Adrianopol 378 AD

Autor : Jozef Duháček / coriolanus 🕔10.08.2003 📕15.773

Podobné články

Další články autora

Úvod

9. 8. 378 AD vyrazil východorímsky cisár Valens z Adrianopola s armádou 25 000 pešiakov aby zničil vojsko gótskeho rebela Fritigerna (gótsky Frithugairns).  Večer toho istého dňa ležal na bojisku, spolu s tretinou svojej armády. Ammianus Marcellinus túto porážku nazval najhoršou od Hanibalovho víťazstva pri Cannae. Ako mohli gótski utečenci spoza Dunaja, ktorí až do tejto chvíle boli v defenzíve poraziť dobre vyzbrojenú a vycvičenú rímsku armádu?

Nepokoje na východe

Udalosti toho dňa majú počiatok v pohyboch nomádskych kmeňov na hraniciach ríše. Začiatkom 70. rokov tretieho storočia si Húni úspešne podrobili Alánov, iránsky nomádsky kmeň žijúci východne od Donu. Spolu s nimi potom začali vyvíjať tlak na kráľovstvo gótskeho kráľa Ermanarica. Ten bol mocným kráľom, a jeho vplyv siahal až za ukrajinské stepi, na ktorých sídlil jeho ľud. Existujú dôkazy, že jeho moc siahala až k Baltu, do miest, odkiaľ Góti pred 200 rokmi odišli. Greuthungianski Góti, ktorí neskôr sformovali jadro národa zvaného  Ostrogóti prijali mnoho zvykov od susedov (Alánov a Sarmatov).  Prebrali  používanie jazdy, ťažkej jazdy s dvojručnými kopijami a veľa zo sarmatského odevu a dekorácií. Napriek tom zostávali Germánmi a pamätali na svoje príbuzenstvo s Tervingianskými Gótmi (neskôr známymi ako Visigóti).

V polovici 70. rokov bol Ermanaric starý a tlak Húnov a Alánov už bol neudržateľný.  Góti utrpeli porážku a podľa jednej legendy spáchal Ermanaric samovraždu.  Na trón nastúpil Vithimer (Winithamers), ktorý urobil niekoľko pokusov zastaviť Húnov. Zdá sa, že uzavrel spojenectvo s vybranými kmeňmi medzi Húnmi a Alánmi a na chvíľu odvrátil nebezpečenstvo.

V tom čase si boli Tervingianskí Góti vedomí nebezpečenstva z východu a ich vodca Athanaric (Athanareiks) vyslal vojsko brániť hranicu proti Húnom a zároveň zabrániť ustupujúcim Greguthungianskim Gótom vpadnúť na jeho územie. Niekedy v to čase Vithimer padol v boji a väčšina jeho ľudu sa stala hunskými poddanými.  Jeho nástupca a syn Videric zostal v opatere dvoch velitteľov Althea a Saphraxa (čo bol Sarmat a Alán alebo mužno aj Hún) a tí viedli zvyšok Vithimerovho ľudu a vojska na západ, hľadať útočisko v Rímskej ríši. 

Boj s Húnmi teraz pripadol Tervingianským Gótom. V lete 376 Athanaric viedol armádu k Dnestru a opevnil sa tam.  Dvaja z jeho veliteľov, Munderic a Lagariman vyrazili na východ pátrať po Húnoch.  Tí však v noci prekročili rieku a priblížili sa od chrbta k Athanaricovej armáde a zatlačili ju do Bessarabianskeho lesa. Athanaric všek pred nedávnom dokázal, že je majstrom taktického ústupu (proti Rimanom) a tak jeho armáda zostala vpodstate nedotknutá. Začal teda budovať sériu opevnení a pravdepodobne  prebudoval rímsku Limes Transalutanus, ktorá bola severne od Dunaja.

Táto stratégia sa tiež nevyplatila, Húni obišili jeho opevnenia a vyrabovali gótske sklady potravín. Athanaric začal strácať politickú podporu. Opozícia vedená Fritigernom a Alavivom začala rozprávať o hľadaní útočiska pred nesmierne pohyblivým útočníkom niekde v Európe.

Athanaric ustúpil do transylvánskych hôr so skupinou loajálnych nasledovníkov a Alaviv s Fritigernom viedli zvyšok národa k rímskej hranic, k Dunaju.

Na konci leta 376, keď cisár Valens pobýval v Antiochii, prišla do Konštantinopolu správa, že niekoľko stoviek tisícov utečencov, Gótov, Sarmatov, Alánov a Taifalianov žiada povolenie  prekročiť Dunaj a vstúpiť na rímske územie. Rozhodnutie nechať ich prejsť malo vážne dôsledky pre Valenta a aj pre Rímsku ríšu.

Gótska vzbura

Niekedy na jeseň 376 dostali Góti povolenie usadiť sa v Rímskej ríši. Takýto jav nebol ničím nezvyčajným. V prvom rade boli Fritigernovi Góti narozdiel od Athanaricových kresťania, v druhom rade ariáni ako bol aj Valens, ďalej hľadali miesto kde žiť a Valens im dal prázdne územia v Thrákii a nakoniec to bol národ vojakov, ktorí by doplnili Valentove légie. V tom čas sa pripravoval na vojnu s Perziou o Arméniu a už mal skúsenosti s Gótskymi žoldniermi. Tak sa Góti usadili v ríši ako colonii. Nie je jasné či boli odzbrojení, ale predchádzajuce priklady podobného usadenia sa naznačujú že asi áno. Krátko nato dorazili k Dunaju Greuthungianski Góti pod Alatheom a Saphraxom a skupina germánskych Taifalianov a ich húnskych spojencov a tiež žiadali o povolenie usadiť sa v ríši. Nedostali ho a Valens nariadil Fritigernovi, aby ich udržal za hranicami Thrákie.  Jednanie s Fritigernovými ľuďmi bolo doť problematické. Podľa dohody dostali územie, ktoré mali obrábať a kultivovať, ale nesmeli čerpať z imperiálnych zdrojov, takže boli vlastne odsúdení hladovať, kým nepozbierajú prvú úrodu. 

Valens tiež hľadal možnosť, ako zabrániť potenciálnemu spojeniu dvoch gótskych skupín na oboch brehoch Dunaja. Možno práve preto rímsky veľiteľ Thrákie Lupicinus, nechal zajať skupinu gótskych šľachticov vrátane Fritigerna a Alaviva na hostine, ktorú poriadal v Marcianopoli. Vypukol boj, v ktorom bola väčšina rukojemníkov zabitá. Fritigern si však prebil cestu von a krátko nato medzi pobúrenými a vyhladovaným Tervingianskýmí Gótmi vypuklo povstanie.  Lupicinus v snahe dostať situáciu pod kontrolu stiahol z Dunaja veľa jednotiek, čím otvoril cestu  Gótom čakajúcim za Dunajom.

Jeho hlavným problémom však bol Fritigern. Rimania boli výrazne prečíslení, Góti však neboli dobre vyzbrojení a Lupicinus chcel rýchlym víťazstvom poraziť  vzbúrencov, aby mohol vytlačiť valiace sa hordy späť za Dunaj. Napriek tomu však bol porazený a jeho armáda zmasakrovaná.

Valens bol stále zamestnaný s väčšinou armády v Arménii. Thrákia bola teraz v rukách gótskej armády, ku ktorej sa  pridávali gótski otroci a dokoncia gótske jednotky z rímskej armády.

Vojna v Thrákii

Valens podcenil nebezpečenstvo, ktoré znamenala gótska vzbura. Stále zotrvával na východe zaujatý vojnou s Peržanmi, takže akcie proti Gótom boli nekoordinované a nevýrazné. Už v rokoch 367-369 bojoval s Gótmi pod Athanaricomvým velením a pretože tí stále ustupovali, nemal o ich vojenskom umení dobrú mienku. Dôverujúc tomu, že ich ľahko porazí a zničí nechal vedenie vojny proti Gótom svojim veliteľom Traianovi (pechota) a Profuturovi (jazda). Cisár západnej ríše Gratianus, Valentov synovec poslal ako pomoc Frigerida s podstatnou časťou pannónskej armády. Títo velitelia zaznamenali prvé úspechy a uzavreli Gótov v regióne Dobrudje, kde dúfali, že hlad naruší Fritigernov vplyv na vojsko a to sa začne drobiť. K Rimanom sa pripojili galské jednotky pod vedením Richomera. V lete 377 sa Rimania domnievali, že napriek výraznému oslabeniu dokážu Gótov poraziť.

Legionári tejto doby boli na míle vzdialení povestným vojakom Augustovým a Trajánovým. Zbroj s čias Augusta či Trajána bola príliš drahá a príliš náročná na výrobu. Prilby boli nahradené velmi jednoduchými modelmi, plátové brnenia neexistovali, vojaci používali drôtenné košele alebo žiadne brnenie.  Krátky bodný meč gladius nahradil dlhý sečný (spatha) a zahnutý oválny štít jednoduchý plochý a okrúhly. Pretože, légie už dlhú dobu verbovali predovšetkým Germánov, ich zvyky a spôsob boja sa stále viac a viac prejavoval aj v légiach.  Na oboch stranách bojiska stáli teda Germáni.

Priemerný Gót bol pešiak, s niekoľkými oštepmi, chránený iba štítom. Napriek tomu, že Góti disponovali množstvom ukoristených zbraní, Rimania mali stále disciplinovanú a dobre vycvičenú armádu.

Frigedirus a Richomeres našli Fritigerna utáboreného ad  Salices (nie je známe kde to bolo).  Góti boli v defenzíve a uzatvorení za vozovou hradbou, tak sa Rimania rozhodli ich vyhladovať. Fritigern zaútočil mocným protiútokom, ale napriek veľkým stratám ani jedna zo strán nezvíťazila.  Rimania dobre zásobení zablokovali cesty na Balkán a znova sa pokúsili nepriateľa vyhladovať.

Valens, stále veriaci v ľahké víťazstvo poslal  časť svojej jazdy pod velenim Saturnina na pomoc. Fritigern sa však spoji s Alatheom a Safraxom a tí sa k nemu pridali. Rimania neboli schopní ubrániť svoje pozície na dvoch frontoch a Thrákia sa ocitla v gótskych rukách, čo znamenalo, lúpenie, vypaľovanie a rabovanie.

Tervingiani bojovali tradične ako pešiaci, ale  posily pod Saphraxom a tiež germánski Taifaliani boli jazdci a Sarmati dokonca jazdeckí lučištníci.  Spojenie dvoch gótskych kmeňov začalo byť vážnym problémom.

Gratianus poslal Valentovi znova pomoc ale keď videl, že proti novej mobilnej a všestrannej gótskej armáde je bezmocný, stiahol svoje posily naspať na západ.  Ako ustupoval, narazil na skupinu germánskych bojovníkov, hlavne Taifalianov, ktorých rozdrtil, a zajatcov usadil v severnej Itálii.

Zima 377/378 bola pre Rimanov frustrujúca. Gratianus nemohol poslať posily,  pretože boli viazané útokom Alamánov na ktorý odpovedal masívnym protiútokom. Nová porážka Rimanov v Thrákii donútila Valenta uzavrieť s Perziou mier a vrátiť sa do Konštantinopolu vysporiadať sa z Gótmi raz a navždy.

K dobre opevnenému Adrianopolu dorazil v polovici júla 378 s hruba 20-25 000 vojakmi a bol privítaní dobými správami. Jeho veliteľ Sebastianus zničil veľký oddiel Gótov vracajúcich sa z rabovania z juhy Thrákie a  Gratianus skončil vojnu s Alamánmi  a už bol v Bulharsku s veľkou armádou.  Narazil však na oddiel Alánskych jazdcov a utrpel prekvapivo veľké straty.  Valens však bol dychtivý vyraziť a poraziť Gótov.

Okolo 8. augusta hlásili vyzvedači, že Fritigern s 10 000 mužmi smeruje k Nike. Valens sa rozhodol, že to využije a zasadí vzbure rohodujúcu ranu. Pripravil vojsko a vyrazil. Bol si istý, že porazí Gótov aj bez pomoci svojho synovca.

Bitka pri Adrianopole

Ráno, 9. augusta 378 vyrazil cisár Valens zo svojho tábora s 20 000 mužmi nájsť a zničiť Fritigerna, ktorý údajne táboril jedenásť míľ ďalej s iba 10 000 mužmi. Cesta však bola ťažká, pretože cesta nebola v dobrom stave a bolo krátko popoludní, keď Rimania narazili na gótske oddiely utáborené za vozovou hradbou. Góti boli zastihnutí nepripravení.  Gótska jazda bola vyslaná zháňať potraviny a tak Fritigern poslal rýchlych jazdcov aby ich povolal späť. Prekvapený však bol aj Valens, keď zistil, že Gótov nie je 10 000, ale že narazil na jadro gótskych síl.  Údaje o ich počte sa rôznia (moderní autori tvrdia,  že ich bolo až 150 000 ale je nepravdepodobné, že sa rímski špehovia pomýlili v pomer 1:15), pravdepodobne rimanov mierne prečislili.

Rimanom chvíľu trvalo nastúpiť na bojisko, ale Fritigern vedel, že potrebuje viac času a snažil sa zdržovať vyjednávaním, ale Valens odmietol. Rimania však boli unavení pochodom na horúcom slnku a Góti dokonca podpálili suchú trávu takže sa Rimania dusili dymom a teplom. Na pravom krídle sa zoradila jazda a väčšina pechoty už tiež bola nastúpená. Lučištníci a ľahké jednotky vpredu v rímskom vojsku napadli Gótov  aby získali čas na zoradenie ľavého krídla. Nie je jasné čo sa udialo, ale zdá sa, že Bacurius, veliteľ  ľahkých oddielov sa nechal príliš strhnúť a útočil príliš silno, takže Góti odpovedali protiútokom a čoskoro bola celá pechota v boji, pričom Rimania ešte stále neboli zoradení.  V tom okamihu sa znenazdania (čo bolo skor veľké šťastie ako presný plán) zjavila gótska jazda vedená Alatheom a Saphraxom a vpadla Rimanom do pravého boku. Jazda na pravom krídle bola rozmetaná náhlym útokom. Potom sa poza rímsky chrbát prešmykli Góti na ľavé krídlo a napadli rímsku jazdu, ešte stále nenastúpenú a zahnali ju na útek. Opustená pechota obkľúčená zo všetkých strán začala bojovať o prežitie.

Význam gótskej jazdy v tejto bitke bol často diskutovaný a je pokladaný za predzvesť  nástupu stredovekej jazdy. Je zrejmé že netvorila podstatnú časť gótskeho vojska a po rozohnaní rímskej jazdy víťazstvo zabezpečila gótska pechota nie jazda. Napriek tomu je však tento úspech veľmi pôsobivý. Neskôr význam jazdy ešte viac zdôraznia úspechy Húnov, Tatárov a iných kočovníkov. V rímskej armáde jazda nikdy nezastávala dôežitú úlohu a  ťažisko boja ležalo na pechote. Jazdci prenasledovali utekajúce jednotky, vyvolávali šarvátky, či zháňali zásoby. Už vojny s Parthmi, kde padol M. Crassus a kde neuspel M. Antonius, ukázali, že je ťažké bojovať proti vysoko mobilným jazdeckým jednotkám, i keď v tej dobe bola aj v parthskej armáde jazda len podporou pechoty.

Frigitern videl šancu získať rozhodujúce víťazstvo a Rimania vedeli, že musia bojovať, aby sa z bojiska dostali živí. Jazda bola zničená alebo rozutekaná a záložné jednotky takisto zmizli.  Tak ako stáli v padali po tisícoch a Ammianus popisuje jazerá krvi a kopy mŕtvych. Ako nastával súmrak, Valens začal ustupovať a spolu s hŕstkou živých veliteľov opustil bojisko. Tí čo sa mohli z boja vyšmyknúť a utiecť ich nasledovali, ostatných od smrti zachránila iba temná noc. Pramene uvádzajú, že padla tretina rímskej armády, moderné zdroje tvrdia, že to bolo 10-15 000. Medzi mŕtvymi ležal aj cisár Valens, zabitý pri chaotickom ústupe. Legenda hovorí, že našiel útočisko v chatrči blízko bojiska a tam ho Góti za živa spálili.

Dôsledky

Gótske víťazstvo bolo strašným psychologickým úderom pre obe polovice ríše, ale Rimania sa relatívne rýchlo zotavili. Fritigern sa stal obeťou vlastného víťazstva a po odstránení rímskej hrozby už nedokázal udržať alianciu pokope. Alatheus a Saphrax vyrazili na západ, kde ich rozdrvil Gratianus. Na východe nový cisár Theodosius utrpel ťažkú porážku od Tervingianov v roku 380 a takmer padol do Fritigernovho zajatia. Kampaň proti Gótom trvala ešte dva roky, keď Theodosius uznal nevyhnutné a 3. októbra  sa spojil s Tervingianskými Gótmi. Stali sa z nich foederati  - spojenci, ktorí na oplátku za vojenské služby získali od ríše pôdu. Usadili sa ako štát v štáte na sever Dácie a Thrákie a boli to oni, ktorí neskôr dobyli Rím a založili kráľovstvá v Galii a Hispánii.

Podobné články

Další články autora

Autor : Jozef Duháček / coriolanus 🕔10.08.2003 📕15.773

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře