S-50 - protilietadlový systém obrany Moskvy tvorený v súčasnosti PLRK S-300PM.
Protilietadlový raketový systém S-50 (Система-50, С-50) je určený na zabezpečenie PVO Moskvy ako náhrada staršieho systému S-25 (С-25). Systém je tvorený ASV Bajkal (Байкал) a Osnova (Основа) a palebnými prvkami tvorenými PLRK S-300P (С-300П), neskôr S-300PM (С-300ПM).
Vývoj systému S-50 sa začal v konštrukčnej kancelárii Granit v roku 1978, v roku 1980 bolo prijaté vládne rozhodnutie realizácii tohto systému. PLRS S-50 je rovnako ako jeho predchodca S-25 priestorovo organizovaný v 4 sektoroch. Krátko po rozhodnutí o jeho realizácii sa systém začal postupne budovať na vonkajšej hranici západného sektora systému S-25. Hlavným rysom nového systému, ktorý mnohí považovali za hlavný demaskujúci príznak bolo umiestnenie anténnych systémov rádiolokátorov vyhľadania a ožarovania cieľov na špeciálnych výškových konštrukciách z dôvodu zlepšenia schopností pri vyhľadávaní nízkoletiacich cieľov. Po ukončení prác v západnom sektore bola vykonaná previerka nového systému použitím reálnych náletov lietadiel VVS. Rovnaké akcie boli vykonané aj v ďalších sektoroch, pričom bola porovnávaná účinnosť systému S-50 s účinnosťou predchádzajúceho systému, dislokovanom vo zvyšných sektoroch (severný, južný, východný). Testy boli niekoľkokrát opakované v súvislosti s postupom zavádzania systému aj v ďalších sektoroch. V roku 1994 bol systém S-50 oficiálne zavedený do výzbroje.
Zdroj: ATM č. 10/2007, ISSN1802-4823, zdroje uvedené v príspevku od Jiřího Tintěru
Protilietadlový raketový systém S-50 (Система-50, С-50) je určený na zabezpečenie PVO Moskvy ako náhrada staršieho systému S-25 (С-25). Systém je tvorený ASV Bajkal (Байкал) a Osnova (Основа) a palebnými prvkami tvorenými PLRK S-300P (С-300П), neskôr S-300PM (С-300ПM).
Vývoj systému S-50 sa začal v konštrukčnej kancelárii Granit v roku 1978, v roku 1980 bolo prijaté vládne rozhodnutie realizácii tohto systému. PLRS S-50 je rovnako ako jeho predchodca S-25 priestorovo organizovaný v 4 sektoroch. Krátko po rozhodnutí o jeho realizácii sa systém začal postupne budovať na vonkajšej hranici západného sektora systému S-25. Hlavným rysom nového systému, ktorý mnohí považovali za hlavný demaskujúci príznak bolo umiestnenie anténnych systémov rádiolokátorov vyhľadania a ožarovania cieľov na špeciálnych výškových konštrukciách z dôvodu zlepšenia schopností pri vyhľadávaní nízkoletiacich cieľov. Po ukončení prác v západnom sektore bola vykonaná previerka nového systému použitím reálnych náletov lietadiel VVS. Rovnaké akcie boli vykonané aj v ďalších sektoroch, pričom bola porovnávaná účinnosť systému S-50 s účinnosťou predchádzajúceho systému, dislokovanom vo zvyšných sektoroch (severný, južný, východný). Testy boli niekoľkokrát opakované v súvislosti s postupom zavádzania systému aj v ďalších sektoroch. V roku 1994 bol systém S-50 oficiálne zavedený do výzbroje.
Zdroj: ATM č. 10/2007, ISSN1802-4823, zdroje uvedené v príspevku od Jiřího Tintěru