Lavočkin La-7UTI

Lavočkin La-7UTI
(Лавочкин Ла-7УТИ)




Prvý exemplár cvičnej verzie slávneho stíhacieho lietadla Lavočkin La-7 vznikol prerobením sériového stroja La-7 výrobného čísla № 45211521 v marci 1945 v závode v Gorkom. Cieľom bolo skonštruovať pre pilotné školy "spárku", ktorá by pilotáž La-7 priblížila žiakom dôkladnejšie ako dovtedy používané La-5UTI (Učebnoj Trenirovščik Istrebiteľ - učebno cvičná stíhačka). O päť mesiacov na to odoslal závod tento stroj na vykonanie skúšok do Vedecko-výskumného inštitútu letectva (НИИ ВВС). Počas prebiehajúcich štátnych skúšok, ktoré boli ukončené 16.8.1945 bol zistený celý rad nedostatkov spočívajúcich v zhoršení letových vlastností (posunutie ťažiska), nadmernom zvýšení teploty v pilotnom priestore a tiež v nedostatočnom prístrojovom vybavení. Z týchto dôvodov bol stroj vrátený do závodu na prepracovanie.


Riešenie problému s posunutím ťažiska bolo, slovami klasika, vyriešené "primitívne, ale účinne". Do motorového priestoru La-7UTI sériového čísla № 46210117 boli namontované dva liatinové segmenty o hmotnosti 25 kg, ktoré posunuli ťažisko a zlepšili letové vlastnosti. Ostruhové koliesko, na rozdiel od La-7 bolo nezaťahovateľné, avšak bolo vybavené poloautomatickým mechanizmom brzdenia. Montážou dodatočnej tepelnej izolácie motora a zlepšeného vetrania kabíny bolo docielené zníženie teploty v pilotnom priestore. Lietadlo bolo dovybavené rádiostanicou RSI-4 (РСИ-4) a pristávacím reflektorom. Do kabíny žiaka pribudla záclonka, slúžiaca na zakrytie výhľadu z kabíny pre nácvik lietania bez viditeľnosti. Povinnou bola montáž rádiokompasu RPKO-10M (РПКО-10М), leteckého fotoaparátu AFA-IM (АФА-ИМ) a fotoguľometu PAU-22 (ПАУ-22).


Po všetkých týchto úpravách prebehli od šiesteho do devätnásteho októbra 1945 nové skúšky, ktoré viedol inžinier V.I.Alexejenko (В.И.Алексеенко). Prvým skúšobným pilotom bol A.G.Prošakov (А.Г.Прошаков), druhým D.G.Pikulenko (Д.Г.Пикуленко). Hoci technika pilotáže z kabíny inštruktora i žiaka bola zhodná s La-7 a dokonca došlo zjednodušeniu pristávacieho manévru, neprešla La-7UTI štátnymi skúškami. Dôvodom bola ešte stále príliš vysoká teplota v oboch pilotných priestoroch (inštruktor 28°C a žiak 35°C pri vonkajšej teplote 10°C), absencia možnosti núdzového vysunutia podvozku inštruktorom ako i ďalšie nedostatky.


Preto v januári 1946 prichádza na skúšky v poradí tretia spárka La-7, stroj so sériovým číslom № 46210325. Odstránenie vytýkaných nedostatkov však paradoxne opäť posúva ťažisko stroja a ďalšie prídavné závažia na kryte reduktora nielenže znížili jeho výkon, ale boli vyhodnotené ako nebezpečné pre prevádzku stroja.


Lavočkinova konštrukčná kancelária sa však nevzdáva a v apríli toho istého roku posiela na štátne skúšky ďalší stroj. Ide o nám už známy stroj so sériovým číslom № 46210117, z ktorého boli odmontované závažia a na výškovke ktorého pribudla vyvažovacia plôška, ktorá znížila sily pôsobiace na riadiacu páku. Napriek tomu však stroj trpel starým problémom - posunom ťažiska, z ktorého dôvodu bola rezerva stability vyhodnotená ako nedostatočná.


Ďalším prototypovým La-7UTI v poradí je stroj výrobného čísla № 46210514. Tento krát sa však od svojich predchodcov diametrálne odlišuje. Problém s posunom ťažiska bol vyriešený presunutím olejového chladiča pod druhú radu valcov motora, vďaka čomu bolo možné demontovať vyvažovacie závažia. Lietadlu tak ubudlo z hmotnosti 111 kg. Podnikové skúšky takto upraveného stroja prebehli od 16.7.-16.8.1946, a pretože boli úspešné bol stroj odovzdaný na ďalšie skúšky do Vedecko-výskumného inštitútu letectva. Pri nich bolo preukázané, že technika pilotáže La-7UTI je v oboch kokpitoch rovnaká ako u bojovej La-7. Stroj tiež uspel pri skúškach odolnosti a všetko nasvedčovalo tomu, že cesta do sériovej výrobe je pre tento typ otvorená. Opak však bol pravdou.


Pri jednom zo skúšobných letov, ktoré vykonával skúšobný pilot Viktor Masič (Виктор Масич) došlo k odtrhnutiu dvoch závesov výškovky a len vďaka pilotnému umeniu skúšobného pilota sa podarilo stroj zachrániť a odstrániť zistený nedostatok. Pretože zároveň bola stroju vytýkaná aj nedostatočná možnosť komunikácie inštruktora a žiaka, veľký počet porúch príjmu a krátky dosah rádiostanice bol stroj vrátený na odstránenie týchto nedostatkov.


Po ich odstránení už konečne nič nebránilo zavedeniu La-7UTI do sériovej výroby, aby tak doplnili v leteckých učilištiach veľký počet dovtedy používaných La-5UTI.