Mil V-12 [Kód NATO: Homer]

Najväčší vrtuľník na svete: Mil V-12

Koncom päťdesiatych rokov 20. storočia sa do popredia záujmu vojakov dostávali balistické rakety, ktoré sa javili byť univerzálnou zbraňou, schopnou na veľkú vzdialenosť ničiť nielen celé armády, ale aj infraštruktúru nepriateľa. Ich preprava a umiestňovanie do raketových síl však vyžadovalo množstvo času a prostriedkov. Preto v Sovietskom zväze vznikla potreba skonštruovania vrtuľníku s minimálnou nosnosťou 30 ton, ktorý by tieto činnosti dokázal zabezpečiť. Konštrukčná kancelária M.L. Miľa, ktorá stála za viacerými úspešnými projektmi (Mi-2, Mi-4, Mi-6, Mi-8) sa v roku 1965 pustila naplno do práce, pričom prvý vzlet prototypu označeného V-12 sa uskutočnil o tri roky na to - 10. júla 1968.

Už o necelý rok na to sa mu 6. augusta 1969 pod velením kapitána V.P. Kološenka podarilo prekonať päť, dodnes neprekonaných, svetových rekordov v kategórii E-1. O.i. vyzdvihol náklad o hmotnosti 40.204,5 kg do výšky 2.255 m, resp. 31.030 kg do výšky 2.951 m. Aj vďaka tomu získal tento dodnes neprekonaný gigantický vrtuľník od americkej Helicopter Association cenu Sikorského.

Druhý prototyp vzlietol 28.05.1973 pod velením skúšobného pilota G.V. Alfjorova. Ešte predtým bol ale prvý prototyp predstavený medzinárodnej verejnosti na leteckej výstave v Le Bourget v roku 1971. Stroj svojou mohutnosťou a výkonmi vzbudil nesmierny ohlas a stal sa po zásluhe hviezdou aerosalónu.

Napriek dosiahnutým výkonom nebol vrtuľník zaradený do sériovej výroby. Dôvodom bolo ustúpenie od koncepcie rýchlej prepravy balistických rakiet a skutočnosti, že ťažké náklady mohli byť prepravované vrtuľníkmi Mi-6. Navyše Sovietsky zväz začal vyrábať medzikontinentálne balistické rakety, ktoré boli umiestnené na mobilných podvozkoch, čím odpadla potreba ich premiestňovania ťažkými vrtuľníkmi.

Po technickej stránke bol V-12 dvojrotorovým vrtuľníkom, pričom trup mal podobný ako súdobé dopravné lietadlá, včítane klasického usporiadania chvostových plôch. V odbornej literatúre¹⁾ sa môžeme stretnúť s tvrdením, že podobná dvojrotorová koncepcia bola na vrtuľníku v Sovietskom zväze použitá prvý krát. Nie je to však pravda, pretože rovnakú koncepciu, aj keď na omnoho menšom stroji, použil koncom päťdesiatych rokov konštruktér I.P. Bratuchin na svojich vrtuľníkoch Bratuchin 2MG Omega, G-3, G-4, B-5, B-10 a B-11.

Nad trupom boli umiestnené dve lichobežníkové krídla, na koncoch ktorých boli umiestnené dvojice turbohriadeľových motorov D-25VF konštruktéra Solovjeva, používaných na vrtuľníkoch Mi-6 a Mi-10. Ich výkon však bol zvýšený z 4.045 kW (5.500 k) na 4.780 kW (6.500 k). Päťlistové rotory boli protibežné, vďaka čomu odpadla potreba inštalácie vyrovnávacieho rotoru na chvoste, ktorý u bežného jednorotorového vrtuľníku vyrovnáva reakčný točivý moment. Vztlak vznikajúci na pevných krídlach výrazne odľahčoval hlavné rotory vo vodorovnom lete.

Podvozok bol nosového (predného) typu, pričom predné dvojité koleso bolo umiestnené pod vstupom do pilotného priestoru. Dvojité kolesá hlavného podvozku boli umiestnené na spodnej časti krídlových vzpier. Nákladný priestor mal rozmery 28 m × 4,4 m × 4,4 m a bol prístupný otvárateľnou zadnou časťou trupu. Táto sa otvárala do bokov a súčasne sa sklápala dole, čím vytvárala nájazdovú rampu pre vozidlá. Vzhľadom na zložitý elektrický systém vrtuľníku o celkovom výkone 400 kW bola posádka až šesť členná. Okrem prvého a druhého pilota, palubného inžiniera, navigátora a rádiooperátora ju tvoril aj elektrotechnik. Kabína posádky bola dvojposchodová, pričom v spodnej časti mali svoje miesta prvý a druhý pilot, palubný inžinier a elektrotechnik, na hornej palube mal svoje pracovisko navigátor a rádiooperátor (radista).

Práce na vrtuľníku boli zastavené v roku 1974. Prvý prototyp sa nachádza v biednom stave v Milovom vrtuľníkovom závode v Panki-Tomiline, druhý bol venovaný Ústrednému múzeu vojenského letectva v Monine.

SVOBODA, V.: Vrtulníky, Naše Vojsko, Praha 1979 ¹⁾
https://ru.wikipedia.org/wiki/%D0%9C%D0%B8-12
vlastné foto