Main Menu
User Menu

Ondřej II.

Král Ondřej (András) II., zvaný Jeruzalemský


- vládl v letech 1205-1235 (v Chorvatsku ako Andrija I.)
URL : https://www.valka.cz/Ondrej-II-t29288#103828Verze : 1
Ondrej sa narodil v roku 1177. Jeho rodičia boli Belo III. uhorský kráľ a antiochijská kňažná Anna Chatillonská.


Jeho otec Belo III. ho už ako 11-ročného vyhlásil za haličské knieža. No na kniežacom stolci sa neudržal ani rok. Po povstaní haličských veľmožov bol Ondrej a jeho družina vyhnaní z Haliča. Belo už nemal dostatok vojenskej sily na to, aby mu prinavrátil kniežací stolec. Belo ešte pred svojou smrťou ustanovil za svojho nasledovníka Ondrejovho brata Imricha a Ondreja zabezpečil finančne.


No po otcovej smrti a bratovom nástupe na trón, Ondrej veľmi rýchlo pomíňal svoj zverený majetok a otvorene sa postavil proti bratovi Imrichovi. Vojenskou silou donútil brata Imricha, aby mu dal do správy Chorvátsko a Dalmáciu. Stalo sa tak v roku 1197. Vo svojom údelnom vojvodstve sa Ondrej správal ako suverénny vladár. Razil vlastné mince, vyberal kráľovské dane, ktoré samozrejme neodvádzal kráľovi, ba dokonca viedol aj vlastné vojny. Lepšie povedané koristnícke výpravy. V roku 1199 sa opäť postavil proti bratovi Imrichovi. Tentoraz chcel pre seba získať uhorský trón. Obaja bratia sa aj so svojimi vojskami stretli pri Rábe (Gyor) neďaleko Blatenského jazera (Balaton). Imrich svojho brata porazil a Ondrej ušiel do Rakúska. Až na príkaz pápežského legáta sa obaja bratia zmierili, ale len dočasne. Už v roku 1203 sa opäť stretli na bojovom poli. Bolo to pri Varaždíne (Oradea - Rumunsko). Imrichovi sa podarilo brata zajať a uväzniť. V auguste 1204 ustanovil Imrich svojho 4-ročného syna Ladislava III. za svojho nástupcu a dal ho aj korunovať. Keďže Imrich bol celý život chorľavý a pravdepodobne cítil, že sa blíži jeho koniec, prepustil svojho brata z väzenia a určil ho za poručníka svojho syna Ladislava.


Po smrti Imricha, stála pred Ondrejom len jedna prekážka v ceste na uhorský trón a tou bol mladučký Ladislav a jeho matka Konštancia. Na jar roku 1205 Konštancia aj s Ladislavom ušli do Viedne, kde Ladislav nečakane zomrel. 29.5. 1205 korunovali Ondreja. Jeho prvou vojenskou výpravou bola výprava do jeho bývalého kniežactva do Haliča. Po porážke haličských veľmožov sa vrátil späť do Uhorska. V Haliči zanechal len svoje posádky, ktoré boli po krátkom čase z Haliča vytlačené. Takýchto výprav do Haliča Ondrej uskutočnil štrnásť!!! A všetky sa tej prvej podobali ako vajce vajcu.


Na svoje nákladné a nezmyselné vojenské výpravy potreboval peniaze. V snahe získať ich prenajímal kráľovské príjmy Moslimom a Židom. Čo nerobilo dobrú krv, hlavne vo vzťahu s cirkvou ale aj s uhorskými magnátmi. Tým síce Ondrej daroval mnohé majetky, ale ani to im nestačilo. Pobúrení boli hlavne konaním Ondrejovej manželky Gertrúdy, ktorá cez svojho manžela presadzovala do krajinských hodností a do cirkevných úradov cudzincov. Preto sa uhorský magnáti rozhodli kráľovnú zabiť. S touto udalosťou sa viaže jedna kuriózna skutočnosť. Keď Ondrej odišiel na jednu zo svojich nezmyselných výprav do Haliča, sprisahanci poslali ostrihomskému arcibiskupovi Jánovi list, v ktorom ho informovali o ich zámere. Veľmi rýchlo dostali aj odpoveď. Bola však v latinčine a bez interpunkčných znamienok. „ Regginam occidere nolite timere bonum est si omnes consentiunt ego non contradico“. Sprisahanci si túto odpoveď vysvetlili takto „Zabiť kráľovnú netreba báť sa Vám, bude dobre, a ak všetci súhlasia, ja nie som proti.“ Toto považovali za schválenie ich plánovaného skutku. 28. septembra 1213 na poľovačke prepadli kráľovnin sprievod a kráľovnin špán Peter a palatínov zať Šimon kráľovnú v jej šiatri zabili. Ondrej sa vrátil z Haliča a špána Petra dal naraziť na kôl. Arcibiskup sa pred kráľom a pápežom obhájil, pretože podal iné vysvetlenie tejto vety. „Zabiť kráľovnú netreba, báť sa Vám bude dobré, a ak všetci súhlasia, ja nie, som proti.“ Arcibiskupa Jána nik nepotrestal. Ale aj väčšina sprisahancov zostala nepotrestaná. Dokonca si udržali aj svoje úrady. Ondrej bol až príliš závislí od svojich magnátov. Musel im tolerovať aj to, že magnáti dali v roku 1214 korunovať jeho najstaršieho syna Bela IV. za kráľa.


V roku 1216 sa Ondrej rozhodol splniť sľub, ktorý dal svojmu otcovi Belovi III. A to, že uskutoční krížovú výpravu do Svätej zeme. Dôvodom tohto jeho rozhodnutia nebol tento sľub, ale skutočnosť, že v Konštantínopole zomrel latinský cisár Henrich. (V roku 1204 neslávna IV. krížová výprava dobila Konštantínopol a Byzancia sa rozdelila na viacero častí. Jednou z nich bolo aj Latinské cisárstvo so sídlom v Konštantínopole.) Henrich nezanechal priameho dediča na svoj trón. A keďže Ondrejova manželka bola Henrichovou neterou, Ondrej dúfal, že práve on sa stane cisárom. Lenže na jar 1217, keď Ondrejove prípravy na výpravu vrcholili, pápež Honor III. udelil korunu latinského cisára jeho svokrovi Petrovi z Courtenay. Ondrejovo nadšenie okamžite opadlo, ale nechcel porušiť sľub daný pápežovi a do Svätej zeme sa vybral asi s 3000-ovím vojskom. Vo Svätej zemi sa dlho nezdržal. Osobne sa zúčastnil len jednej drobnej šarvátky a cez Akkon sa pobral na spiatočnú cestu. Cestou späť sa Ondrejovi podarilo zasnúbiť tri svoje deti. Syna Ondreja dcérou kráľa Malého Arménska, v Nikájskom cisárstve získal nevestu pre svojho syna Bela a v Bulharsku ponúkol ruku svojej dcéry cárovi Ivanovi Asenovi II.


Najvážnejším počinom kráľa Ondreja II. bolo vydanie Zlatej buly v roku 1222. Je nutné povedať, že Ondrej musel túto bulu vydať pod nátlakom svojich kráľovských serientov. Servienti boli kráľovskí služobníci, ktorí zväčša vykonávali vojenskú službu. Boli usadení na kráľovskej pôde a zároveň vlastnili menšie majetky. Nerozumnou politikou a donáciami veľkým veľmožom sa servienti dostávali do závislosti od veľmožov. V bule im boli potvrdené ich vlastnícke práva a boli im priznané isté slobody. Do buli sa dostal aj článok, ktorý dovoľoval použiť branný odpor privilegovaným vrstvám voči kráľovi, ak by kráľ nedodržiaval prijaté záväzky. Bula výrazne obmedzila práva kráľa. Bulu sa snažil upraviť, v prospech kráľa, Ondrejov syn Belo IV. ale dosiahol len drobné ústupky.
Ondrej II. neplnil ani závesky ktoré mal voči cirkevným ustanovizniam. Preto ostrihomský arcibiskup Róbert 25.februára 1232 uvalil na celé Uhorsko interdikt. Kráľ podľahol nátlaku pápeža a uzavrel s pápežským legátom písomnú dohodu, ktorá okrem iného zaväzovala kráľa rešpektovať cirkevné výsady v oblasti súdnej, daňovej a hospodárskej oblasti.


Ondrej zomrel 21. septembra 1235. Jeho vláda zatiahla Uhorsko do vnútorných rozporov a do hospodárskeho úpadku. Za jeho vlády najväčšmi upadla kráľovská moc.


Ondrej mal tri manželky, už spomínanú Gertrúdu a Jolanu a rok pred svojou smrťou sa oženil s Beatricou z Este, dcérou anconského markgrófa Aldobrandiniho. Mal tri dcéry Máriu, Jolanu a Alžbetu (svätú) a štyroch synov Kolomana, Ondreja, Štefana a Bela IV.
URL : https://www.valka.cz/Ondrej-II-t29288#166867Verze : 0
.
Ondřej II. - Zdroj: Archív autora. Zberateľské kartičky panovníkov.

Zdroj: Archív autora. Zberateľské kartičky panovníkov.
URL : https://www.valka.cz/Ondrej-II-t29288#427204Verze : 0