Maximální vzletová hmotnost: Maximum Take-off Weight:
8581 kg
18917 lb
Rozpětí: Wingspan:
9.91 m
32ft 6in
Délka: Length:
8.72 m
28ft 7,5in
Výška: Height:
4.5 m
14ft 9in
Plocha křídla: Wing Area:
44.13 m2
475 ft2
Plošné zatížení: Wing Loading:
? kg/m2
? lb/ft2
Pohon: Propulsion:
Kategorie: Category:
pístový
piston
Počet motorů: Number of Engines:
2
Typ: Type:
Pratt & Whitney R-2000-2 o výkonu 60 kW čtyřlistá vrtule
Pratt & Whitney R-2000-2, power 1600 hp four-blade propeller
Objem palivových nádrží: Fuel Tank Capacity:
1060 l 2x 568 l přídavná nádrž
280 US gal 2x 150 gal drop tank
Výkony: Performance:
Maximální rychlost: Maximum Speed:
775.7 km/h v 9357 m
482 mph in 30700 ft
Cestovní rychlost: Cruise Speed:
? km/h v ? m
? mph in ? ft
Rychlost stoupání: Climb Rate:
11.2 m/s
2200 ft/min
Čas výstupu na výšku: Time to Climb to:
4,9 min do 3048 m
4,9 min to 10000 ft
Operační dostup: Service Ceiling:
9754 m
32000 ft
Dolet: Range:
1464.5 km
910 mi
Maximální dolet: Maximum Range:
? km
? mi
Výzbroj: Armament:
plánovaná: 6x 12,7mm kulomet nebo 4x 20mm kanon
2x 454kg bomba
proposed: 6x .50 machine gun or 4x 20 mm cannon
2x 1000 lb bomb
Uživatelské státy: User States:
Poznámka: Note:
všechny výkony jsou pouze vypočtené
all performances are estimated
Zdroje: Sources:
Ginter, Steve. Chance Vought V-173 and XF5U-1 Flying Pancakes, Naval Fighters No.21. Steve Ginter Publishing, Simi Valley 1992. ISBN 0-942612-21-3. Moran, Gerard P. The Corsair, and other - aeroplanes Vought 1917-1977. Sunshine House, Terre Haute 1991. ISBN 0-911852-83-2. Matt, Paul R. United States Navy and Marine Corps Fighters 1918-1962. Harleyford Publications, Los Angeles 1962.
Jedným z neobvyklých lietadiel ktoré boli vyvíjané pre U.S. Navy bol aj prototyp Chance Vought V-173, alebo tiež známy ako Zimmermanova "Lietajúca Panvica" (Zimmerman "Flying Pancake"). Išlo o prototyp (demonštrátor) využívajúci efekt vztlakového telesa tvoreného konštrukciou trupu. Tento projekt v hodnote niekoľkých miliónov dolárov bol zároveň veľmi blízko byť prvým lietadlom typu V/STOL (vertikálny štart a pristátie). Nákresy a projekt V-173 bol U.S. NAVY predložený v roku 1939 a testy vo veternom tunele na modelu v mierke 1:1 boli realizované v rokoch 1940-1941.
Od januára 1942 prebiehali v továrni skúšky s prototypmi lietadla V-173. Letové skúšky týchto prototypov V-173 sa začali v rokoch 1942-1943, pričom od náhodných divákov v štáte Connecticut (kde prebiehali skúšky) dostali názov "lietajúce misky" ("flying saucers"). Letové skúšky boli ukončené v lete 1943, ale nakoľko vo firme Vought boli plne sústredení na výrobu typov Corsair a Kingfisher, program vývoja nasledoval pomaly. Predbežná zmluva o výrobe dvoch prototypov VS-135 bola podpísaná medzi U.S. Navy a firmou Vought 17. 9. 1942. Tieto prototypy mali výkonejšie motory a dostali vojenské označenie XF5U-1.
(BuNo 33958) bol použitý na statické skúšky - zaťaženie, pričom výsledky potvrdili vypočítané predpoklady. Druhý prototyp (BuNo 33959) bol použitý pre letové testy a overenie výsledkov získaných vo vzduchovom tuneli. Spočiatku sa prototyp ani nedostal do vzduchu, nakoľko niekoľkohodinové skúšobné zapnutie motorov viedlo k rozsiahlym vibráciám medzi vrtuľovým hriadeľom, prevodovým ústrojenstvom a vlastnou konštrukciou lietadla, čo mohlo spôsobiť až rozpad lietadla. Zdokonaľovanie konštrukcie pomaly pokračovalo a úspešné letecké testy boli vykonané dňa 3. 2. 1947 v Stratforde, štát Connecticut, ale znovu sa prejavili vibrácie na hranici znesiteľnosti konštrukcie. ďalšie testy boli plánované na leteckej základni Edwards v Kalifornii, kde bolo lietadlo prevezené loďou cez Panamský prieplav. Testy ale neboli ukončené, nakoľko bola zmluva medzi výrobcom a U.S. Navy zrušená dňa 17. marca 1947, čiastočne pre nedostatky konštrukcie zistené pri skúškach a čiastočne pre nedostatok financií zo strany námorníctva, ktoré sa zameriavalo už na financovanie výskumu prúdových lietadiel. Napriek faktu, že lietadlo úspešne plnilo testovacie lety bol lietajúci prototyp XF5U-1 zošrotovaný, prototyp V-173 bol zachránený a odovzdaný do Smithsonovho múzea.
XF5U-1 bolo dvojmotorové, jednomiestne lietadlo (lietajúce krídlo), vyvinuté v Chance Vought Division, United Aircraft Corporation, Stratford, Connecticut.
Pôvodne sa pri tomto lietadle s takmer kruhovým krídlom a dvoma vrtuľami s veľkým priemerom predpokladal vzlet so zvislou polohou lietadla a následne po prechode do vodorovnej polohy mal let pokračovať vysokou rýchlosťou. Pre nedoriešené problémy so zvislým štartom vývoj pokračoval štandartnou cestou. Pri zalietnutí v novembri 1942 sa potvrdili niektoré predpoklady: schopnosť lietať nízkou rýchlosťou (32 km/h) pri vysokých uhloch nábehu (50 stupňov a viac). Keď dosahoval protivietor rýchlosť 50 km/h, mohlo lietadlo vzlietnuť z miesta. Základné charakteristiky: - lietajúce krídlo, eliptický tvar - veľký priemer vrtulí v gondolách na koncoch krídel s protibežnou rotáciou - ovládanie v priečnom a pozdĺžnom smere riešené elevonmi
XF5U-1 bolo lietadlo konštruované pre štart z pozemných základní i pre štart z paluby lietadlovej lode so zabrzdeným podvozkom s použitím katapultu i bez neho. Lietadlo sa vyznačovalo neobyčajnou konštrukciou.
Pôdorys krídla bol tvorený dvoma poloelipsami – užšia tvorila nábežnú hranu krídla, širšia bola za ňou. V zadnej časti boli dva elevony a dve zvislé chvostové plochy. V pozdĺžnej osi krídla bola umiestnená pilotná kabína, po stranách boli dva motory poháňajúce prostredníctvom prevodovky a hriadele dve štvorlistové vrtule na koncoch krídla. Široké listy vrtulí boli v hlavách upevnené s možnosťou obmedzeného mávnutia, podobne ako u vrtuľníkov. Z dôvodu zabezpečenia letu aj pri výpadku jedného motora boli jednotlivé systémy navzájom prepojené a v prípade núdze mohol lietadlo poháňať len jeden motor. Chladenie motorového systému zabezpečovali ventilátory. Lietadlo malo duralovú konštrukciu, povrch bol tvorenýl z veľkej časti materiálom „Metalite“ – sendvičový materiál tvorený balzou a hliníkom.
Dve zvislé chvostové plochy so smerovkami zabezpečovali smerové riadenie. Dva elevony (ailevony) potiahnuté Metalitom zabezpečovali priečne a pozdĺžne riadenie. Kokpit pilota bol tvorený samonosným štítom a plexisklovým krytom. Ovládanie smeroviek a kormidiel bolo manuálne s hydraulickým posilňovačom k elevonom. Prvý ani druhý prototyp neboli vyzbrojené, hoci projekt počítal až so šiestimi guľometmi kalibru 0,50 so zásobníkmi v usporiadaní po troch nad sebou po oboch stranách kabíny. Guľomety mohli byť nahradené štyrmi 20 mm kanónmi. Pohon zabezpečovali dva prepĺňané motory Pratt and Whitney R-2000-7 s núteným chladením ventilátormi umiestnené vo vnútri krídla.
Pohľad spredu: vrtuľové listy mali spočiatku čiernu farbu s bielymi značkami. Neskôr boli pretreté mahagónovým lakom so žltými koncami. Na pravej vrtuli bola znázornená štandartná oválna značka Hamilton a na oboch vrtuliach boli znázornené malé biele "zameriavacie" diamanty.
