Zaripov, Aľbert Maratovič

Zaripov, Al'bert Maratovich
Альберт Маратович Зарипов
Staršij lejtenant Aľbert Maratovič Zaripov
старший лейтенант Альберт Маратович Зарипов




nar.: 8.11.1968, Buston (Бустон), Uzbekistan


- príslušník SPECNAZ, držiteľ vyznamenania Hrdina Ruskej federácie


Pri pohľade na fotografiu príslušníka SPECNAZ Aľberta Maratoviča Zaripova zrejme väčšinu zaujmú jeho tmavé okuliare, nezvyklé na fotkách sovietskych, resp. ruských dôstojníkov toho obdobia. Možno vám napadne, že dotyčný sa snaží priblížiť obrazu amerických akčných hrdinov. Nie, A.M.Zaripov je všetko len nie lacný hrdina. Je nevidiaci. O zrak prišiel vo veku 27 rokov v dôsledku ťažkých zranení, ktoré utrpel počas bojov s povstaleckou bandou Salmana Radujeva v Dagestanskom meste Pervomajsk v roku 1996 a následnej nekvalitnej zdravotnej starostlivosti. Ako žil a bojoval tento muž, ktorý na oltár vlasti položil po živote asi to najcennejšie - možnosť vnímať očami svet?

A.M. Zaripov sa narodil 8. novembra 1968 v dedine Buston patriacej pod Bucharskú oblasť republiky Uzbekistan. Strednú školu skončil v roku 1986 zo zlatou medailou, teda s výborným prospechom a v štúdiu pokračoval na rádiotechnickom inštitúte v Rjazani. Povinnú vojenskú službu nastúpil v roku 1987 a pridelený bol k vzdušným výsadkovým vojskám. Po absolvovaní základného výcviku bol pridelený k jednej z jednotiek 40. armády Turkestanského vojenského okruhu, ktorá vtedy tvorila tzv. obmedzený kontingent sovietskych vojsk v demokratickej republike Afganistan (ограниченный контингент советских войск в Демократической Республике Афганистан). Službu v Afganistane vykonával v jednotkách osobitného určenia (специального назначения - odtiaľ skratka SPECNAZ), v ktorých začínal ako guľometčík a končil ako zástupca veliteľa brigády.

Po skončení základnej vojenskej služby a návrate do Sovietskeho zväzu A. Zaripov z armády neodchádza. Absolvuje štúdium na Rjazanskom učilišti veliteľov vzdušných výsadkových vojsk a po jeho skončení sa vracia, teraz už v hodnosti poručíka (лейтенант) späť do Afganistanu.

Ani po odchode sovietskych vojsk z Afganistanu nadporučík (старший лейтенант) Zaripov nezaháľa. Ako veliteľ prieskumného oddielu sa so svojou jednotkou zúčastňuje operácie s cieľom nastolenia ústavného poriadku v Čečenskej republike, nazývanej tiež 1. čečenské ťaženie (1-я чеченская компания). Jednotka pod jeho velením osemnásťkrát preniká do tyla nezákonných ozbrojených formácií a podniká proti čečenským separatistom účinné zásahy. Pri všetkých týchto nebezpečných akciách sa A.M. Zaripov prejavuje ako odvážny a chladnokrvný veliteľ so zmyslom pre naplánovanie akcie do detailov.

V januári 1996, kedy ozbrojená skupina Salmana Radujeva (Салман Радуев) obsadila Dagestánske mestečko Pervomajskoje (Первомайское) mal byť Zaripovov prieskumný oddiel nasadený v oblasti čečenskej dediny Šatoj (Шатой), kde mal spolupracovať s motostreleckým plukom pri jeho obrane pred čečenskými bandami sporadicky útočiacimi na demoralizovaných ruských vojakov. Namiesto toho bol jeho oddiel, patriaci pod 22. samostatnú brigádu špeciálneho určenia Hlavnej spravodajskej správy Generálneho štábu ozbrojených síl Ruskej federácie (22-я отдельная бригада специального назначения Главного разведывательного управления Генерального штаба Вооружённых Сил Российской Федерации) prevelený do Pervomajska, obsadeného povstalcami. Úlohou Zaripovovho oddielu bolo, spoločne s ďalšími armádnymi jednotkami, blokovať Pervomajsk zo severu a západu. Z východu a juhu obkľúčili mestečko špeciálne jednotky ministerstva vnútra (МВД) a Federálnej bezpečnostnej služby (ФСБ).

Nebola to jeho prvá operácia takéhoto druhu. Ako príslušník operačnej skupiny sa už v dňoch 14.-22.6.1995 zúčastnil obkľúčenia teroristickej skupiny Šamiľa Basajeva (Шамиль Басаев) v meste Buďonnovsk (Будённовск), pričom pri tejto akcii sa mu podarilo osobne zlikvidovať povstaleckého ostreľovača a ukoristiť jeho ostreľovaciu pušku, zásobu streliva a granátov.

Ako v Buďonnovsku tak aj Pervomajsku mali federálne vojská jasnú prevahu čo do vybavenia i počtu vojakov, predsa však došlo k tomu s čím nikto nepočítal. Aľbert Zaripov a hŕstka jeho spolubojovníkov sa stali v noci zo 17. na 18. januára 1996 jedinou prekážkou v ceste Radujeva a jeho bojovníkov (tzv. bojevikov) pri ich pokuse prebiť sa z obkľúčeného Pervomajska do Čečenska. Pritom Zaripovov oddiel len niekoľko dní pred tým (14.1.1996) zaútočil na predné pozície povstalcov a sústredenou paľbou z automatických zbraní, granátometov a plameňometov vytlačili nepriateľa z jeho pozícií. V sedem hodín trvajúcom boji sa oddielu specnazovcov podarilo zničiť aj obrnený transportér BTR-80, ktorý povstalci ukoristili pri prepade mestečka. Súčasne s tým zničili aj minimálne jeden veľkorážny guľomet a zabili približne dvadsať povstalcov. Týmto bojom zároveň na seba viazali značné sily nepriateľa, čím umožnili jednotkám ministerstva vnútra opevniť sa na východných prístupoch k mestečku.

Teraz je však 04.00 hod. dňa 18.1.1996 a približne 350 povstalcov sa snaží prebojovať sa z obkľúčeného Pervomajska. Proti ním stojí oddiel osobitného určenia pod velením nadporučíka A.M. Zaripova v počte pätnásť vojakov a dôstojníkov. Taktika basajevovcov je jednoduchá - sústredený nočný úder na čo možno najslabšie miesto federálnych vojsk, boj z blízka a po tom, čo federálom dôjde munícia - prerazenie obkľúčenia. Zaripov má pritom k dispozícii len dvoch-troch skúsených vojakov, zvyšok sú nováčikovia s ledva polročným výcvikom. A hoci je pomer síl pre SPECNAZ-ovcov beznádejný, bránia zverený úsek húževnato. Sám Zaripov strieľa na nepriateľskú rojnicu najskôr z jednorazových granátometov Mucha a potom vedie paľbu po blížiacich sa skupinkách povstalcov jednorazovými reaktívnymi plameňometmi RPO Šmeľ. Vďaka tomu, ako aj vďaka palebnej podpore guľometčíka oddielu Stasa, ktorý kosí nepriateľa svojim PKM a paľbe ostatných vojakov páliacich zo svojich AKS, resp. z podvesených granátometov, spôsobuje jeho oddiel nepriateľovi citeľné straty. Zaripov má okrem svojej pištole pri sebe aj výbornú ruskú bezhlučnú zbraň - VSS Vintorez (ВСС Винторез), na ktorej má namontovaný nočný zameriavač. Nemôže ju však naplno využiť, pretože má na nej skusmo nasadenú dvojnožku z RPG-7N (РПГ-7Н), ktorá mala zaručiť stabilnejšiu streľbu s nasadeným ťažkým nočným zameriavačom. Teraz však paradoxne práve táto dvojnožka znemožňuje rýchlu zmenu pozície zbrane a Zaripov z nej strieľa len dve série rán, po ktorých k zemi padajú dvaja basajevovci.


VSS Vintorez s nočným zameriavačom

Keď povstalci vidia, že odpor federálov slabne, vrhajú sa s výkrikmi Alláhu akbar! na ich pozície. Jeden z nich sa z granátometom ocitá rovno nad obväziskom, na ktorom práve zdravotník ošetruje raneného plukovníka. Stisnutie spúšte a reaktívny granát trhá na kusy telá zdravotníka a dôstojníkov v jeho blízkosti. Rusi ešte na chvíľu pribíjajú bojevikov k zemi za pomoci granátov F-1 a RGD-5, ale je zrejmé, že nepriateľ sa každú chvíľu dostane k ich zákopom a začne sa boj muža proti mužovi. Vtedy Zaripov berie do rúk ľahký guľomet a spoločne so svojim priateľom Sašom Vinokurovom, s ktorým študovali na Rjazanskom vojenskom učilišti, a ktorý mu teraz podáva nábojový pás vyrážajú proti nepriateľovi. Je to šialený krok ľudí, ktorí vedia, že idú v ústrety smrti. Ich odhodlanie však posilňuje pocit, že svoj život nepredajú lacno a súčasne dajú svojim druhom šancu na ústup. Ako správny príslušník SPECNAZ Zaripov s istotou strieľa od boka aj počas chôdze a vďaka trasujúcim strelám jasne vidí, ako tieto miznú v radoch bojevikov. Náhle sa mu však nábojový pás zasekáva. Zaripov kladie guľomet na zem, nakláňa sa nad neho a nacvičeným pohybom odstraňuje zádržku. V tej chvíli pred ním exploduje granát a jeho črepiny ho zasahujú do hlavy a do nôh.

Prebral sa po chvíli v zákope, kam ho odtiahol Vinokurov a podľa bolesti si uvedomuje, že črepina zasiahla ľavý spánok a vyletela cez pravé oko! Napriek tomuto zraneniu rozkazuje Vinokurovovi, aby sa vrátil ku guľometu s tým, že on je v poriadku. Alexander Vinokurov uteká ku opustenej zbrani, rozkaz však už nesplní. Keď sa zdvíha nad násyp zasahuje ho guľka priamo do čela a statočný dôstojník padá mŕtvy pred zrakom svojho priateľa na dno zákopu. Keď Zaripov zistil, že zvyšok oddielu sa už stiahol, plazí sa vyše dvoch hodín smerom k svojim, kde mu je poskytnutá prvá pomoc a je odtransportovaný do tyla. "Vďaka" nízkej úrovni zdravotnej starostlivosti tu Zaripov, ktorý v boji prišiel len o pravé oko prichádza aj o druhé oko a stáva sa nevidiacim! Je preňho len slabou náplasťou, že za preukázané hrdinstvo je mu výnosom prezidenta Ruskej federácie udelený titul Hrdina Ruskej federácie (Герой Российской Федерации ) a právo nosiť od 15.5.1996 Zlatú hviezdu patriacu k tomuto titulu. Len pre úplnosť treba uviesť, že celkovo padlo pred pozíciami Zaripovovho oddielu viac ako 80 bojevikov.

Po prepustení do zálohy a plnej invalidizácii sa Aľbert Maratovič Zaripov nestáva otrokom svojho osudu, ale spoločne so svojimi priateľmi zakladá organizáciu na ochranu práv rovnako postihnutých. Svoje trpké spomienky z bojov v Čečensku pretavil v roku 2002 do knihy Pervomajka (Первомайка), ktorá vyvolala ostré odmietavé reakcie zo strany oficiálnych miest a preto do jej vydania musel autor investovať svoje vlastné finančné prostriedky. Navyše takmer celý náklad rozdal, resp. zdarma rozoslal poslucháčom vojenských škôl a svojim priateľom. Knihu jednoznačne odporúčam - je to veľmi pútavo a sugestívne podaný protivojnový apel - nedopustiť umieranie obyčajných ľudí pre záujmy mocných.

Záujemca ovládajúci ruský jazyk si ju v originály môže prečítať napr. na tejto stránke.

Podstatu knihy asi najviac vystihuje časť vojenskej piesne, ktorá tvorí jej úvod :

От героев былых времен
Не осталось порой и имен.
Все, кто приняли смертный бой,
Стали просто землей и травой.


Hrdinovia minulých čias
nezostali ni mená po vás.
Všetci, ktorí v boji pre smrť si šli
len zemou a trávou sa stali.

(prebásnil Panzer)



zdroje:
https://artofwar.ru/z/zaripow_a/about.shtml
https://www.specnaz.ru/
URL : https://www.valka.cz/Zaripov-Albert-Maratovic-t48052#187717 Verze : 6

Diskuse

Vzhľadom na trestuhodný nezáujem predstaviteľov ruskej "verchušky" o vojnových veteránov sa Aľbert Maratovič pustil do neľahkého projektu. Rozhodol sa zo svojich vlastných prostriedkov a darov sympatizantov postaviť Dom veteránov Alexandra Vinokurova. Toho Sašu Vinokurova, ktorý zahynul po jeho boku v Pervomajsku, na ktorého zabudla armáda i vlasť, nie však on.


V tomto dome chce poskytnúť ubytovanie veteránom, ktorý sa ocitli, nie svojou vinou na ulici.
Zaripov, Aľbert Maratovič - Aľbert Maratovič Zaripov pred rozostavaným Domom veteránov.

Aľbert Maratovič Zaripov pred rozostavaným Domom veteránov.
URL : https://www.valka.cz/Zaripov-Albert-Maratovic-t48052#469039 Verze : 1
Diskusní příspěvek Faktografický příspěvek
Přílohy

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více