Dôstojník Československej armády (1918-1939), generál I. triedy v Slovenskej armáde (1939-1945), veliteľ Rýchlej divízie, veliteľ Veliteľstva pozemného vojska , veliteľ Slovenskej armády . Jozef Turanec pochádzal z priemernej robotníckej rodiny. Jeho otec Juraj Turanec pracoval na železnici vo Vrútkach. Matka Helena rod. Seemannová sa starala o päť detí. Napriek skromným pomerom sa rodičia snažili zabezpečiť vzdelanie všetkým deťom. Po skončení ľudovej školy študoval v rokoch 1903-12 na klasickom gymnáziu v Ružomberku. Po maturite kráčal v otcových šľapajach a nastúpil pracovať do hlavnej dielne Košicko - bohumínskej železnice vo Vrútkach. Táto práca ho zrejme neuspokojovala a v apríli 1913 narukoval ako dobrovoľník do armády. Službu nastúpil v známom 71. pešom pluku v Trenčíne. Absolvoval školu pre záložných dôstojníkov v Bratislave a Ostrihome. Po vypuknutí 1. sv. vojny bojoval na východnom fronte. Od augusta 1916 sa zúčastnil bojov talianskom fronte. Počas vojny utrpel niekoľko zranení. Získal sedem vojenských vyznamenaní a zachovali sa tiež písomne pochvaly od nadriadených. Po skončení vojny odchádza nakrátko do civilu, ale už v marci 1919 vstupuje do Čs. armády. Nastúpil v hodnosti nadporučíka v zálohe. Po svojej reaktivácii sa v priebehu mája až septembra 1919 zúčastnil bojov proti Maďarskej republike rád. Pôsobil ako veliteľ guľometnej roty, neskôr práporu. V tomto konflikte získal ďalšie skúsenosti a od novembra 1921 je zaradený s hodnosťou kapitána do kategórie dôstojníkov z povolania. Po niekoľkých nižších veliteľských miestach nastúpil v roku 1923 ako inštruktor na Vojenskú akadémiu v Hraniciach. Jeho znalosti cudzích jazykov mu umožnili od roku 1928 pôsobiť aj v spravodajskej službe pri 31. pešom pluku v Petržalke. Absolvoval viacero odborných vojenských kurzov, v rokoch 1929-1930 aplikačnú školu pre dôstojníkov. Okrem vojenských škôl absolvoval tiež 8 semestrov na Právnickej fakulte UK v Bratislave. Vojenskú odbornosť si zvyšoval v oblasti delostrelectva na delostreleckej škole v Olomouci V rokoch 1930-38 slúžil v 9. a 110. delostreleckom pluku v Žiline. V čase Mníchovskej krízy a následnej postupnej likvidácii ČSR pôsobil ako člen delimitačnej komisie pri odovzdávaní územia južného Slovenska Maďarsku. V decembri 1938 sa stal styčným dôstojníkom pre Hlinkovu gardu. V deň vyhlásenia slovenského štátu mal z poverenia vlády prevziať likvidovanú 16.pešiu divíziu v Ružomberku. Od počiatku vzniku sa nová slovenská armáda borila s nedostatkom skúsených dôstojníkov. Preto skúsené kádre mali veľkú šancu na rýchly postup. Major Turanec nastúpil na Hlavné vojenské veliteľstvo vznikajúcej armády. Postupoval v hodnostiach i zaradení. V januári 1940 bol už plukovníkom. Bol nespokojný, že sa mu nepodarilo "ukázať" v ťažení proti Poľsku, preto netrpezlivo očakával druhú šancu. Sen sa mu splnil po vyhlásení vojny proti ZSSR do ktorej sa zapojil ako veliteľ Rýchlej divízie. Patril medzi pronemecky orientovaných dôstojníkov. U Nemcov si získal meno nielen v boji, ale aj pri presadzovaní rôznych akcií, ktoré prekračovali hranice medzinárodného práva (zneužívanie zajatcov, rabovanie, bratie rukojemníkov, represívne akcie, vypaľovanie dedín apod.) Po krátkej dovolenke sa vrátil k veleniu Rýchlej divízie. Viedol túto jednotku počas nasadenia pri Rostove na Done a v predhorí Kaukazu. Potvrdzoval svoju povesť schopného vojaka, ale tiež osoby nadovšetko oddanej spolupráci s nacistami, voči ktorým nikdy neskrýval sympatie. Kruto reagoval na všetky prejavy antifašizmu v armáde, ale rozkladu slovenskej divízie nezabránil. Už v rokoch 1942-43 podnikali Nemci sporadický nátlak na slovenskú vládu, aby bol Turanec vymenovaný za ministra obrany. Tiso na tento tlak nepristúpil, považoval Turanca za radikála. V januári 1944 bol Čatlošom odsunutý do čela Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. Iróniou osudu presadil do funkcie náčelníka štábu plukovníka Goliana, teda muža, ktorý ho onedlho dá zatknúť. V službách režimu sa pokúšal zastaviť rozklad armády, ktorá odmietala slúžiť režimu a nacistom. Sled udalostí už nestihol zastaviť. Dňa 27.8. 1944 bol vymenovaný za veliteľa Slovenskej armády. Svojej funkcie sa už nestihol ujať. Pár hodín pred vypuknutím povstania bol zatknutý na letisku Tri Duby. Asi do polovice septembra boli zadržiavaní na štábe 1. čs. partizánskej brigády J. V. Stalina na Prašivej. Potom ho spolu s generálom Čatlošom previezli do Moskvy. Zo zajatia ho prepustili až vo februári 1947, aby vypovedali v procese s Tisom. Turanec bol obžalovaný za kolaboráciu a zradu. Dňa 10. 12. 1947 bol odsúdený na smrť, ale trest mu bol zmenený na 30 rokov odňatia slobody a konfiškáciu majetku. Zomrel 9.3. 1957 počas výkonu trestu v Leopoldove. Generál Turanec bol jednoznačne dôstojníkom oddaným režimu HSĽS. Svoje ľudácke zmýšľanie musel ako dôstojník v apolitickej čs. armáde skrývať. S niektorými ľudákmi udržiaval kontakty už v medzivojnovom období (bratia Mederlyovci). Patril k radikálnemu krídlu HSĽS vedeným Machom a Tukom. Radikáli ako on neskrývali svoj obdiv k nacizmu a chceli podobný systém presadiť aj na Slovensku. Bol ochotným spolupracovníkom Nemcov, mal dôveru nacistov a bol aj dekorovaný najvyššími nemeckými rádmi a vyznamenaniami (napr. Ritterkreuz-20.11. 1941). S vyššími dôstojníkmi slovenskej armády nemal dobré vzťahy. Bol ctižiadostivý a dostával sa do častých konfliktov najmä s generálom Čatlošom, ktorý sa ho chcel viackrát zbaviť, či generálom Malárom. Nemci mu však dôverovali, a preto dokázali vyvinúť na slovenskú vládu dostatočný tlak, aby ho udržali v dôležitých funkciách.
Zdroje. Korček, J.: Veliteľ Rýchlej divízie, In: Historická revue, r.VI., č. 6, s. 20-21 212.55.244.114
