Main Menu
User Menu

SOV - IT-1 (palebné vozidlo PTRK 2K4 Drakon)

IT-1

ИТ-1

     
Název:
Name:
IT-1
Originální název:
Original Name:
ИТ-1
Výrobce:
Producer:
DD.MM.1966-DD.MM.1970 Uralský vagónový závod F. E. Dzeržinského, Nižnij Tagil /
Období výroby:
Production Period:
DD.MM.1966-DD.MM.1970
Vyrobeno kusů:
Number of Produced:
220 (niektoré zdroje / some sources 110)
Prototyp vyroben:
Prototype Built:
DD.MM.196R (skúšky ukončené v 03/1965)
Osádka:
Crew:
3
Technické údaje:
Technical Data:
 
Bojová hmotnost:
Combat Weight:
35000 kg
Celková délka:
Overall Length:
6630 mm
Celková šířka:
Overall Width:
3330 mm
Celková výška:
Overall Height:
2200 mm
Světlá výška:
Ground Clearance:
430 mm
Pancéřování:
Armour:
Valcovaná homogénna oceľ
- spredu 100 mm
- boky 80 mm
- veža 206 mm (spredu)
Pohon:
Propulsion:
 
Typ:
Type:
V-55A
Výkon:
Power:
432 kW při ot/min
Převodové ústrojí:
Transmission:
?
Výkony:
Performance:
 
Rychlost na silnici:
Road Speed:
50 km/h
Rychlost v terénu:
Cross-country Speed:
? km/h
Jízdní dosah po silnici:
Cruising Range on Road:
670 km
Jízdní dosah v terénu:
Cross-country Cruising Range:
470 km
Překonávání překážek:
Obstacles Crossing:
 
Svah:
Gradient:
32 °
Boční náklon:
Side Slope:
? °
Překročivost:
Trench Crossing:
2,85 m
Výstupnost:
Vertical Obstacle:
0,8 m
Brodivost:
Fording Depth:
1,41) m
Výzbroj:
Armament:
 
Hlavní:
Main:
1 x o.z. PTRS 3M7 (15 raket, z toho 12 v nabíjacom automate)
Vedlejší:
Secondary:
1 x 7,62mm kulomet PKT (2000 nábojov)


1 x AK-47 (600 nábojov)
12 x ruční granát F-1
Uživatelské státy:
User States:
Poznámka:
Note:
Podvozok: T-62, súčasť PTRK 2K4 Drakon

1) s prípravou 5 m
Zdroje:
Sources:
Kolektív - T-62 Sovetskij osnovnyj tank; Vojenno-techničeskaja seria 142; Tornado
otvaga2004.ru
www.russianarms.ru
URL : https://www.valka.cz/SOV-IT-1-palebne-vozidlo-PTRK-2K4-Drakon-t226178#629494Verze : 0
MOD
Stíhač tankov IT-1 (ИТ-1, Истребитель танков), či Objekt 150 (объект 150) je sovietsky raketový tank prijatý do výzbroje v roku 1968 (konkrétne Nariadením ministra obrany ZSSR z 06.11.1968 na základe rozhodnutia Ústredného výboru KSSZ a Rady ministrov ZSSR z 03.09.1968).
Sériovú výrobu zabezpečoval Uralský vagónový závod. Sériová výroba prebiehala v rokoch 1966 (niektoré zdroje udávajú rok 1968) – 1970 a celkom bolo vyrobených 110, či 220 vozidiel (opäť podľa zdroja). V rámci vývoja konštrukcie boli využité mnohé konštrukčné prvky a uzly z projektu stredného tanku Objekt 140 (čo bol vlastne neúspešný projekt náhrady stredného tanku T-54 vyvíjaného od roku 1954 Závodom č. 183 pod vedením Leonida Nikolajeviča Karceva).

Vedenie sovietskej armády v roku 1957 špecifikovalo požiadavky na obrnený prostriedok vyzbrojený raketami schopný pôsobiť nielen v obrane, ale aj v útoku či pri stretnom boji (vyvíjané PTRK 2K15 a 2K16 svojimi parametrami viac vyhovovali obrannému boju a neboli schopné držať krok s útočiacimi prvosledovými jednotkami vyzbrojenými tankami) s hmotnosťou do 30 ton a obsluhou tvorenou 3-4 osobami. Projekt na vývoj a výrobu prototypu bol zadaný Konštrukčnej kancelárii závodu 183 v Nižnom Tagile pod vedením L.N. Karceva. Prvé verzie návrhov stíhača tankov boli dokončené ku koncu roku 1957, pričom konštruktéri využili to, čo mali vyriešené v rámci projektu Objekt 140, ale aj prvky ktoré sa osvedčili v dlhodobej prevádzke v tanku T-54 (T-55), najmä v motor-prevodovom ústrojenstve. Konštruktéri predstavili návrh upraveného tanku s trojčlennou obsluhou (vodič-mechanik, veliteľ a strelec-operátor) a hmotnosťou 29650 kg. To že konštruktéri využili už predtým navrhnuté a otestované prvky im síce zjednodušilo prácu a umožnilo relatívne rýchlo pripraviť návrhy, na druhej strane ale spôsobilo že návrhy nereflektovali na všetky požiadavky armády. Napr. pancierovanie prevzaté z projektu Objekt 140 zabezpečovalo spredu odolnosť proti munícii kalibru 100 mm letiacu rýchlosťou 844 m/s, armáda ale požadovala odolnosť až do rýchlosti 920 m/s. Podobne armáda požadovala bočný pancier s hrúbkou 80 mm a dno korby s hrúbkou 20 mm, projekt ale počítal s hrúbkou 70 mm a 16 mm. Celkovo dosahovala navrhovaná balistická ochrana 80% úroveň tanku T-55, ale bola lepšia ako u tanku T-34/85. Zadávatelia mali tiež výhrady k použitiu konštrukčných prvkov z tanku T-54, keďže išlo síce o funkčné riešenie, ale poplatné dobe svojho vzniku (koniec 2. svetovej vojny). Najväčší nedostatok bol ale v prekročení hmotnosti po inštalácii zbraňového systému, nakoľko samotnú raketu a navádzací systém riešili iné konštrukčné kancelárie bez koordinácie s konštrukciou podvozku. Po rekonštrukcii pancierovania a integrácii zbraňového systému dosiahla hmotnosť navrhovaného projektu hranicu 32000 kg, čo síce prekračovalo požiadavky, ale nakoniec bol projekt akceptovaný.

Nakoľko koncom roku 1957 nemala konštrukčná kancelária k dispozícii žiaden použiteľný zbraňový systém, experimentovali aj s využitím komponentov iných realizovaných projektov stredných tankov, ktoré sa v Uralvagonzavode vyrábali, alebo prebiehal ich vývoj. Okrem Objektu 140 boli použité aj podvozky Objektu 167, Objektu 167T a tiež aj sériové tanky T-55.

V lete 1958 boli konečne k dispozícii prvé rakety 3M7 určené na balistické skúšky (celkom bolo vyrobených pre tieto účely 60 rakiet), čo umožnilo konštruktérom realizovať práce aspoň na nabíjacom a odpaľovacom systéme. Prvý kompletný navádzací systém bol k dispozícii v roku 1959 a rozhodnutím ÚV KSSZ a Rady ministrov ZSSR z 30.03.1959 č. 429-127 bol stanovený termín na komplexné testy stíhača tankov do konca roku 1959.

V apríli 1959 bol dokončený prvý reálny prototyp vozidla, ktorý aj napriek absencii všetkých potrebných prvkov navádzacieho a zameriavacieho systému bol prepravený do Kubinky na ukážku najvyšším predstaviteľom strany a vlády. Po návrate do závodu bola dokončená inštalácia chýbajúcich blokov a zameriavača a do jesene 1959 bol dokončený aj druhý prototyp. Oba prototypy boli postavené s využitím upraveného podvozku sériových tankov T-55 (stredná palivová nádrž bola nahradená elektrocentrálou s výkonom 10 kW, podvozok nedisponoval možnosťou jazdy pod hladinou ani zadymovacím systémom a rovnako absentovali aj niektoré ďalšie pomocné systémy) a na konštrukciu veže bola použitá obyčajná oceľ, nakoľko ich úlohou bolo v praxi overiť funkčnosť koncepcie. V septembri boli oba prototypy odoslané do Kubinky, ale nakoľko navádzací a zameriavací systém nebol schopný normálnej prevádzky, boli testy posunuté až na 3. štvrťrok 1963.
22.07.1960 bol jeden z prototypov v rámci ukážky pre N. S. Chruščova predvedený na polygóne Kapustin Jar. Vzácnemu hosťovi predviedli nabíjanie a prípravu rakety k odpáleniu, zahŕňajúcu aj proces rozloženia krídel, nakoľko systém navádzania stále nebol funkčný. Chruščov predvedený proces skritizoval, navrhol prepracovať nabíjací systém s využitím bubnového uloženia rakiet a rozvinutie krídel počas letu. Samotní konštruktéri podvozku jeho návrhy považovali za rozumné, nakoľko sami niečo podobné navrhovali v počiatočnom projekte. No aplikácia navrhnutého riešenia na už rozbehnutý a realizovaný projekt si vyžadovala dôsledné štúdie čo spôsobilo, že konštrukčné zmeny na raketách a samotných podvozkoch boli realizované až na následných prototypoch.

V roku 1961 bol do výroby zavedený nový stredný tank T-62, ktorý vo výrobe nahradil T-55, čo malo vplyv aj na úpravu projektovej dokumentácie síhača tankov, ktorý mal v ďalšom využívať konštrukčné prvky spoločné s tankom T-62.
V apríli 1962 došlo konečne k reálnym streleckým skúškam prototypov IT-1. Najskôr zo stacionárneho palebného postavenia, v júni sa začali testy aj pri streľbe z krátkej zastávky a nakoniec aj z chodu. Skúšky pokračovali nočnými streľbami na vzdialenosť 1500 m a boli ukončené v júni 1963. Počas skúšok bol zistený rad nedostatkov, ktorých charakter si vyžadoval prepracovať niektoré konštrukčné prvky rakety, navádzacieho systému, ale aj stíhača tankov. Počas záverečných skúšok v máji a júni 1963 bolo vystrelených 10 rakiet, z ktorých 7 zasiahlo cieľ, 2 rakety zlyhali a jedenkrát došlo k minutiu cieľa.

Do konca roku 1963 boli realizované opakované továrenské skúšky, pričom bolo vystrelených celkom 55 rakiet s pravdepodobnosťou zničenia cieľa 0,76 pri dennej streľbe a 0,94 pri nočnej streľbe. Praktická rýchlosť streľby dosahovala 2-3 výstrely za minútu. Na skúškach sa zúčastnilo celkom 6 prototypov, z ktorých 4 už boli postavené s využitím podvozku T-62. V rámci testov boli realizované aj porovnania s klasickým tankom, ktorý zastupoval Objekt 432 (vývojový variant budúceho tanku T-64) vyzbrojený kanónom s hladkou hlavňou. Bolo konštatované že Objekt 150 je schopný ničiť ciele na väčšiu vzdialenosť ako klasický tank (3500 m vs 3000 m), rovnako bolo konštatované, že pri boji na vzdialenosť 2 – 3 km je schopný zničiť 2-3 krát toľko tankov ako klasický tank. V prospech stíhača tankov hovorilo aj to, že s vezenou zásobou munície je schopný zničiť priemerne 10 cieľov, zatiaľ čo klasický tank iba 6 (výsledky sú vypočítané matematicky, operačnou analýzou, nie reálnymi testami v teréne).
V roku 1964 skúšky pokračovali. Začali sa vo februári na polygóne v Kubinke a pokračovalo až takmer do konca roka. Celkom bolo počas skúšok vystrelených 94 rakiet, vrátane ukážky pre Chruščova 14.09.1964 (tri rakety zničili 3 ciele). Na základe výsledkov skúšok bolo najvyššími štátnymi a straníckymi orgánmi 25.12.1964 rozhodnuté o začatí sériovej produkcie v roku 1965 s úvodnou sériou 10 stíhačov tankov IT-1 v Uralskom vagónovom závode a 300 raketami 3M7 v Iževskom mechanickom závode. Oficiálne boli štátne skúšky celého kompletu 2K4 Drakon ukončené v marci 1965. Záverečná správy kladne hodnotí najmä vysokú pravdepodobnosť zničenia cieľa (0,889), ale aj fakt, že rýchlosť ciela, či rýchlosť stíhača tankov počas streľby má len malý vplyv na presnosť, na čom má hlavnú zásluhu prepracovaný navádzací systém pre automatické riadenie letu rakety.

Počas skúšobného používania techniky u útvarov boli zistené ďalšie dielčie nedostatky, ktoré boli priebežne odstraňované. Najzávažnejší nedostatok bol zistený v zime 1965 - pri pôsobení v zasneženom teréne sneh víriaci sa pri pohybu tankov v kolóne, alebo zvírený po odpálení rakety zanáša optické prvky zameriavača čo následne znemožňuje streľbu. Nedostatok bol odstránený inštaláciou stieračov (podobným tých na čelnom skle automobilov) na optiku.

Sériová výroba IT-1 prebiehala pomaly. Priemerne bolo v rokoch 1966-1969 vyrobených 50 vozidiel ročne (vrátane 10 kusov, ktorých výroba prebehla už v roku 1965) a v roku 1970 výroba dobehla poslednými 20 kusmi. Aj napriek sériovej výrobe boli vozidlá oficiálne zavedené do výzbroje až v poslednom štvrťroku 1968.
Komplet 2K4 Drakon bol určený ako výzbroj samostatných oddielov stíhačov tankov v podriadenosti jednotlivých vojenských okruhov. Prvé dva oddiely boli vytvorené v podriadenosti Bieloruského a Prikarpatského vojenského okruhu. Jeden oddiel bol budovaný v gescii Hlavnej správy raketo-delostreleckého vyzbrojovania a druhý v gescii Hlavnej správy tankových vojsk, čo spôsobilo že aj keď boli oba oddiely vybudované, tomu prvému čoskoro začali dochádzať náhradné diely na podvozky a druhému zasa náhradné diely na rakety a navádzací systém.
Aj napriek uvedeným problémom sa začalo s budovaním ďalších dvoch samostatných oddielov stíhačov tankov a výrobný závod začal riešiť inštaláciu zbraňového systému na podvozok T-64A, ktorého vývoj mal byť ukončený v roku 1972 (v rámci projektu sa uvažovalo aj s doplnkovou hlavňovou výzbrojou tvorenou 73 mm kanónom prevzatom z BMP-1).

Po prehodnotení bojových možnosti kompletu ale došlo k zmene a komplet sa v rokoch 1972-73 začal postupne z výzbroje vyraďovať aj napriek svojim výborným palebným schopnostiam (vycvičená obsluha s pripravenou technikou dosahovala pravdepodobnosť zničenia cieľa na úrovni 96,7%). O vyradení rozhodla hlavne príliš vysoká hmotnosť vlastného navádzacieho systému (520 kg v každom stíhači tankov), veľké rozmery bojového vozidla, problém s logistickým zabezpečením, príliš veľká „mŕtva“ zóna, kde bola raketa neschopná pôsobiť na cieľ a tiež aj rýchlo zastarávajúca súčiastková základňa elektroniky systému. K vyradeniu prispela aj absencia hlavňovej výzbroje použiteľnej na elimináciu cieľov v „mŕtvej“ zóne. Súbežne s vyradením IT-1 došlo aj k ukončeniu projektu obdobného zbraňového systému na podvozku T-64A.
Vyradené stíhače tankov boli po demontáži palebného systému používané na výcvik vodičov tankov a časť z nich bola vo vojenských opravárenských závodoch prestavaná na vyprošťovacie tanky (ťahače) BTS-4V (БТС-4В).

Zdroj: Р. Ангельский, М. Павлов: «ДРАКОН», ИСПЕПЕЛЯЮЩИЙ ТАНКИ; Техника и вооружение. Вчера, сегодня, завтра... №9-10 2009
www.russianarms.ru
topwar.ru
URL : https://www.valka.cz/SOV-IT-1-palebne-vozidlo-PTRK-2K4-Drakon-t226178#629864Verze : 7
MOD
Stíhač tankov IT-1 ako exponát Múzea Kubinka (konkrétne Patriot Park, 25.07.2015).

Foto: Vitalij Kuzmin
Zdroj: www.vitalykuzmin.net

SOV - IT-1 (palebné vozidlo PTRK 2K4 Drakon) - IT-1

IT-1

Web autora : https://www.vitalykuzmin.net

SOV - IT-1 (palebné vozidlo PTRK 2K4 Drakon) - IT-1

IT-1

Web autora : https://www.vitalykuzmin.net

URL : https://www.valka.cz/SOV-IT-1-palebne-vozidlo-PTRK-2K4-Drakon-t226178#629512Verze : 1
MOD