SSN - HMS Dreadnought (S101)

HMS Dreadnought


Typ: atómová útočná ponorka (SSN)


Kýl položený: 12. júna 1959 v lodenici Vickers, Barrow-in-Furness
Spustenie na vodu: 21. októbra 1960
Zaradenie do služby: 17. apríla 1963
Dĺžka: 81 m
Šírka: 9,8 m
Výška: ? m
Ponor: 7,9 m
Výtlak na hladine: 3 500 t
Výtlak pod hladinou: 4 000 t
Max. rýchlosť na hladine: 20 uzlov
Max. rýchlosť pod hladinou: 28 uzlov
Dosah na hladine: neobmedzený
Dosah pod hladinou: neobmedzený
Hĺbka ponoru: 300 m
Pohon: jeden Rolls Royce/Westinghouse S5W tlakovodný reaktor, dve parné turbíny (celkom 11 000 kW), 1 lodná skrutka
Výdrž na mori: ? dní
Posádka: 113
Výzbroj : 6 x 533 mm torpédomety v prednej časti
Zásoba torpéd: 24


Tak ako jej menovec v roku 1906 spôsobil revolúciu v svetovom námorníctve, tak ona spôsobila revolúcou aspoň v britskom námorníctve. Bola to prvá britská atómová ponorka.
V roku 1954 spustili v USA na vodu prvú atómovú ponorku na svete - Nautilus. Briti samozrejme nechceli zaostať a tak bolo v tom istom roku v Atómovej výskumnej stanici v Harwelli založené námorné oddelenie. V roku 1958 bol v Dunreay v Škótsku skonštruovaný prototyp reaktora pre ponorky. Jeho ďalší vývoj však potreboval čas a peniaze a tak na ušetrenie oboch bolo dohodnuté, najmä vďaka dobrým vzájomným vzťahom medzi Lordom Mountbattenom a adm. Rickoverom, mužom, ktorý presadil a viedol program atómových ponoriek v USA, prevziať americkú nukleárnu technológiu pre pohon ponoriek. Tak sa stalo, že Dreadnought bola ponorka s britským trupom a americkým systémom pohonu - tejto časti lode (úsek s reaktorom a miestnosťou na jeho ovládanie) sa hovorilo "americký sektor". Spusteniu novej ponorky však predchádzalo vyvinutie a odskúšanie nových postupov najmä pri ovládaní ponorky pri rýchlej plavbe pod hladinou (takú rýchlosť dovtedy nevyvinula žiadna britská ponorka), bezpečnostných postupov a podobne. A samozrejme aj plavidlá poskytujúce podporu ponorkám sa museli modernizovať.
Dreadnought bola spustená na vodu 21. októbra 1960 za prítomnosti kráľovnej, prvýkrát sa ponorila 10. januára 1963 a 17. apríla 1963 bola hotová a zaradená do služby. Po zaradení do služby vykonala mnoho ciest na overenie svojich vlastností - navštívila Norfolk vo Virgínii, Bermudy, Rotterdam a Kiel. Často navštevovala základňu na Gibraltare. 24. júna 1967 dostala príležitosť vystreliť si na cieľ - dostala rozkaz potopiť driftujúci vrak nem. lode Essberger Chemist. Zasiahla ho tromi torpédami pozdĺž celého trupu (potopila sa však až po prestrelení nádrží doprevádzajúcou fregatou). 19. septembra sa vydala na cestu do Singapuru a späť. Táto cesta mala za úlohu preveriť schopnosť plavidla plávať vysokou rýchlosťou ako na hladine tak najmä pod ňou. Na tejto ceste preplávala 4 640 nm vynorená, no najmä 2654 nm ponorená, čím bol v tejto oblasti vytvorený britský rekord. Po ceste sa podrobila opravám a údržbe, pričom bolo v reaktore vymenené palivo. Do služby bola znovu zaradená 10. septembra1970. HMS Dreadnought má na svojom konte ešte jedno prvenstvo - bola prvou britskou ponorkou, ktorá sa vynorila na severnom póle - 3. marca 1971. V rokoch 1974 až 1976 sa podrobila ďalšej výmene paliva, opravám a údržbe. V roku 1977 sa zúčastnila na prehliadke loďstva v Spitehead. V tomto roku bola vyslaná spolu s fregatami Alacrity a Phoebe a doprovodnými plavidlami na Falklandské ostrovy - medzi Britániou a Argentínou začalo napätie spôsobené argentínskymi nárokmi na Falklandy. Pretože však koncom sedemdesiatych rokov sa začali na ponorke množiť menšie závady, bola roku 1980 vyradená zo služby. Ostala vyviazaná na základni Chatham, ale po uzavretí základne bola odtiahnutá do Rosythu, kde je dodnes.

HMS Dreadnought - Znak lodi

Britové samozřejmě nechtěli zaostat za Američany - to je jen jeden motiv. Stejně dobrým motivem byla sovětská ponorková hrozba - cca 250 dieselelektrických ponorek Whiskey (projektu 613) spolu s pár desítkami oceánských Zulu (projektu 611), umocněná v kýženém roce 1958 i zařazením prvních raketonosných Golfů (projekt 629) a především jaderného stíhače November (projektu 627)... Tady nešlo jen o prestiž, výstavba jaderné ponorkové floty byla u Britů i životní nutnost.

Je těžké držet se právě u atomových ponorek faktů, když jsou tato všelijak manipulována a utajována... Jen u HMS Dreadnought se dostupné věrohodné materiály dost rozcházejí například i v počtu členů posádky (88, přesněji 11 důstojníků a 77 členů posádky vs. 113 mužů).


Docela by mě zajímal, jaký vliv měly na HMS Dreadnought americké konstrukce. Že byl pohonný systém americký, je všeobecně známo, ale co trup? Setkal jsem se i s názorem, že HMS Dreadnought je vlastně upravené plavidlo třídy USS Skipjack. Já osobně bych je z hlediska evoluce kladl spíše někam mezi USS Skate a USS Skipjack, když už by se mělo srovnávat s Američany. Nevím, chtělo by to nějaké plány nebo alespoň více fotek, je mi jich známo asi patnáct a to je dost málo na to, že se jedná o tak významnou loď... Proč o tom píši, docela mě zaujalo, že Britové o svých slavných Polarisech přiznávají jen hodně neochotně, že jde v podstatě o modifikované USS Lafayette.