KV-7 projekt samohybného dela ("Objekt 227" - "Объект 227") na podvozku tanku KV. Vyrobené boli dva prototypy. Prvý prototyp KV-7 (U-13) bol vyzbrojený jedným 76,2 mm kanónom a dvojicou 45 mm kanónov. Druhý prototyp (KV-7 (U-14)) bol vyzbrojený dvojicou 76,2 mm kanónov. Išlo o upravený prvý prototyp. Prvý prototyp je niekedy označovaný aj ako KV-6, čo je ale označenie prototypu "Objekt 226" ("Объект 226").
V novembri 1941 (11/1941) sa z podnetu konštruktérskych kancelárií ČKZ (ЧКЗ) v Čeľjabinsku a UZTM (УЗТМ) v Sverdlovsku začali práce na konštrukcii samohybného dela na podvozku ťažkého tanku typu KV-1 pod vedením Ž. J. Kotina (Ж.Я. Котина). Pre prostriedok boli navrhnuté dve varianty delostreleckej výzbroje. Prvá varianta, označovaná ako KV-7 (U-13) bola tvorená pôvodne v odmere nepohyblivou výzbrojou tvorenou 76,2 mm kanónom F-34 (76,2мм пушка Ф34) a dvojicou 45 mm diel modelu 1932/34 (45мм пушки обр. 1932/34 гг) v jednej lafete. Továrenským index prototypu bol U-13 (У-13). Neskôr bola pridaná možnosť pohybu aj vo vodorovnom smere Prvý prototyp bol vyrobený v UZTM už v decembri 1941 (12/1941) a následne boli vykonané aj strelecké skúšky na skúšobnej stolici. Definitívna montáž stroja bola ukončená v závode ČKZ na začiatku roku 1942. Išlo o prvé ťažké samohybné delo vyrobené v ZSSR počas Veľkej vlasteneckej vojny, ale do výzbroje armády nebolo zavedené. Samohybné delo bolo určené ako delostrelecký podporný prostriedok tankových jednotiek s veľkou kadenciou. Samohybné delo sa vyznačovalo úplným pancierovým krytom posádky. Vzniklo modifikáciou tanku KV-1, ktorého otočná veža bola nahradená pevnou pancierovou nadstavbou s umiestenou výzbrojou. Ďalšími odlišnosťami bola nižšia výška a zvýšený počet členov osádky. Konštrukcia podvozku sa nelíšila od štandartného tanku - v zadnej časti stroja bol motorovo-prevodový priestor, v strednej časti bojový priestor s výzbrojou a v prednej časti bolo stanovisko vodiča. Posádku tvorilo šesť osôb. Vodič-mechanik a vľavo od neho strelec-radista mali pozície v prednej časti podvozku. V bojovej časti zľava od výzbroje boli pozície zameriavača a za ním prvého nabíjača, vpravo od výzbroje veliteľ a za ním druhý nabíjač. Pre pozorovanie bojiska slúžilo šesť priezorov, zakrytých pancierovými krytmi. Vodič mal k dispozícii zasklený priezor v prednej časti, ktorý bol krytý pancierovou doskou so štrbinou. Vodič a radista mali k dispozícii aj periskopické prístroje. Posádka nastupovala a vystupovala cez dva okrúhle prielezy v streche nadstavby, za sedadlom vodiča na spodku podvozku bol núdzový východ. Zameriavanie všetkých troch kanónov bolo zabezpečené pomocou jednoho zameriavača. Uloženie lafety umožňovalo odmer v sektore širokom 15° (po 7,5° na obe strany) a námer od -5° do 15°. Streľba mohla byť vedená salvou zo všetkých troch zbraní, dvojice zbraní, ale aj samostatne. Zameriavalo sa celou lafetou, nebolo možné samostatné zamierenie jednotlivých zbraní. Na zamierenie slúžil teleskopický zameriavač TMFD7 (ТМФД7. Kadencia zbraní dosahovala 12 výstrelov za minútu. Doplnková výzbroj bola tvorená dvojicou 7,62 mm guľometov DT (ДТ) - jeden umiestnený na stanovisku strelca-radistu, druhý v zadnej stene bojového priestoru. K dispozícii bol aj tretí, voľný (záložný) guľomet DT (ДТ), ktorý sa v prípade potreby dal umiestniť na pancierovú nadstavbu a použiť aj ako protilietadlový. V nadstavbe bolo umiestnených celkom 93 nábojov kalibru 76,2 mm a 200 nábojov kalibru 45 mm. Pre guľomety bolo k dispozícii 57 zásobníkov (3591 nábojov). Hrúbka panciera dosahovala 30, 60 a 75 mm, pričom pancier bol sklonený pod presne vypočítaným uhlom pre zýšenie pancierovej ochrany. Ako dodatočné pancierovanie boli použité ekrany s hrúbkou 20 mm. Hrúbka čelného panciera lafety dosahovala 100 mm. Prototyp KV-7 (U-13) následne poslúžil ako základ pre evolučného nástupcu, prototyp KV-7 (U-14).
https://sau.t62.ru/kv7.html Jurij Igorevič Pašolok SU-152 a příbuzná vozidla, Grada Publishing a.s., rok vydania 2018, ISBN: 978-80-271-0066-8
V zdrojoch je uvedená informácia, že bola rozbehnutá výroba predsériových vozidiel v počtoch desiatok kusov korieb a nadstavieb. Po útlme programu KV-7 (U-13) bolo treba tieto vyrobené komponenty nejako využiť a preto vznikla iniciatíva na lafetáciu 152 mm húfnice ML-20 vzor 1937. Samohybný prostriedok mal niesť označenie U-18.
Jurij Igorevič Pašolok SU-152 a příbuzná vozidla, Grada Publishing a.s., rok vydania 2018, ISBN: 978-80-271-0066-8 warspot.net
