Winston Spencer Leonard Churchill – posledný tory

Autor : Peter Frišo / akvinsky 🕔12.01.2004 📕6.617

Prišlo obdobie, o ktorom by sme mohli hovoriť ako o období Churchilla vojaka, nebolo to však obdobie ani zďaleka najdôležitejšie a v podstate bolo predovšetkým odrazovým mostíkom pre Churchillovu kariéru politika. Churchill bol však dobrodružná myseľ a veľkú časť života určite uvažoval o tom, že si vydobije ostrohy veľkého bojovníka po vzore svojho slávneho predka. Už v tomto období je viditeľná jedna Churchillova vlastnosť. Myslel si, že je na tom podobne ako jeho otec a ani jeho život nebude príliš dlhý (to sa u neho paradoxne striedalo s akousi vierou v nie veľmi konkrétnu prozretelnosť, čo zdieľal s mužmi ako Napoleon, či Caesar, alebo Alexander Veľký, mužmi, ktorý sa neváhali vrhnúť do bitky a riskovať svoj život, ak to situácia vyžadovala), preto bol vždy netrpezlivý a chcel dosiahnuť slávu hneď, tiež sa neuspokojil s kariérou vojaka, ale písal, čo je u politika (a asi aj u vojaka), aj keď budúceho vždy spojené s túžbou niečo po sebe zanechať, ak by predsa prišlo k úmrtiu. Obe tieto Churchillove „povolania" zohrali významnú úlohu pri Churchillovom vstupe do parlamentu, aj keď boli len vstupným chodníkom do arény politiky, predsa ich Churchill pravdepodobne v tomto období za také nepovažoval, slávu získanú na bojisku si vždy cenil.

Sprvu bol jeho 4. husársky pluk v Hounslow, Winston tak mal možnosť participovať na spoločenskom živote v meste, čo vyústilo predovšetkým do veľkých dlhov, ktoré si narobil, no tie mu zrejme nerobili priveľké problémy. Peniaze od matky, ktoré ho štedro podporovala mu nikdy nestačili. Bola tu aj ďalšia negatívna črta Winstonovho života a síce po prvý krát sa objavujúce depresie (čierne psy) sprevádzajúce ho potom po celý život a majúce niekedy až chorobný charakter. A keď už sme pri Churchillových depresiách, nemôžeme nespomenúť aj protilátku, ktorú proti nim používal, protilátku, ktorá ohromovala všetkých Churchillových životopiscov a síce jeho neuveriteľnú aktivitu. Churchill bol vždy aktívny, vždy toho stíhal neuveriteľne veľa, jeho život bol pohltený činnosťou, ako sa ešte v našom životopise viac krát ukáže. Ešte, že mu v tomto období matka, ktorá sa na Winstona zrejme upla po smrti svojho manžela tak výdatne pomáhala, rovnako dôležité sa však ukázali Churchillove priateľstvá a konexie, ktoré mal medzi britskou smotánkou.

Na jeseň 1896 sa začína Churchillove vojenské dobrodružstvo, avšak nie na strane Británie, ale na strane Španielska, v konflikte na Kube. Churchillove dobrodružstvo samozrejme sponzorovala matka a to nielen finančne, zaisťovalo ho cez konexie počas pobytu, rovnako to bola ona, kto mu vybavil, aby mohol písať pre Daily Graphic. A čo sa týka Churchillových článkov, tak boli napísané dobre, čitateľ mohol byť s nimi spokojný. Sám by bol za riešenie, aby sa Kuba dostala do správy Američanov, nesympatizoval s povstalcami, avšak prehnane ani so Španielmi. Churchill tak získal prvé bojové a žurnalistické skúsenosti priamo z jednej z menších vojen, s malým počtom zabitých.

Po tomto dobrodružstve sa vracia k svojmu pluku, ktorý medzi tým presunuli do Indie. Tu sa zatiaľ nič nedialo a tak Churchill čítal a pripravoval sa na politiku. V lete 1897 sa na čas vrátil do Británie a mal svoj prvý prejav nadväzujúci na politiku svojho otca. (Prehlásil sa za demokratického toryho. Churchill mal predstavu o určitej národnej koalícii, možno obdobu Peelových snáh, mal dokonca istú predstavu rozšírenia demokracie, avšak stále v konzervatívnom rámci, teda nie pre všetkých.) Tu sa tiež dozvedel, že generál sir Bindon Blood organizuje v Indii expedičný zbor troch brigád proti povstaniu paštúnskych kmeňov. S pomocou matky sa Churchill dostal do tohto expedičného zboru, získal tiež angažmán od Daily Telegraph, ktorý mu taktiež vybavila starostlivá matka. Počas tvrdých bojov sa Churchill dokonca opovážlivo vystavoval nebezpečenstvu, až mu bola vyslovená pochvala za odvahu v dennom hlásení. Churchillove listy pre Daily Telegraph však boli uverejnené anonymne a tak Churchill, ktorý ich písal za účelom publicity a osobnej slávy, vecí tak potrebných pre politika, zúril. Nakoniec sa však rozhodol, že napíše knihu, v ktorej všetky udalosti spíše a tak predsa len nepríde o slávu. Knihe s názvom História malakandského poľného zboru dostalo priaznivého prijatia, recenzent časopisu Atheneum si neodpustil poznámku o „interpunkcii úplného blba, alebo žiačika prvej triedy". Churchilla, ktorý na interpunkcii nepracoval sám táto poznámka dosť rozčúlila a od vtedy si dával pozor na svoje knihy. O knihe si môžete na základe krátkej ukážky (z 16.septembra, kedy sa Churchill zúčastnil jednej z najväčších bitiek) urobiť názor aj sami:

Do toho okamžiku ranná potýčka mohla byť potešením pre neuropata, skúsenosťou pre vojaka, námetom pre žurnalistu. Naraz sa však scéna mení v čiernu tragédiu a všetko vzrušenie je tam uprostred množstva sugestívnych maličkostí. Ako sa poručík zdvihol s úmyslom opustiť pahorok, prudko sa zvrátil a padol na zem. Dvaja siphaiovia ho hneď uchopili. Jeden padol, zranený do nohy. Vojak, ktorý pokračoval v streľbe rozhodil rukami, padol a krv sa mu začala rinúť s desivou prudkosťou z úst a pŕs. Iný sa prevrátil na chrbát, šklbal sebou a krútil sa. Štvrtý ležal na celkom bez pohybu. Tak v čase, ktorý zaberie toto rozprávanie, polovica ľudí tejto skupinky bola mŕtva, alebo ranená. Nepriatelia obkľúčili obe krídla a mali dobrý výhľad. Ich streľba bola presná..."

Knižka to je rozhodne zaujímavá a dobrodružné momenty opisuje naozaj brilantne a udržuje čitateľa v napätí, v niektorých častiach sa však dej zbytočne spomaľuje, prichádzajú informácie možno trochu nudné a občas upadá do monotónnosti. Napriek tomu, netreba prílišnú literárnu kritiku, pretože vo svojom odbore ide o dobre napísanú knihu i napriek spomenutým hluchým momentom, ktorých je tu však pomenej. Pramenia zrejme z Churchillovej snahy zavďačiť sa viacerým typom čitateľom, predovšetkým však britskej elite viktoriánskej doby.

Z Indie odišiel Churchill až v júni 1898. V júli je späť v Británii a prednáša dva ďalšie prejavy za konzervatívnu stranu. Lord Salisbury, ministerský predseda čítal jeho knihu a stretol sa s Churchillom, čo mu pomohlo dostať sa na ďalšiu vojenskú výpravu, tento krát do Sudánu, kde bojovali egyptské a britské vojská pod Kitchenerovým vedením proti domácemu obyvateľstvu. Už týždeň po príchode sa zúčastnil bitky pri Umm Durmáne, kde Briti pobili 10 000 domorodcov a ďalších 15 000 zranili, pričom padlo len 48 Britov, čo bol dôsledok neporovnateľne lepšej britskej výzbroje. Churchill sa v Sudáne príliš dlho nezdržal, od začiatku bol totiž Kitchener proti nemu zameraný, čo sa odrazilo i na vzťahoch s ostatnými dôstojníkmi, ktorý boli k Winstonovi chladný. (Kitchenerovi sa nepáčilo, že Churchill písal pre Morning Post, rovnako ako intervencia, na ktorej sa Churchill dostal do Sudánu, napriek tomu, že si to Kitchener vidiaci túžbu Churchilla po vojenskej kariére neprial.)

Keď sa Churchill vrátil do Anglicka, začal písať tisíc stránkové dielo s názvom The River War (Riečna vojna), rozdelené do dvoch častí. Podobne ako tá pred ňou bola prijatá dobre, horšie už to bolo v armáde, kde sa mnohým nepáčila Churchillova kritika britského velenia, zvlášť Kitchenera. Z literárneho hľadiska je najväčším problémom knihy zbytočne veľký rozsah a príliš veľa marginálnych vecí, ktoré Winston do diela vtesnal.

Do Británie sa Churchill vrátil začiatkom októbra 1898, poobedoval s princom waleským a predniesol tri prejavy za konzervatívnu stranu. Na čas sa ešte vrátil k vojsku do Indie, avšak to už bol rozhodnutý skončiť s armádou. Pred návratom do Anglicka mu vyšiel už spomínaný román Savrola. Vychádzal na pokračovanie v Macmillan s Magazine. Išlo do veľkej miery o autobiografickú črtu, Winston v románe ukázal mnohé zo seba - osobu búriacu sa, berúcu na seba bremeno, pozerajúcu do budúcnosti s pesimistickým pohľadom, aristokrata pohŕdajúceho nižšími vrstvami, vedeného osudom. Winston sa možno až príliš odhalil, ukázal namysleného, zbrklého muža, hrdinu, ktorý vlastne ani nie je hrdinom, keďže verí na osud. Ani sa preto nie je čomu diviť, že neskôr sa už Churchill knihou nielenže nechválil, ale zrejme aj ľutoval, že ju vydal. Ani románová línia nebola príliš rozvitá a ako literárne dielo by kniha nepatrila medzi klenoty literatúry, city boli nedotiahnuté a príliš strohé, ľúbostná pletka slabo vykontúrovaná, na druhej strane príliš jednoduchá. V Savrolovej hrdinke Lucille však môžeme predsa len objaviť aj doteraz nepoznanú tvár Churchilla - romantika, túžiaceho po vášnivej láske.

Potom ako mal už za sebou prvé oťukanie v politike prostredníctvom prednesenia viacerých rečí za konzervatívnu stranu, prišiel prvý pokus o kandidatúru. Churchill dostal volebný okrsok Oldham. (V Británii je väčšinový volebný systém. Treba si tiež uvedomiť, že v tomto čase ešte nebolo volebné právo prístupné všetkým.) V robotníckom obvode neboli šance Churchilla, muža z významného rodu priveľké, nepridávala mu ani oficiálna politika strany, proti demagogickým rečiam odborára Jamesa Mawdesleya nemal šancu, napriek tomu to však pre Winstona nebol neúspech, obstál zo cťou.

Vyzeralo to, že Churchill si ešte počká, kým sa dostane do parlamentu, potreboval k tomu ešte niečo viac. Winston sa po tomto neúspechu, za ktorý až tak nemohol, vrátil k snahe o pôsobenie ako novinár, vojak a dobrodruh, vybral sa do Južnej Afriky, kde sa viedla známa Búrske vojny, prvé vojny, ktoré predznamenali modernú vojnu a zbrane, aké sa neskôr objavili na bojiskách 1. svetovej vojny. (Boli to vojny medzi Veľkou Britániou a holandskými osadníkmi južnej Afriky. Prvý štát Búrov Kapsko bola založený roku 1652. Na konci 18. storočia vznikli ďalšie dve republiky a roku 1860 republika Transvaal. Pre bohaté ložiská diamantov a zlata sem prišli tiež Briti v 18. storočí, Nemci a Portugalci v storočí 19.tom. Od 18. storočia museli Búrski osadníci pred Britskými ustupovať. Prvá búrska vojna vypukla  kvôli anexii Transvaalu Britmi. Roku 1881 Británia vystupňovala nátlak na Búrov prostredníctvom ochrany domorodcov, ktorí tvorili vysoko prevažnú časť obyvateľstva. V októbri 1889 vyhlásili oba búrske štáty Kapsko i Transvaal Británii vojnu. Briti zvíťazili, prišli však o 5000 mužov a bojovali neuveriteľne kruto.) Churchill prišiel do Afriky ako korešpondent Morning Post. Počiatočné boje sa vôbec nevyvíjali dobre pre Britov, spočiatku sa Búrom vo vojne darilo. 15. novembra 1899 Churchill odišiel z Escourtu obrneným vlakom, ktorému velil jeho starý priateľ Aylmer Haldane. Vlak sa však dostal do krížovej paľby, Búrovia ho napadli. Churchill nehladiac na štatút vojnového dopisovateľa sa ujal na vlaku velenia a hrdinsky ho bránil. Nemal však šancu, Búrom sa podarilo osadenstvo vlaku zajať. Churchill sa síce snažil vyvliecť s tým, že je vojenským dopisovateľom, avšak tým, že riadil obranu vlaku sa v tejto pozícii absolútne diskvalifikoval. Zajatcov odviezli do Prétorie.

Churchill bol v neľahkej situácii, dnes vieme, že by ho Búrovia na jeho „slovo gentlemana" nakoniec prepustili, no Churchill to nevedel a tak v deň, teda 12.decembra 1899, kedy sa búrsky veliteľ rozhodol, že ho prepustí, Winston ušiel. V Moje životné začiatky opisuje Winston všetky tieto scény veľmi farebne a snaží sa ukázať čo v najlepšom svetle, zrejme však na jeho hrdinstvách ostanú aj isté tienisté stránky. Plán na útek zrejme totiž organizoval Haldane s Brockiem a Churchilla chceli vziať až po istom naliehaní z jeho strany. Je však tiež pravda, že je ťažké prikloniť sa k jednej, alebo k druhej strane, čo sa týka hodnotenia Churchillovho konania, napríklad Brockie bol neústupný a nechcel brať Churchilla so sebou. Vytvorili tak atmosféru podozrievania a Churchill si zrejme nebol istý, či ho chcú vziať so sebou. 12. decembra sa viac krát všetci traja snažili o útek. Nakoniec sa Haldane s Brockiem vybrali na večeru, no Winston nešiel, našiel práve vhodnú príležitosť na útek. Je otázne, či treba Winstona odsúdiť. Nemal príliš veľa času na rozmýšľanie, či má, alebo nemá ujsť a ďalšia šanca sa už nemusela pritrafiť, navyše Churchill nakoniec evidentne nechcel odísť bez svojich dvoch spoločníkov, odvážne na nich čakal. Na druhej strane je treba priznať, že svojim útekom znemožnil spoločníkom, aby ušli s ním, čo im možno dlžil za vypracovanie plánu. Tak, alebo onak, Churchill ušiel a Búri na neho vypísali odmenu. Nakoniec však mal šťastie, útek ako z akčného filmu sa vydaril. Vlastne náhodou natrafil práve na britský dom, keď už bol zničený a potreboval pomôcť, neskôr sa skrýval v nákladnom vagóne pod vrecami s bavlnou. V dobe, kedy Briti vo vojne prehrávali, to boli vítané správy pre britskú verejnosť. Winston sa dostal bezpečne cez Mozambik až do Durbanu. Urobil tak veľmi dôležitý krok pre svoju politickú kariéru. Zúčastnil sa ešte ďalších bitiek v Búrskej vojne, kde Briti medzitým začali vyhrávať, no už myslel na svoju politickú kariéru. Búrska vojna sa stala dobrým volebným sloganom a Winston sa viezol na nacionalistickej vlne (pod heslami: „Každý mandát, ktorý stratí vláda je mandát prenechaný Búrom". „Každý hlas pre radikálov značí dve poklepania po pleci pre Krugera a dve facky do tváre našej krajiny.") a sláve svojho úteku. Churchill skončil vo svojom volebnom okrsku v Oldhame síce druhý za Emmotom, avšak aj to mu stačilo, aby sa pred liberálom Runcimanom dostal do parlamentu. Konečne teda vstúpil do veľkej politiky. (Výdatne ho podporovali jeho bratranec Slniečko a samozrejme matka, ktorá stihla medzičasom zakotviť v novom manželstve s Georgom Cornwallisom-Westom, ktorý bol iba o 16 dní starší od Winstona.)

Po vstupe do parlamentu sa ešte potreboval finančne zabezpečiť, usporiadal turné, venované búrskej vojne. Potom sa vybral na turné tiež do Spojených štátov a Kanady. Z Kanady odišiel Churchill 2. februára 1901. Bolo mu vtedy 26 a bol pripravený zaujať miesto v parlamente. Britského politického života sa mal zúčastniť celých nasledujúcich 54 rokov.

Literatura
THATCHER, Margaret: Umění vládnout. Strategie pro svět pohybu., PROSTOR : Praha.
BURKE, Edmund: Úvahy o revoluci ve Francii., Centrum pro studium demokracie a kultury : Brno, 1997. (ide o základné dielo konzervatizmu)
PONTING, Clive: Churchill., BB ART : Brno, 1997.
ROSE, Norman: Churchill - Nepoddajný život.,CESTY : Bratislava, 1995.
KIRK, Russel: Konzervativní smýšlení., Občanský institut : Praha, 2000.
TRUCHANOVSKIJ, V.G.: Winston Churchill., Svoboda - Naše vojsko : Praha, 1986.
CHURCHILL, Winston: Příběh malakandského sboru., JOTA Military : Brno, 1997.
CHURCHILL, Winston Spencer: Mé životní začátky., Nakladatelství Lidové Noviny : Praha, 1996.
Autor : Peter Frišo / akvinsky 🕔12.01.2004 📕6.617

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře