Dietrich von Saucken sa narodil 16. mája 1892 vo Fischausene (známy aj ako Primorsk) vo Východnom Prusku. Jeho otcom bol Wilhelm Eduard Erich von Saucken, hlavný správny úradník na krajinskom okrese. Ako dieťa navštevoval Collegium Fridericianum, prestížne gymnázium v Königsbergu (dnešný Kaliningrad), kde zmaturoval v roku 1910. Už počas štúdia sa ukázal jeho talent pre maľovanie, ktorý podporovala jeho matka a riaditeľ Fridericiania. Saucken často navštevoval Nidden (dnešná Nida), kde bola usporadúvaná Künstlerkolonie Nidden, výstava umelcov expresionizmu.
Ku kráľovskej pruskej armáde nastúpil v októbri roka 1910 a bol pridelený k 2. východopruskému granátnickému pluku "Kráľ Friedrich Wilhelm I." Tu bol 19.6.1912 povýšený na poručíka. Postupom času sa z neho stal veliteľ roty. 18.8.1917 bol povýšený na nadporučíka. Počas trvania 1. svetovej vojny bol dovedna sedemkrát zranený. Taktiež mu však bol udelený Rytiersky kríž kráľovského pruského dvora von Hohenzollern s mečmi ako aj obe triedy Železného kríža a ďalšie vyznamenania.
Po prvej svetovej vojne sa stal členom Reichswehru, a bol pridelený 1. pruskému pešiemu pluku, kde spočiatku slúžil ako veliteľ roty. V januári 1923 bol po ročnom pôsobení u 8. pruského pluku pridelený k 2. pruskému jazdeckému pluku v Allensteine, kde strávil na rôznych postoch vyše 11 rokov a počas pôsobenia pri pluku bol povýšený na kapitána a neskôr aj na majora. V máji 1934 sa stal učiteľom taktiky na vojenskej škole v Hannoveri a v októbri 1936 bol povýšený na podplukovníka.
1.4.1937 sa stal nástupcom plukovníka Goeschena na poste veliteľa Jazdeckého pluku 2 v Angerburgu. Dva mesiace nato bol aj on povýšený na plukovníka. Pluk viedol ešte aj na začiatku druhej svetovej vojny počas útoku na Poľsko, kde si vyslúžil obe spony k Železnému krížu, ako aj počas útoku na Francúzsko. V októbri roku 1940 však velenie opustil a bol umiestnený do veliteľskej rezervy. Lenže už po mesiaci bol z nej stiahnutý, aby sa ujal velenia nad 4. streleckou brigádou. Tú viedol počas vpádu do Sovietskeho zväzu, avšak neskôr bol zranený počas bojov pri Dnepri.
Po návrate na front v decembri sa stal veliteľom 4. tankovej divízie. Už v januári nasledujúceho roku bol povýšený na generálmajora a vyslúžil si Rytiersky kríž železného kríža za účasť pri obranných bojov pri Bolchove. Avšak ešte krátko predtým bol ťažko zranený a musel divíziu opustiť. Následne strávil niekoľko mesiacov v nemocnici. Po svojom uzdravení v auguste 1942 sa Saucken na deväť mesiacov stal veliteľom školy pre tankové jednotky v Krampnitzi. Potom sa vrátil k 4. tankovej divízií. Tesne predtým bol však povýšený na generálporučíka. Po návrate viedol divíziu do bojov počas bitky pri Kursku na severnom krídle. V auguste sa mu podarilo odraziť veľký sovietsky útok na 9. armádu. V krátkej náväznosti bol odmenený dubovými ratolesťami k rytierskemu krížu železného kríža. 3. decembra 1944 bolo v hlásení brannej moci mimo iné uvedené: ,,In den zähen und erbitterten Abwehrkämpfen der vergangen Tage haben sich die mainfränkische 4. Panzerdivision unter Generalleutnant v. Saucken und die bayerische 296. Infanteriedivision unter Generalleutnant Kullmer bei schwierigsten Kampfverhältnissen alle Durchbruchsversuche der Sowjets vereitelt." (V drsných a trpkých obranných bojov v posledných dňoch franská 4. obrnená divízia pod generálporučíkom Sauckenom a bavorská 296. pešia divízia generálporučíka Kullmera zmarili všetky pokusy preraziť Sovietom v najťažších bojových podmienkach.) Koncom januára nasledujúceho roku sa dočkal aj mečov, tentokrát to bolo po tom, ako najskôr utesnil prielom sovietskej armády a následne hral prim pri obsadzovaní mesta Kovel.
Pri divízií zostal ešte do mája 1944, kedy bol menovaný za dočasného veliteľa 3. tankového zboru. Už v júni však zbor opustil a po rozvinutí operácie Bagration sa stal veliteľom 39. tankového zboru. Ten viedol v ťažkých bojoch severozápadne od Kieva. Onedlho bol zmienený v hlásení nemeckej brannej moci:,,Hier schoß eine Panzerkampfgruppe unter Führung des Generalleutnants von Saucken in beweglicher Kampfführung in der Zeit vom 27. Juni bis 3. Juli 232 feindliche Panzer ab.'' (Tu tanková skupina pod velením generálporučíka von Sauckena počas pohyblivého vedenia boja v čase od 27. júna do 3. júla zničila 232 nepriateľských tankov) 1. augusta bol povýšený na generála tankových vojsk. Ako taký viedol 39. tankový zbor v bitke o Varšavu, kde jeho jednotky zničili cez 200 ruských tankov. V polovici októbra však opustil velenie a bol nakrátko umiestnený do veliteľskej rezervy. Ale už decembri 1944 sa zlúčením divízií Brandenburg a Großdeutschland vytvoril tankový zbor Großdeutschland a Saucken bol postavený do jeho čela. S ním sa zúčastnil bojov pri Rastenburgu (dnešný Kętrzyn) a Litzmannstadte (dnešná Lodź). Taktiež a podieľal na vyprostení obkľúčeného 24. armádneho zboru (v tej dobe známeho pod názvom ,,Gruppe Nehring")
Vo februári 1945 sa pohádal s náčelníkom štábu pozemného vojska, generálplukovníkom Heinzom Guderianom, ohľadne zbytočnosti vedenia vojny v tejto fáze. Nedlho nato bol umiestnený do veliteľskej rezervy. Už v marci bol povolaný do hitlerovho bunkra krátko potom, ako prebral velenie nad 2. armádou. Už pri príchode vzbudzoval pozornosť, keď si proti predpisom ponechal dôstojnícky meč, Hitlerovi iba zasalutoval a navrch si ponechal svoj monokel. Keď mu následne Hitler počas udelovania inštrukcií dodal, že sa má hlásiť u Alberta Forstera, vysokého predstaviteľa strany, tzv. Gauleitera, Saucken celou silou udrel do stolu s mapami a povedal, že nemá v najmenšom úmysle spolupracovať s nikým zo stranického vedenia. Hitler mu na to len odvetil, aby si teda velil ako chce. Saucken krátko potom bez pozdravu odišiel.
V tejto funkcii veliteľa armády, ktorá bola neskôr premenovaná na Armádu Východné Prusko, mal poskytovať logistickú podporu evakuácie Východného Pruska. Saucken a jeho armáda zostali uväznený na polostrove Hela, ale sám veliteľ armády odmietol odletieť do Berlína a do lietadla, ktoré ho malo evakuovať, umiestnil ranených vojakov. Vedel však že to znamená, že nepriamo súhlasí so zajatím Sovietmi. Za tento čin mu boli 8. mája 1945, ako poslednému vojakovi, udelené brilianty k rytierskému krížu železného kríža. V poslednej správe nemeckej brannej moci to bolo komentované slovami: ,,Dem Oberbefehlshaber, General der Panzertruppe von Saucken, wurden als Anerkennung für die vorbildliche Haltung seiner Soldaten die Brillanten zum Eichenlaub mit Schwertern zum Ritterkreuz des Eisernen Kreuzes verliehen."(Vrchnému veliteľovi, generálovi tankových vojsk Sauckenovi, boli udelené brilianty k dubovým ratolestiam a mečom rytierskeho kríža železného kríža, ako uznanie príkladného prístupu k svojim vojakom).
Vzdal sa Sovietom, tí ho odsúdili spočiatku na 25 rokov, neskôr mu trest zmiernili na tridsať mesiacov v samoväzbe, ktoré trávil vo väzniciach v Orjole a v Tajšete. Počas tejto kapitoly života bol však nútený k ťažkej práci a bol týraný sovietskymi vyšetrovateľmi po tom, ako odmietol podpísať falošné priznania, dôsledkom čoho bol zvyšok života pripútaný k vozíku. Po prepustení v roku 1955 sa dal znovu na maľovanie a žil v ústraní v Pullachu pri Mníchove, kde žil až do svojej smrti v roku 1980.
![Bavorské království [1806-1918] / Kingdom of Bavaria [1806-1918]](http://www.valka.cz/images10/color_7.png "Bavorské království [1806-1918] / Kingdom of Bavaria [1806-1918]")
