Charles E. Yeager sa narodil 13.02.1923 v Myra v Západnej Virgínii ako druhé z piatich detí Susie Mae a Alberta Hala Yeagera. Po vyštudovaní Hamlin High School v neďalekom Hamline vstúpil 12.09.1941 do USAAF.
V hodnosti Private začal slúžiť na letisku Victorville Army Flying School vo Victorville v Kalifornii ako letecký mechanik. Kvôli svojmu veku a vzdelaniu pôvodne nespĺňal podmienky výcviku pre pilotov, ktoré sa však po vstupe Spojených štátov do 2. svetovej vojny zmenili, takže „Chuck“ Yeager v lete 1942 mohol začať s pilotným výcvikom. Počas neho preukázal že má lietanie v krvi a po úspešnom absolvovaní kurzu obdržal 10.03.1943 na základni Luke Field v Arizone ako jeden z najlepších absolventov okrem hodnosti Flight Officer aj odporučenie aby sa stal stíhacím pilotom.
Jednotkou ku ktorej bol pridelený bola 363. stíhacia peruť nedávno založenej 357. stíhacej skupiny, ktorá pokračovala vo svojom výcviku na základni Tonopah v Nevade. Čoskoro po svojom príchode sa spriatelil s Clarencom E. „Bud“ Andersonon, ktorý sa neskôr stal jedným z najúspešnejším pilotov 357. stíhacej skupiny. Jednotka vyzbrojená stíhacími lietadlami Bell P-39 Airacobra sa 03.06.1942 presunula späť do Kalifornie. Tu sa „Chuck“ zoznámil so svojou budúcou manželkou Glannis Faye Dickhouseovou, ktorej meno zdobilo väčšinu strojov na ktorých lietal.
Záver výcviku absolvovala jednotka v Casper vo Wyomingu. Počas jedného z cvičných letov, 23.10.1943 začal motor Yeagerovej Airacobry horieť, takže musel použiť padák a skončil so zranením v nemocnici. Našťastie nebolo vážne, takže po ukončení výcviku sa koncom novembra/listopadu mohol spolu so zvyšok skupiny presunúť na palube HMS Queen Elizabeth na nové pôsobisko jednotky, do Veľkej Británie.
Prvým pôsobiskom 357. FG bola základňa Raydon v Suffolku, kde došlo k zmene výzbroje. Nie práve najobľúbenejšie Airacobry boli vystriedané oveľa výkonnejším typom North American P-51B Mustang a jednotka bola zaradená do 8. leteckej armády, aj keď pôvodne mala patriť pod 9. leteckú armádu. Čoskoro nasledoval presun na základňu Leiston neďaleko Yoxfordu v Suffolku, z ktorej skupina pôsobila až do konca vojny. Podľa tohto miesta získala jednotka aj svoju prezývku „The Yoxford Boys“.
Svoj prvý bojový let absolvoval „Chuck“ Yeager 11.02.1944 a už o niekoľko týždňov neskôr, 04.03. počas svojho siedmeho letu získal svoj prvý zostrel, keď sa mu podarilo zostreliť Messerschmitt Bf 109 a poškodiť Heinkel He 111. Šťastena ho však rýchlo opustila, lebo už o deň neskôr bol jeho Mustang P-51B s označením B6-Y (s/n 43-6763) „Glamorous Glen“ nad okupovaným Francúzskom zostrelený a „Chuck“ sa musel zachrániť padákom. S pomocou príslušníkov francúzskeho odboja sa mu podarilo dostať sa do neutrálneho Španielska. Počas prechodu cez Pyreneje zachránil ťažko zraneného amerického letca za čo neskôr obdržal vyznamenanie Bronze Star.
Svojim návratom koncom mája/května 1944 prekvapil spolubojovníkov, keďže bol prvým pilotom skupiny ktorému sa podarilo uniknúť zajatiu. Pôvodne mal byť poslaný naspäť do Spojených štátov kvôli nariadeniu ktoré zakazovalo aby piloti ktorí unikli zajatiu opäť lietali nad územie nepriateľa. Ak by totiž padli do zajatia, mohli by ohroziť odbojárov ktorí pomáhali spojeneckým letcom v útekoch z okupovaného územia. Po úspechu spojeneckého vylodenia v Normandii však toto už nehrozilo, preto sa Yeager spolu s ďalším letcom s podobným osudom, bombardovacím pilotom Capt. Fredom Gloverom obrátili na generála Dwighta D. Eisenhowera, ktorý získal súhlas aby mohli pokračovať v boji.
Po týchto komplikáciach sa už Yeagerovi začalo dariť, 06.07.1944 bol povýšený do hodnosti 2nd Lieutenant a 13.09. si pripísal polovičný zostrel za zničenie Messerschmittu Bf 109, medzitým bol opäť povýšený do hodnosti 1st Lieutenant. Jeho najúspešnejší deň prišiel 12.10.1944, keď ako prvý pilot 357. stíhacej skupiny dosiahol titul „eso dňa“, čo znamenalo zničenie minimálne piatich nepriateľských lietadiel počas jedného letu alebo dňa. Taktiež bol jedným z prvých pilotov ktorému sa podarilo zostreliť Messerschmitt Me 262, za čo obdržal Distinguished Flying Cross. Svoje skóre uzavrel 27.11.1944 opäť viacnásobným zostrelom, keď sa mu podarilo zničiť 4 Focke Wulfy Fw 190. Bojový turnus ukončil svojim 61. bojovým letom 15.01.1945 v hodnosti Captain, po ktorom mal na konte spolu 11,5 zostrelov a 3 poškodené lietadlá nepriateľa.
Po návrate do Spojených štátov začiatkom februára/února sa oženil s Glannis a stal sa leteckým inštruktorom na základni Perrin Field v Texase. Tu sa však nezdržal dlho lebo ako pilot ktorému sa podarilo uniknúť zajatiu dostal možnosť sám si vybrať kde chce slúžiť. Aby mohol byť čím bližšie k svojej rodine v Hamline a keďže jeho manželka Glennis bola tehotná, „Chuck“ sa rozhodol pre Wright Field v Ohiu, kde začal od júla/července 1945 slúžiť ako skúšobný pilot. Dostal sa v správnom čase na správne miesto, lebo jeho nadriadený, Colonel Albert Boyd, veliteľ úseku skúšobných letov, si rýchlo všimol že okrem toho že bol vynikajúci vo vzduchu, vďaka svojim schopnostiam mechanika sa veľmi dobre v lietadlách vyznal aj na zemi. Yeager zalietaval opravené lietadlá, takto mal možnosť lietať takmer na všetkých typoch stíhačiek a podieľal sa aj na porovnávaní prvých amerických prúdových stíhacích lietadiel Lockheed P-80 Shooting Star, ktoré sa práve zavádzali do služby s ukoristenými nemeckými Messerschmittmi Me 262 na základni Muroc Air Force Base v Kalifornii. Začiatkom roka 1946 sa vrátil na Wright Field aby absolvovať školu skúšobných pilotov.
Po jej ukončení pokračoval v testovaní a v júni/červnu 1947 bol vybraný za hlavného skúšobného pilota experimentálneho lietadla Bell X-1, ktorého malo dosiahnuť rýchlosť zvuku. Prvý zoznamovací let, zatiaľ bez použitia motorov sa uskutočnil 06.08.1947. Koncom mesiaca začali prvé lety s použitím raketového motora a postupne sa dosiahnutá rýchlosť zvyšovala. Dlho očakávaný deň ktorý navždy ostane zapísaný v histórii letectva nastal v utorok 14.10.1947, keď sa oranžový Bell X-1 s/n 46-062 s červeným nápisom „Glamorous Glennis“ odpútal od svojho nosiča – upraveného bombardovacieho lietadla Boeing B-29 Superfortress s/n 45-21800 a vo výške 13 000 metrov dosiahol rýchlosť M=1,06. Kuriozitou bolo že „Chuck“ letel aj napriek zraneniu, ktoré utrpel keď počas víkendu spadol z koňa. Následkom tohto pádu boli dve zlomené rebrá a problémy s pravou rukou. Tento úspech ostal utajený až do 22.12.1947, keď bol zverejnený v časopise Aviation Week. Skúšobné lety však pokračovali a Yeager 26.03.1948 zvýšil rekord na na M=1,45. Za prekonanie rýchlosti zvuku dostal Yeager Zlatú medailu FAI za rok 1947 a ceny Robert J. Collier Trophy a Mackay Trophy.
Po tomto úspechu už ako jeden z najznámejších amerických skúšobných pilotov pokračoval v letoch experimentálnych lietadiel, okrem Bellu X-1 lietal na ďalších strojoch série X: Douglas X-3 Stiletto, Northrop X-4 Bantam a Bell X-5. Podieľal sa aj na testovacích letoch prvého amerického lietadla s delta krídlom Convair XF-92A a bombardovacieho lietadla Martin XB-51. Po povýšení na Majora 15.02.1951 nasledovalo o rok neskôr štúdium na Air Command and Staff Collage na základni Maxvell AFB v Alabame. Po ukoristení prvého MiGu-15 sa 27.09.–05.10.1953 zúčastnil jeho testovania na Okinave.
S blížiacim sa koncom roka 1953 sa blížilo aj 50. výročie prvého letu bratov Wrightovcov a US Navy a USAF súperili o to, kto ako prvý dosiahne dvojnásobnú rýchlosť zvuku. Toto súperenie vyhralo US Navy, keď 20.11.1953 Albert Scott Crossfield s experimentálnym lietadlom Douglas D-558-II Skyrocket dosiahol rýchlosť M=2,005. Nový rekord neplatil dlho, lebo už 12.12. Yeager dosiahol v kabíne Bellu X-1A rýchlosť M=2,44. Pri tejto rýchlosti však stratil kontrolu nad strojom a opäť ju získal až po páde o viac ako 15 000 metrov, nakoniec sa mu ale podarilo bezpečne pristáť. Za tento úspech si prevzal od prezidenta Dwighta D. Eisenhowera Harmon International Trophy.
V roku 1954 sa vrátil do Európy a v máji/květnu 1955 prevzal velenie 417. stíhacej bombardovacej perute (417th FBS) ktorá pôsobila najprv na základni Hahn v Nemecku, neskôr v Toul-Rosiere vo Francúzsku. Počas tohto obdobia bol 22.03.1956 povýšený do hodnosti Lieutenant Colonel a po návrate do USA velil od apríla/dubna 1958 1. taktickej stíhacej peruti (1st TFS) až do 15.03.1959 keď bola táto jednotka rozpustená. 14.03.1961 nasledovalo ďalšie povýšenie, do hodnosti Colonel.
Po štúdiu na Air War College sa v roku 1962 stal veliteľom školy skúšobných pilotov (Aerospace Research Pilot School), v ktorej sa vybraný skúšobný letci pripravovali na vesmírne lety. Počas pokusu o výškový rekord 10.12.1963 takmer zahynul, keď vo výške takmer 32 kilometrov vybuchol raketový motor Lockheedu NF-104A, ale „Chuckovi“ sa podarilo katapultovať sa a dopadol na zem s popáleninami.
Po tom ako NASA prevzala výcvik astronautov sa Yeager vrátil k bojovej službe, od 04.08.1966 do 04.01.1968 bol veliteľom 405. taktického stíhacieho krídla (405th TFW) a počas Vietnamskej vojny absolvoval 127 bojových letov. Ďalšou jednotkou ktorej velil od 23.03.1968 do 30.05.1969 bolo 4. taktické stíhacie krídlo (4th TFW). V júli/červenci 1969 sa vrátil do Európy lebo bol vymenovaný za zástupcu veliteľa 17. leteckej armády, s čím súviselo jeho povýšenie 01.08.1969 do hodnosti Brigadier General.
V roku 1971 prijal pozvanie amerického veľvyslanca v Pakistane a stal sa poradcom pakistanského letectva kde pôsobil až do roku 1973, keď sa vrátil do vlasti a stal sa riaditeľom Air Force Inspection and Safety Center na základni Norton AFB v Kalifornii. V tom istom roku bol aj uvedený do Siene slávy amerického letectva (National Aviation Hall of Fame).
Po viac ako 34 rokoch v službách amerického letectva odišiel „Chuck“ Yeager 01.03.1975 do výslužby. Aj naďalej tomu však pokračoval v občasných skúšobných letoch pre letectvo a NASA za symbolickú odmenu 1 dolár ročne. V priebehu 80. a 90. rokov vytvoril množstvo rekordov ľahkých lietadiel a bol členom komisie ktorá vyšetrovala príčiny katastrofy raketoplánu Challanger. Venoval sa aj písaniu kníh, napísal svoj životopis Yeager, an Autobiography a ďalšiu knihu Press On! Further Adventures in the Good Life. Okrem značného počtu filmov a dokumentov jeho meno zdobilo aj niekoľko počítačových hier.
50. výročie prvého prekonania rýchlosti zvuku 14.10.1997 si „Chuck“ Yeager pripomenul nadzvukovým letom v kabíne dvojmiestneho F-15D Eagle na predku ktorého nechýbal červený nápis „Glamorous Glannis“ a v sprievodnej F-16 Fighting Falcon sedel Bob Hoover ktorý ho sprevádzal aj v ten pamätný deň pred pôlstoročím.
Jeho manželka Glannis s ktorou mali spolu dvoch synov, Donalda a Michaela a dve dcéry, Sharon a Susan, ho navždy opustila v decembri/prosinci 1990 po viac ako 45 rokoch manželstva. 10 rokov po smrti svojej ženy sa Yeager zoznámil s herečkou Victoriou Scott D′Angelo, ktorú si v auguste/srpnu 2003 zobral aj napriek značnému vekovému rozdielu 36 rokov.
V roku 2004 Kongres rozhodol o povýšení Yeagera do hodnosti Major General vo výslužbe a o rok neskôr toto rozhodnutie prezident George W. Bush schválil.
Charles E. Yeager zomrel vo veku 97 rokov 7.12.2020 v Los Angeles.
Obr. 1: Fotka z detstva, Charles Yeager 3. zľava vpredu Obr. 2: "Chuck" Yeager (v strede) s pozemným personálom pred svojim Mustangom P-51D-15NA B6-Y s/n 44-14888 "Glamorous Glen III" Obr. 3: Fotka zo svadby Glannis a Charlesa Yeagerovcov, 26. 2. 1945
Obr. 4: Captain Charles E. "Chuck" Yeager v roku 1948 Obr. 5: Colonel "Chuck" Yeager v kabíne Lockheedu NF-104A, 4. 12. 1963 Obr. 6: Brigadier General Charles E. "Chuck" Yeager, 15. 9. 1969 Obr. 7: Brigadier General Charles E. "Chuck" Yeager pred F-15D "Glamorous Glannis", 14. 10. 1997, 50. výročie prvého nadzvukového letu
Oranžová / Orange
