Rakúšan Friedrich Adrario sa narodil v talianskej časti Južného Tyrolska v rodine známeho majiteľa píly a bývalého dôstojníka. Vyrastá v meste Kärnten a tu aj absolvuje hudobné konzervatórium v odbore hry na husle. Namiesto hudobnej kariéry sa však rozhoduje pre kariéru vojenskú a v roku 1937 vstupuje ako dobrovoľník do Tiroler Landesschützen-Regiment. Tu spoločne s neskorším nositeľom Rytierskeho kríža Karlom Ruefom absolvuje výcvik a v roku 1938 po anšluse Rakúska vymieňa rakúsku uniformu za nemeckú.
Na začiatku vojny, v septembri 1939, slúži v Gebirgsjägerregiment 98 (1. Gebirgsjägerdivision), s ktorým sa zúčastňuje bojov proti poľským jednotkám pri Lembergu a Varšave. Po absolvovaní dôstojníckeho vzdelania na Infanterieschule Berlin-Döberitz, ktoré absolvuje v hodnosti Fahnenjunker-Feldwebel, je v apríli/dubnu 1940 povýšený do hodnosti Leutnant a súčasne preberá velenie jednej z čiat 4. (Panzerjäger-) Kompanie v Radfahr-Bataillon 402. Tieto ľahké a vysoko pohyblivé jednotky sú nasadzované ako súčasť jazdeckých prieskumných jednotiek jednotlivých Infanteriedivisionen ako náhrada za mnohokrát chýbajúce motorizované jednotky. Za preukázanie veliteľských schopností počas západného ťaženia je mu udelený Železný kríž II. triedy (Eisernes Kreuz II. Klasse).
Od 22.6.1941 velí Adrario prvej zo svojich mnohých prieskumných jednotiek na ruskej pôde. Počas ôsmich mesiacov bojov je jedenkrát zranený, kedy utrpí pri výbuchu míny zranenie nohy. Za toto obdobie je mu udelený Železný kríž I. triedy (Eisernes Kreuz I. Klasse) a tiež Všeobecný útočný odznak (Allgemeines Sturmabzeichen). Na jar roku 1942 je povýšený do hodnosti Oberleutnant a v apríli/dubnu preberá velenie 1. Kompanie v Radfahr-Bataillon 402. Za úspechy pri obranných bojoch pri Volchove je mu dňa 6.5.1942 udelený Nemecký kríž v zlate (Kriegsorden des Deutschen Kreuzes in Gold). Potom, čo sa podrobuje preliečeniu zranenia hlavy, ktoré sa mu obnovilo v lete 1942, je poverený velením záložnej jednotky (Ersatzabteilung) v Bad Reichenhall až do doby, než je prevelený na miesto inštruktora v kurze vedenia protitankového boja a prieskumnej činnosti na Infanterieschule Hohenfels.
Vo februári/únoru 1943 je Fridrich Adrario, priateľmi prezývaný Fritz, veliteľom 1. Kompanie v mot. Aufklärungsabteilung 113 a s touto jednotkou opätovne odoslaný do Ruska. Pri jednom z prvých bojov je po tretí krát zranený a odoslaný na liečenie do zázemia, konkrétne do pokojného Paríža. Nasleduje veliteľský kurz na škole tankových vojsk a v júli/červenci 1944, po povýšení do hodnosti Hauptmann, vymenovanie za veliteľa Panzerjägerabteilung 200 v 21. Panzer division. V tom čase táto divízia už niekoľko týždňov bojuje v ťažkých bojoch proti spojeneckým jednotkám na tzv. inváznom fronte. Ťažké obranné boje absolvuje jeho jednotka po boku 12. SS-Division Hitlerjugend, pod velením nositeľa Rytierskeho kríža a mečov Kurta Meyera, a tiež v spolupráci s ďalšími renomovanými jednotkami, ako napr. Panzerregiment der SS-Leibstandarte.
V mesiacoch júl/červenec a august/srpen 1944 jeho jednotka pod názvom „Abteilung Adrario“ zničila pred Caen najmenej 116 spojeneckých tankov, niekoľko protitankových kanónov a vozidiel, za čo mu bol dňa 26.12.1944 udelený Rytiersky kríž (Ritterkreuz) a tiež aj Strieborná spona za boj zblízka (Nahkampfspange in Silber). Ešte predtým je však Adrario prevelený k 272.Volksgrenadierdivisiona je mu zverené velenie jednotky stíhačov tankov (Panzerjäger Abteilung 272).
Niekoľko týždňov pred skončením vojny je zajatý americkými jednotkami. V zajateckom tábore sa však dlho neohreje, pretože ešte v roku 1945 je prepustený a vracia sa do rodného mesta, kde sa venuje znovu vybudovaniu rodinného podnikania z drevom.
V roku 1954 vstupuje najskôr do B-Gendarmerie a pričiňuje sa o vznik jej alpinistickej zložky; následne prechádza do novovzniknutej Rakúskej spolkovej armády (Bundesheer). Tu postupuje po služobnom rebríčku až po hodnosť Generalmajor, a v roku 1983 odchádza do dôchodku. Počas služby v Bundesheer je viackrát vyznamenaný.
