvoril z týchto zvyškov ako aj zo zvyškov pešieho práporu a delostreleckého oddielu bojovú skupinu a viedol ju späť do boja.


24. januára 1944 dostal za úlohu vrhnúť späť 4. gardovú armádu, ktorá útočila na úseku 389. pešej divízie. Hrozil tu prielom fronty a sovietske tanky a pechota boli blízko k úspechu. Langkeitova skupina obsadila Rossošvatku a zo severozápadne položených výšin ovládali okolitý terén. V nasledujúcich krutých bojoch bola Rossošvatka niekoľko krát dobytá Rusmi a následne Nemcami. Sovietsky tlak bol však nakoniec vyústil v prelom fronty.


V marci 1944 Langkeit opustil 14. tankovú divíziu a prešiel do elitnej divízie Grossdeutschland, kde prevzal velenie tankového pluku. V tej dobe bojovala divízia v Rumunsku a kryla ústup nemeckých armád na západ. 26. apríla 1944 začala Sovietska ofenzíva pri rieke Seret. Bitka trvala štyri dni, kým Sovieti poznali márnosť svojich útokov. Stálo ich to viac ako 150 vozidiel a ich vyčerpané jednotky potrebovali odpočinok a preskupenie. Avšak to im nebolo umožnené, pretože posledné aprílové ráno Nemci (divízia Hasso von Manteufell) začali protiútok a Rusov zničili. Langkeit, ktorý divízii velil, bol za víťazstvo prútom dekorovaný rumunským rádom Michala Statočného. Zničil v bitke 56 tankov.


V jesennej bitke vo východnom Prusku bol Langkeit ranený a počas uzdravovania sa dozvedel, že je preradený j divíznemu náhradnému pluku. Koncom roku 1944 vzniklo opatrenie Gneisenau A, ktoré malo zabrániť zrúteniu východnej fronty. Pod Langkeitovým velením sa zhromaždili menšie bojové skupiny – Alarmgruppe Schmetter, Kampfgruppe Gersdorf, Kampfgruppe Langkeit a Alarmbrigade Grossdeutschland - ,ktoré mali zabrániť ruským vojskám ( hlavne Žukovovmu 1. bieloruskému frontu) v ďalšom postupe. Nemecké vrchné velenie si však uvedomovalo, že sa mu podarí nabrať stratenú rovnováhu. Myslelo na dva nezanedbateľné tromfy, ktoré mali dopomôcť k obrane proti sovietskym silám: dokonalá znalosť terénu a morálny faktor, pretože nemeckí vojaci teraz bránili rodnú zem.

Langkeit ( vpravo ) s Hassom von Manteufell


Veliteľstvo pozemných síl (OKH) vkladalo nádeje do obrannej línie Tirchstiegel, avšak neopodstatnene. Neboli tu totiž vykonané žiadne zemné práce. Tieto boli zverené miestnym politickým činiteľom NSDAP, ktorí však utiekli len čo sa priblížili ruské vojská. Obrana bola preto len primitívna a nedokonalá (niekoľko línií zákopov, podzemné kryty a niekoľko protitankových okopov). Druhá línia bol ešte v horšom stave ako prvá.


Velitelia, ktorí stiahli svoje jednotky na líniu Tirchstiegel, boli nútení čeliť dvom hlavným problémom. Museli dokončiť aspoň základné zemné práce, ale predovšetkým zohnať dostatočný počet vojakov na pokrytie celého priestoru. Jediné jednotky, ktoré boli hneď k dispozícii boli oddiely Volkssturm, vojaci z minimálnym výcvikom a zo zastaranou technikou.


Langkeitova skupina nemala spočiatku žiadne tanky. Langkeit si pri ich získavaní počínal bezohľadne. Zobral nové stroje z tovární a zabavil tiež výcvikové vozidlá. Posledné spomenuté benzínové ani naftové motory, ale motory na drevoplyn. Niektoré z tankov nemali veže, iné zas kanóny. Veliteľ tankového oddielu Hudel dostal od Langkeita príkaz, aby získal tanky akýmkoľvek spôsobom. Čoskoro ich bolo toľko, aby bola vytvorená veliteľská čata, tanková rota a prieskumná čata, vyzbrojené obrnenými autami. Langkeitovej bojovej skupine bola neskôr pripojená motocyklová a protitanková rota. Ďalší problém bol v obsadení mužstva. Nie všetci boli z divízie Grossdeutschland, jedna rota pluku tankových granátnikov bola zložená z mužov vytiahnutých z vlaku a poslaní ako posily k divízii. Grossdeutschland, ako najprestížnejšia divízia, bola v posledných mesiacoch vojny tvorená len nevycvičenými pešiakmi a jej tankové jednotky predstavovala pestrá zmesica rôznych strojov. Divízia Grossdeutschland (ako aj Langkeitova skupina) mala však šťastie, pretože mali veľa skúsených inštruktorov, dôstojníkov a poddôstojníkov. Navzdory tomu, že divízia nebola pripravená k boju (nebola ani sformovaná v jednotný útvar), obdržala Langkeitova skupina rozkaz presunúť sa do Frankfurtu (26. – 27. januára). Mala sa sústrediť v priestore Reppenu a zaútočiť smerom na severovýchod, do boku sovietskych vojsk, postupujúcich na Štetín. Potom, po úspešnej operácii, mala zaujmúť postavenie na línii Tirchstiegel, v priestore Zielenzigu. Túto časť rozkazu nikdy jednotka neplnila.


Veliteľské stanovište bolo stanovené na statku v Neuendorfe, kde sa sústreďovali aj ostatné sily. Langkeit nemal žiadne informácie o úmysloch nepriateľa, preto bol odkázaný na správy od utečencov. Langkeit stiahol predsunuté jednotky I. práporu pluku tankových granátnikov, ktorý budoval obranu pred Reppenom a II. prápor poslal do Pinowa, aby tam vyprostil obkľúčené jednotky armády a SS. II. prápor bol zaskočený silnými sovietskymi silami, ktoré ich napadli, avšak spamätal sa, prijal boj a stabilizoval situáciu. V priestore Pinowa vytvoril Langkeit dve malé motorizované bojové skupiny a poslal ich k Sternbergu. Obe skupiny postupovali vpred a naviazali spojenie s nemeckými jednotkami v Sternbergu. Okolo obeda sa prirútili sovietske tanky a zahájili paľbu na obec Pinow, ktorú bránila len jedna rota a batéria protilietadlových diel. Sovieti smerovali k Reppenu. V skutočnosti Rusi Langkeitovu skupinu pomaly obkľučovali.
Zbytky zboru SS boli oslobodené, to aj vďaka rote stíhačov tankov, a uchýlili sa na západ k Frankfurtu. Tanky Červenej armády začali paľbu na Repenn a ostreľovali aj cesty vedúce do Kunersdorfu, kam sa chcel Langkeit prebiť. Hlavná cesta bola blokovaná utečencami, preto sa čoskoro vozidlá Langkeitovej skupiny, ktorá práve smerovala do Reppenu, pomiešali s rôznymi civilnými vozidlami. Prvé výstrely Rusov rozprášili kolónu utečencov. Sovieti sa hnali tiež k Odre a dobili výšiny severne od Kunersdorfskej cesty. Langkeit sa chcel vymaniť z kolóny utečencov a dostať sa na cestu medzi Kunersdorfom a Neu Bischafsee. Dopravná zápcha však jeho zámer zmarila. Volkssturm zatiaľ úspešne hájil Reppen. Langkeit zatiaľ vydal rozkaz na postup na juhozápad v snahe vymaniť sa z obkľúčenia, lenže už čochvíľa zistil, že jeho úmysel sa mu nepodarí, pretože k nemu potreboval dobyť už ruský Sternberg. Rozhodol sa preto podporiť II. prápor v obrane mesta Reppen. Langkeit sformoval svoje ostávajúce tanky do dvoch prúdov so zámerom prelomiť sovietsky obkľučovací kruh. Ale ani tento zámer sa mu nepodaril, lebo tanky sa nemohli v záplave utečencov dostatočne rozvinúť. V Repenne zatiaľ II. prápor statočne odolával a bránil mesto. Sovieti v domnienke, že nikto spúšť, ktorú spôsobili, neprežil, vrhli do útoku tanky, ale prvých desať strojov bolo roztrieštených 88 mm delami. Prápor sovietskej pechoty, ktorý postupoval za tankami, bol na hlavu porazený. Aj tak bolo jasné, že odpor II. práporu sa chýli ku koncu. Za tejto situácie dal Langkeit rozkaz zničiť vozidlá a prebiť si cestu k jeho veliteľskému stanovišťu. Behom noci 31. januára sa jeho rozkaz uskutočnil a Reppen bol vyľudnený.


Postavenie bojovej skupiny Williho Langkeita bolo zúfalé, preto sa Langkeit rozhodol pre prielom cez lesy južne od hlavnej cesty. Langkeitov ľahký protilietadlový oddiel, ťažké guľomety a protitankové zbrane viedli paľbu pozdĺž okraja lesa, čím kryli ústup. Na pomoc im prišli aj "Stuky" Ju 87, ktoré sa mali pokúsiť o vytvorenie únikového koridoru. Prinieslo to ale malý výsledok a tlak Rusov narastal. Langkeitova správa na zhromaždení dôstojníkov bola obraz holej reality. Jeho jednotka bola obkľúčená, mali málo munície, pokus o prielom cez les stroskotal. Langkeit preto navrhol útok z lesa na cestu. Lenže tento pokus sa nepodaril. I. prápor medzitým podnikol útok v priestore severne od cesty a v zúrivom boji zničil prekvapeného nepriateľa. Dočasný nezáujem Rusov poskytol Langkeitovi pokus o prienik. Do 14.00 hod. bol sovietsky obkľučovací kruh prelomený a Langkeitova skupina začala ustupovať smerom do Kunersdorfu. Ale pri Kunersdorfe skupina sovietskych tankov zablokovala cestu, avšak nemecký vojaci, ktorí si boli vedomí, že za týmito tankami je sloboda, zničili z posledných síl nepriateľa a vydali sa do Kunersdorfu. Langkeit po tejto bitke obdržal novú divíziu tankových granátnikov Kurmark, ktorá už čoskoro bojovala v priestore, kde sa Langkeit pred niekoľkými dňami prebil z obkľúčenia.


Generálmajor Langkeit potom viedol svoju divíziu do bojov na Odre, kde zdecimovaná a obkľúčená padla do zajatia. Langkeitovi bol v posledných aprílových dňoch roku 1945 prepožičaný Zlatý tankový odznak.

Langkeit bol v roku 1951 prepustený z amerického väzenia a nastúpil do služby spolkovej ochrany hraníc. Langkeit bol skromným vojakom odmietajúcim akúkoľvek chválu za svoje činy. Vysoké vyznamenania, ktoré obdržal, chápal ako odmenu za statočnosť a lojalitu vojakov, ktorým mal tú česť veliť.


27. októbra 1969 Willi Langkeit zomrel v Bad Bramstedt.

Zdroj: Lucas James, Hitlerovi žoldnéři, Naše vojsko ISBN 80-206-0547-9

Autor : mato.s 🕔30.09.2006 📕13.947

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře