Main Menu
User Menu

Antonov An-14Š

Antonov An-14Sh

Антонов Ан-14Ш

     
Název:
Name:
Antonov An-14Š
Originální název:
Original Name:
Антонов Ан-14Ш
Kategorie:
Category:
experimentální letoun
Výrobce:
Producer:
DD.MM.1983-DD.MM.1983 Kyjevské letecké výrobní sdružení, Kyjev /
Období výroby:
Production Period:
DD.MM.1983-DD.MM.1986
Vyrobeno kusů:
Number of Produced:
1
První vzlet:
Maiden Flight:
DD.MM.1983
Osádka:
Crew:
2
Základní charakteristika:
Basic Characteristics:
 
Vzlet a přistání:
Take-off and Landing:
CTOL - konvenční vzlet a přistání
Uspořádání křídla:
Arrangement of Wing:
jednoplošník
Uspořádání letounu:
Aircraft Concept:
klasické
Podvozek:
Undercarriage:
jiný
Přistávací zařízení:
Landing Gear:
jiné
Technické údaje:
Technical Data:
 
Hmotnost prázdného letounu:
Empty Weight:
2720 kg
Vzletová hmotnost:
Take-off Weight:
3420 kg
Maximální vzletová hmotnost:
Maximum Take-off Weight:
3710 kg
Rozpětí:
Wingspan:
21,99 m
Délka:
Length:
11,36 m
Výška:
Height:
4,63 m
Plocha křídla:
Wing Area:
39,72 m2
Plošné zatížení:
Wing Loading:
? kg/m2
Pohon:
Propulsion:
 
Kategorie:
Category:
pístový
Počet motorů:
Number of Engines:
2
Typ:
Type:
Ivčenko AI-14RF s max. výkonom po 300 hp
Objem palivových nádrží:
Fuel Tank Capacity:
290 kg paliva
Výkony:
Performance:
 
Maximální rychlost:
Maximum Speed:
209 km/h v ? m
Cestovní rychlost:
Cruise Speed:
165 km/h v ? m
Rychlost stoupání:
Climb Rate:
? m/s
Čas výstupu na výšku:
Time to Climb to:
? min do m
Operační dostup:
Service Ceiling:
4500 m
Dolet:
Range:
450 km
Maximální dolet:
Maximum Range:
? km
Výzbroj:
Armament:
-
Uživatelské státy:
User States:
Poznámka:
Note:
-
Zdroje:
Sources:
Заярин, В., Шиврин, Н.: АН-14 на воздушной подушке in Авиация и время 1996/01
https://www.airwar.ru/enc/xplane/an14sh.html

Antonov An-14Š  -


URL : https://www.valka.cz/Antonov-An-14S-t193456#557148Verze : 1
MOD

Antonov An-14Š - vznik a vývoj




V Sovietskom zväze prebiehali v tridsiatych rokoch minulého storočia viaceré pokusy vytvoriť pre lietajúce stroje podvozok na vzdušnej poduške, v ruštine označovaného ŠVP - Šassi na Vozdušnoj Poduške (шасси на воздушной подушке - ШВП). Prvý použiteľný prístroj tohto typu zostrojili N.I. Jefremov a A.D. Nadiradze, vedeckí pracovníci významného sovietskeho leteckého inštitútu CAGI. Svoje zariadenie namontovali namiesto podvozku cvičného lietadla Jakovlev UT-2, ktoré pomenovali SEN (Samoljot Evfremova a Nadiradzeho). Podvozok tvoril gumený vzduchový vankúš s ventilátorom, pripomínajúci hore dnom otočený raft. Ventilátor, vháňajúci vzduch do vnútorného priestoru ohraničeného gumenými manžetami (rovnaký princíp ako u vznášadiel), bol poháňaný motocyklovým motorom o výkone 25 k. Štart a pristátie prebiehali, podľa vyjadrenia skúšobného pilota I. Šelesta (И. Шелест), ktorý stroj testoval v roku 1940, normálne a takmer sa neodlišovali od klasického podvozku. Po tomto úspechu skonštruovali obaja konštruktéri v roku 1941 podobné zariadenie aj pre frontový bombardér Petljakov Pe-2. Vzhľadom na to, že išlo o dvojmotorový stroj, umiestnili vzduchové podušky pod obe motorové gondoly, do ktorých sa mali po štarte vtiahnuť a prekryť dvojkrídlovými dvierkami. Úspešné pozemné skúšky sa však, najmä kvôli napadnutiu ZSSR vojskami hitlerovskej koalície v júni 1941, ako i nedostatočnému výkonu motorov, ktorých časť výkonu spotreboval pohon dúchadiel pre ŠVP, nepodarilo doviesť do letovej fázy. Skúšky s Pe-2N tak boli v roku 1943 zastavené.


V roku 1971 začali v Konštrukčnej kancelárii O.K. Antonova (OKB Antonova) práce na projekte ŠVP, ktorý využíval princíp zhodný s podvozkovou časťou vznášadiel - tzv. statickej vzduchovej podušky. Práce začala z vlastnej iniciatívy skupina ôsmich konštruktérov na čele s B.M. Kolomijecom (Б. М. Коломиец). Nimi vyvíjaný podvozok bol určený pre lietadlo typu Antonov An-12, ktorému mal umožniť vzlet a pristátie aj na rozbahnenom, premočenom či husto zasneženom povrchu. Základom vzdušnej skúšobne experimentálnej zmenšeniny vzletového a pristávacieho zariadenia (M 1:2) bol ľahký viacúčelový dvojmotorový hornoplošník Antonov An-14A, označený pre potreby skúšok ako An-14Š (Š zrejme od označenia podvozok – šassi). Konkrétne bol do úlohy experimentálneho stroja prestavaný sériový An-14A vojenského letectva s trupovým označením „červená“ 95, výrobného čísla 500404. Okrem inštalácie ŠVP a plynovej turbíny spočívali úpravy sériového stroja v montáži nových vstupných dverí na ľavej strane trupu za pilotnou kabínou, do ktorých bolo včlenené jedno okrúhle okienko. Prostredné hranaté okienko na pravej strane trupu bolo nahradené lapačom vzduchu a okienka na ľavej strane boli nahradené výduchmi. Zadné vstupné dvere, umiestnené na An-14A v zadnej časti trupu v oblasti pod chvostovým nosníkom, boli odstránené a nahradené aerodynamickým prechodom. Pár hlavných podvozkových nôh bol ponechaný, ich ukotvenie sa však presunulo úplne na koniec podtrupových gondol.


Vzhľadom na neúspech konštrukcie troch vzduchových podušiek umiestnených na miestach pôvodných podvozkových nôh v projekte An-714, ktorý realizovala Kujbyševská konštrukčná kancelária podvozkov lietadiel a vrtuľníkov, zvolili konštruktéri OKB Antonova koncepciu jednej mohutnej vzduchovej podušky umiestnenej pod trupom lietadla. Nimi konštruované vzletové a pristávacie zariadenie typu ŠVP sa malo zaťahovať do vnútra podtrupovej gondoly a tvorila ho rozmerná plošina obohnaná po obvode nafukovacou pružnou gumovou manžetou, tvarom pripomínajúca „brucho“ vznášadla. Na spodnej časti zariadenia boli umiestnené štyri tandemovo usporiadané páry kruhových segmentov s výstupmi vzduchu uprostred, ktoré boli ako celok obohnané spomínanou gumovou manžetou. Toto riešenie výrazne obmedzovalo unikanie vzduchu do vonkajšieho prostredia, čo bolo najväčším problémom projektu An-714, a zároveň znižovalo opotrebenie gumovej manžety. Oproti projektu An-714 takto zvolená podvozková časť pôsobila na podklad aj podstatne menším merným tlakom. Vzduch potrebný pre naplnenie podušky poskytovala plynová turbína TA-6A-1 inštalovaná v nákladnej kabíne, ktorá pôvodne slúžila ako pomocná palubná energetická jednotka dopravných a transportných lietadiel.


Oficiálny charakter, a teda i zaradenie do vývojových plánov, začali mať dovtedy vykonané práce až na základe výnosu Ministerstva leteckého priemyslu zo dňa 8. augusta 1975, ktoré zadalo požiadavku na vývoj zaťahovateľného podvozku typu ŠVP pre transportné lietadlo typu An-12.


Rolovacím skúškam a prvému vzletu experimentálneho An-14Š predchádzali skúšky dvoch zmenšenín podvozku na 600 kg vážiacich modeloch a pozdejšie, už v skutočnej veľkosti, na špeciálnej plošine umiestnenej v exteriéry. Po ich úspešnom vykonaní už síce mohol An-14Š v decembri 1981 prvýkrát vyrolovať na vzletovú a pristávaciu dráhu (VPD), od prvého vzletu ho však stále ešte delili celé dva roky. Po nevyhnutných úpravách a dolaďovaní systémov konečne v zime 1983 dochádza k prvému vzletu experimentálneho stroja. Počas letu sa stroj pilotovaný V. Lysenkom (palubným inžinierom bol V. Marejev) pohyboval vo výške 15 až 20 metrov nad zemou, pričom plynová turbína bola po celý čas v chode a ŠVP bolo v pracovnej polohe, teda nafúknuté. Podľa slov skúšobného pilota štart aj pristátie prebiehali dobre, rovnako aj rolovanie stroja po VPD, vyžadovali si však iné návyky oproti štandardným strojom. Na statickej vzduchovej poduške sa An-14Š dokázal stabilne pohybovať rýchlosťou až 100 km/h, pričom na stabilitu stroja pri rolovaní nemal negatívny vplyv ani bočný vietor do rýchlosti 12 m/s. ŠVP bol pritom schopný automaticky vyrovnávať náklon pri zatáčaní a pri pohybe nad nerovným povrchom.


Aj napriek úspešne prebiehajúcim skúškam museli byť práce na An-14Š niekoľkokrát prerušené vzhľadom na vyťaženosť OKB Antonova na iných projektoch. Mnoho času si vyžiadali aj opravy ŠVP a tak nečudo, že sa skúšky pretiahli až do apríla roku 1986.


Do ukončenia projektu nalietal stroj na statickej vzduchovej poduške, ktorej spodný okraj gumovej manžety sa obvykle nachádzal vo výške 6 až 10 mm nad povrchom, celkovo 700 km nad trávnatým i betónovým povrchom, systémy ŠVP odpracovali spolu 150 hodín. Ani raz však nebolo odskúšané zatiahnutie systému do podtrupovej gondoly.


Na záver možno skonštatovať, že v Kyjeve boli testované takmer všetky prvky podvozku typu vznášadla a bol nájdený spôsob minimalizácie jedného z najvýznamnejších nedostatkov takéhoto druhu podvozku - erózie pôdy a silnej prašnosti.


Заярин, В., Шиврин, Н.: АН-14 на воздушной подушке in Авиация и время 1996/01, str. 11-12
URL : https://www.valka.cz/Antonov-An-14S-t193456#557204Verze : 12
MOD
https://www.airwar.ru/enc/xplane/an14sh.html
https://sunsweeper1.tumblr.com/page/59
Авиация и время 1996/01, str. 11

Antonov An-14Š  - An-14Š v lete

An-14Š v lete
Antonov An-14Š  - všimnite si pomocný pristávací podvozok

všimnite si pomocný pristávací podvozok
Antonov An-14Š  -


Antonov An-14Š  -


Antonov An-14Š  - skúšky ŠVP na špeciálnej plošine

skúšky ŠVP na špeciálnej plošine
URL : https://www.valka.cz/Antonov-An-14S-t193456#557156Verze : 1
MOD