Murat Joachim maršál Francúzska, veľkovojvoda z Bergu, neapolský kráľ
Narodil sa 25. 3. 1767 v La Bastide v departmente Lot. Bol synom hostinského, no vďaka priazni jednej bohatej statkárskej rodiny sa mal venovať štúdiu teológie v seminári. Nastúpil na štúdia, ale 23. marca roku 1789 sa pridal k regimentu zo Champagne. Začiatok kariéry nevyzeral sľubne.V prvom skutočnom boji sa zúčastnil v januári 1794. Keď Napoleon potlačil v mene direktória ľudové povstanie v roku 1795 získal pod jeho vedením hodnosť plukovníka. Vďaka Napoleonovej priazni, bol už o rok brigádnym generálom. Slúžil ako Napoleonov pobočník. Počas ťaženia v Egypte v roku 1798 bol povýšený na divízneho generála. Dôležitú úlohu zohral počas počas brumaira v roku 1798. Burcoval armádu, aby sa pridala na stranu Napoleona a na čele svojích vojakov rozpustil zákonodárne zhromaždenie v Saint Cloud. Hneď po týchto udalostiach sa stal veliteľom Konzulátnej gardy.Ťaženia v Taliansku z roku 1800 sa zúčastnil ako veliteľ talianskej armády so sídlom v Miláne. V januári 1804 sa stal vojenským guvernérom Paríža a veliteľom Národnej gardy. Oženil sa s Napoleonovou sestrou Carolinou. Po Napoleonovej korunovácii bol zahrnutý titulmi a vyznamenaniami. Stal sa maršálom , členom rádu Čestnej légie a Veľkého orla a získal aj čestný titul Veľkoadmirál Francúzska V roku 1808 istý čas strávil velením v Španielsku, ale čoskoro odchádza do Neapolska, ktoré mu Napoleon ponúkol. Murat bol sice sklamaný, pretože veril , že získa španielský trón, ale ponuku prijal. Vládol pod menom Joachim Napoleon od 6. septembra 1808. Pokúsil sa riešiť zlú finančnú situáciu svojho kráľovstva a siahol aj po vlastných zdrojoch. Problémy spôsobovali najmä finančné dávky, ktoré žiadalo Francúzsko. Vydal viacero dekrétov, aby si získal obyvateľstvo: amnestiu pre všetkých emigrantov, ak zložia prísahu vernosti, zrušil zákony o kontinentálnej blokáde aj zákony obmedzujúce rybolov.Pokúšal sa zostaviť bojaschopnú neapolskú armádu. Najlepšie oddiely odišli s jeho predchodcom Jozefom Bonapartom do Španielska a v Neapole zostali iba detašované francúzske jednotky, za ktoré musel Napoleonovi platiíť. Musel čeliť ľudovým povstaniam proti francúzskemu daňovému systému. Snažil sa obnoviť vnútornú bezpečnosť likvidáciou lúpežných band pomocou armády, vojenských súdov a krátkych procesov. Od roku 1811 sa Murat snaží vymaniť z napoleonovej nadvlády. Spoupracoval aj tajnými liberálnymi organizáciami v Taliansku. Mal záujem na raste a modernizácii Neapolska, to však nešlo vo vazalskej pozícii voči Francúzsku. Počas ťaženia v Rusku vládla jeho manželka Carolina. V závere ruského ťaženia zveril Napoleon velenie Muratovi, no ten sa čoskoro zo zdravotných dôvodov vrátil do Neapolska. Napoleon ho vyhlásil za dezertéra a vzťahy medzi nimi sa začali zhoršovať. Po porážke v Rusku odmietol tlak na zavedenie ústavy v Nepolsku. Tajne sa pokúšal pripojiť k protinapoleonskej koalícii. Napriek svojím politickým rokovaniam s nepriateľmi sa Murat zúčastnil ďalších bitiek v Napoleonovej armáde. Bojoval ako veliteľ jazdy pri Drážďanoch a Lipsku. Po porážke pri Lipsku podpísal mier s Rakúskom. Pokúšal sa lavírovať v spletitej politickej situácii medzi spojencami a Napoleonom. Po úteku Napoleona z Elby, Murat ešte raz zmenil strany a to mu definitívne zlomilo krk. Hoci spočiatku ubezpečoval spojencov o svojej vernosti. nakoniec vyhlásil vojnu Rakúsku. Pokúsil sa spojiť s Napoleonom v predvečer bitky pri Waterloo, ale aj ten ho odmietol. Pokúsil sa zachrániť vydanim liberálnej ústavy v Neapolsku, no to mu už nepomohlo. Bol zajatý, odsúdený na smrť a 13. októbra 1815 popravený v Pizzo. Na rovnakom mieste je aj pochovaný.
Zdroje: Koóšová, P.: Murat na Napoeonovej šachovnici, Historická revue, ročník XIII, č. 2 Kudrna, J. akol.: Dejiny Francie, Praha 1988
