12. stíhacej letke vojenského námorníctva bolo v januári 1942 pridelené nové lietadlo typu LaGG-3, ktoré bolo potrebné zalietať. Úloha padla automaticky na najlepšieho pilota letky - nadporučíka Smirnova. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že zalietať nový stroj je rutinnou vecou a zvládnuť by ju mal ktorýkoľvek pilot. V tej dobe však tomu tak nebolo. Hoci išlo o úplne nový stroj, doslovne voňajúci novotou, neznamenalo to, že išlo aj o stroj bezchybný. Písal sa totiž rok 1942, kedy sa sovietsky letecký priemysel len veľmi pomaly spamätával z nemeckých úderov a prenesenia tovární na nové miesta mimo dosah nepriateľského letectva. Navyše ľahký dural, tak bežný v konštrukciách nepriateľských lietadiel, bol v Sovietskom zväze nedostatkovým materiálom. Konštruktéri lietadiel boli preto nútení využívať drevo, presnejšie povedané materiál lisovaný za tepla z dreva a preglejky, nazývaný delta-drevesina. Tento materiál mal síce vynikajúcu tuhosť, bol však aj poriadne ťažký. Ťažký trup si vyžadoval primerane silný motor, ktorý však k dispozícii v prvých výrobných sériách LaGG-ov ešte nebol. Aj preto si LaGG-3 zhotovený z delta-drevesiny a vybavený, k hmotnosti lietadla, slabým motorom vyžadoval pre štart dostatočne dlhú vzletovú dráhu. A práve nedostatočne dlhá dráha letiska, ktoré v tom čase využívala 12. samostatná stíhacia letka, bola s najväčšou pravdepodobnosťou príčinou tragickej nehody najlepšieho pilota letky – nadporučíka Pjotra Smirnova.
K letu pripravil lietadlo mladšij vojentechnik Vladimir Bogunec, ktorý patril k najlepším mechanikom letky a vyrovnať sa mu snažili všetci ostatní mechanici. Lietadlo teda bolo pripravené na vyskúšanie v najlepšom možnom technickom stave. V najlepšom stave však nebola vzletová-pristávacia dráha (VPD). Ako už bolo povedané, písal sa na sneh bohatý mesiac január 1942 a napriek snahe personálu letky nebol sneh z dráhy odprataný dostatočne. Ak zoberieme do úvahy absenciu akejkoľvek ťažkej techniky bol takmer zázrak, že vojaci dokázali len s drevenými lopatami odhrnúť VPD tak, že z nej mohli štartovať a na nej pristávať piloti letky so svojimi strojmi.
Nadporučík Smirnov tak vo štvrtok 8. januára 1942 nasadol do bezchybne pripraveného lietadla LaGG-3, netušiac, že sa pre neho o už chvíľu stane rakvou. Nakoniec sovietsky letci už dávnejšie predtým prekrstili označenie tohto lietadla na „zaručenú lakovanú rakvu“ (LaGG – Lakyrovannyj Garantirovannyj Grob), narážajúc na jeho nedostatočne „vychytané“ konštrukčné nedostatky. Možné je aj to, že okrem krátkej VPD mohla mať na vznik nehody vplyv aj skutočnosť, že pilot nepoužil pri štarte maximálny výkon motora, tzv. forsáž. Presnú príčinu sa už vzhľadom na odstup času asi nedozvieme. Známe je len to, že lietadlo sa neodlepilo od VPD ani na jej konci a nepomohla ani snaha skúseného pilota zdvihnúť lietadlo za pomoci výškoviek. Na konci dráhy sa kolesá zaborili do snehu, lietadlo sa prevrátilo na chrbát a pilot pritom zahynul.
Pohreb mladého letca bol pre jednotku nesmierne trúchlivý. Už aj predtým sa síce mnoho pilotov letky nevrátilo z bojovej úlohy, ich telá však buď ležali na dne Baltického mora alebo našli odpočinutie na iných letiskách. Smrť Petra Smirnova však prebehla takpovediac v priamom prenose, pred očami celej jednotky a preto jej príslušníkov zasiahla o to viac.
Veselovskaja-Tomaš, M.M.: Aľtar Otečestva. Aľmanach Tom 4, vydavateľstvo Probel-2000, 2013 (Веселовская-Томаш, М.М.: Алтарь Отечества. Альманах. Том 4, «Пробел-2000», 2013)
