Bader, Douglas Robert Steuart

Douglas S. Bader (1910-1982)


Snáď najznámejší letec všetkých čias sa narodil 21. februára 1910 v Londýne. Vyrastal však u svojej tety Hanzel v meste Cranwell, kde sídlila letecká škola RAF. Strýko Cyril Burge, ktorý na letisku pracoval, objavil Douglasov záujem o lietanie a neúnavne ho podporoval. Rodičia však boli od začiatku proti, pretože sa im to videlo pre ich syna veľmi nebezpečné. Štúdium na takejto škole taktiež nebolo najlacnejšou záležitosťou, preto Douglasov sen mal zostať naveky iba snom. Húževnatý chlapec si však výrazne zlepšil školský prospech, a tak ako jeden zo šiestich uchádzačov získal vysnívané štipendium.


Od chvíle, kedy prvýkrát vzlietol, bolo inštruktorom jasné, že majú pred sebou jeden z veľkých talentov. Badera úplne očarila akrobacia a často doslova hazardoval s vlastným životom v snahe ukázať, čo všetko dokáže. Školu skončil ako druhý najlepší žiak. 26. júla 1930 bol povýšený na poručíka (Pilot Officer) a pridelený k 23. stíhacej squadrone. Bader ani potom neprestával vo svojich krkolomných kúskoch, ktoré sa mu 14. decembra 1931 stali osudnými. Kamarátom predvádzal obľúbenú akrobaciu vo vzduchu, ale tento krát pri ňom šťastena nestála. Lietadlo sa zrútilo na zem a Bader utrpel veľmi vážne poranenia, ktorých výsledkom bola amputácia obidvoch nôh. Tak mala zhasnúť hviezda, ktorá ani nezačala poriadne žiariť. Ale Bader sa nevzdával a naučil sa chodiť s protézami bez pomoci paličky. Jeho chôdza sa postupom času vylepšila natoľko, že takmer nebolo poznať, že jeho ľavá noha končí kúsok pod kolenom a na pravej nohe koleno vôbec nemá. S tým sa však mladý poručík neuspokojil. Naučil sa šoférovať auto a túžil opäť sadnúť do lietadla. Lety pod dohľadom inštruktora dopadli výborne a Bader bol uznaný schopným samostatných letov. Lekári však jeho kariére urobili rázny koniec. Lietať mu odporučili iba v sprievode iného pilota a navrhli, aby bol preradený. A tak skončil pri pozemnej službe RAF na letisku v Duxforde, kde ho zamestnávali "papierovačkami". V apríli 1933 bol nakoniec zo služieb kráľovského letectva definitívne prepustený. Oženil sa s Thelmou, čašníčkou v jeho obľúbenom podniku a zamestnal sa v olejárskej firme Asiatic Petroleum Company, neskôr známej pod názvom Shell.


Po vypuknutí vojny sa Baderovi znovu naskytla príležitosť lietať. Letecké testy zvládol bez problémov a 7. februára 1940 ho opäť prijali k RAF. Svoju službu začal tam, kde ju pred rokmi skončil - v Duxforde, ale tento krát ako nadporučík 19. stíhacej squadrony. Neskôr bol preložený ako Flight Lieutenant k 222. squadrone. 1. júna 1940 zaznamenal svoje prvé letecké víťazstvo a od tej chvíle až po nešťastný zostrel ich zaznamenal celkovo 22. Medzi tým sa však stal veliteľom 242. kanadskej squadrony (12. skupina), ktorá utrpela veľké straty počas bojov vo Francúzsku. Novému Squadron Leaderovi sa podarilo získať si rešpekt medzi zvereným mužstvom a 242. squadrona sa pod jeho velením vypracovala na slušnú úroveň. K jeho kanadskej squadrone sa pridali aj 19. a 310. squadrona s československými pilotmi. Spoločne testovali Baderov nový spôsob, ktorý spočíval v hromadnom útoku na nepriateľa počas bitky o Britániu. Jeho úspechy viedli k vymenovaniu do hodnosti Wing Commander a 18. marca 1941 odovzdal velenie 242. squadrony. Jeho novým pôsobiskom sa stalo Tangmere. Tu so svojím wingom (145., 610., 616. squadron) začal testovať nové formácie "finger four" a systém "dvojíc", ktorý prevzal od nemeckého protivníka. Zúčastňoval sa na britských ofenzívnych operáciách "Circus" a "Rhubarbs". Počas jednej z týchto akcii bol 9. augusta 1941 zostrelený. Podarilo sa mu z padajúceho lietadla vyskočiť a s padákom pristáť na francúzskej pôde. Pritom však prišiel o protézy. Nemohol sa dostatočne rýchlo ukryť a padol do nemeckého zajatia. Osobne sa stretol s nemeckým stíhacím esom Adolfom Gallandom, ktorý vybavil pre Badera nové umelé končatiny a umožnil mu posedieť si v jeho stíhačke Messerschmitt Bf 109. Vzlietnuť mu však nedovolil. Bader sa napriek svojmu handicapu neustále pokúšal o útek. Jeho tri neúspešné pokusy spôsobili, že sa nakoniec dostal do najstráženejšej pevnosti Colditz. Tam zostal až do amerického vyslobodenia v apríli 1945. Po skončení vojny sa znovu vrátil do firmy Shell a aktívne pomáhal telesne postihnutým ľuďom, hlavne deťom. Publikoval odborné články o letectve a stal sa poradcom pri filmovaní filmu "Battle of Britain". V roku 1973 mal premiéru jeho životopisný film podľa knižnej predlohy spisovateľa Paula Brickhillema "Reach for the Sky". Počas života sa dočkal Bader niekoľkých vojenských vyznamenaní DSO, DFC a v roku 1976 bol povýšený do šľachtického stavu (CBE). Zomrel 4. septembra 1982 vo veku 72 rokov.