Úder hromu

Autor : Aranai / aranai 🕔12.10.2003 📕11.844

Podobné články

Další články autora

Výkon hŕstky amerických vojakov pri obrane perimetru Lanzerathu 16. decembra 1944, počas známej nemeckej ofenzívy v Ardenách, patrí medzi unikátne príklady hrdistva a odvahy zoči-voči nepriateľovi v mohutnej prevahe. Napriek obkľúčeniu, nedostatku zásob a streliva, v drvivej paľbe bez možnosti ústupu sa osvedčili a boli za to aj ocenení. Prieskumná a spravodajská čata 394. pešieho pluku, 99. pešej divízie sa stala najocenenejšou jednotkou a pýši sa najvačším počtom vyznamenaní za jedinú akciu v americkej armáde vobec.

Priekumná a spravodajská čata bola (ako aj v iných jednotkách) organizovaná do dvoch 9- členných družstiev zodpovedných za prieskum a 7- členného štábu. Spolu teda mala 25 mužov a obvykle sa zdržovala na veliteľstve pluku. Ich úlohou za normálnych okolností by bolo sledovanie pohybov nepriateľa, vysielanie a organizovanie hliadok, budovanie pozorovacích stanovísk a pod. Ich oficiálny názov znel Inteligence and Reconnaissance platoon (I & R platoon).

Posobenie 99. pešej divízie a jej situácia 16. decembra 1944 ráno bude dúfam opísané v samostatnom článku na tejto stránke, zameriame sa preto iba na našu spravodajskú čatu. Tá sa v kritické ráno nachádzala v Lanzerathe, ktorý bol nemeckým útokom najviac postihnutý. Celá čata bola pod velením 20-ročného poručíka Lyle J. Boucka mladšieho. 99. bola neskúsená jednotka, ale spravodajci už stihli nabrať aké-také skúsenosti. Až do prvých decembrových dní aktívne vysielali hliadky za nepriateľské línie. Už 10. decembra dostali od veliteľa 394. pešieho pluku, plukovníka Dona Rileyho rozkaz poslať 18. mužov do okolia Lanzerathu, aby sledovali oblasť a pohyby nepriateľa. Tak sa teraz ocitli tu, doslova na hrane noža, na špici celej divízie. Samotnú dedinu mala brániť na juh od nich nachádzajúca sa 14. kavaleristická skupina VIII. zboru. Samotná čata sa rozhodla zostať v pásme lesa severozápadne od Lanzerathu. Z tejto pozície videli na východe Losheim, ktorý bol v nemeckých rukách aj diaľnicu prechádzajúcu cez Lanzerath. V pásme lesa našli Bouckovi muži vykopané úkryty a tzv. „líčšie nory“, do ktorých sa nasťahovali. Počas posledných piatich dní si vylepšovali svoje postavenia. Vysielali hliadky, položili telefónne káble k veleniu pluku a pod. V prípade útoku sa dokonca rátalo s koordináciou so stíhačmi tankov, ktoré boli 200 yardov severovýchodne v  Lanzerathe. Čata tiež nazhromaždila dostatok .30 kalibrovej munície pre pušky M1, pre .30 guľomety a dokonca mala aj jeden .50 guľomet upevnený na jednom zo siedmych Jeepov.   V spomínané ráno 16. decembra vládla dobrou palebnou silou.

Prvý kontakt s Nemcami prišiel už skoro po dvojhodinovom rannom bombardovaní. Škody boli malé a stratám sa čata vyhla vďaka dobre vykopaným líščím norám. Jediné, o čo pri nemeckej delostreľbe čata prišla, bolo spojenie s velením pluku. Granáty potrhali telefónne káble. Pár minút po skončení paľby ustúpili dva predsunuté americké stíhače tankov z Lanzerathu a tým zostala naša čata de fakto „sama v poli“. Cez rádio SCR-300 dokázala nadviazať spojenie s plukom. Rozkazy hovorili o udržaní pozícií a vyslaní hliadky do Lanzerathu. Táto hliadka dorazila do Lanzerathu a pozorovala  Nemcami držané mesto Losheim. Poručík Bouck a jeho muži zaujali pozíciu na druhom poschodí jedného z dedinských domov. Už po pár okamihoch zaregistrovali silné nemecké formácie vychádzajúce z hmly a putujúce na západ. Hliadka sa okamžite stiahla a viacerí vojaci presviedčali poručíka Boucka, že ústup je najlepšie riešenie súčastnej situácie. On však ústup neschválil a vojaci sa rozišli do svojich líščích nor. Bol presvedčený, že majú dosť palebnej sily na podstatnejšie zdržanie Nemcov. Bouck takisto požiadal vysielačkou o delostreleckú podporu, tej sa mu však kvoli kríze na celej fronte nedostalo. Dlhá kolóna Nemcov prešla cez dedinku Lanzerath a teraz sa približovala k pozíciám spravodajskej čaty. Prvý malý predvoj si Američanov nevšimol a Bouckovi muži ho nechali bez jediného výstrelo prejsť. Keď Nemci prechádzali okolo, boli identifikovaní ako výsadkári. Keď sa hlavná kolóna zastavila, Bouck si všimol troch mužov, z ktorých jeden vyzeral ako veliteľ. Skor ako však zakopaní spravodajci stihli spustiť na stojacich Nemcov paľbu, vybehlo z jedného z domou dievča a varovalo Nemcov pred pascou nad dedinou. Nemeckí výsadkári sa v momente hodili na zem a pozoskakovali do priekop pri ceste. Naša čata tak prišla o výhodu prekvapivého útoku. Streľba sa potom strhla takmer súčasne. Nemci sa pokúsili o okamžitý čelný útok. Utok cez nekrytý terén bol katastrofou. Výsadkári sa zabárali hlboko do snehu a padali ako na strelnici. Sneh zakrýval temer celé postavenia spravodajcov, tiahnúce sa na okraji lesa. Jedinou prekážkou tiahnúcou sa  cez pole paralelne so zákopmi Američanov. Za tento plot sa snažili výsadkári poukrývať, no plot samotný veľa ochrany neposkytoval. Aj napriek nesporným výhodám pre obrancov pokračovali útoky ďalej. Neúprosný boj medzi 18 mužmi spravodajskej čaty a práporom 9. pluku, 3. výsadkárskej divízie Wehrmachtu (Fallschirm – Jager Division) pokračoval celý deň. Nakoniec boli podniknuté tri útoky, no ani jeden nepriniesol Nemcom úspech. Kým výsadkáiy zbierali po poliach svojich ranených, pokúsil sa Bouck poslednýkrát privolať paľbu delostrelcov. Tí mu vyhovieť nemohli, pretože v tej dobe sa už rúcala celá fronta a priority ležali inde. Nato sa Bouck pýtal, čo má bez podpory a posíl podniknúť. Odpoveď bola jasná: „Vydržať za každú cenu“. Za pár minút bola posledná vysielačka zničená guľkami Nemcov. Aj napriek ťažkým bojom bol stav čaty dobrý. Iba jeden vojak bol zranený (!) Výsadkári vonku na poliach sa pokúsili zamerať na Američanov svoje mínomety, no tí mali kvalitné a hlboké líščie nory – útok sa minul účinku. Po poslednom pokuse o útok ležali na poliach už stovky mŕtvych Nemcov (!) Ako pokračovalo poobedie, situácia sa začala meniť. Niektorí z Bouckových vojakov boli hore vačšinu noci a teraz začali pociťovať únavu. Niektorým tiež začala dochádzať munícia. Dostal sa k nim síce jeden delostrelecký pozorovateľ, ale nemohol im pomocť, lebo delostrelci boli už aj tak plne vyťažení. Poručík poslal do tyla dvoch vojakov so žiadosťou o posily a rozkazy, ale obidvoch Nemci chytili. Poručík Bouck plánoval ústup po vyčerpaní munície, ale za súmraku 16. decembra sa asi 50 výsadkárom podarilo obísť postavenia spravodajskej čaty a potom rýchlo vniknút do obranného perimetra. Potom utekali od zákopu k zákopu až kým nebol odpor Američanov zlomený. Poručík Bouck bol postrelený do nohy a spolu s ďalšími 17 vojakmi sa dostal do zajatia. Pri celej akcii zahynul len jeden Američan. Naproti tomu sa zdá byť až nepochopiteľné, že padlo asi 400 až 500 Nemcov.

Za tento jedinečný výkon boli nasledovne ocenení: V októbry 1981 bola celá čata vyhlásená v prezidentskom rozkaze a bola ocenená za ... „neobyčajné hrdinstvo“ ...

Poručík Bouck a traja ďalší vojaci získali vyznamenanie Distinguished Service Cross, piati ďalší získali Silver Star a zvyšní deviati Bronze Star s Valor Device. Stali sa tak najviac ocenenou jednotkou za jedinú akciu v americkej armáde vobec.

Podobné články

Další články autora

Autor : Aranai / aranai 🕔12.10.2003 📕11.844

Komentáře Disqus

Komentáře Facebook

Sociální sítě

Reklama

Poslední komentáře