Béla IV.
Belo sa narodil v roku 1206. Jeho otcom bol Ondrej II a matkou Gertrúda, dcéra istrijsko-kranského markgrófa a meranského vojvodu Bertolda IV.
Bela už v roku 1214 dal jeho otec korunovať. V roku 1220 sa Belo stal slavónskym vojvodom a začal spravovať toto údelné vojvodstvo. V tom istom roku sa oženil s Máriou dcérou nikájského cisára Teodora I. Laskarisa. Tento sobáš dohodol Ondrej II. ešte na spiatočnej ceste z výpravy do Svätej zeme.
Belo sa často dostával do sporu so svojim otcom. Syn vyčítal otcovi neuvážené rozdávanie kráľovských majetkov. Ich spor sa vyhrotil v roku 1223, Belo musel ujsť do Rakúska. No zakrátko na podnet pápeža Honora III. sa obaja uzmierili a Belo sa vrátil späť do Uhorska. Ondrej mu síce odobral slavónske vojvodstvo, ale zveril mu do správy sedmohradské vojvodstvo. V roku 1231 spolu s bratom Kolomanom potvrdili platnosť Buly vydanej ich otcom ešte v ruku 1222.
V roku 1235 zomrel Ondej II. a Belo IV. zasadol na uhorský trón. Rozhodol sa prinavrátiť moc v Uhorsku do kráľovských rúk. Dal skonfiškovať majetky všetkým účastníkom sprisahania, pri ktorom bola zavraždená jeho matka Gertrúda. Zriadil komisie, ktoré mali preskúmať právoplatnosť donácií, ktoré udelili králi Imrich a jeho otec Ondrej II. Týmito revíziami sa Belovi podarilo získať späť len malú časť bývalých kráľovských majetkov a zároveň si znepriatelil vysokú šľachtu. Aj preto si musel Belo IV. hľadať spojencov, v rámci Uhorska, niekde inde. A našiel ich v mestách. V prvých rokoch svojej vlády udelil mestské privilégia mnohým starším hospodárskym centrám. Podporoval vznik nových remeselníckych miest, ale hlavne sa zaslúžil o vznik nových banských miest. Keď už sa zdalo, že Uhorsko sa spamätalo zo zlej vlády Ondreja II., prišiel nečakaný úder.
Na Uhorských hraniciach zastalo tatárske (mongolské, vo všetkých uhorských stredovekých kronikách, kronikári nazývajú Mongolov Tatármi, preto aj ja používam pojem Tatár a nie Mongol) vojsko vedené chánom Batom. Stalo sa tak v marci 1241. Keďže vzťahy medzi kráľom a jeho šľachtou boli v tom čase takmer nepriateľské, horko-ťažko sa Belovi podarilo dať dohromady vojsko. Rozhodujúca bitka sa strhla pri rieke Slaná 11. apríla 1241. Kráľovská armáda bola doslova zmasakrovaná a samotnému Belovi sa len s veľkým šťastím podarilo ujsť. Krajinu potom rok drancovalo tatárske vojsko. Keď sa v roku 1242 Belo IV. vrátil do Uhorska našiel spálenú krajinu. Obyvateľov, ktorí prežili tatársky vpád koncom roku 1242 postihol hladomor. Historici odhadujú, že tatársky vpád a hladomor prežila len polovica obyvateľov Uhorska.
Belo IV. sa pustil do obnovy zničenej krajiny. Udelil mestské práva ďalším mestám, potvrdil a zväčšil práva ostatným mestám. Povolil uhorskej šľachte stavbu opevnených sídel. A hlavne pozýval „hostí“ zo západných krajín, aby osídlili vyľudnenú krajinu. Tak sa v Uhorsku (a hlavne na Slovensku) usídlilo nemecké obyvateľstvo, ktoré si svoju identitu zachovalo až do druhej svetovej vojny. Nemeckí „hostia“ osídľovali mestá a hlavne banské.
Za tri roky sa pod Belovou vládou Uhorsko tak vzchopilo, že Belo sa mohol postaviť proti rakúskemu vojvodovi Fridrichovi II. V roku 1246 v bitke pri Litave bol síce Belo IV. porazený, ale v bitke prišiel o život Fridrich II. Babenbergský. Smrťou Fridricha vymrel po meči rod Babenbergských. Belo sa zapojil aj do boja o babenbergské dedičstvo. Najväčším súperom mu v tomto boji bol budúci český kráľ Přemysl II. Otakar. V roku 1254 sa skončila prvá fáza boja o rakúske krajiny. Přemysl II. a Belo IV. uzavreli dohodu, podľa ktorej Belovi pripadlo Štajersko. V roku 1258 vypuklo v Štajersku povstanie. Po jeho potlačení ho Belo dal do správy svojmu synovi Štefanovi V. Ten oň prišiel o rok neskôr. Otvorený boj medzi Belom a Přemyslom sa skončil 13. júla 1260 bitkou pri Kressenbrunne, porážkou uhorského vojska. Po tejto porážke sa Belo IV. vzdal nárokov na Štajersko a v roku 1261 uzavrel s Přemyslom II. mierovú zmluvu. Belo dal Přemyslovi II. svoju vnučku Kunigundu (Kunhutu) za manželku.
Posledných desať rokov Belovej vlády sa nieslo v znamení sporu Bela a jeho syna Štefana V. Štefan sa vehementne domáhal vlády nad Uhorskom. V roku 1262 ozbrojenému stretnutiu zabránila len dohoda, podľa ktorej Štefan začal používať titul „mladší kráľ" a „ pán Kumánov“. Taktiež Belo zveril do správy Štefanovi východnú časť Uhorska. Tým pádom sa Uhorsko rozdelilo na dve časti, pretože Štefan V. sa vo svojej časti správal ako suverénny vladár. Ďalší konflikt sa začal črtať v roku 1264. Tento spor chcel vyriešiť pápež Urban VI. a v rámci tohto problému chcel pápež riešiť aj problém pohanských polokočovných Kumánov. V roku 1264 niekoľko krát vyzval obe stany, aby sa uzmierili. Ale ani tento pápežov pokus neodvrátil ozbrojené stretnutie otca a syna. To sa uskutočnilo pri Isaszegu v marci 1265. Belo bol v bitke porazený a dohoda, ktorú otec a syn uzavreli o rok neskôr, potvrdila rozdelenie Uhorska na dve časti Belovu a Štefanovu.
Tesne pred smrťou požiadal Belo IV. svojho bývalého protivníka Přemysla II. Otakara, aby po jeho smrti vzal do ochrany jeho najbližších príbuzných a prívržencov. Tejto požiadavke Přemysl II. vyhovel. Po Belovej smrti, do Čiech, okrem iných odišla aj jeho dcéra Anna a zobrala so sebou veľkú časť uhorského kráľovského pokladu. Okrem iného aj meč kráľa Štefana I. Svätého. Ten je dodnes uložený v chráme Svätého Víta v Prahe.
Belo zomrel 3. mája 1270 na Zajačom (Margitinom) ostrove v Budapešti.
So svojou jedinou manželkou Máriou mal desať detí. A to Kunigundu, Margitu, Annu, Katarínu, Alžbetu, Konštanciu, Jolanu (Helenu), Margitu (svätú) a synov Bela a Štefana V.
Belo nevyhral žiadnu významnú bitku, ale položil základy ďalšieho rozvoja uhorských miest, čo malo veľký význam v neskorších časoch. Uhorskí králi bojujúci v 14-tom storočí proti uhorským oligarchom sa mohli, práve vďaka Belovej politike rozvoja miest, plne spoľahnúť na podporu uhorských miest.
Bela už v roku 1214 dal jeho otec korunovať. V roku 1220 sa Belo stal slavónskym vojvodom a začal spravovať toto údelné vojvodstvo. V tom istom roku sa oženil s Máriou dcérou nikájského cisára Teodora I. Laskarisa. Tento sobáš dohodol Ondrej II. ešte na spiatočnej ceste z výpravy do Svätej zeme.
Belo sa často dostával do sporu so svojim otcom. Syn vyčítal otcovi neuvážené rozdávanie kráľovských majetkov. Ich spor sa vyhrotil v roku 1223, Belo musel ujsť do Rakúska. No zakrátko na podnet pápeža Honora III. sa obaja uzmierili a Belo sa vrátil späť do Uhorska. Ondrej mu síce odobral slavónske vojvodstvo, ale zveril mu do správy sedmohradské vojvodstvo. V roku 1231 spolu s bratom Kolomanom potvrdili platnosť Buly vydanej ich otcom ešte v ruku 1222.
V roku 1235 zomrel Ondej II. a Belo IV. zasadol na uhorský trón. Rozhodol sa prinavrátiť moc v Uhorsku do kráľovských rúk. Dal skonfiškovať majetky všetkým účastníkom sprisahania, pri ktorom bola zavraždená jeho matka Gertrúda. Zriadil komisie, ktoré mali preskúmať právoplatnosť donácií, ktoré udelili králi Imrich a jeho otec Ondrej II. Týmito revíziami sa Belovi podarilo získať späť len malú časť bývalých kráľovských majetkov a zároveň si znepriatelil vysokú šľachtu. Aj preto si musel Belo IV. hľadať spojencov, v rámci Uhorska, niekde inde. A našiel ich v mestách. V prvých rokoch svojej vlády udelil mestské privilégia mnohým starším hospodárskym centrám. Podporoval vznik nových remeselníckych miest, ale hlavne sa zaslúžil o vznik nových banských miest. Keď už sa zdalo, že Uhorsko sa spamätalo zo zlej vlády Ondreja II., prišiel nečakaný úder.
Na Uhorských hraniciach zastalo tatárske (mongolské, vo všetkých uhorských stredovekých kronikách, kronikári nazývajú Mongolov Tatármi, preto aj ja používam pojem Tatár a nie Mongol) vojsko vedené chánom Batom. Stalo sa tak v marci 1241. Keďže vzťahy medzi kráľom a jeho šľachtou boli v tom čase takmer nepriateľské, horko-ťažko sa Belovi podarilo dať dohromady vojsko. Rozhodujúca bitka sa strhla pri rieke Slaná 11. apríla 1241. Kráľovská armáda bola doslova zmasakrovaná a samotnému Belovi sa len s veľkým šťastím podarilo ujsť. Krajinu potom rok drancovalo tatárske vojsko. Keď sa v roku 1242 Belo IV. vrátil do Uhorska našiel spálenú krajinu. Obyvateľov, ktorí prežili tatársky vpád koncom roku 1242 postihol hladomor. Historici odhadujú, že tatársky vpád a hladomor prežila len polovica obyvateľov Uhorska.
Belo IV. sa pustil do obnovy zničenej krajiny. Udelil mestské práva ďalším mestám, potvrdil a zväčšil práva ostatným mestám. Povolil uhorskej šľachte stavbu opevnených sídel. A hlavne pozýval „hostí“ zo západných krajín, aby osídlili vyľudnenú krajinu. Tak sa v Uhorsku (a hlavne na Slovensku) usídlilo nemecké obyvateľstvo, ktoré si svoju identitu zachovalo až do druhej svetovej vojny. Nemeckí „hostia“ osídľovali mestá a hlavne banské.
Za tri roky sa pod Belovou vládou Uhorsko tak vzchopilo, že Belo sa mohol postaviť proti rakúskemu vojvodovi Fridrichovi II. V roku 1246 v bitke pri Litave bol síce Belo IV. porazený, ale v bitke prišiel o život Fridrich II. Babenbergský. Smrťou Fridricha vymrel po meči rod Babenbergských. Belo sa zapojil aj do boja o babenbergské dedičstvo. Najväčším súperom mu v tomto boji bol budúci český kráľ Přemysl II. Otakar. V roku 1254 sa skončila prvá fáza boja o rakúske krajiny. Přemysl II. a Belo IV. uzavreli dohodu, podľa ktorej Belovi pripadlo Štajersko. V roku 1258 vypuklo v Štajersku povstanie. Po jeho potlačení ho Belo dal do správy svojmu synovi Štefanovi V. Ten oň prišiel o rok neskôr. Otvorený boj medzi Belom a Přemyslom sa skončil 13. júla 1260 bitkou pri Kressenbrunne, porážkou uhorského vojska. Po tejto porážke sa Belo IV. vzdal nárokov na Štajersko a v roku 1261 uzavrel s Přemyslom II. mierovú zmluvu. Belo dal Přemyslovi II. svoju vnučku Kunigundu (Kunhutu) za manželku.
Posledných desať rokov Belovej vlády sa nieslo v znamení sporu Bela a jeho syna Štefana V. Štefan sa vehementne domáhal vlády nad Uhorskom. V roku 1262 ozbrojenému stretnutiu zabránila len dohoda, podľa ktorej Štefan začal používať titul „mladší kráľ" a „ pán Kumánov“. Taktiež Belo zveril do správy Štefanovi východnú časť Uhorska. Tým pádom sa Uhorsko rozdelilo na dve časti, pretože Štefan V. sa vo svojej časti správal ako suverénny vladár. Ďalší konflikt sa začal črtať v roku 1264. Tento spor chcel vyriešiť pápež Urban VI. a v rámci tohto problému chcel pápež riešiť aj problém pohanských polokočovných Kumánov. V roku 1264 niekoľko krát vyzval obe stany, aby sa uzmierili. Ale ani tento pápežov pokus neodvrátil ozbrojené stretnutie otca a syna. To sa uskutočnilo pri Isaszegu v marci 1265. Belo bol v bitke porazený a dohoda, ktorú otec a syn uzavreli o rok neskôr, potvrdila rozdelenie Uhorska na dve časti Belovu a Štefanovu.
Tesne pred smrťou požiadal Belo IV. svojho bývalého protivníka Přemysla II. Otakara, aby po jeho smrti vzal do ochrany jeho najbližších príbuzných a prívržencov. Tejto požiadavke Přemysl II. vyhovel. Po Belovej smrti, do Čiech, okrem iných odišla aj jeho dcéra Anna a zobrala so sebou veľkú časť uhorského kráľovského pokladu. Okrem iného aj meč kráľa Štefana I. Svätého. Ten je dodnes uložený v chráme Svätého Víta v Prahe.
Belo zomrel 3. mája 1270 na Zajačom (Margitinom) ostrove v Budapešti.
So svojou jedinou manželkou Máriou mal desať detí. A to Kunigundu, Margitu, Annu, Katarínu, Alžbetu, Konštanciu, Jolanu (Helenu), Margitu (svätú) a synov Bela a Štefana V.
Belo nevyhral žiadnu významnú bitku, ale položil základy ďalšieho rozvoja uhorských miest, čo malo veľký význam v neskorších časoch. Uhorskí králi bojujúci v 14-tom storočí proti uhorským oligarchom sa mohli, práve vďaka Belovej politike rozvoja miest, plne spoľahnúť na podporu uhorských miest.
Reklama
Přidejte se k nám
Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.
Zjistit více