SOV - T-70

S dovolením autora - Matej Paluda vkládám jeho článek o T-70

T-70 a T-70B

20. júla 1941 bol do výzbroje Červenej armády prijatý ľahký (podľa vtedajšej klasifikácie malý) tank T-60. Počínajúc októbrom toho roka, sa začal v čoraz väčších počtoch objavovať vo výzboji tankových jednotiek. Svoju prvú dôležitú úlohu zohral počas bojov pod Moskvou. Keďže konštruktérskemu tímu okolo Nikolaja Aleksandroviča Astrova bolo jasné, že tento stroj predstavuje len akési dočasné riešenie, myšlienka na modernizáciu typu sa objavila prakticky okamžite po jeho zavedení a to v auguste 1941. Hlavným cieľom malo byť predovšetkým zvýšenie palebnej sily tanku. Voľba padla na 45mm kanón. V počiatkoch projekt počítal s inštaláciou novej výzbroje do pôvodnej veže iba s minimálnymi zmenami.

Realizáciou projektu bola poverená konštrukčná kancelária závodu GAZ a tiež i konštruktéri závodu #92, sídliaceho taktiež v Gorkom. Zatiaľ čo výsledok úsilia pracovníkov závodu #92 nakoniec vyústil do niekoľkých celkom zaujímavých prototypov, práca technikov z gorkovského GAZu v konečnom dôsledku priviedla k zrodu nového typu vozidla – T-70. Objem potrebných úprav sa ukázal v konečnom dôsledku taký veľký, že už v žiadnom prípade nešlo o modernizáciu, ale o nový typ.

Práce na úpravách veže na konštrukčnom oddelení závodu GAZ iměni Molotova v Gorkom (dnešný Nižnij Novgorod) viedol tím pod vedením V. A. Dedkova. Po zohľadnení všetkých faktorov sa vo svojej práci dostali do fáze, kedy už nešlo o zástavbu novej výzbroje do pôvodnej veže, ale v podstate o vežu novej koncepcie. Inštalácia 45 mm kanóna vzor 1938 si vyžiadala zväčšenie priemeru venca veže z pôvodných 900 na 966mm, vynesenie kompletu kanóna s guľometom viac dopredu a vytvorenie previsu v jej zadnej časti. Všetko v záujme vytvorenia dostatku vnútorného priestoru pre veliteľa, ktorý bol i strelcom a nabíjačom v jednej osobe. Popri tom všetkom sa navrhovalo vežu urobiť liatou. Veža, ktorá narástla ako do rozmerov, tak i hmotnosti, si napokon vyžiadala i prerábku celého zvyšku pôvodného T-60.

Koncom roka 1941, vedenie prác na projekte teraz už nového tanku, prevzal N. A. Astrov. V konštrukčnej dokumentácií sa projekt nového vozidla označoval šifrou „70“ a prototyp nového stroja dostal označenie GAZ-70. Hoci celková základná koncepcia a principiálne rozmiestnenie jednotlivých uzlov vozidla zostali rovnaké, samotná korba sa pomerne výrazne zmenila. Došlo k zmene uhlov predných i zadných pancierových plátov a zväčšila sa ich hrúbka, pričom v čelných partiách dosahovala maximálne až 45 mm. Namiesto pancierovej nadstavby mechanika-vodiča pri T-60, sa v hornej čelnej pancierovej doske objavil prielez s príklopom, analogický koncepcií použitej na strednom tanku T-34. Zvýšenie hmotnosti celého tanku si vyžiadalo inštaláciu novej pohonnej jednotky GAZ-203, ktorú tvorila spárka dvoch benzínových šesťvalcov GAZ-11 model 202 (GAZ-202) umiestnených za sebou. Namiesto prevodovky z nákladného automobilu GAZ-AA, sa u T-70 použila prevodovka z automobilu ZIS-5. Pojazdové ústrojenstvo - torzné tyče, pojazdové, hnacie, napínacie kolesá, nosné kladky a pásy, zostali zhodné s predchodcom, tankom T-60.

Prototyp nového tanku bol hotový k 14. februáru 1942 a skúšky sa začali o päť dní neskôr – 19. februára. Celkovo skúšky dopadli úspešne a komisia prišla k záveru, že nový nový typ vo všetkých hlavných parametroch – palebná sila, manévrovateľnosť, celková balistická odolnosť, výhľad z vozidla i priechodnosť, prevyšuje svojho staršieho brata. Rozhodnutie o zahájení sériovej výroby vydal Gosudarstvennyj Komitet Oborony (GKO – Štátny výbor obrany) 6. marca 1942. Hoci sa spočiatku plánovalo s výrobou T-70 iba v závode GAZ, len tri dni po vydaní vyššie spomenutého dokumentu vyšiel príkaz č. 1417, ktorým sa číslo zainteresovaných závodov zvyšovalo na tri – ku GAZu sa mali pripojiť závody č.37 vo Sverdlovsku (od 1. júna) a č.38 v Kirove (od 1. mája). Avšak závod č. 37 dokázal presvedčiť Molotova o svojej nepripravenosti a doložil, že nový tank si vo výrobe nestihne do daného termínu osvojiť. Preto závodu schválili odklad a došlo k preneseniu začiatku výroby na 3. kvartál roku 1942. Napokon sa vo Sverdlovsku celkovo vyrobilo aj tak len 10 kusov T-70 a to v júli 1942.

Všetko zmenil príkaz GKO č.2120, ktorým sa závod č. 37 stal po reorganizácií súčasťou komplexu UZTM (Uralskij Zavod Tjaželovo Mašinostrojenija – Uralský závod ťažkého strojárenstva), a začal sa podieľať na výrobe stredných tankov T-34. Všetky prípravky a vybavenie k výrobe T-70, boli v súvislosti s týmto odovzdané závodu č. 38. Na masovej výrobe „té sedemdesiatky“ sa teda po zostávajúcu dobu jej výroby podieľali dva závody – GAZ a č.38. Ako už bolo spomenuté, do série tank T-70 postúpil s liatou vežou a detailami pojazdovej skupiny od T-60. Prvé sériové tanky boli skutočne osadené liatymi vežami. V GAZe skompletovali asi 47 takých tankov, v závode č. 38 len dva. Neskôr sa prešlo na veže zváranej konštrukcie, ktorá sa stala pre T-70 charakteristickou črtou. Jedinou nevýhodou liatej veže oproti zváranej, bola azda len jej vyššia hmotnosť – 992 kg oproti 876. Hlavnou príčinou zmeny jej konštrukcie bol ale oveľa prozaickejší dôvod – neustále meškajúce dodávky od spolupracujúcich závodov. V podmienkach totálnej zahltenosti lejárskych cechov inými zákazkami, veže pre T-70 proste nebolo kde odlievať. Aj napriek pre tú dobu typickým ťažkostiam so subdodávkami a ich kvalitou, sa výroba T-70 postupne rozbiehala do plných obrátok.

Konštruktéri sa popri dielčích zmenách a vylepšeniach, venovali i odstraňovaniu nedostatkov, ktoré boli uvedené v záverečnej správe zo skúšok. Jedným z nich bolo zvýšené zaťaženie pôsobiace na jednotlivé pojazdové kolesá, ktoré sa zvýšilo zo 775 (pri T-60) na 920 kg (pri GAZ-70). Hoci skúšobná komisia nevidela osobitý problém s použitím dielov z podvozka T-60 pri počiatočných sériách, v procese výroby sa počítalo s postupným zavedením zosilnenej podvozkovej skupiny. V súlade s príkazom č.1394 sa tak malo stať od 1.júna 1942. Skúšky totiž preukázali, že pôvodné pojazdové ústrojenstvo pracuje spoľahlivo len prvých cca. 300 km. Potom dochádza k rozrušovaniu pojazdových kolies, únave a sadaniu torzných tyčí a lámaniu sa článkov pásu. To viedlo k objaveniu sa modernizovanej verzie tanku, známej pod označením T-70B (dodnes sa veľmi často stretávame s nesprávnym označením T-70M, ktoré sa objavilo v povojnových rokoch).

Nová modifikácia sa vyznačovala použitím pásov so šírkou 300 mm namiesto pôvodných 260, širšími pojazdovými kolesami (130 mm) a masívnejšími torznými tyčami. V princípe bola ich konštrukcia analogická dielom prvých výrobných sérií a tanku T-60, akurát masívnejšia. Okrem podvozku sa v priebehu výroby objavili ďalšie význačné zmeny, ako napr. zavedenie dvojitých filtrov na saní vzduchu do motora, ktoré zvýšili životnosť motorov z 640 na 1200 km, príklop mechanika-vodiča s pozorovacím periskopom miesto priezoru, vyvedenie výfukov cez stropný plát korby miesto spod krytu sania vzduchu či zavedenie zváranej masky kanóna namiesto odlievanej. Časť tankov T-70B bola tiež vybavená rádiostanicami typu 9-R resp. 12-RT. Tieto stroje možno na fotografiách spoznať podľa anténneho vývodu na strope veže pred príklopom resp. anténneho portu na zadnom pláte veže. Paralelne sa T-70B vyrábal v Kirove i Gorkom do konca roka 1942. Začiatkom roka 1943, GAZ v Gorkom zostal jediným výrobcom typu, nakoľko výroba v závode č. 38 bola pretransformovaná na ľahké samohybné delá SU-76.

Dohromady sa od apríla 1942, kedy výroba začala, do novembra 1943, kedy skončila, vyrobilo 8231 tankov T-70 a T-70B. To sériu T-70 radí na druhé miesto v počte vyrobených kusov, hneď za T-34. Objavenie sa T-70 koncom roka 1942 bolo rozporuplné. Hoci v porovnaní s T-60 išlo o rozhodne spoľahlivejší a kvalitnejší doplnok tankových jednotiek, dá sa povedať, že prišiel tak trochu neskoro. Koncom roku 1942 sa sovietskym ľahkým tankom opäť zmenili protivníci. Objavili sa dlhohlavňové varianty nemeckých tankov Pz.Kpfw III a IV. V polovici roka 1943 bolo jasné, že doba ľahkých tankov ako bojového prostriedku v prvej línií, je neodvratne preč. No napriek tomu sa T-70-ky úspešne používali do konca vojny a to najmä v roli prieskumnej, veliteľského vozidla, ochrany štábov či ako podporný prostriedok pechoty na druholíniových úsekoch frontu. Nehľadiac na jeho dvojčlennú posádku a s tým spojenú preťaženosť veliteľa tanku nabíjaním a obsluhou zbraní, stroj sa vyznačoval nízkou hlučnosťou, obratnosťou, na svoju kategóriu silným pancierovaním a solídnou výzbrojou. Tanky T-70 môžeme smelo zaradiť medzi najvydarenejšie konštrukcie spomedzi druhovojnových ľahkých tankov.